diel 26 - rubrika: čerstvejšie než treska (zbytky z prvého polroka 2019)

Autor: Robert Štepaník | 20.8.2019 o 23:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  25x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 26, v Bratislave, 20. augusta dvetisíc devätnásť

Dnes sa ešte vrátim, v rámci Tresky (rubriky o novinkách) ku niektorým skladbám a interpretom, ktorí vydali svoje nové nahrávky v priebehu prvého polroka 2019 a nejako sa nedostali do žiadneho predošlého novinkového výberu. Boli na "čakačke", ale iní ich predbiehali a odsúvali, až ich predbehli či odsunuli.

ViVii sú trio zo Švédska (Stockholm). Jadro tria tvorí partnerské duo Emil Jonsson a Caroline Jonsson. Skupinu dopĺňa do plnej zostavy Anders Eckeborn.

Ako trio začali hrávať niekde na začiatku roka 2018. Predtým sa Emil a Caroline pokúšali o hudbu aj sami, ale dynamiku, kreatívnu chémiu a reálnu koncovku to dostalo až s príchodom Eckeborna.

Pretože základom skupiny je rodina, tak neprekvapí, že sa u nich občas objavujú rodinné témy. Ich prvý singel sa volal Siv (You & I) a je to pieseň, ktorú napísali pre ich babysitterku.

Žánrovo sú niekde medzi popom (lebo Švédi to s popom vždy vedeli), indie-popom a indie-folkom. Často ich zaraďujú pod dream-pop, čo vlastne potvrdzuje, že je to stále ešte alternatíva. Niektoré ich piesne (napr. Suckerpunch) môžu trochu pripomínať zvuk Lany Del Rey. Savant zase kompozične pripomína Sufjana Stevensa z obdobia albumu CARRIE & LOWELL (2015, Asthmatic Kitty). Rozdiel je len v tom, že ViVii vo vokáloch kombinujú ženský a mužský hlas (aj keď aj ten je dosť vysoký... to je ten „nordický tenor“, čo občas spomínam).

Začiatkom tohto roku vydali(?) zverejnili(?) (nemám v tom úplne jasno, lebo na SoundCloude ju majú, neviem však, či vyšla aj fyzicky) celkom zaujímavú cover verziu skladby Something Stupid (pôvodne Frank Sinatra + Nancy Sinatra).  

15. marca 2019 vyšiel album s názvom ViVii na značke Dumont Dumont. 26. apríla 2019 vyšiel singel Fibromyalgia.

V jednom interview vraj ViVii priznali, že skladba sa volá Fibromyalgia preto, lebo v ten deň bola jednému z členov (predpokladám, že členke) skupiny spresnená diagnóza práve týmto smerom.

Fibromyalgia je nezápalové, reumatické ochorenie mäkkých tkanív, ktoré je spojené s dlhotrvajúcimi bolesťami pohybového systému (šľachy, svaly) a všeobecnými symptómami (únava, skľúčenosť až depresia, poruchy spánku)... Príčina je zatiaľ neznáma, nedochádza však k žiadnej chorobnej zmene vo svaloch alebo šľachách. Predpokladá sa, že bolesť vzniká „centrálne“, tzn. v mozgu. Sprievodné psychologické symptómy túto hypotézu podporujú.

U pacientov s fibromyalgiou dochádza v mozgu k zmenám riadiaceho systému pociťovania bolesti. Serotonínu je menej a látok prenášajúcich informáciu o bolesti je viac... Nie je však zatiaľ jasné, či zmeny mediátorových látok v mozgu sú až sekundárne, alebo práve ony ochorenie spôsobujú (a teda, že fibromyalgia je ochorenie látkovej výmeny mozgu s následkom bolesti a psychosomatických porúch). Prúser je, že rehabilitačnou telesnou aktivitou (cvičením) alebo masážou môžu tieto bolesti u niektorých pacientov naopak zosilňovať... Prostriedky proti bolesti a antireumatiká nie sú pri fibromyalgii účinné...

