diel 15 - rubrika: čerstvejšie než treska

Autor: Robert Štepaník | 15.3.2019 o 22:00 | (upravené 17.3.2019 o 17:42) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  42x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 15, v Bratislave, 15. marca dvetisíc devätnásť


Pôvodne som mal pripravený jeden diel s hudobnými novinkami a jeden diel (hneď v tesnom závese za ním) s veľmi stručným hudobným obsahom, ale o to rozsiahlejším mojím textom v rubrike POD ČIAROU, ktorý sa mal týkať prezidentských volieb...

Potom som to urobil inak. Zostručnil som text o prezidentských voľbách a urobil som z neho iba úvod tohto novinkového dielu. Bol to sarkastický text s konkrétnymi menami... škoda ho. Možno ho ešte niekedy vytiahnem z „nebytia“, z archívu.

Ale následne som to prehodnotil (nechcel som hasiť oheň benzínom) a urobil úplne inak. Text som ešte viac zostručnil a obmedzím sa v tomto momente len na všeobecné „meta-vyjadrenie“ ku situácii okolo prezidentských volieb. Pretože to, čo sa deje okolo volieb, úzko súvisí s tým, v akom stave je Slovensko. V nie dobrom... v nie dobrom.

Slovensko je v nezávideniahodnej situácii. Hrnieme si pred sebou veľké množstvo neriešených problémov, a to nám znemožňuje jasne vnímať prítomnosť (je toho na nás priveľa naraz a nevieme si to usporiadať a hierarchizovať) a už vôbec nie mať nejaký výhľad do budúcnosti. Takže okolo seba len plieskame rukami, aby sme sa ako-tak udržali na hladine, ale plávanie niekam to teda rozhodne nie je... A do toho nám tu vyvreskujú ideológovia, vrátane ideológov dobra.

Málokto z občanov asi dokázal v plnej tragickosti predpokladať, že v tomto zákernom štáte ešte aj takmer 30(!) rokov po systémovom a majetkovom prevrate budeme riešiť úplne bazálne (banálne) veci. Že bude prebiehať boj o charakter štátu a o jeho základnú funkčnosť. Aby tu fungovala justícia, aby polícia namiesto buzerovania a nezákonného lustrovania robila radšej to čo má, aby prokuratúra nebola partička kamarátov, ktorá to hrá na obe strany a pred verejnosťou hľadá hlavne dôvody na "skutok sa nestal". A mnoho ďalšieho...

Táto spoločnosť je pred výbuchom a napätie sa dá krájať... a nemusí to dopadnúť dobre. Lebo schopnosť "prijať zodpovednosť" nie je práve tou najsilnejšou vlastnosťou v genetickej výbave príslušníkov tohto národa. Tak dlho budeme prstom ukazovať "to oni", tak dlho sa budeme vyhovárať a radšej od*bávať, klamať a manipulovať ostatných (než niečo konštruktívne riešiť), až sa nám to zosype na hlavu. Ten moment je blízko. V tejto situácii práve prebieha kampaň k prezidentským voľbám. Typicky slovensky. Nadmerné množstvo hier, útokov a kŕčovitých úsmevov a málo skutočného obsahu.

Veľký počet vo svete paralelne prebiehajúcich konfliktov nám sťažuje orientáciu. Na základný politický konflikt súčasnej doby (konflikt medzi pro-globalistickým a pro-národným) prebiehajúci predovšetkým v euro-atlantickej civilizácii, nasadá navyše ešte ten náš b*rdelík, za ktorý zodpovedajú všetky politické reprezentácie od 1989.

Keby nám štát v hrubých rysoch fungoval (čisto teoreticky sa nám to od 1989 mohlo podariť), mohli sme dnes mať omnoho viac jasno v tom, kde sme dnes a aký krok chceme urobiť pre zajtrajšok. Nemohol by euro-úradník (pozri #TeamJunckerEU) to tu bezostyšne "dávať" na národovca. Nemohol by nám tu dlhoročný justičný aparátčik dnes oportunisticky imitovať(!) antisystém a zástancu konzervatívnych hodnôt a vyškierať sa nám do ksichtu, keď nám neodpovedá na žiadnu z položených otázok.

Tento národ luhárov a oj*bávačov (berte to, prosím, štatisticky... nevypisujte mi, že "ja neklamem"... štatistika nie je kazuistika) nečakajú práve hladké časy. Všetky tie nepravdy (a hlavne nepravdy o nás samých) nás dobehli. Roboty na 100 rokov... no, na 25 určite. Ale nikto to za nás neurobí. Raz už musíme dospieť. Nie... Svätá Únia Európska nám nepomôže. Tá teraz rieši letný čas... (a prekvapuje vôbec niekoho, že aj v takej - úplne banálnej - veci "riešenia" Únie generujú hlavne zmätok a rozbroje?)

Mrzí ma, že okrem problémov, ktoré sa na nás valia na veľkom (globálnom) hracom poli, na ktorom s nami „veľkí psi“ často nehrajú fér, máme ešte nadmieru našich vlastných problémov, ktoré sme si doslova vypestovali, vykultivovali a vyšľachtili... lebo smrádok a teplúčko a osobné výhody vždy znamenali pre nás ďaleko viac než pravda a perspektívna budúcnosť. Princípy nás nikdy nezaujímali, len bonusy a prémie...

