reklama

diel 04 - Lucius (USA)

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 04, v Bratislave, 7. novembra dvetisíc osemnásť

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
logo
logo (zdroj: robert stepanik)

Lucius (Brooklyn NYC, New York, USA... od roku 2016 Los Angeles, Kalifornia, USA)

label: Mom+Pop Music, Dine Alone, Play It Again Sam

Lucius sú:
Jess Wolfe - spev (to je tá nižšia)
Holly Laessig - spev (to je tá vyššia)
Dan Molad - bicie + produkcia
Peter Lalish - gitara
Andrew Burri – multiinštrumentalista (opustil skupinu koncom roka 2016)

Koncertnú zostavu Lucius dopĺňajú ďalšie mená. V prípade záujmu si poklikajte viac na wikipédii alebo na ich webe. Pre potreby tohto zhrnutia stačí, že kedysi boli kvinteto (2 + 3 kusy) a aktuálne sú kvarteto (2 + 2 kusy)... bodka. Ostatní hudobníci okolo nich sú rotujúci (napr. pre live vystúpenia).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lucius sú z Los Angeles, začínali však v New Yorku a ostatný album (2018) nahrávali tiež v NYC. Ozdobou skupiny Lucius sú síce dve frontmanky Jess WolfeHolly Laessig zodpovedné za komponovanie, ale rovnako dôležití sú aj inštrumentalisti – aktuálne teda Dan Molad a Peter Lalish.

lucius
lucius (zdroj: courtesy: mom + pop music)

Jess a Holly sa stretli po prvý raz v roku 2003 keď boli poslucháčkami (a tu sa to slovo celkom hodí, že?) bostonskej Berklee College of Music. Hudbu začali písať spoločne od roku 2005.

Ako vyškolené a vytrénované vokalistky boli (a stále sú) žiadané či už pre nahrávacie sessions alebo koncerty. Mien, s ktorými spolupracovali je veľké množstvo, takže spomeniem len, že „prispievavali“ na debutovom albume SAN FERMIN (2013) skupiny San Fermin (objaví sa v budúcnosti aj v Powerplayi) a v rokoch 2015 až 2017 sa zúčastnili viacerých vystúpení s Rogerom Watersom (ex Pink Floyd) či už jednorazových alebo v rámci jeho tour. Dá sa povedať, že s ním spolupracujú už pravidelne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takže od roku 2003 na Berklee. Samotný vznik (pôvodne len dua) Lucius sa datuje do roku 2005 (aj keď ako regulérna skupina začali fungovať až po tom, čo sa presunuli do New Yorku a ako viacčlenná skupina až od roku 2009). Od roku 2007 žili a tvorili v The Bromley House, starej viktoriánskej budove v Ditmas Park v Brooklyne, v ktorej sú aj staré nahrávacie štúdiá a staré nástroje. Neboli tam samé, v The Bromley House žilo a stretávalo sa väčšie množstvo hudobníkov, ktorí oceňovali nielen možnosti, ale hlavne genius loci toho miesta. Pre The Guardian v roku 2016 povedali Jess a Holly o týchto svojich začiatkoch: “We went to see it and there was a Steinway grand piano in the living room and all these vintage organs. In the basement, there were vintage recording studios, and more pianos from the late 1800s, and one room filled with 3,000 records. We looked at each other and said, ‘We can’t not live here – this is insane!’... A couple of weeks before moving in, we went back to check it out again. The brothers who had bought the house had been preparing it for us. And all the records were gone. Three thousand records. ‘Did you sell them?’ ‘No, I threw them out.’ Three thousand records! A whole room. Filled. With. Records. And he threw them out. We just stood there with our mouth open. Heartbreaking.”

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už v tom čase sa Jess a Holly živili ako „námezdné vokalistky“... session vokalistky na prenájom... a okrem iného nahrávali aj spievané džingle do reklám.