Na diagnostiku sa používajú tzv. fibromyalgické body, ktoré sú citiivé na dotyk. Liečba je kombináciou psychosomatickej terapie, fyzikálnej terapie a liekov. Postihuje viac ženy než mužov (9:1).

„Snad pro tvé sklony k zločinu, přistihnul jsem tě při činu...“ zaznelo v prvom diele tetralógie Básnikov... Mojím zločinom (alebo „guilty pleasure“) je pop. A Sleater-Kinney v auguste 2019 vydali svoj prvý popový album :-) Lebo tiež už nie sú „riot girls“

Sleater-Kinney boli súčasťou takých tých dievčenských rockových bandov z 90-tych rokov, takže už nie sú žiadne novicky... Veď nový album je v poradí ich 10-ty(!) album. Medzi rokmi 2005 až 2014 boli ako Sleater-Kinney dokonca neaktívne a venovali sa sólovým projektom. Končili v roku 2005 absolútne unavené, vyšťavené show-businessom, so silnými neurotickými reakciami a úzkosťou. Carrie Brownstein (gitaristka) vo svojej memoárovej knihe Hunger Makes Me a Modern Girl spomína napr. situáciu, keď sa pred vystúpením v Bruseli začala udierať silno do tváre a akosi nemohla prestať. „I was going to make myself extinct.“  Bolo nemožné ďalej takto pokračovať.

Ale aj tak si nedali pokoj... Počas dočasnej neexistencie Sleater-Kinney Brownstein(ová) vydala album so super-group Wild Flag, Weiss(ová) hrala vo Wild Flag a v Quasi a spolupracovala so Stevenom Malkmusom. Tucker(ová) vydala dva sólové albumy pod hlavičkou The Corin Tucker Band.

Tucker(ová) hrá ešte v skupine Filthy Friends s gitaristom Peterom Buckom (ex R.E.M.).

Na začiatku roku roku 2015 vydali Sleater-Kinney album NO CITIES TO LOVE (2015, Sub Pop), po 10-tich(!) rokoch od predošlého albumu THE WOODS (2005, Sub Pop). Máloktorá skupina sa za takýchto okolností dokáže úspešne vrátiť.

Nový album pripravovali od roku 2018. Singel Hurry On Home (viď nižšie) vyšiel na konci mája 2019. Zaujímavý zvuk im pomohla urobiť hudobníčka a producentka Annie Clark (viac známa pod umeleckým menom St. Vincent).

V polovici júna 2019 vyšiel ďalší singel The Future Is Here. Ten nie je tak dynamický, ale je fajn... Má to skôr post-punkový zvuk ako rockový.

V polovici júla vyšiel singel The Center Won’t Hold. Na konci júla 2019 vyšiel singel Can I Go On. A ten je fakt už viac St. Vincent ako Sleater-Kinney. A v tom prípade aj rozumiem, že „starí“ fanúšikovia Sleater-Kinney by St. Vincent (producentku) najradšej niekam... poslali... Dokonca aj Janet Weiss (bubeníčka) aktuálne odchádza zo skupiny. Na svojom twitteri 1. júla 2019 zverejnila, že "The band is heading in a new direction and it is time for me to move on." Recenzie na nový album sú však väčšinou veľmi pochvalné a považujú nový album za dôležitý míľnik v ich kariére.

Album THE CENTER WON’T HOLD vyšiel 16. augusta 2019 na značkách Sub Pop a Mom+Pop Music. Pozrite si na YT aj ich zaujímavé živé vystúpenie v talkshow Jimmyho Fallona z júna 2019.

A ešte som len dosť nedávno zistil, že som to roky zle vyslovoval. Hovoril som „slíter-kinní“,  pretože je tam „ea“ ako v „peace“, „meat“, „neat“, „please“, "lead"... A ono je to vlastne "slejter-kinní". Lebo existuje aj "break", "steak"...

