diel 21 - rubrika: 7_up

Autor: Robert Štepaník | 15.5.2019 o 18:40 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  32x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 21, v Bratislave, 15. mája dvetisíc devätnásť       Kurt Vile  /  Andy Shauf

Toto je nová občasná rubrika. Seven up.

Rubrika špeciálne pre piesne s dĺžkou nad 7 minút. Seven up. Od sedem vyššie... Sedem a viac...

Musím sa ale priznať, že názov tejto rubriky som si „prisvojil“ (ukradol). Existovala presne takáto rubrika v 80-tych rokoch na programe 2 poľského rádia (či existovala aj v 90-tych rokoch, prípadne ďalej... to neviem, to som už až tak nesledoval). Je to tak dávno, že už si nepamätám ani meno redaktora, moderátora, ktorý ju pripravoval (aj keď som sa pokúšal to trochu ešte hľadať, ale nebol som úspešný... Roman Rogowiecki? Piotr Kaczkowski?) Neviem to už zistiť. Nevadí, pre slovenského poslucháča to nie je až tak dôležité...

 

No áno, to je tá notorická otázka, či na dĺžke záleží...

Mne osobne až tak veľmi nie :-) Dokonca ja mám skôr chuť skracovať (teda, ak by som mohol)... Často sa mi stáva (a asi aj tu už mi to ukĺzlo), že tvrdím, že „tá pieseň by bola skvelá... keby bola o polovicu kratšia“ alebo „tú poslednú minútu by som dal úplne preč a záver by som zjednodušil“ alebo niečo na ten spôsob.

Napriek tomu, že som teda „skôr sonik, než lyrik“ (tiež som to už v tomto blogu kdesi spomínal), tak to neznamená, že čím viac zvuku, tým lepšie, alebo že čím dlhšietrvajúcejší zvuk, tým lepšie.

Nielen v alternatíve, ale predpokladám, že aj v iných žánroch, je otázka nastavenia stopáže samostatnou špeciálnou schopnosťou, ktorá niekomu ide a niekomu nejde... Odhadnutie akurátnej, primeranej stopáže je súčasť schopnosti dobre aranžovať hudobný motív. (Mám teraz na mysli hudbu na počúvanie. Pre hudbu na tancovanie platia úplne iné zákonitosti, a preto sa táto deje zvyčajne na úplne iných časových úsekoch... tam je 10 minút takmer nič... dôležité je nenechať dav vychladnúť).

Stopáž piesní závisí čiastočne aj od žánru. Punk či hard-core preferujú kratšie „útvary“ (Viete si predstaviť 6-minútovú punkovú šupu? To by bolo čudné, že?), v kontraste s tým post-rock, ambient, rôzne podoby tanečnej hudby sú zvyčajne aranžované na rozšafnejšej stopáži. Shoe-gaze a trip-hop majú tiež sklony k rozsiahlejším hudobným plochám, lebo tak lepšie vyznejú. Pop (či už mainstreamový alebo indie-pop), ktorý pracuje s tzv. „pesničkovou formou“ (striedanie slohy a refrénu) sa zase snaží byť (resp. musí byť) „radio-friendly“ a preto sa snaží vtesnať do cca 3 - 4 minút.

Stopáž piesní naťahovala aj dekáda :-) resp. hudobný úzus konkrétneho obdobia. Prvá polovica 60-tych rokov bola skôr o krátkych skladbách, v druhej polovici 60-tych rokov sa postupne hranie predlžovalo (typický príklad je to, ako sa menili The Beatles)... čo sa udržalo do značnej miery aj v 70-tych (viď napr. art-rock). Koncom 70-tych sa však objavil punk a úplne „zmenil paradigmu“. A celé 80-te roky boli zase skôr o kratších skladbách (s nejakými výnimkami v oblasti post-punku a alternatívnych experimentov), aby na prelome dekád (80/90) skladby zase prirodzene predĺžil shoe-gaze, trošku aj tzv. manchesterský sound a, samozrejme, acid-houseová tanečná vlna.

V 80-tych rokoch sa skladby predlžovali s použitím „extended (re)mixov“ na maxisingloch (12“). Niektoré boli fajn, ale väčšinou sa im podarilo základný hudobný motív len „rozriediť“, málokedy nejako zásadne vylepšiť. Boli určené predovšetkým pre tanečný parket.

Stopáž piesní predlžuje aj to, či sú súčasťou nejakého celku... ak skupina nahráva tzv. „konceptuálny album“ máva zvyčajne tendenciu skladby skôr naťahovať, resp. skladby prepájať do väčších celkov. Nie vždy, ale často sa tak deje, aj keď skupina nahráva filmovú hudbu (soundtrack).