V roku 2009 vydali (ešte ako duo) vlastným nákladom album SONGS FROM THE BROMLEY HOUSE, na ktorom zverejnili svoje staršie piesne (spred roka 2007), rovnako ako tie, ktoré vznikli s použitím originálneho klavíra Steinway z roku 1921 už priamo v The Bromley House. Album je retrospektívou na toto obdobie. Album SONGS FROM THE BROMLEY HOUSE (v CD formáte) je dnes dosť raritný a predáva sa údajne minimálne za cca 200 dolárov za kus. A cena rastie. Je to tým, že bol vydaný iba raz a skupina sa už nikdy nerozhodla urobiť jeho ďalší pressing, resp. reedíciu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
lucius
lucius (zdroj: foto: peter larson)

Napriek tomu, že Lucius sú aj inštrumentálne výkony, rozdielovou črtou oproti iným hudobným telesám (hovoril som si, že to raz musím použiť vo vete, lebo to znie tak astronomicky) sú hlasy. Intenzívne a sýte vokály plné energie vznikajú kombináciou dvoch hlasov, ktoré samé osobe vôbec nie sú identické (vyššia Holly má vyšší aj hlas a jemnejší folkovejší prednes, nižšia Jess má nižšie ladenie, „smoky“ soulovú farbu hlasu a razantnejší prednes), ale dohromady ladia a prepájajú sa tak výnimočne, že máte často pocit, že počúvate skôr jeden hlas než dva. Ony samé to podporujú tým, že veľmi často spievajú unisono.

Práve reakcie okolia, ktoré im zdôrazňovalo, že znejú „ako jedna“ sú čiastočne spoluzodpovedné za vznik pódiovej image, keď identickou úpravou zovňajšku a rovnakými kostýmami stierajú rozdiely medzi jednou a druhou a pôsobia ako dvojčatá. Pre Paste Magazine v roku 2014 (po vydaní prvého albumu) povedali: „...when people look at the stage, you’re not looking at one person, you’re looking at one piece. The same goes for when you listen to music. You’re listening to two voices as one.“ A potvrdzujú vizuálny koncept identickosti: „... we’re trying to have a visual representation of what we do and what we sound like. We don’t want people to see two faces, or two singers, because that’s not what we are.“

lucius
lucius (zdroj: lucius)

Nebolo to vždy tak. Keď si nájdete niektoré ich staršie fotky (alebo obal albumu SONGS FROM THE BROMLEY HOUSE) uvidíte dve príťažlivé blondíny, ale rozhodne nie identické (pôvodne každá z inou farbou a tiež s odlišnými strihmi).

Vizuálna štylizácia je pre Lucius natoľko dôležitá, že aj hráči používajú kostýmy, takže na pódiu potom vidíte dvoch (troch, viacerých) hudobníkov v identickom oblečení a dve dievčatá, ktoré z diaľky viete odlíšiť len na základe rozdielnej výšky. Oni sami tvrdia, že ich cieľom je vytvoriť zvukovú aj vizuálnu jednotu, v ktorej sa stierajú hranice jednotlivých častí (osôb). Podobne ako spôsob ich spievania, aj ich vizuálna prezentácia je vyjadrením ich prepojenosti. Obe v rozhovoroch častejšie používajú slovo „my“, než „ja“. Je logické, že aj pri úprave vlasov sú spolu: We also get our hair cut at the very exact same time by the same person. We sit next to each other in chairs and she cuts mine, and then cuts hers, then cuts mine, and then cuts hers...“

the kinks
the kinks (zdroj: photo: rex)

Zdôrazňujú, že ich vždy inšpirovali umelci s výraznou vizuálnou prezentáciou (Björk, The Kinks, David Bowie, Prince). Okrem hudby teda dosť ulietavajú aj na dizajne, móde a celkovo vizuálnom umení. Keď si prezeráte ich fotky, obaly ich albumov, či motívy z merchandisingu, je to priam obžerstvo zaujímavej grafiky a tiež fashion vizuality. Jess a Holly si vzájomne vymieňajú fotografie, zaujímavé pódiové nápady a fashion fotografie.

lucius
lucius (zdroj: lucius)


O svojom štýle v roku 2014 (tzn. po vydaní prvého albumu) pre Paste Magazine uviedli: We want something bold and a little wild and geometric and maybe something a little strange even. The artists that we are most strongly influenced by all share those qualities and that’s something we’re trying to pursue. We’re definitely influenced by the Mod style and the 60s era and that comes out. But we’re also trying to do something that we think is fun and some kind of structure and some kind of math and geometry to it.“ 


Celý (a zaujímavý) rozhovor z 24. januára 2014 pre Paste Magazine nájdete v linku pod článkom.