Obal albumu THE CENTER WON’T HOLD je tiež zaujímavý. Je to taká tvárová koláž. Podobný grafický princíp sa dá nájsť aj na prvom albume skupiny Wild Nothing (album GEMINI, 2010, Captured Tracks) alebo na albume NUDES (2018, Mom+Pop Music) od skupiny Lucius (viď PWP04). A vôbec ma neprekvapuje, že všetky tieto obálky albumov (artworky) kolážovo pracujú s čiernobielymi fotkami.

A pre porovnanie zvuku... „takto zneli“ Sleater-Kinney „v osemdesiatom piatom“, teda vlastne v 2015-om. Z albumu NO CITIES TO LOVE (2015, Sub Pop). Drhlo im to pekne...

O hudobnom projekte Rapt z Brightonu (Anglicko, UK) toho veľa neviem, ale ospravedlňuje ma to, že v tom nie som sám. Celkovo sa o ňom vie málo.

Podľa toho, čo som zatiaľ započul (väčšinou na SoundCloude) je tvorba Rapt ešte akási neustálená. Každé ep je iné svojím štýlom, zvukom a dokonca personálnym obsadením.

Predošlé ep s názvom RAPT vyšlo na konci augusta 2018. Obsahuje 5 pomerne rozsiahlych skladieb (okrem jednej, všetky presahujú stopáž 08:00... a jedna má dokonca 12:28). Skladby nemajú názov, sú len očíslované rímskymi číslicami od 1 po 5 (teda od I po V). Zvuk je výrazne iný ako aktuálna produkcia. Celé ep pôsobí zvukovo ako akýsi strohý ambient, občasne s tanečnými beatmi. Nič, čo by sme neboli už x-krát počuli.

Aktuálne ep WITHIN THRALL zo začiatku apríla 2019 sa však už viac podarilo a má aj zrozumiteľnejšiu hudobnú formu, v ktorej je skombinovaný folk a shoegaze a všetky piesne sú tak medzi 03:00 a 04:00. Akoby Rapt takto nadväzovali na folkovejšiu podobu skupiny Slowdive resp. Mojave 3 a na folkové songy z konca 60-tych rokov (Nick Drake, Vashti Bunyan a taká tá cháska). Ale ja mávam trochu nedôveru k hudobníkom, ktorí len tak akoby nič prechádzajú od čistej elektroniky ku gitarám a naspäť... lebo potom nič nerobia poriadne.

Hlavnou osobou projektu Rapt je Jacob Ware z Brightonu a vyzerá to tak, že je to hlavne jeho one-man projekt, ku ktorému si prizýva ad hoc členov podľa momentálneho konceptu a potreby. Na 5-piesňovom ep WITHIN THRALL tak spieva a hrá na gitaru aj Demi Haynes, členka americkej shoegaze skupiny Seashine. A na klavír a klávesy hrá akýsi Nestor Middleton (je mi ľúto... nepoznám). Ťažko povedať, či z Rapt(u) bude raz regulárna skupina... ja si myslím, že nie.

V USA bol v júni tzv. „Pride Month“, takže sa množili v tom čase rôzne gay resp. LGBTI piesne. Jednu prihodila aj Shura (už sme si ju predstavili v PWP17, tak sa vyhnem životopisným informáciám), čo nie je prekvapenie, lebo vzťahmi typu „woman-on-woman“ sa ona zaoberá až systematicky.

V polovici júna 2019 teda vyšiel singel Religion (U Can Lay Your Hands On Me).

Pieseň je vynikajúca a klip je zábavný (čo sa týka príbehu, fabuly). Je to najlepší singel, ktorý zatiaľ vydala v roku 2019... ale... ale, má všetko, čo „má mať“ klip modernej doby. Aj genderizmus a lgbti agentu a tiež multikulturalizmus (zo 4 tanečníčok v bazéne je jedna biela, jedna aziatka, jedna miešanka a jedna černoška) a lásku medzi „bielou“ a „farebnou“ osobou.