Prezidentská ponuka 2019 mňa osobne nenadchla. Nemám tam "môjho" kandidáta. Vedel by som si ho vypatchworkovať z niekoľkých, ale nie je tam ten jeden, za ktorého by som sa postavil bez výhrad. Takže si skúsim všetky tie slovenské problémy a výzvy zoradiť podľa pálčivosti a navoliť síce nie ideálneho kandidáta, ale aspoň "krízového manažéra/rku pre domáce záležitosti", krízového manažéra/rku pre reštart. To „pre domáce“ je tam veľmi dôležité. Nezískam všetko to, čo chcem, ale to mi nevadí... lebo prezidentské voľby tu nie sú pre mňa, ale ja som tu pre prezidentské voľby. Držím si v sobotu palce a držím nám v sobotu palce.

(Uff, dobre som to zvládol a vyhol som sa konkrétnym menám. Poďme k hudbe...)

 

Noviniek sa valí a valí veľké množstvo, takže som skúsil zase niečo vybrať z ostatných cca 3 mesiacov a doplnil som to pár "related" skladbami. Predovšetkým však pôjde o novinky. Takže...

 

Nechcel som dávať do noviniek po tak krátkom čase opät Ellis (pretože sa objavila už v novinkách v PWP 06), ale došlo k tomu, že k niektorým piesňam z ep THE FUZZ (2018) boli v medzičase natočené videoklipy. A klip vznikol aj ku piesni n. y. e.

A to je jednak asi najlepšia vec z toho ep a druhak... aj klip sa vydaril. Ja som sa vlastne až teraz zapozeral na ňu viac. Tvárou sa trochu podobá na takú dlhovlasejšiu Daughter (Elena Tonra). A spieva (špeciálne v tomto tracku) trochu ako Alison Shaw (Cranes).

Celé je to len taká zvuková koláž. Nemá to klasickú štruktúru intro / sloha / sloha / refrén / sloha / bridge / refrén / outro. Zvuková impresia. Hudobný impresionizmus. Len jej videorežisér (asi Andy Friesen podľa údajov v popise) vkladá stále tie isté efekty do videí (akože je obraz ťahaný z VHS kazety). Mne to nevadí, ale môže sa to opozerať. Lebo je to formálne stále ten istý efekt. Ale inak fajn, má to atmosféru. Pre portál Stereogum Ellis (vlastným menom Linnea Siggelkow) uviedla: I think it’s the saddest song I’ve ever written“. Každopádne to má najdrsnejší zvuk z celého ep.

Vacations je u nás len málo známe indie kvarteto z Newcastle... ale z Newcastle v Austrálii (New South Wales). Trochu komplikovanejšie som tu hľadal informácie o diskografii, lebo „ľudia novej doby“ majú silný dojem, že je veľmi nevyhnutné mať kapelový twitterový účet, ale nemať vôbec žiadne wikipédiové heslo... Takže informácie sa dohľadávajú o čosi pracnejšie. Takže potom scrollujete dolu ich facebookovou time-line a musíte prechádzať všetkým tým starým ad hoc balastom „všetkých vás ľubkáme a teškáme sa na vás na koncerte vtedy a vtedy tam a tam... budeme hrať s tými a tými... ďakujeme za vašu podporu“.  Ale v poriadku... nakoniec som sa nejako zorientoval hlavne cez ich bandcamp a cez YT kanál Human Sounds Records.

Nie je to pre mňa úplne nová situácia. Práve čerstvejšie kapely majú komunikačné kanály silne odklonené ku sociálnym sieťam, kde sa na vás vyvalí celá tá insta-lavína, ktorá už mala byť dávno zapadnutá prachom. Urobiť si „short brief“ o niekom novom je potom o to ťažšie. Vacations hrajú od roku 2015, za sebou majú nejaké tie single, 3 až 4 ep (lebo bola vydaná aj jedna ep kompilácia) a jeden album - CHANGES (2018). 

Vacations, na moju škodu, neboli úplne v ohnisku môjho záujmu, ale pamätám si, že som sa k nim (viac-menej náhodne) dostal zhruba na začiatku leta 2017 (súborná kompilácia épečiek VIBES & DAYS) a pozdávali sa mi. Ale potom som na nich úplne zabudol, lebo sa valila ďalšia hudba (vyšiel vtedy nový Ducktails, Feist, Mew, Slowdive, Com Truise, Japanese Breakfast, Arcade Fire, Cut Copy, Toro y Moi a mnohé mnohé iné) a mal som čo robiť... Album CHANGES (2018) ma potom úplne minul. Teraz začiatkom marca sa mi opäť pripomenuli.