Napriek tomu, že pri grafike a móde je mnoho možností a všetky sú funkciou subjektívneho vkusu, pre The Guardian v roku 2016 povedali, že: „We never argue about what to wear.“

V priebehu roka 2011 urobili prvé nové nahrávky už ako viacčlenná brooklynská skupina... vydali ich vlastným nákladom na ep LUCIUS vo februári 2012. Podľa kritikov to bol evocative mix of torchy, pedal steel-infused Americana and urban indie-pop falling somewhere between Neko Case, Blanche and Cults“. Nasledovali koncerty a nahrávanie prvého dlhohrajúceho albumu.

Prvý album WILDEWOMAN vyšiel v rokoch 2013 a 2014 na značkách Mom+Pop Music, Dine Alone a Play It Again Sam. 15. októbra 2013 najprv lokálne na značke Mon+Pop Music a celosvetovo až 31. marca 2014 na značke Play It Again Sam (PIAS). Preto sa vám môže stať pri vyhľadávaní, že k tomto albumu budete mať uvedený ako rok vydania raz 2013 a inokedy 2014... oba údaje sú správne. Album bol podporený rozsiahlym koncertným turné v USA, Kanade a v Európe, pričom v Európe predskakovali Jackovi Whiteovi (ex The White Stripes).

Jeden zo singlov bol Turn It Around (pieseň sa objavila už na ep LUCIUS v roku 2012). Atraktívny klip à la sixties režírovala šikovná výtvarníčka, fotografka a režisérka Mimi Cave (spolupracovala aj s Vance Joy, Tune-Yards, Sylvan Esso, Sleigh Bells či Clara-Nova...).

To s čím tu budeme s Lucius po celý čas trochu zápasiť (ale príjemne zápasiť) je žánrové zaradenie, pretože Lucius sa naschvál pohybujú vo všeličom možnom...

O prvom albume v The Guardian napísali, že je to a debut of 60s girl group-inspired songs doused in a tonic of baroque pop and saccharine folk. Napriek tomu, že takéto vyjadrenia bývajú viac ego-exhibíciou recenzentov než relevantným popisom štýlu, v hrubých rysoch to sedí... zmes popu a folku (či folk-rocku) so silným vplyvom zvuku 60-tych rokov (to už vyplýva priamo z tých vrstvených dievčenských vokálov). Ale nie je to vyčerpávajúci popis. Na albume je omnoho viac ingrediencií. Skladba Nothing Ordinary je skoro až „tribal“ v tom, ako tam dominuje rytmus a Go Home je countryová „americana“ s prvkami blues (a ja len dúfam, že to všetko správne pomenovávam). Súvisí to s tým, že ony samé (teraz myslím tie dve baby) majú rady rôzne hudobné štýly - jazz, blues, old-school soul, rock´n´roll zo 60-tych rokov…
Hovoria o tom v interview (v YT linku pod článkom). Lucius majú fakt široký záber a je vlastne dosť nekonštruktívne to podrobovať premotivovanej subjektívnej analýze. A je zbytočné sa snažiť Lucius nejako žánrovo ohraničiť.

Tí recenzenti, ktorí k tvorbe Lucius mali výčitky (lebo aj takí boli), im vytýkali eintopf-efekt... Že je fajn, že je tam toto všetko, ale že štýl Lucius je skôr „redukujúci“ než inovatívny. Že si zobrali veľa z mnohého a že tie prvky síce namiešali, ale nerozvinuli a výsledok je nepresvedčivý. Zdá sa, že hudobný kritik by vlastne hudbu nemal mať rád :-)

Na stránke metacritic.com ku albumu Good Grief recenzent pod nickom TheAtlantic napísal: „The biggest issue with Lucius is that they don't quite seem to know what they want to be. They flirt with different sounds, genres, and time periods without putting together a cohesive body to judge them from.“