Budúcnosť sveta je elitami plánovaná ako etnicky a rasovo zmiešaná a tento koncept „sa musí“ propagovať a „musí sa“ budovať bez ohľadu na to, čo to bude stáť (miestami sa tento proces platí priamo ľudskými životmi). Spoločnosť sa postupne preprogramováva obrazmi, ktoré sa jej prezentujú. Lebo väčšina ľudí nie je práve bystrých a spapajú čokoľvek v peknom obale a čokoľvek často opakované... Na druhej strane výhrady voči multikulturalizmu a rasovo zmiešanej spoločnosti sa potláčajú, zosmiešňujú, vytláčajú na okraj ideologickým nálepkovaním, pričom „xenofóbia“ je nálepka z najmiernejších.

Shura si hlavne „ide svoje“ na osobnej psychologickej a umeleckej úrovni, lesbický životný štyl je jej osobná téma... ale nemožno zatvárať oči pred tým, že videoklip prináša sociálno-inžinierske vizuálne obrazy, ktoré sú preferované (protežované)... aby sa spoločnosť na to pripravovala. Radšej pripravovala. Radšej dobrovoľne ako nasilu (aj keď je otázka, či aj propaganda je násilie... podľa mňa áno). K hodnotovej „prevýchove“ spoločenského tela sa používajú aj videoklipy, resp. kultúra ako celok.

Inžinieri ľudskej spoločnosti z viacerých dôvodov (aj demografických aj ekologických) sa rozhodli navodiť a podporovať niektoré zmeny a etnické zmeny sú jedny z najnepríjemnejších (najproblémovejších), ale zároveň najkľúčovejších pre realizáciu ďalších úrovní zmien. Veď si pamätáte, že globalista Miroslav Lajčák bol tiež nadmieru nervózny z odporu proti tzv. „Marrakéšu“.

Ale keď teda vynechám nie úplne pozitívny kontext z hľadiska sociálneho inžinierstva, tak ma Shura už viac rokov baví, aj keď to aktuálne už nie je Shura natoľko alternatívna, ako som bol býval zvyknutý. Začína to byť dosť „light“. Ale špeciálne v tomto singli sa vrátila ku príťažlivému funkujúcemu 80s zvuku, čo mám fakt rád. Júlový singel The Stage ma však už zase až tak veľmi "nebral".

Klip je príbehom o cirkevnom seminári odviazanejšom a roztopašnejšom, než by sme čakali... ale čo my vieme, čo všetko sa deje v kláštoroch, že áno? Každopádne jeden z najlepších klipov zatiaľ v roku 2019. Napriek všetkému, čo som napísal vyššie, sa dobre bavím. Zaujímavá je tá "bazénová" choreografia, ktorá má asi pôsobiť trochu smiešne (detsky, naivne) a trochu profesionálne (tanečne, sofistikovane). Zvláštne pohyby tam dievčatá robia. Balansovanie na tejto hrane ma fakt baví. Kamera je tam tiež fajn... hlavne tie interiérové zábery majú krásne svetlo a kompozíciu ako klasický obraz.

Singel je teda z júna 2019 a nový album FOREVHER vyšiel 16. augusta 2019 na značke Secretly Canadian.

Black Belt Eagle Scout (= Katherine Paul) nie je hudobný projekt, ktorý by mal dlhé trvanie. Debutový album MOTHER OF MY CHILDREN vyšiel najprv na lokálnom labeli Good Cheer Records v roku 2017 a potom ešte v septembri 2018 ako re-issue na značke Saddle Creek Records.

Katherine Paul je z tzv. Severozápadu, zo štátu Washington. Ale nie je to taká (pre nás) zvyčajná Američanka, je pôvodná Američanka, Indiánka, žijúca v rezervácii Swinomish Indian Tribal Community. Od malička bola v jej živote prítomná hudba a tanec, ale tzv. modernú alebo rockovú hudbu sa vraj učila tak, že cvičila na gitaru a na bicie pri pozeraní VHS pások s nahrávkami skupín Nirvana a Hole. Na gitaru sa začala učiť, lebo „chcela hrať hlasnú hudbu“, na ktorú piano a flauta nestačili...