6. marca 2019 na značke Human Sounds Records vyšiel singel On You Own. Predpokladám, že na rok 2019 sa pripravuje nový album... ale je to len dohad a odhad. Nemám to potvrdené relevantnou informáciou (viď tie problémy so zdrojmi spomenuté vyššie). Artwork na obale vytvorila Hannah Dunn a recenzenti sú zo singla nadšení a tvrdia, že je to skvelý „springy song“. Tak to sú hlavne pod vplyvom subjektívneho chtíča, aby zima už skončila... Ale je to vydarený indie-pop alebo skôr indie-rock. Gitara trochu pripomína Mac DeMarco. Chlapci pridali medzi gitary trochu elektronickej „smotany“... je to viac smooth, než bývalo. Takže Vacations a nový singel zo 6. marca 2019. Nooo, zřejmě slušnej oddíl, no. 

Prešiel som si ešte na pripomenutie tie staršie veci, ktoré ma zaujali v roku 2017 na kompilácii predošlých ep VIBES & DAYS (na obale sú skombinované izbové kvetiny z ep VIBES a cool zvieratká z ep DAYS)... napr. vynikajúce Day Dreamin alebo Moments. Stále je to fajn. Stále to funguje. Ich staršia produkcia je o niečo jednoduchšie aranžovaná. Tak dúfam, že odteraz už na nich (aj v tom množstve rôznej inej hudby) už nebudem zabúdať. Aspoň si dávam taký záväzok.

Tu mala byť (a aj pôvodne bola) novinka Tired, ktorá vyšla 5. februára 2019, ale napokon som sa rozhodol zverejniť radšej Dream Daisies, ktorá vyšla na konci septembra 2018. Má to „jarnejšiu atmosféru“ a zvukom sa to viac hodí do tohto blogu (lebo Tired už tenduje skôr k r´n´b).

Quelle Rox (vlastným menom Raquelle Luberta) je nová na scéne. Nemá toho ešte veľa vydaného (ja osobne viem v tomto momente len o dvoch oficiálne vydaných nahrávkach). Žije v Brooklyne. Komponuje, produkuje a nahráva si veci predovšetkým sama (DIY bedroom producer).

Zvuk je niečo ako „Cocteau Twins v opare“ ale dnes už je to ťažšie takto jednoznačne spájať iba s Cocteaus, pretože v priehradke dream-pop je dnes už pomerne veľa projektov s takýmto rozostreným guthrieovským zvukom a všelijako navzájom sa ovplyvňujú. Na Quelle Rox som narazil doslova len pred pár dňami. Pre mňa je Quelle Rox také príjemné prekvapenie, ako keď som svojho času objavil projekt Sleep∞Over.

V podstate som bol zhrozený. Zo seba. Že som až donedávna nepoznal skupinu (resp. hudobný projekt), ktorá vydala (ktorý vydal) už X albumov... Koľko vlastne? Musím si to počítať nahlas... PART TIME (2009, Voice Academy Records), WHAT WOULD YOU SAY? (2011, Mexican Summer), kompilácia na kazete SATURDAY NIGHT (2012, Burger Records), PDA (2013, Mexican Summer), kompilácia H.F.M. (2014, Plastic Response Records), kompilácia na kazete LATE NIGHT WITH DAVID LOCA (2014, Burger Records), dvojalbum VIRGO’S MAZE (2015, Burger Records), RETURN TO CHERRY (2015, Mother Of Pearl), SPELL #6 (2018, Burger Records / Tough Love Records)...

... a ja sa o Part Time dozviem niekedy na jeseň 2018? Že také niečo vôbec existuje? Hanba mi! Alebo ich marketingu... veď aj alternatíva potrebuje propagáciu. Nestíhajú všetko si len nadšenci a blázni hľadať sami... to by som nerobil nič iné. A ja musím aj jesť, aj spať. Dobre jesť a dlho spať... Šikovne sa títo Part Time dokázali predo mnou skryť! Ale ono je to vlastne pochopiteľné, lebo takmer všetky tie albumy vznikali dosť „na kolene“ a partizánsky. Par(t)ti(me)zánsky.

Dostal som sa do situácie, ktorú dobre popísal poslucháč pod jedným z ich videí na YT: „What album is this from? Feels like I'm always finding new Part Time songs every couple of months.“  Jednoducho chaos... obskurné názvy albumov, obskurné vydavateľstvá (niektoré už asi ani neexistujú), kompilácie na kazete(!), skoro až princeovská nadprodukcia skladieb. Moje nervy! Skôr sa naučím kvantovú mechaniku, než radenie albumov v tejto diskografii.

Part Time je predovšetkým David Speck (niekedy vystupujúci aj pod pseudonymom David Loca, dokonca Davida Loca), ktorý hral vo viacerých kalifornských indie-rockových skupinách a ako „vedľajší úväzok“ si vymyslel Part Time, v ktorom sa predovšetkým hrá so zvukom 80-tych rokov. A dokonca s čím gýčovitejším, tým lepšie... Part Time je preto zaraďovaný jednak do „alternative“, ale v rámci nej ešte do „bedroom lo-fi synth-pop“.