Zaujímavo napísané, ale... ale Lucius (všetko tomu nasvedčuje) nemajú vôbec v úmysle vytvárať hudobné „cohesive body“ (v kontraste s ich cohesive visual presentation). Nemajú to „v popise práce“. Ich tvorba je skôr inštinktívna. Sú teda poslucháči, ktorí sú v tvorbe Lucius trochu stratení a z recenzií vyplýva, že Lucius publikum nielen zabávajú, ale aj polarizujú. Každopádne ako ich albumy, tak aj koncerty sú plné vynikajúcich muzikantských výkonov a energie. Ja osobne ich počúvam práve kvôli nasadeniu a energii. („... but live, this band is absolutely killer“ - reakcia z diskusie)

Na ich prvom albume je okrem popu najviac ingrediencií z folku a folk-rocku... najviac zo všetkých troch albumov (aj keď najnovší NUDES (2018), už len tým, že je akustický, sa do tých vôd znova blíži). Titulná Wildewoman je v podstate folková pieseň, ktorá je len zahratá trochu rozšafnejšie a väčšiu hmotu a „valivosť“ jej dáva práve zdvojený vokál a trochu gitaroveho hluku na konci... Stíšenejšiu „folk-side of Lucius“ dobre ilustruje napr. Two Of Us On The Run.

Album (napriek svojej až bláznivej žánrovej pestrosti) celkom drží pohromade a počúvať ho je veľmi príjemný zážitok. Okrem Turn It Around, Nothing Ordinary, Two Of Us On The Run nad priemer vyčnievajú aj Monsters, Tempest alebo zábavná Hey, Doreen. Každý si nájde v takej pestrej ponuke ten svoj vlastný Lucius - či už folkový Lucius, alternatívno-rockový Lucius, „americana“ Lucius, vokálno-barokový Lucius. Na YT sú toho doslova kvantá, hlavne live nahrávky, takže nie je problém sa v tom pohrabať. Niekoľko tagov, ktorými môžete začať, bude pod článkom a potom už sa budete niesť na tej vlne... Ani ja tu svojím výberom nepokrývam ich pestrosť, pretože mne najviac vyhovuje ich folk-rocková a indie-alternatívna poloha a tú uprednostňujem. Vybral som také piesne a také verzie tých piesní, kde vokály nad nástrojmi až tak výrazne nedominujú... Vy to môžete vnímať práve opačne.

V roku 2015 sa Lucius vrátili do štúdia natočiť svoj druhý album. Vyšiel pod názvom GOOD GRIEF. Spolupracovali na ňom s co-producentom Shawnom Everettom (ktorý produkoval aj pre Weezer alebo Juliana Casablacasa). Práve v čase prípravy albumu sa skupina presídlila z New Yorku do Los Angeles.

Tí, ktorí čakali pokračovanie WILDEWOMAN, boli sklamaní. Pestrosť známa z WILDEWOMAN je do značnej miery potlačená kompaktnejšou produkciou - plnším zvukom (bigger instrumentation) a menej rôznorodými aranžami. Pop je stále dobrým základom celého albumu, ale od 60-tych rokov sa Lucius presunuli do pop-charts 80-tych rokov s občasnými gitarovými či rytmickými úletmi do alternatívy.

lucius
lucius (zdroj: foto: jill greenberg)

Zvuk GOOD GRIEF je okázalejší, soulovejší a eightiesovejší. Viac dychov, viac sláčikov, viac odkazov na pop a soul 80-tych rokov. Ak WILDEWOMAN bol miestami aj celkom „raw“, tak druhý album (napriek zaujímavým vokálnym a inštrumentálnym výkonom) je až príliš „polished“, vypulírovaný, vyčistený. Tí, ktorí čakali fokusing na hlasy však mohli byť trochu sklamaní, pretože vokály sú trochu „utopené“ v aranžiach. Albumu bolo vyčítané, že sa stratila originalita zvuku a že album pripomína albumy iných interpretov (dokonca aj 1989 od Taylor Swift alebo NEED YOUR LIGHT od Ra Ra Riot). Pitchfork (zvyčajne kapele celkom naklonený) v recenzii napísal, že GOOD GRIEF „... sounds like everything at once but nothing in particular“.