Tiež koncerty dokážu naťahovať skladby, ale to už ide o prirodzenú (často len ad hoc) chuť hudobníkov udržať alebo vystupňovať nejakú náladu. Z bežnej 4-minútovej skladby sa tak môže stať situačné 10- 12-minútové jamovanie.

V ďalších dekádach (‘90 + ‘00 + ‘10) sa udržali rôzne stopáže skôr žánrovo diferencované (nezdá sa mi, že by nejaké typické „znamenie doby“ malo v tomto čase vplyv na dĺžku skladieb... aspoň teda z môjho pohľadu). V ostatných 3 dekádach nedominoval žiadny hudobný žáner a veľa sa recyklovalo. Takže dĺžka skladieb bola väčšinou poplatná žánru (tanečné dlhšie, psychedelické dlhšie, popové kratšie... výpravné balady dlhšie, dynamické vypaľovačky kratšie) alebo zodpovedala ad hoc kompozičnému nápadu.

Aj keď sledujete nejakého umelca pravidelne, tak viete zhruba čakať na akej stopáži je mu najlepšie... Keď by ste si urobili aritmetický priemer stopáží všetkých ich skladieb, tak by ste jasne videli, že napr. Pixies to majú hodené úplne inak ako Nick Cave & The Bad Seeds (to len ako príklad taký jasný kontrast)... Ale občas vedia aj preverené mená prekvapiť. Skôr tí, čo hrajú úsporne, keď sa občas vybláznia na väčšej ploche.

Baviť sa o ideálnej dĺžke skladby je blatistá zóna subjektívnych pocitov, v ktorej len ťažko hľadať pevný stopercentne platný argument. Ťažko tam hľadať objektivitu. Ideálna dĺžka skladby neexistuje. Ale či má skladba správnu dĺžku viete vždy... podľa svojej vlastnej reakcie na ňu. Platí jednoduché pravidlo. Ak vám skladba nevie udržať pozornosť, nevie vás „vtiahnuť“, potom je (aspoň pre vás) príliš dlhá. Muzikant ju hrá skôr pre seba, ako pre vás.

Väčšina skladieb sa cca triafa do správneho rozsahu. Je to do značnej miery vec intuície hudobníkov a citu pre rozvíjanie hudobného motívu, pre „architektúru“ hudobného motívu. Ja osobne preferujem skôr také „kompaktnejšie“, svižnejšie hranie (som z generácie, ktorá hudobne dozrievala až po punku), ktoré sa vyhýba jalovému hraniu či zbytočnej inštrumentálnej exhibícii - s tým má (z môjho pohľadu) dosť veľký problém jazz, art-rock a z novších žánrov post-rock a menej kvalitný shoe-gaze (je kopec epigónskych kapiel, ktoré sa o shoe-gaze pokúšajú, ale fakt ho nehrajú dobre).

Samoúčelné „hranie pre hranie“ mi vždy bezpečne zníži pozornosť (aj zážitok). Napriek tomu občas sa objavia výnimočné skladby, ktoré plynú, plynú, plynú... a funguje to... a nechcete, aby prestali. A práve v tejto rubrike sa pozrieme občasne na piesne, ktoré za to stoja (z môjho pohľadu) a majú viac ako 07:00 minút (resp. občas urobím výnimku a keď to bude 06:38, no tak čo?... no tak privrieme očko).

 

Kurt Vile (sympatický hudobník z Filadelfie, USA) to vie aj na kratšej aj na dlhšej stopáži... Na konte má nejakých 7 albumov + 1 spoločný album s Courtney Barnett. Na albume BOTTLE IT IN (2018, Matador) má Kurt Vile celkovo 3 abnormálne dlhé tracky - okrem Bassackwards (09:46) ešte titulnú Bottle It In (10:39) a Skinny Mini (10:26).

Napriek retro obalu (jasné 70-te roky), je BOTTLE IT IN album, ktorý má (v kontexte jeho celkovej diskografie) najmodernejšie aranže s takým trochu „zadymeným“ zvukom. Nie je to už taký ten elektrifkovaný americký folk-rock s ostrými výškami, v ktorých presne počujete každé brnknutie na struny („strumming“). Odchádza postupne od takého typicky amerického folkovo-rockového zvuku s prvkami blues ku niečomu, čo síce nie je úplne originálne, ale veľmi dobre to znie. Dosiahol zaujímavý melancholický (ale nie depresívny) jesenný zvuk. Na albume s nim spolupracovala aj Kim Gordon (Sonic Youth) alebo Cass McCombs (bola o ňom zmienka v PWP01 a v PWP17). 