Inšpirovali ho také kapely ako The Cars (viď vokál) a adult-oriented-rock 80-tych rokov. Všetky albumy si doteraz vraj nahrával v domácom štúdiu až šiesty(?) album SPELL #6 bol natáčaný riadne v štúdiu (to poradie berte s rezervou vzhľadom k vyššie uvedenému... závisí to od toho, či beriete do úvahy aj kompilácie). I Can Treat You Better vyšlo na konci januára 2019 a v skladbe je featuringovaný Ariel Pink (počujem ho tam vôbec?). Oni dvaja majú niečo spoločné. Radi obaja balansujú na hrane gýča...

Part Time sú v USA vnímaní ako „too european“. Čerpajú z takej podoby hudby 80-tych rokov, ktorá je typickejšia skôr pre Európu. V USA teda nemajú bohvieakú popularitu... a v Európe sú takmer neznámi. Sú úplne „out“ na oboch stranách Atlantiku. Paráda.

Ale ten saxofón v závere je skoro ako ABC... alebo ako Go West... alebo ako Blow Monkeys... alebo... no proste mňam. Nech už chcete Part Time žánrovo zaradiť kamkoľvek, určite si zaslúžia byť zaradení v kategórii „underrated“. A to je nevďačná, ale extra zaujímavá kategória. Do nej vždy chodím rád.

Chcel som tu ešte pridať jednu staršiu pieseň Part Time a presne tak, ako som citoval toho neznámeho týpka vyššie... deň čo deň (doslova!) som nachádzal pre mňa nové veci a prekvapoval som sa. "Aj toto je dobré, aj toto ma baví". A chaos sa nezmenšoval, práve naopak. Takže najprv som mal vybratú I Wanna Take You Out (z albumu WHAT WOULD YOU SAY?, 2011), potom som mal vybratú Soft Hours (z kompilácie demonahrávok H.F.M, 2014) a nakoniec som sa rozhodol pre vy-ni-ka-jú-cu I Won’t Be Your Little Secret (z albumu PDA, 2013).

Takže klip I Won’t Be Your Little Secret (v trochu odlišnej verzii než je uvedená na albume). Tak trochu Felt, tak trochu The Smiths. Ale vôbec nie rok 1984-1985, ale 2013. Tieto zvuky mi robia dobre...

No dobre, tak ešte jednu... neviem ich prestať počúvať v ostatnom čase. A materiálu na samostatný PWP diel o Part Time zostane aj tak dosť a dosť a dosť, to sa nebojím. Seashells z albumu PDA (2013, Mexican Summer). Je vidieť, že David Speck si v tomto prípade dokonca aj klip robil svojpomocne.

Aldous Harding sa v skutočnosti volá Hannah Harding. Pochádza z Nového Zélandu a je to veľmi zaujímavá pesničkárka a autorka. A stále veľmi mladá (narodená v roku 1990). A v očiach má také šialenstvo alebo čo... Neviem, či by som s ňou chcel bývať na spoločnom priváte. Tuším by som sa bál, že by sa mi mohlo niečo stať počas spánku :-)

Nebudem sa teraz o nej priveľa rozpisovať (lebo bude mať samostatný PWP diel). Je zaujímavé ju sledovať ju aj live. Takú mimiku počas interpretácie piesní má naozaj málokto. 19. februára 2019 vyšiel nový singel The Barrel, ktorý oznamuje vydanie nového albumu DESIGNER. Ten vyjde 26. apríla 2019 na značkách 4AD a Flying Nun Records. Bude to jej tretí album (druhý na značke 4AD).

Aldous Harding. Zvláštne dievča. Ona je inak celkom pôvabná, ale v klipoch jej vôbec nevadí, keď vyzerá hrozne. A veruže často tam aj vyzerá hrozne... Pre umenie čokoľvek.

Steve Gunn je Američan. Žije v Brooklyne. U nás je veľmi málo známy, ale albumy vydáva (od roku 2007) usilovne a pracovito, takmer každý rok... Taký folkový/rockový gitarista, ktorý sa (myslím) len dosť obtiažne presadzuje mimo USA. Spolupracoval aj bluesmanmi a jeho tvorbu prirovnávajú ku Alexi Murdochovi alebo Nickovi Drakeovi (zrovna toto prirovnanie sa mi ale zdá byť prehnané). V istých kruhoch je obľúbený a rešpektovaný.

V Európe na túto hudbu nie je to správne publikum (a ja ho tiež až tak nesledujem, lebo tieto „takmer bluesoviny“ zámerne užívam len v malých dávkach). Najbližšie k pozornosti väčšieho publika sa dostal ako spoluhráč Kurta Vile(ho) v rámci projektu Kurt Vile & The Violators.

Singel Vagabond vyšiel hneď začiatkom januára 2019 a album THE UNSEEN IN BETWEEN vyšiel následne 18. januára 2019 na značke Matador Records. Vagabond je zaujímavá a na jeho pomery až abnormálne hitová skladba. Fanúšikovia The Smiths v nej spoznajú (aj rytmicky aj aranžérsky) Some Girls Are Bigger Than Others...