A napriek tomu, že Lucius vždy miešajú nové a staré a že sme v takej hudobnej ére, v ktorom sa bežne recyklujú 80-te roky, niektorým recenzentom to pripadalo tak, že aranže z albumu už v roku 2016 nedokážu priťahovať tú správnu pozornosť. Typickým zástupcom toho recyklovaného zvuku 80-tych rokov je na albume napr. Almost Makes Me Wish For Rain alebo Better Look Back.

Len Dusty TrailsMy Heart Got Caught On Your Sleeve by sa mohli vyskytnúť ešte na WILDEWOMAN. To je jediné pojivo, ktoré prepája prvý a druhý album.

Sú na albume aj veľmi zaujímavé miesta... napríklad „insane“ prepletanie hlasov v závere Gone Insane, valiaci sa rytmus v Born Again Teen, aranž v slohe Better Look Back. Slabším miestom je (podľa mňa) Something About You, napriek tomu, že to bol singel a existuje k nemu aj videoklip.

De luxe verzia albumu obsahuje niekoľko demosnímok navyše a tiež cover verzie - Strangers pôvodne od The Kinks (vznikol k nej zaujímavý videoklip) a Let‘s Dance pôvodne od Davida Bowieho.

GOOD GRIEF vyšiel 11. marca 2016 na značkách Mom+Pop Music a Play It Again Sam. Avizoval ho koncom roka 2015 singel Born Again Teen. Následne z neho vyšli single Madness, Something About YouDusty Trails. Ja mám z albumu najradšej Truce, ktorá má vynikajúci rytmus, sexi basy a nádych soulu z 80-tych rokov (to robia tie viachlasy v refréne). Dobre znázorňuje výrazný posun v produkcii oproti prvému albumu.

Asi najalternatívnejší zvuk sa im na druhom albume podaril v strohejšej, takmer až dance-floorovej Almighty Gosh s dominanciou basového syntezátora v refréne a s gitarou ako od Big Country. Ak veľká časť albumu GOOD GRIEF je zvukovo vlastne hudbou z pop-chartov z 80-tych rokov, tak v tejto skladbe znejú Lucius naozaj alternatívne, lebo zvuk je o čosi agresívnejší (ostrejší) než na zvyšku albumu.

Ako klip odporúčam vizuálne zaujímavý Gone Insane vyskladaný zo statických záberov (z fotiek). Režíroval ho Nathan Johnson.

V roku 2016 Jess a Holly prijali pozvanie Rogera Watersa byť vokalistkami v rámci jeho vystúpení na festivale California‘s Desert Trip.

Na jeseň 2016 odchádza z kapely multiinštrumentalista Andrew Burri a Lucius vydávajú postupne dva „single“ na 10-palcovom vinyle.

23. septembra 2016 vychádza catchy tanečná vec Pulling Teeth a 4. novembra 2016 Punisher. „Desaťpalec“ (približne 25 cm v priemere) nie je častý formát, ale dobre sa drží v ruke :-) Vznikol v roku 1948, koncom 60-tych rokov upadol postupne do zabudnutia a jeho obnovená popularita prišla s punkom, post-punkom a indies od konca 70-tych a v 80-tych rokoch. 90-te roky boli cédečkové, ale dnes sú znova vinylové časy a na 10-palcoch vychádzajú väčšinou ep alebo zberateľské raritky.

V marci 2017 vydali singel Million Dollar Secret (pieseň sa objavila aj v seriáli Girls na stanici HBO).

Takže WILDEWOMAN bolo alternatívne eklektické prekvapenie, GOOD GRIEF bol rozpačito prijatý experiment s popovým zvukom 80-tych rokov a NUDES je novinka, ktorá je vybočením a raritkou, a tak trochu mlží o tom, čo bude s Lucius ďalej, pretože nepodáva žiadny relevantný dôkaz o evolúcii ich zvuku.

2. marca 2018 vyšiel na značke Mom+Pop Music album NUDES, ktorý je vlastne kompiláciou (nové veci, cover verzie, akustické prerábky) s veľmi pekným zvukom. Album bol nahratý v priebehu len 2 dní v štúdiu Electric Lady v New York City v prestávke tour s Rogerom Watersom. Názov albumu (NUDES), je potrebné vnímať jednak ako „vyzlečenie“ tých skladieb z vrstiev predošlých aranží (platí predovšetkým pre tie prearanžované staršie veci) a zároveň akustickú performance ako formu emocionálneho sa obnaženia pred publikom a intímnejšieho kontaktu s publikom. Zjednodušenie a intimita. To je album NUDES. Vynikajúci je aj artwork albumu.