Na albume Katherine hrá na všetky nástroje sama - bicie, gitara, basgitara, piano, organ, perkusie a Casio klávesy.

Druhý album s názvom AT THE PARTY WITH MY BROWN FRIENDS vyjde 30. augusta na značke Saddle Creek Records

Na začiatku apríla 2019 vyšiel singel Loss & Relax, ktorého b-stranou je Half Colored Hair. Nádherná... nádherná... nádherná... čo sa dá na to povedať?... Len že nádherná. Mám tú b-stranu ešte radšej ako titulnú singlovú pieseň.

Loss & Relax sa na novom albume nebude nachádzať, ale Half Colored Hair sa na novom albume nachádza. V júni 2019 vyšiel ďalší singel At The Party.

Stef Chura (asi Stefanie Chura?) je indie-rocková baba z Detroitu, ktorá aktuálne nahráva pre label Saddle Creek Records. Taká drobná štíhla baba, s ostrou bradou a pichľavými očami, ale napriek subtílnosti má asi energie na rozdávanie.

Hráva od roku 2009 a od roku 2012 si začala aj nahrávať a samo-vydávať svoju hudbu (všetko s predponou samo- je na tomto Bohom zabudnutom Slovensku veľmi zrozumiteľné... už od čias samo-únosu). Neskôr bola konfrontovaná so smrťou blízkej osoby a keď rozmýšľala o konečnosti a smrteľnosti (zjavne nie úplne dobrovoľne), dospela k názoru, že čo môže tak urobiť pred tým než zomrie? Aspoň nahrať album! Tak vydala debutový album MESSES (2017, Urinal Cake Records). V apríli 2018 bol znovu-vydaný na značke Saddle Creek Records.

7. júna 2019 vyšiel jej druhý album MIDNIGHT (jej prvý na značke Saddle Creek Records). Album jej pomáhal produkovať Will Toledo zo skupiny Car Seat Headrest.

V recenziách bolo uvádzané, že album MIDNIGHT „fluctuates between alt-rock and garage pop“. Môže byť, je to miestami dosť surové, neučesané.

Nie je to dnes s indie-rockom také, ako prelome 80-tych a 90-tych rokov, v časoch fungovania napr. skupiny Throwing Muses (USA), ale pán Boh zaplať aspoň za Stefanie Churu... Stefanie Chura... fuuuuu, no radšej to nebudem skloňovať. Znie to čudne.

Stále ešte som len v stave, že si zvykám na to, ako Stef spieva. Lebo, nedá sa povedať, že by ma kozičkovské jódlovanie à la Dolores O’Riordan až tak veľmi bavilo. Táto maniera sa však našťastie neprejavuje vo všetkých jej nahrávkach. Prial by som si, aby spievala menej manieristicky a menej ozdobne (napr. tak ako v piesni 3D Girl z nového albumu)... Ale zato ten „šmirgel-papier“ čo robí gitara v Sincerely Yours, to ma veľmi baví. To si vymňamkovávam...

Daughter of Swords je nový projekt Američanky Alexandry Sauser-Monnig... ktorá je pôvodne členkou kapely Mountain Man.

Napriek názvu... Mountain Man... skupinu tvoria tri ženy (Molly Erin Sarle + naša spomínaná Alexandra + Amelia Randall Meath). Amelia Randall Meath je navyše ešte speváčka skupiny Sylvan Esso. Máte rozkresleného pavúka? To je dobre, lebo je to zložitejšie než mariánove dépeháčkové schémy...

Mountain Man naozaj neprezrádza, že ide o tri speváčky a Daughter of Swords tiež nie je úplne feminínny názov. Skôr to pôsobí ako názov tarotovej karty.

V Mountain Man dievčatá často spievajú „a capella“ alebo len s gitarou či iným veľmi striedmym hudobným sprievodom a sú väčšinou dosť „americana“ (=folková hudba so silným vplyvom country). Daughter of Swords je naproti tomu skôr indie-folk, ktorý miestami trochu pripomína tvorbu skupiny Gregory and The Hawk... neviem, možno iba mne...

Album Daughter of Swords s názvom DAWNBREAKER vyšiel 28. júna 2019 na značkách Bella Union a Nonesuch Records. Uvádzali ho single Gem (začiatok marca 2019), Dawnbreaker (koniec apríla 2019), Shining Woman (koniec mája 2019) a Fields of Gold (jún 2019, cca týždeň pred albumom). Zo singlov bol najzaujímavejší práve ten tretí...

Celý album DAWNBREAKER je o rozchode, resp. o tichom vyrovnaní sa so skutočnosťou, že vzťah nefunguje a rozchodu sa nedá vyhnúť. Alexandra je taká jemná éterická baba... a trochu je to aj na škodu veci, lebo na celom albume chýba trochu viac dynamiky a nasadenia... ale zase niektoré albumy sú práve tým pekné, že sú len akoby „akvarelové“ a trochu rozmazané. Na loudandquiet.com k albumu uviedli: „... debut where each track feels like it‘s been softly spoken into the world and blown away with breeze“. Tie lepšie skladby na albume sú folkové, tie menej zaujímavé majú aj prvky country...

V klipe ku Shinig Woman vystupujú aj jej parťáčky z Mountain Man (to sú tie „mechaničky“ pri aute v uličke medzi tými pivničnými kobkami).

Molly, Alexandra a Amelia sa stretli na vysokej škole a začali spoločne spievať v roku 2009. Zatiaľ majú vydané dva albumy a jedno ep. Z ich prvého albumu MADE THE HARBOR (2010, Partisan Records) mám najradšej pieseň Sewee Sewee.

Headphone Hair je one-man-show. Je to Ian Walters z Oaklandu (Kalifornia, USA). A má to všetky plusy aj mínusy projektu pozostávajúceho z jednej osoby. Dokáže prekvapiť, ale v niektorých veciach mu chýba korektív ostatných ľudí okolo neho. A to je to, že v ostatnom čase sa vybral smerom, ktorý je zvláštny...

Prešiel som si na SoundCloude aj na bandcampe tvorbu a releasy Headphone Hair a hlavne nový album album WISHING WELL z mája roku 2019 je až tak popový, že už sa nedá hovoriť o alternatívnej hudbe (pozri napr. skladbu Undercover alebo The Perseids... ak mám vybrať tie lepšie), ale skladba If You Feel It (z februára alebo marca 2019) znesie označenie „indie“. Neviem dohľadať vydavateľstvo, tak to vyzerá, že si to (zatiaľ) vydáva sám.

Začínal v roku 2017 s ep s názvom BROTHER/SISTER a skladbami, ktoré zneli trochu ako modern folk (indie folk) a elektroniky tam bolo iba tak striedmo. Potom gitaru používal čoraz menej a teraz je už čisto elektronický. Len fakt neviem, či si to dobre premyslel s tým, kam ide...  lebo z môjho pohľadu ide z kopca.

Tu je pre porovnanie ešte tá predošlá pesničkársko-folková podoba Headphone Hair. Vyšlo 5. augusta 2017 vlastným nákladom. Vybral som titulnú Brother/Sister z ep BROTHER/SISTER.

- Milostpane, milostpane... tak nám vydali ten KEEPSAKE!

- A kerýho KEEPSAKE, pani Müllerová. Já znám dva... Jednoho, ten vyšel v roce 2017 skupině Heavy Heart z Anglie, z Londýna. Takovej shoegaze to byl. Nebo tak něco... To bylo těsně po tom, co ta skupina v každym měsíci roku 2016 vydala online po jedné písni ("new song each month of 2016"). No považte! A pak těch 12 songů se poskládalo na to album, na ten KEEPSAKE. To bylo v březnu 2017 na značce I Can & I Will.

- ????????

- A pak ještě znám KEEPSAKES, takovou výběrovku anglické grupy All About Eve co vyšla v březnu léta páně 2006 na značce Mercury. To už je drahně let! Ježíšmarjá, retrospektivní dvojalbum to bylo. 36 songů nebo tak nějak. Bylo to jejich poslední vydání, pak to zabalili. Ale jakýpak copak... Julianne Regan... ta vždy zpívala hezky. Moc hezky.

- Ale milostpane, KEEPSAKE úplně novej, z roku 2019, vod tý holčiny s dlouhýma řídkýma vlasama! Hočí. Hačí... Nevím přesně jak se jí říká.

- Hatchie... Jo už vím, paní Müllerová... A kde se mu to... jako tomu KEEPSAKEu... stalo?

- V Austrálii, milostpane... u protinožců.

- Ježíšmarjá, to je dálka...  Jo, Austrálie teď dost jede! Ale mám takovej divnej pocit. Nevypadlo mi něco z hlavy? Něco o lahvičce mazání na vlasy a psích hovínkách?

O Hatchie už bola reč v PWP17, tiež to bolo v novinkovom dieli. Tam bolo uvedené, že album KEEPSAKE vyjde 21. júna 2019 na značkách Double Double Whammy, Ivy League a Heavenly Recordings. A tam som aj písal, že zvuk ma baví, ale tie kompozície sú miestami také, že až mám zábrany to priraďovať do alternatívnej hudby (aj keď paradoxne vždy obhajujem alternatívnu hudbu tým, že alternatíva je plná excelentného popu).

Hatchie neurobila zlý album, ale ani album, ktorý by sa zapísal do dejín hudby. Alebo aspoň do dejín alternatívnej hudby. Celý album je také malé víťazstvo formy nad obsahom. Napriek mojej vlažnosti ku Hatchie, musím povedať, že Austrália (v hudbe) neuveriteľne fičí... A niečo sa dá vybrať aj z jej albumu.

Billie Marten (vlastným menom Isabella Sophie Tweddle) len teraz na konci mája 2019 mala 20 rokov. Je odkiaľsi z Riponu, čo je v Anglicku, v Severnom Yorkshire.

Nie je zase až tak neskúsená, ako by sa dalo predpokladať na základe veku, pretože „na scéne“ je už od svojich 9-ich rokov. Od toho veku mala na YT svoj kanál, na ktorom zverejňovala svoje cover verzie popových piesní. Šikovná...

V júni 2014 vydala ep RIBBON (Spilt Milk Records). Potom vydala nejaké single a v novembri 2015 vydala ďalšie ep AS LONG AS (Chess Club Records) na 10-palcovom vinyle. Prvý album WRITING OF BLUES AND YELLOWS (RCA Records) vydala koncom septembra 2016 a najnovší album FEEDING SEAHORSES BY HAND (RCA Records) vyšiel nedávno, 26. apríla 2019. Na ňom sa nachádza aj pieseň Boxes.

Video je zo série US Tour Diaries 2019... a je v ňom len časť skladby Boxes. V skutočnosti Boxes trvá až nejakých 05:10, takže má o cca 2 minuty viac. Ak sa vám song páči, ľahko si ho (celý) dohľadáte na YT.

Ešte jedna jej lajvka. Je to cover piesne You Make My Dreams (pôvodne od Hall & Oates) pre seriál Ont‘ Sofa Sessions. Záznam je z roku 2013, takže počítajme spolu... Nie že sa pomýlime... Keď sa narodila v roku 1999, tak mala vtedy nejakých... 14(!) rokov. A na zuboch rovnátka... Keď je niekde talent, prejaví sa väčšinou pomerne skoro. No... Billie má pred sebou celý život na to, aby sa mohla zhoršovať :-)

Lucy Dacus je Američanka z Richmondu (Virginia). Má nejakých 24 rokov... stále veľmi mladá. V rámci tohto blogu o alternatívnej hudbe ste ju mohli vidieť v PWP07ako súčasť dámskej folk-rockovej supergroup - tria Boygenius, spolu s Phoebe Bridgers a Julien Barker. V Boygenius však ostatné dievčatá trochu zatieňujú jej síce zaujímavý, ale predsa len alt. Spolu s Julien Barker tvoria aj „queer“ pár.

Sólovo zatiaľ vydala dva albumy NO BURDEN (2016, EggHunt Records / re-release na Matador Records) a HISTORIAN (2018, Matador Records). Prvý oficiálny singel vydala na jeseň roku 2015. Nech si budete o nej čítať akékoľvek zdroje, všade nezabudnú spomenúť, že jej kariéra (ak sa to slovo dá použiť) bola veľmi rýchla. Lebo na jeseň jedného roku nahrala prvú pieseň a na jar ďalšieho roku už mala vonku album a tiež to, že po tom debutovom albume dostala ponuku od 20(!)-tich nahrávacích spoločností na ďalšie nahrávanie. Akože zázračné dieťa.

Album jej však vyšiel tak rýchlo preto, lebo muzikanti, ktorých mala zaangažovaných, mali práve vtedy čas a tiež nemali veľký rozpočet, takže nemohli mať priveľa nahrávacích dní. Základ albumu nahrali za jeden deň a v druhý deň doplnili harmónie a overdubbing (pridanie vokálov, zdvojenie vokálov, pridanie perkusií, pridanie efektov atď.). Pretože nemali predom veľké očakávania, boli veľmi spokojní s výsledkom. S ľuďmi s EggHunt Records sa poznali už predtým a tí im vydanie albumu sami predom ponúkali ešte v čase, keď nemali nič pripravené... takže aj tam to všetko išlo rýchlo.

Ponuky od rôznych labelov nakoniec Lucy (a jej parťáci) zúžili na 3 - 4 vydavateľstvá. Pri každej ponuke zvažovali, či sa hodia do katalógu vydavateľstva (či budú fanúšikovia labelu chcieť počúvať práve hudbu Lucy Dacus) a či umelci z vydavateľstva majú dlhodobejšiu kariéru. Tiež hľadali label, ktorý radšej predáva hudbu, než „marketuje“ umelca, ktorý je práve trendy a následne už len sleduje monetizáciu. Nakoniec výber padol na Matador Records.

V roku 2019 si Lucy Dacus dala takú úlohu (koncept), že vydá pieseň ku každému významnému sviatku v priebehu roka. Na Valentína 2019 vydala cover verziu skladby od Edith Piaf La Vie En Rose (ktorá mi nepripadala až tak veľmi zaujímavá), ku Dňu matiek vydala My Mother & I a ku Dňu nezávislosti vydala Forever Half Mast... Ja sa teda nepovažujem za veľkého znalca Lucy Dacus, ale takúto melódiu v refréne som u nej ešte nepočul. Vyšlo 25. júna 2019.

Kvôli zraneniu (neviem však presne akému) aktuálne úplne zrušila európske turné. 4. júla mala hrať na Roskilde festivale, 6. júla mala hrať aj v Prahe a 7. júla 2019 vo Viedni...

Bude ešte jeden diel so "zbytkami" z prvého polroka 2019. A potom sa novinkám budem venovať radšej asi po mesiacoch... že za júl, za august, za september atď.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Pozrite si, o koľko môže zdražieť elektrina. V domoch si ľudia priplatia výrazne

Konečnú sumu povie Úrad pre reguláciu sieťových odvetví.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Za názor do trestaneckej kolónie? Rusi, ktorých spájajú zmarené životy

Kremeľ sa rozhodol krajinu zastrašiť.


Už ste čítali?