Ak chcete vedieť viac, vyskúšajte si prípadne ešte tagy:
steve gunn - park bench smile (2016)
steve gunn - stonehurst cowboy (2018)
steve gunn - new moon (2018)
alebo
steve gunn - ancient jules (2016)

Teraz už o ňom viete, napočúvať si ho už musíte sami (ak chcete). Splnil som si svoju úlohu :-)
Ale fakt že Vagabond je vynikajúci song... nechápem, že sa mu toto urodilo (lebo zvyšok albumu je ďaleko menej výrazný). A páčia sa mi aj tie vizuálne prelínačky typografie GUNN s hudobníkmi (hlavne v závere klipu).

Hneď v prvých januárových dňoch roku 2019 vyšiel singel Old Man, ktorý anoncoval vydanie prvého albumu Stelly Donnelly (BEWARE OF THE DOGS, 8. marca 2019 na značke Secretly Canadian).

Stella Donnelly (v tomto blogu sa už objavila vo vianočno/novoročnom dieli PWP 08) je z Austrálie, nahrávať začínala v roku 2017, keď vydala ep THRUSH METAL na značke Healthy Tapes. V júni 2018 vyšlo toto ep ešte raz v reedícii na značke Secretly Canadian. Pokiaľ viem, tak doteraz vystupovala väčšinou sama (a sú to zaujímavé vystúpenia, dostupné na YT), ale cca týždeň po vydaní albumu (tzn. od polovice marca 2019) začína jej turné v USA a to už bude s celou kapelou, tak som sám zvedavý, ako to bude znieť (nejaké uploady sa určite objavia).

Album je nadpriemerný, ešte ma však len čaká napočúvať ho trochu sústredenejšie. Texty sú dosť... angažované a feministické. Ale je to mladé dievča. Časom, myslím, toto sarkastické nastavenie trochu zmierni...

Nakoniec aj tak všetky (okrem pravoverných lesbičiek) si chcú splniť ten sen (pridajte si tam pred objektív ten jakubiskovský mliečny soft filter)... chutný domček so svetlou fasádou zaliaty svetlom slnečného dňa, psíka na záhrade, zo dve deti (chlapca + dievčatko), čerstvo vyvesenú voňavú bielizeň na záhrade, kyticu kvetov na stole v obývačke a rozvoniavajúce jedlo z kuchyne. A to všetko najlepšie s pohodovým, milujúcim bohatým mužom, „závodníkom“ (ten-čo-je-za-vodou). Ľahko je si predstaviť, ťažko realizovať. D*bnutá je tá realita, že?

Späť ku Stelle... Na konci januára 2019 ešte vyšiel singel Lunch, ale ten ma až tak nebaví... A na konci februára 2019 singel Tricks, ktorý znie ako „early Cardigans“.

Album BEWARE OF THE DOGS vyšiel 8. marca 2019 na značke Secretly Canadian. Je to celkom parádny debut. Stella Donnelly je aktuálne jeden z najväčších talentov na alternatívnej scéne vôbec. Šikovná, s krásnym hlasom.

Delicate Steve je multiinštrumentalista (predovšetkým gitarista) Steve Marion zo štátu New Jersey (USA). Na konci januára 2019 ANTI- Records už uvoľnilo niektoré piesne do streamov a 1. marca 2019 vyšiel album TILL I BURN UP (jeho piaty v poradí).

Sú to inštrumentálky s prevahou rockovej gitary (napr. Rat In The House alebo Wally Wilder mi dokonca svojimi nenormálne vysokými gitarovými tónmi pripomínajú Mikea Oldfielda... z toho nemám práve radosť). Najprv vydával na značke Luaka Bop, od roku 2017 na značke ANTI- Records. Technicky je to (myslím) šikovný gitarista, ale atmosféra jeho hudby mi nie až tak vyhovuje. Nie všetko na novom albume je (z môjho pohľadu) práve prvá trieda, ale zároveň tvrdím, že ja nie som úplne typický fanúšik Delicate Stevea. Z albumu som vybral Selfie Of A Man, ktorá má z tej kolekcie asi najtanečnejší groove... Tá je fakt zaujímavá.

Takže Delicate Steve. Nebudem sa mu už nejako veľa venovať, takže ak máte záujem, tak v kanáli ANTI- Records (a tiež Luaka Bop) máte od neho veľa materiálu k dispozícii.

Dnes som akýsi nekompromisný. Steve Gunn tu končí, Delicate Steve tu končí (a v najbližšiu sobotu, 16. marca 2019, dúfam Steve H. vo voľbách končí)... Sekám to dnes riadne. Ale nie je čas vymaznávať sa tu s každým... hudby je až príliš veľa.

Anemone (vlastným menom Chloë Soldevila + ďalší 4 hudobníci) je z Kanady (Montréal) a v tomto roku vydali prvý album.

Doteraz vydávala nejaké single a ep (v auguste a apríli 2018). Všetko čo doteraz vydala, bolo zvukovo inšpirované psychedelickým folk-rockovým zvukom z druhej polovice 60-tych rokov, ale album nie je len o drogami inšpirovanom zvuku, ale je v ňom aj kúsok Beach House (čo je vlastne meta-kontext, lebo Beach House tiež "berú" zo 60-tych). Aranže na albume sú trochu elektronickejšie, než som čakal. Singel Memory Lane bol vydaný 18. januára 2019 a debutový album BEAT MY DISTANCE vyšiel 15. februára 2019 na značke Luminelle Recordings. Chloë Soldevila je nielen hudobníčka, ale aj fotografka. Určite sa k nej ešte vrátime.

E. B. The Younger je staronový zjav na scéne. Nové meno, známa tvár. Ide o umelecký pseudonym (alias) frontmana skupiny Midlake. Eric Brandon Pulido.

Midlake bola vynikajúca kapela. Teda je vynikajúca kapela. Sólové projekty ju zatiaľ ešte neukončili... (odporúčam hlavne ich album THE TRIALS OF VAN OCCUPANTHER, 2006, Bella Union).

Čo vlastne znamená E. B. mladší? “It’s an antiquated way of naming a younger member of a family. I’m expressing, that something greater came before me. It’s countering the idea in today’s culture that everything revolves around ourselves, that we’re the most important thing in the world. I feel that humility is a lost virtue (pokora je cnosť, ktorú sme stratili)...“ povedal v rozhovore uvedenom na webstránke vydavateľstva Bella Union.

Klip ku novému singlu má veľmi dlhé (akože televízne) intro. Hudba začína až okolo cca 03:15, tak nebuďte prekvapení. Celý klip je vizuálne štylizovaný do koktejlovej party konca 60-tych rokov (má pripomínať TV program Playboy After Dark). Bol natáčaný v Paschall Club priamo v domovskom meste skupiny (Denton, TX).

Záver skladby je ale trochu „nadstavovaný“. Ak by som bol ich producent (nie som drahý... hehe), navrhol by som stopáž o nejakú minútu až minútu a pol skrátiť a zahrať to outro zjednodušene... Fakt s tým záverom mám problém. Urobil by som to o čosi kompaktnejšie a jednoduchšie (ale kam by som potom dal záverečné titulky?). Ale inak veľmi fajn, sloha je úplne "midlakeovská“. S melódiou to oni vždy vedeli.

Nový sólový album Erica Brandona Pulido TO EACH HIS OWN vyšiel 8. marca 2019 na značke Bella Union. Mám trochu obavu, že si ho budem mýliť s Father John Misty(m). "Ale náš Father John Misty má predsa inakší hlas", kričia tu práve na mňa detičky kozičky spoza pevne zatvorených dverí... A majú pravdu.

Nikdy som nebol „a huge fan of“ Weezer, ale občas ma vedeli príjemne prekvapiť (Island In The Sun s dvomi rôznymi klipmi mám doteraz rád... a pár ďalších vecí... Buddy Holly... Tired of Sex a ďalšie). Kedysi dávno, v 90-tych rokoch, im to celkom išlo. Boli mladí, svieži, pekne im to hralo.

A mám rád cover verzie, preto som celkom so záujmom zaregistroval, že 24. januára 2019 vydávajú cover album (označený len WEEZER, ale nazývaný ako TEAL ALBUM / modrozelený album). To si málokto dovolil, vydať rovno album plný cover verzií (napr. Siouxsie & The Banshees – THROUGH THE LOOKING GLASS) alebo vydať cover verziu albumu (Mercury Rev - Bobbie Gentry’s THE DELTA SWEETE Revisited alebo Camper Van Beethoven, keď coverovali kompletne celý album TUSK od Fleetwood Mac).

Tak urobili teda ten TEAL ALBUM a... a nič. Úplne nič. Zostal som studený. Ani jeden cover nepokazili, ale na druhú stranu ani neprekvapili. Je to taký... zbytočný album. Nebaví ma to ani trochu. Málo nápaditý, skôr len tak pustiť si ho do podmazu na nejakej party s dlho nevidenými priateľmi.

Aj keď na druhú stranu je nutné ich pochváliť, že si vybrali hudobne dosť náročné skladby... Africa (Toto), Sweet Dreams (Eurythmics), Take On Me (a-ha), Paranoid (Black Sabbath) alebo Billie Jean (Michael Jackson). Sám som bol zvedavý, ako sa Rivers Cuomo popasoval s vysokými tónmi Mortena Harketa v Take On Me.

Klip je vlastne "retrográdne time machine“, takže potrebovali niekoho mladého, kto odohrá akože skupinu Riversa Cuomo v roku 1985 (takmer 50-tnici Weezer to byť nemohli). V klipe preto namiesto Weezer imituje akciu skupina Calpurnia. A je tam použitý aj ten komiksový (kreslený) princíp, ktorý sa objavil v pôvodnom klipe z roku 1985. Takže cover... no, je to skôr pokus odohrať to jedna k jednej. Skor „hommage“ ako cover. Ale musím pripustiť, že spolu s klipom to viem stráviť. S klipom je to o triedu zábavnejšie.

Radšej než túto prerábku od Weezer mám neo-folkový cover Take On Me z roku 2010 od Anni B. Sweet (zo Španielska!), ktorý je podľa mňa rozhodne originálnejší a kreatívnejší. U Weezer ale je potrebné oceniť, že sa nepokúsili pieseň spomaliť. Pretože spomaliť originál je ten najjednoduchší (najbanálnejší!) spôsob ako urobiť cover. Aj Anni B. Sweet ju trochu spomalila. Ale to prearanžovanie a zmena frázovania je milé, zábavné a kreatívne. A preto u mňa dostáva viac bodov... podstatne viac než Weezer.

A ešte teda spomienka na a-ha? Prečo nie. Jedno akustické live vystúpenie pre MTV Unplugged (hosťovsky s Ingrid Helene Håvik, speváčkou skupiny Highasakite), z ktorého je vidieť, že a-ha, to nebol len taký obyčajný pop.

To je nejaký Fleetwood Mac, čo nepoznám? Yes! Yes! Yes!... Ale čoby, to len pre Jenny Lewis začalo jej Stevie-Nicks-obdobie ;-)

Jennifer Lewis (plným menom Jennifer Dianne Lewis), narodená v Las Vegas (Nevada), žijúca v Kalifornii, je známa predovšetkým ako front(wo)manka a gitaristka skupiny Rilo Kiley. Mal som ich rád. A mám rád aj jej spoluprácu s vokálnym duom The Watson Twins.

Nie je až tak všeobecne (mimo USA) známe, že ona bola pôvodne detskou herečkou (koniec 80-tych a prvá polovica 90-tych rokov). Začínala v reklame na cukrovinky Jell-O. Objavila sa aj v reklame na Barbie alebo Kellogg´s Corn Pops (a v mnohých ďalších) a v množstve TV seriálov.

Od roku 1998, spolu s inou detskou hereckou hviezdou - Blakeom Senettom, vytvorili skupinu Rilo Kiley. Legenda hovorí, že jej najprv bolo ponúknuté, aby robila back-vokály. To odmietla. Mala podmienku, že v skupine bude len vtedy, keď bude hlavnou speváčkou. Ryšavka jedna ambiciózna. Rilo Kiley vydali 4 albumy a ukončili činnosť v roku 2011 (oficiálne až v roku 2014). Ona sama vydala zatiaľ 3 sólové albumy a štvrtý je na ceste.

Na konci januára 2019 vydala prvý singel Red Bull & Hennessy z jej pripravovaného albumu. Ďalší singel Wasted Youth vyšiel 15. marca 2019. Neboli by to ľudia (ako ich dobre poznáme), keby ku alkoholickému názvu singla nemali hneď nejaké poznámky. Preto sa objavovali reakcie typu:

* Good song, terrible drink recommendation.
* Excellent song, but my drinking choice would be Jack and Coke...

Album ON THE LINE vyjde 22. marca 2019 na major labeli Warner Bros a pri jeho nahrávaní jej napomáhali aj Ringo Starr (bicie aj v Red Bull & Hennessy) či Ryan Adams. 

Tak tuším mám teraz chuť si dať aj jednu staršiu od Jenny. She´s Not Me z albumu THE VOYAGER (2014, Warner Bros). Ako sa taký ten „južanský“ hudobný feeling dostane aj do pop-songu, že? Klip zámerne evokuje hereckú minulosť Jenny Lewis. Ale je režijne trochu zmätočný. Je tam niekoľko zbytočných záberov a niekoľko zbytočných formálnych prvkov... Spálená šanca (podľa mňa). Takto to vyzerá, keď psíček s mačičkou spolu varia... (a pritom je to taká cool hudba).

Nasledujúce video je veľká výnimka, že ho vôbec uverejňujem... The Killers boli vždy gýč (okrem When You Were Young). Otrasný gýč. Kýč jak bič. A teraz sa pustili ešte do festivalu politickej piesne, do úpadkového žánru angažovanej ideologickej hudobnej tvorby. Ich chyba. Na tom sa môžu iba popáliť. Ale neodolali. Tak silný mali pocit, že musia vyjadriť svoj statement.

Možno si niektorí ešte pamätajú, aké boli smiešne tie zväzácke agitky (a ako potemkinovsky vznikali... prázdne texty ako „obeta komunistom“)... A bude treba asi ešte trochu času, aby sa „scitlivené agitky“ dnešných dní stali podobne smiešne. Chce to časový odstup. Pretože urbánni ľavicoví ľudia si ešte stále myslia, že sú etickí übermenschi, ktorí vedia lepšie (než všetci ostatní), ako by mala vyzerať budúcnosť.

Toto sú obrazy, ktoré zažili USA v minulom roku a nie je to príjemný pohľad... My v Európe sme si povedali... „veď my toto poznáme!“ (predovšetkým z otrasného roku 2015). Zástupy nepozvaných, ktorí sa tlačia k vášmu (nášmu) stolu... niektorí aj trpiaci slušní, ale poniektorí aj nie. Lebo všetko čo je masové, je problém... nielen dav na futbalovom štadióne, ale aj dav na imigračnom... alebo dav na vašej ulici, alebo dav vo vašom parku.

Možno si The Killers myslia, že land of the free znamená pomenovanie pre krajinu, ktorá ma stále všetky dvere otvorené a že „poďte všetci seeeeeem“? Ale veď isté výdobytky tzv. prvého sveta sú výnimočné aj v tom, že vyžadujú istú úroveň, vyžadujú istý state-of-mind...

Svet nie je ekonomicky spriemerovaný. Tento druh rovnosti neexistoval a ani nebude existovať. A že sa niekto chce mať ekonomicky lepšie, ešte neznamená, že to bude ideálny sused pre nás, že to je sused, ktorý chápe náš systém, ktorý chápe, že výhody a pohodlie tzv. prvého sveta nevznikli za deň a z ničoho... a že zďaleka nie sú zadarmo ani pre domácich. Že úspech (a bohatstvo) ani v tejto spoločnosti nevzniká automaticky. A nie je pre všetkých.

Paradoxne tento druh pseudo-osvietenstva a charitatívnosti bez hraníc je vlastne jeden vulgárny materializmus, lebo vychádza len z ohraničenej (materialistickej) predstavy, že sa budeme deliť o hmotné zdroje. Nič iné nerieši... Ale sú títo „ľudia z juhu“ schopní stať sa (v rozumnom čase) našimi rovnocennými partnermi pri budovaní sveta, kultúry a systému, ktorý je nevyhnutným kauzálnym predpokladom tej naleštenej životnej úrovne (a to teraz ani nehovorím o tom, že aj ona má svoje chyby). Sú títo návštevníci z juhu schopní rozumieť tomu, ako vzniká ekonomický úspech prvého sveta? Majú potenciál byť raz hodnotovo tam, kde my? Alebo len vytvoria paralelnú spoločnosť?

Prečo Salvador nie je ekonomicky vyspelá krajina? To sa nikto nepýta? (A ak si nevedia vytuneovať Salvador, tak v USA zrazu budú fungovať úplne inak?) Nikto sa nepýta, prečo Kolumbia, Venezuela či Honduras nie je ekonomickou veľmocou? Prečo v Kongu nie je kozmodróm a prečo Guinea-Bissau nemá niekoľko laureátov nobelovej ceny za fyziku? Nikto sa nepýta, prečo v zbernom tábore (vo videu je to vidieť), je po zemi otrasný neporiadok? Nemajú čo na prácu (aspoň v tomto momente). Čakajú. Čakajú na vstup do USA. Nemôžu si urobiť poriadok? Chudoba znamená b*rdel? Keď sú takí strašne pracovití a so skvelými životnými príbehmi... tam by malo byť čistučko ako... ako vo Švajčiarsku. Ale nie je.

The Killers nemajú na svojom príbytku dvere, zamknuté dvere, plot? A keď na svojej domácnosti mám dvere, tak na svojej krajine (na svojej domácnosti) nemám mať dvere? Nerozumiem... Tam to má byť voľné, otvorené... kto chce, príde a bude? Keď mi niekto chce ísť do bytu, tak ho proste pustím? Len tak? Lebo on trpí chudobou a potrebuje pomoc? A ako je teda možné, že sú vôbec ešte na ulici nejakí bezdomovci a že nie sú uplacírovaní v každej domácnosti... aha. Lebo niekto chce veľmi veľmi pomáhať ZO SPOLOČNÉHO, nie priamo ZO SVOJHO. Medzi červenými boľševikmi a kultúrnymi neomarxistami vlastne nie je principiálne žiadny rozdiel... Jedni za osemnásť, druhí bez dvoch za dvadsať. Akoby ich jedna mater mala... vlastne áno, jedna mater ich aj mala...

Už aby bol ten plot hotový. A aby bol huuuuge. Make America Closed Again! To je úvodný predpoklad, aby sa následne pristúpilo k ďalším rozsiahlym ambicióznym plánom: napríklad Make Honduras Great At Last!!! alebo Make Salvador Great and Successful Finally!!!

A The Killers? Nielen slabá hudba, ale aj slabá schopnosť uvažovať v širších kauzálnych súvislostiach. Nielen slabá hudba, ale aj mäkký mozog. A aby bolo učinené zadosť faktom, tento nezmysel, Land Of The Free, vyšiel 14. januára 2019 na značke Island Records (Universal Music).

Romantický klavír Jiřího Maláska a veľké smutné očká latinsko-amerických detičiek... Už by sme s tým fakt mohli prestať. Lebo toto nie je cesta, ako to vyriešiť. Takto vznikajú len nové problémy (viď strieľačka na Novom Zélande 15. marca 2019 ráno). Čím menej multi-kulti, tým menej problémov, ktoré treba potom hasiť.

Ale ak nezvíťazí rozum, tak zvíťazí Darwin. Dejiny neskončili a nie je dôvod sa domnievať, že budú pokračovať inak, než pred X tisíc rokmi. Nie je dôvod sa domnievať, že Dejiny zrazu začnú fungovať podľa Utópie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rusko vylúčili na štyri roky z olympiády aj majstrovstiev sveta

Ruskí športovci budú môcť štartovať so štatútom "nezávislých".


Už ste čítali?