O koncepte albumu NUDES Jess Wolfe pre The Current upresnila: „...amidst every one of our shows with electric sets, we have a moment in the show where we strip everything back, take everything away, and have this intimacy, this quietness with the audience. We’ve had the opportunity to strip away everything - be it at the center of the crowd, or on stage around one microphone, or in tiny, unexpected rooms around the world - all to share and create an intimate, heartfelt connection with our audience. It's a way to connect, it's a way to simplify, to make some kind of precious moment all together. ... why not do a whole tour in unusual rooms or acoustically stunning rooms where we can really hear our voices ringing out?“

S odstupom času NUDES asi nebude považovaný úplne za regulérny album, lebo ilustruje len nejaké medziobdobie skupiny. Niektoré zlomyseľné recenzentské hlasy tvrdili, že sa kapela snaží využiť svoju aktuálnu koncertnú vyťaženosť a „kapitalizovať“ svoju popularitu nadobudnutú vďaka koncertom s Rogerom Watersom... Pravdupovediac, aj to mohlo zohrať svoju rolu.

nudes
nudes (zdroj: foto: mom+pop music)

Na albume sú 3 nové veci (Woman, Neighbors, Feels Like a Curse).

Tempest, Something About You, Until We Get ThereMillion Dollar Secret4 akustické re-worky (inak aj re-dos / revisited songs / reimagined songs / resetting of a track)... pričom Tempest je veľmi vydarený akustický re-work.

Kolekciu dopĺňajú 3 cover verzie: Right Down the Line, EventuallyGoodnight Irene (Goodnight Irene je tradicionál, takže skôr než cover to nazvime skôr raritná lajvka). Right Down the Line je pôvodne od Gerry Raffertyho (1978), Eventually je pôvodne od skupiny Tame Impala (2015). Goodnight Irene vznikla dosť raritným spôsobom v Electric Lady Studios na zariadení, ktoré sa nazýva Voice-O-Graph, ktoré zaznamenáva zvuk priamo na vinylovú platňu. „... we called Roger up and he loved the idea, especially because at Electric Lady Studios, there's this awesome 1947 Voice-O-Graph - which is basically a telephone-booth recording studio, direct to vinyl. So that crackling, sizzling, really warm, beautiful sound that comes from there is exactly what it sounds like, straight to the record. It was really fun. I think we did two takes because each of us wanted to keep a vinyl!“

Pre The Current o albume Jess Wolfe povedala: „We recorded the 10 songs in two days, so we couldn't really be precious about anything if we wanted to. So it was important to ease into it and make it simple.“

Hudobní kritici sa k albumu postavili až veľmi prísne. Boli tu kritiky, že aj keď sa album príjemne počúva, nie je to (vraj) dôvod na jeho vydanie. Napríklad na spectrumculture.com napísali, že: NUDES feels unfinished and unimaginative, with its acoustic re-recordings of their previous material doing little in the way of creating something new. It was probably too soon for the band to record acoustic versions of songs that were released only a few years ago, but the problem with NUDES goes deeper than that.“

Recenzenti skupine vyčítali, že re-worky starších skladieb neprinášajú nič nové... a že nahrať to takto bolo vlastne zbytočné. A že Lucius mohli radšej vydať len „pripomienkové“ ep s re-workmi a covermi a nový materiál si radšej nechať na nový album. Album NUDES teda dostával (až prekvapivo) len priemerné hodnotenia.

Uznávam, že tým, že je to kompilácia, je to naozaj trochu nevyrovnaný album, ale akustický zvuk dobre prepája všetky skladby do veľmi príjemnej „listening experience“.