Na predošlom albume B’LIEVE I’M GOIN DOWN... (2015, Matador) sa pohyboval od 02:50 (Bad Omens) cez 04:04 (vynikajúca Life Like This) až po 06:55. Takú pesničkovejšiu formu to celé malo.

Ale na albume WAKIN ON A PRETTY DAZE (2013, Matador) sa to len tak hmýri šialenými stopážami ako 07:41, 06:19, 08:03 a dokonca až 10:25 (Goldtone).

Jeho spevácke schopnosti sú skôr priemerné (polospieva, polodeklamuje... naživo predvádza dosť iné frázovanie ako na štúdiových nahrávkach), ale zaujímavá farba hlasu (s množstvom basových alikvótnych frekvencií) a príjemná osobnosť to vyvažuje... Niektorí hudobní publicisti tvrdia, že „Kurt Vile zachraňuje rock’n’roll pre celú generáciu“ a niečo na tom je (v dnešnej dobe všelijakých fúzovaných nejednoznačných štýlov, ktoré ani nevieme nejako pomenovať).

Album BOTTLE IT IN vyšiel 12. októbra 2018 na značke Matador Records a okrem singlov Loading ZonesOne Trick Ponies vyšla začiatkom septembra 2018 ako singel takmer 10-minútová Bassackwards s parádnym klipom. Už z toho, že vybral na singel takúto stopáž, je zrejmé, že Kurt Vile je chlapík, ktorý m.f.p. (poznáte tú skratku) a Matador Records je fakt „indie“ značka, ktorá nerozmýšľa len komerčne (aj keď tiež si na seba musia zarobiť). Ale ubehne vám to ako voda a ešte budete chcieť ísť ďalej. Viď reakcie typu:

„What a beat and a groove, incredible!!! Could just listen to this all day.“

„... a 9 minute song, but not a second wasted!“

Vo videu sú použité staré kamerové footages... vraj z Huntington Beach, CA (USA) cca z roku 1971. Když byl svět ještě v pořádku... Ešte pred multikulturalizmom, pred politickou korektnosťou, pred genderistickými experimentami, pred ľavicovým liberalizmom, pred tabletmi, pred internetom, pred 911, pred projektom nového amerického storočia, atď., atď., proste pred množstvom problémov, ktoré sme si priebežne vyrobili.

Klip veľmi pripomína niektoré videá filmára, video-umelca a režiséra Davida Dean Burkharta, ktorý často používa digitalizované staré nahrávky a robí z nich „neoficiálne videoklipy“ a kapely považujú za veľkú česť, že ich takto DDB spracoval...

A tá podobnosť s jeho rukopisom viedla k reakciám, na ktorých som sa zasmial:

„nice of Kurt to make the David-Dean-Burkhart-video before David even had to“

Poďme ešte teda ku albumu WAKIN ON A PRETTY DAZE (2013, Matador), ktorý vyšiel 5. apríla 2013. Začína takýmto masívnym „openerom“, skladbou Wakin On a Pretty Day na stopáži takmer 09:30. Nižšie nie je oficiálny hudobný klip, ale také promo časozberné video, ktoré ukazuje ako umelec ESPO (Stephen Powers) pracoval na celostenovom graffiti („mural“), ktoré následne bolo použité ako motív pre obal albumu. Ten upload má ale nejaký tichší zvuk, tak si to trochu „vyhulte“.

https://streetartnews.net/2012/12/steve-powers-new-mural-in-philadelphia.html

V decembri 2018 som sa zastrájal (viď PWP07, keď som upozorňoval na nový album skupiny Foxwarren), že Andy Shauf (Kanada) bude mať samostatný PWP diel v prvom štvrťroku 2019. Samozrejme(!), že som to nestihol... Prvý štvrťrok je už dávno preč. Tak aspoň taká malá ochutnávka zo sólového Andyho Shaufa.

Balada Wendell Walker vyšla na konci januára 2015 na albume THE BEARER OF BAD NEWS (2015, Tender Loving Empire).

Nie je to ten prípad, že by to bola spontánna jamovačka, ktorá spôsobila dĺžku skladby. Už v štúdiovej verzii má skladba tučných 08:23 (výrazne tak presahuje stopáž ostatných piesní na albume) a práveže ju hudobníci na pódiu hrajú pomerne precízne a verne štúdiovému originálu.

Live uploadov tejto vynikajúcej veci je viac (v rôznych sálach a myslím, že aj v rôznych zostavách hudobníkov), ale ja som vybral asi jedno z najpôsobivejších podaní tej piesne. Skoro až caveovské/bad-seedovské... 9 minút vám ubehne ako nič a budete chcieť pokračovať. To vám garantujem.

Pre dnes minút stačilo. Nejaké ďalšie dlhočizné skladby sa objavia náhodne a nepravidelne zase niekedy nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?