Úplne novou skladbou je Neighbors (v „američtine“, so zjednodušenou koncovkou -ors). Má vynikajúci zvuk a ak by toto mala byť hudobná budúcnosť Lucius, ja osobne bol by som viac ako spokojný. Aj text je zaujímavý. Určite si pustite aj štúdiovú verziu (označenú ako official audio). To je to, čomu sa hovorí „eargasm“. Vynikajúci zvuk a dokonalo zaranžované. Ja som pre tentoraz radšej vybral live verziu z marcového (2018) koncertu v NYC, ktorá voči štúdiovej je takmer jedna k jednej (tak dobrí sú to inštrumentalisti), ale navyše tam v úvode vznikne vtipná situácia, keď Jess a Holly avizujú skladbu slovami „this is the new song“ na de-sa-ti-nu sekundy synchrónne... neplánovane synchrónne. Takže predsa len fungujú akoby jedna bytosť. Nie je to len o identickom image. Niet asi lepšej situácie, ktorá by vyjadrila „ne-individualistickú“ esenciu Lucius.

aktualizované 20. 1. 2019: Video sa už na YT nenachádza (dalo sa to čakať, išlo iba o fan-upload, navyše z live vystúpenia). Takže cez tag Lucius Neighbors si dajte aspoň štúdiovú verziu. Je vynikajúca. 

Nie je to úplne len tak, že by tento druh spievania mal iba fanúšikov. Aj mne samému (hlavne niektoré ich live nahrávky) pripadajú predsa len trochu „ukričané“ a vokálny prejav báb občas môže pôsobiť trochu formalistický (bude tým, že predsa len sú to študované hlasy z Berklee a nie úplne „naturščiki“)... takže niektoré harmónie sú aj pre mňa na hrane znesiteľnosti.

To, čo však tento formalizmus bohato vyvažuje, je ich vášnivý drive a back-up kapely, ktorá veľmi často (nie vždy, ale často) hrá „alternatívne“. Technicky precízne a predsa alternatívne (to nie sú svety, ktoré by sa vždy úplne prekrývali). Tak ako nechodím na Džezáky (lebo tam nemám ani čo pohľadávať a ani veľmi čo nájsť) a rozhodne nie som milovník opery, tak si viem predstaviť, že aj Lucius by sa mi mohli veľmi ľahko preklopiť už do nestráviteľnej polohy (hlavne ak by boli ponechané len tak hlasovo nahé, bez inštrumentácie) a neobjavili by sa ani v tomto blogu... ale ony/oni tak nejako balansujú na hrane, z ktorej sa to dá hrať na obe strany. Aj pre intelektuálske a artovo-snobské publikum, aj pre primitívov (v zmysle ako to slovo používa Jan Saudek) a inštinktofilov a milovníkov lo-fi, ktorí tvrdia, že hudba má oslovovať hlavne „hips and lips“, že má skôr prechádzať telom než hlavou.

Je fajn, že (keď si dávam napr. ich rozsiahlejšie koncertné videá), tak v momente, keď už sa dostávajú „na druhý breh“, na ten formalisticko-školometský, tak to veľmi rýchlo zlomia ďalšou skladbou, ktorá smeruje zase jasne do zóny podbruška. Podľa mňa to nerobia vypočítavo, ale spontánne fúzujú dva svety... Majú na to nos. Je to taká ich gothamovská superschopnosť (výsledok ešte newyorského genómu), o ktorej možno ani úplne jasne nevedia. Lucius sú pre mňa organické spojenie vysokého a nízkeho. Hudobného vzdelania a „primitívnej“ radosti z hudby. Ako na jednom videu na ich Instagrame, keď sa pred koncertom profesionálne spôsobne rozospievávajú na nápev „fuuuuck_youuuuuu“.

V realite to vyzerá tak, že na koncerte dajú How Loud Your Heart Gets alebo Go Home, kde tie ich vokály v refréne zvládam len (uff!) so sebazaprením a hneď potom mi naservírujú WildewomanTurn It Around s viachlasmi ako od dievčenských kapiel zo 60-tych rokov. A ja mám náhle z celého koncertu jasne pozitívnu bilanciu (lebo veď od ktorej kapely máte radi úplne úplne všetko? ... tak teda mne sa to stáva len zriedkavo).

Aby bolo jasnejšie, čo som mal na mysli, schoval som si pre tento prípad aj konkrétnu reakciu v diskusii pod jedným z ich videí, kde sa poslucháč z Nemecka zveruje ostatným o tom, ako by chcel, aby jeho priateľka/partnerka mala rada Lucius rovnako ako on a ako ho mrzí, že to nejde, pretože podľa nej their voices are too «classical» and make her anxious“. A ja tomu presne rozumiem...

Ale inak, ten párik možno narazil na celkom vážny (pravdepodobne aj endokrinný) rozdiel v tom, čo ich telá prežívajú ako príjemné a ako nepríjemné (a ako to ich mozgy interpretujú). „Drobný“ typologický nesúlad. Tak ako je sporná budúcnosť dvoch ľudí, z ktorých jeden chce ísť na dovolenku do hôr a druhý sa chce ísť vyvaľovať na pláž, lebo chlad ho fyzicky bolí. Bohvie, či sú ešte spolu... Niekedy je rozchod lepšie riešenie. Lucius Will Tear Us Apart... :-)

Ja som vlastne v tomto výbere tiež dal dohromady taký veľmi svoj Lucius. Alternate-side of Lucius. Vyhol som sa síce technickým, ale „jačavým“ vokálom a uprednostnil som skôr atmosféru a vyvážený súlad hlasov a zvuku kapely. Vy si určite nájdete ten svoj vlastný Lucius, keď si prejdete ich nahrávky (alebo si možno aj kúpite albumy cez iTunes). Lebo Lucius toho ponúkajú fakt veľa. Máloktorá kapela to má takto pestré, aby uspokojila tak rôznorodé druhy publika...

Aktuálnym singlom skupiny je cover verzia skladby Eventually pôvodne z autorstva skupiny Tame Impala. Je to song, ktorý už zažil nejeden cover (odporúčam hlavne cover, ktorý urobila skupina All Our Exes Live In Texas, pričom zvuk je prekvapivo podobný tomu, ku ktorému sa dopracovali Lucius). No a toto je parádny cover... ešte raz... parádny cover... pre mňa osobne lepší než originál. Kreatívny potenciál Lucius sa znovu prejavil v tom, ako to video vyzerá a čo sa v ňom deje. Vo videu vystupuje nielen legendárny dizajnový gramofón Shinola ale aj tzv. fenakistoskop... disk s optickou ilúziou, ktorá sa aktivuje rotačným pohybom. Tento fenakistoskop môže byť aj váš, ak si objednáte de luxe verziu albumu NUDES cez store na ich webe.

Takže... Lucius-story bude nejako pokračovať. Ale nikto nevie ako. Jediné čo je isté, je to, že nás opäť prekvapia.

 

Lucius na webe a sociálnych sieťach:

https://www.ilovelucius.com/
(z webu sa prelinkujete na sociálne siete)

https://www.youtube.com/watch?v=bSbzpXH23r4
rozhovor o ich začiatkoch a štýle

http://www.mimicave.com
web výtvarníčky mimi cave

https://www.pastemagazine.com/articles/2014/01/style-record-lucius.html

https://www.thecurrent.org/feature/2018/03/08/lucius-talk-about-nudes-track-by-track


Ďalšie tagy na samoštúdium :-)

lucius NPR music tiny desk concert

lucius full concert NPR music front row 2016

lucius - tempest
(formálne jednoduché video, len o tvárach Jess a Holly)

lucius – wildewoman (tour video)

lucius – two of us on the run (honey I’m home session)

lucius - don’t just sit there (official lyric video)
(animované video vytvoril výtvarník a fotograf Peter Larson)

lucius - monsters (lawrence high school classroom sessions pt. 3)

lucius – madness (recorded live for world cafe)

lucius – gone insane (official music video)

lucius – strangers (the kinks) crowd-filmed live

lucius feels like a curse (live in portland, ME)

saturday sessions lucius woman

lucius featuring roger waters - the great gig in the sky

roger waters welcome to the machine july 20, 2017, nationwide, columbus ohio

all our exes live in texas - eventually

Robert Štepaník

Robert Štepaník

Bloger 
  • Počet článkov:  104
  •  | 
  • Páči sa:  70x

Tento blog vás pozve do zaujímavého a pestrého sveta alternatívnej hudby... a ako doplnok sa objavia témy z umenia, spoločenských vied a politiky. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu