diel 30 - rubrika: čerstvejšie než treska (zbytky z prvého polroka 2019) II

Autor: Robert Štepaník | 26.10.2019 o 21:26 | (upravené 24.11.2019 o 20:47) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  31x

Ancient Pools, Beauty Queen, SOAK, Another Sky, King Princess, Yohuna, Bedouine, Penelope Isles, A.A. Bondy, Swimming Tapes, Mini Trees, Y La Bamba, Death and Vanilla, Wild Beasts, Rosemary Fairweather, Hand Habits...

Tá nadprodukcia hudby je šialená... ja mám všade možne na papierikoch napísané názvy zaujímavých noviniek... Vypadáva mi to z tašky, z knižiek, stúpam po tom... Za dva týždne už neviem, prečo som si to na ten papierik zapísal (ale začal som si k tomu poznamenávať aspoň dátum, podľa čoho viem, že toto je nové), potom dokonca papierik stratím, potom niečo zase nájdem a zrekonštruujem si pôvodný zamýšľaný playlist. Takto som teda viacero tipov aj postrácal a pozabúdal... Ale niečo mám "spracované" už elektronicky a z toho hlavne budem čerpať. Lebo čas beží... už je október a ja sa ešte stále motám v prvom polroku? Ts, ts, tsss... Ale sú už v príprave novinky z leta...

Preto dnes nebudem tie sprievodné texty veľmi vydetailovávať. Musí to byť rýchlejšie. Takže last but not least... zbytky z prvého polroka 2019 (správne by malo byť zvyšky, ale ponechám túto chybnú tradíciu, aby bol nadpis formulovaný rovnako ako jeden z predošlých dielov).

Na týchto - Ancient Pools - som si klikol úplne náhodou... Teda vlastne nie náhodou (ak pripustíme ezoterický výklad, že nič nie je náhoda)... Bolo to kvôli tomu, že som si povedal: „Tak toto je zaujímavý obal“. (Autorka fotky je Kelly Carpenter.)

A neurobil som až tak zle... Duo Ancient Pools sú Anna Jeter (gitary, spev) a Kevin Christopher (klávesy, bicie) z Portlandu (Oregon, USA). Svoju prvú oficiálnu nahrávku (digitálny singel There No More) vydali v marci 2017. Debutový 10-piesňový album COSINE vyšiel 12. apríla 2019 na značkách Forged Artifacts a Feeding Tube Records.

Celý album sú takéto „mini-piesne“, často len také "stručne nahodené" hudobné motívy, ktoré sa zjavia a v okamihu sa zase stratia. Akoby sa len zrkadlili na hladine vody v starom bazéne s plesňou medzi kachličkami. Len dve piesne na albume sú zľahka nad tri minúty (Forget a titulná Cosine), väčšina z nich je medzi 02:00 až 02:50 a tri piesne dokonca sú kratšie ako dve minúty.

Štýlovo by asi ich hudbe najviac sedela nálepka dream-pop, ale úplne podstatné to nie je. Niektoré melódie na albume sa môžu javiť pri opakovanom počúvaní až príliš „easy“, ale minimalistické insitné aranžmány ich ťahajú minimálne o level vyššie. Fakt je to celé takéto vzdušné, jednoduché a prázdne... ale o to krajšie vám to naplní izbu, keď si riadne pridáte volume. Album vyšiel digitálne a na kazete(!)

 

Beauty Queen je vlastným menom Katie Ianitello. Katie pochádza z Hawaii (Maui) a žije v L.A. 

Je to multifunkčná umelkyňa, lebo hrá na viacerých nástrojoch a aj tancuje. Hrala postavu Charlene DiGregorio (Cha Cha) v nejakom lokálnom naštudovaní muzikálu Pomáda a aj umelecký pseudonym Beauty Queen je odvodený od choreografie Beauty School Dropout z Pomády.

Beauty Queen má rada retro hudbu ("a lot of the bands that are my favorites are older"  v rozhovore pre highclouds.com) a medzi jej obľúbených spevákov patria Bobby Caldwell, Gene Pitney alebo Patsy Cline. A aj spočiatku robila pod názvom Beauty Queen hudbu na spôsob surf-rocku z druhej polovice 50-tych a 60-tych rokov, ale teraz sa pustila do príjemného indie-popu, trochu „šmrncnutého“ DIY-zvukom, takou tou svojpomocnou „bedroom“ produkciou, ktorá je teraz v kurze, lebo znie, že nie je ani úplne štúdiovo dotiahnutá, ale nie je ani úplne lo-fi.

Prvý oficiálny singel Goner jej vyšiel v januári 2019, potom vyšiel The Only One.
Sold You Out vyšiel 21. marca 2019. Všetky sú súčasťou ep OUT OF TOUCH.

19. apríla 2019 jej vyšlo ep OUT OF TOUCH na značke Sleep Well Records. Nahrávku produkoval Henry Nowhere, gitarista skupiny Day Wave.

SOAK (áno, ak som to dobre vyrešeršoval, tak sa to má zapisovať takto s verzálkami, laicky povedané „veľkými písmenami“) je vlastným menom Bridie Monds-Watson a je zo Severného Írska, z mesta Derry (neskúšajte tam ale povedať, že Londonderry, mohli by ste prísť k úrazu). Debutový singel vydala v januári 2015. V máji 2015 potom nasledoval prvý album BEFORE WE FORGOT HOW TO DREAM. Nahráva pre Rough Trade Records, čo je „klasická“ britská nezávislá značka (existujúca od 80-tych rokov). A hneď tento jej debutový album bol nominovaný na prestížnu Mercury prize.

Na konci apríla 2019 vyšiel jej druhý album GRIM TOWN (opäť na Rough Trade) a Knock Me Off My Feet bol druhý singel z albumu (vyšiel v januári 2019). Album je prekvapujúco dobrý a rád sa k nemu ešte vrátim začiatkom budúceho roka v takom ohliadnutí za rokom 2019.

Ku klipu uviedla Bridie (= SOAK) na svojom FB to, že si pri jeho natáčaní splnila jeden zo svojich snov: It’s always been a secret dream of mine to compete in extreme motor sports whilst dressed in an authentic rookie jumpsuit (complete with hard working mechanic’s oil on my face and everything).“

Another Sky je kvarteto (dve baby, dvaja chalani) zo South London.

Hudbu začali robiť zo vzácne zdieľaného obdivu (až obsesii) ku albumu LAUGHING STOCK (1991, Verve / Polydor) od Talk Talk. Tak, že sa tiež pokúšali o aspoň podobné „soundscapes“. V skupine vraj nie je žiadny dominantný skladateľ a piesne im vznikajú zo spoločného jamovania.

Úprimne... ku genialite Marka Hollisa (viď napr. PWP16 a PWP05) a ďalších členov Talk Talk, to zase až tak blízko nemá, ale nedá sa im uprieť, že hrajú zaujímavo a veľkou výhodou tých skladieb je podľa mňa to, že „uvoľňujú vôňu postupne“. Že si ich môžete nechať odležať a aj pri násobnom počúvaní v nich stále niečo nájsť.

Dňa 21. júna 2019 na značke Fiction Records / Universal vyšlo 4-piesňové ep LIFE WAS COMING IN THROUGH THE BLINDS. Taká zvláštna experimentálna hudba (ťažko žánrovo zaraditeľná) s nábehom na post-rock (hoci stopáž tomu nezodpovedá). Trochu rozpačito a stratene som sa miestami cítil pri počúvaní, nevedel som si sám jasne odpovedať, či sa mi to páči alebo nie, ale titulná pieseň je naozaj dosť zaujímavá... Na YT nájdete aj Apple Tree a tiež ostatné piesne z aktuálneho ep.

A ešte jedna ich staršia, vynikajúca(!) vynikajúca(!) Tree, z predošlého obdobia (koniec roka 2018)... Nielen krásne live zahratá, ale aj krásne nasnímaná. Žurnalistka Caroline Sullivan z Guardianu, ktorá ich počula vystupovať, napísala o hlase Catrin Vincent, že „She has the strangest, most haunting voice I’ve heard in ages“. Speváčka skupiny Catrin na to kontrovala: „A lot of people think I’m a man“.

O King Princess už bola tiež reč (v novinkovom dieli PWP07) a bolo tej reči celkom dosť, takže tentoraz ju už nebudem až tak predstavovať. V júni bol v USA tzv. Pride Month a v tom mesiaci sa naozaj objavilo aj viac hudby od LGBTI umelcov (čo sú... skoro všetci umelci :-) Tak aj od Mikaely Strauss.

Singel Cheap Queen vyšiel v polovici júna 2019. A ona ďalej pokračovala vo vydávaní singlov... a ani jeden ma až tak nenadchol, tak som trochu rozpačitý (zo seba, nie z nej), lebo som bol v očakávaní, ale v očakávaní iného...

V medzičase spolupracovala aj s Markom Ronsonom, ich spoločná pieseň Pieces Of Us vyšla na konci augusta 2019 na albume LATE NIGHT FEELINGS (2019, RCA), štýlovo niekde na pomedzí popu a soulu (neo-soulu). Mark Ronson si na tento album ako vokalistky a spoluautorky prizval rôzne baby (Lykke Li, Miley Cyrus, Yebba a tiež King Princess). A King Princess táto štýlová poloha celkom sedí (aj keď ja ju mám radšej v podivnejších kusoch).

Jej debutový album CHEAP QUEEN (2019, Columbia/Zelig Records) sa bude ale tiež asi pohybovať týmto smerom, lebo vydávané single to naznačujú. Lebo ani Prophet (august 2019), ani Ain’t Together (september 2019), ani Hit the Back a Playboy School Of Pop (obe skladby október 2019) ma až tak neberú (lebo ja ju mám radšej v podivnejších kusoch... aha už sa opakujem... ktoré idú skôr do rocku a samplovania a retro-popu...)

Nový album CHEAP QUEEN vyšiel v piatok 25. októbra 2019.

Videoklip Cheap Queen spája vlastne 2 skladby dohromady. Pred Cheap Queen je ešte také intro - s názvom Useless Phrases. Že tá pieseň má svoj legitímny samostatný život, je dokázané nižšie. Škoda, že je to len taká jednohubka... chcel by som, aby ju natiahla tak na 4 minúty a aby z toho bola plnohodnotná skladba. Bola by to jedna z jej najlepších. Tie zvuky sa mi teda veľmi pozdávajú.

Yohuna (čítaj "johana") je vlastným menom Johanne Swanson z Brooklynu NYC. Celkom pekné meno. Johanne Swanson. Johanne Swanson. Že? Dobre to znie. 7. júna 2019 vydala svoj druhý album MIRRORING na značkách Orchid Tapes a Fear of Missing Out.

Jej prvý album PATIENTNESS (2016, Orchid Tapes) bol fajn, ale v podstate nezaznamenal veľkú pozornosť. Druhý album je... je prevažne gitarový... je to dream-pop, indie-pop a shoe-gaze veľmi príjemne namiešaný... Názov "mirroring" je vraj myslený v zmysle psychologického významu slova (= psychologickú projekciu, zrkadlenie).

Na novom albume nebola sama, spolupracovali s ňou napr. talentovaná šikulka Emily Yacina (bude mať samostatný diel) alebo Warren Hildebrand zo skupiny Foxes in Fiction... ak mám menovať tých známejších.

Singel Dead To Me vyšiel v polovici mája 2019. Vo videu (o zrade, krádeži a smrti) vystupuje aj Emily Yacina, ktorú som na prvý pohľad vôbec nespoznal, lebo s krátkymi blond vlasmi som ju ešte nikdy nevidel... A dobre to hrá, mrcha jedna... A celé to má vynikajúci jednoduchý lo-fi gitarový zvuk. A to mi robí dobre na uši :-)

Bedouine je stage-name pre speváčku s menom Azniv Korkejian, narodenú v Sýrii, ktorá má arménsko-americký pôvod. Časť života prežila jej rodina v Saudskej Arábii (ufff, to nie je dobrá adresa trvalého pobytu, vlastne ani prechodného)... Teraz žije v USA a má sa dúfam dobre. Aj jej angličtina je parádna... Ženám tie jazyky idú dobre. Veď ženy toho aj narozprávajú... ak ma pamäť neklame, tak cca 3x viac slov denne než bežný muž. (Ženy povedia asi 20-tisíc slov za deň. Je to o 13-tisíc viac ako muži.  ... som si dohľadal na internete. Nie je to úplne stopercentne relevantný zdroj, ale potvrdzuje to moje zaprášené poznatky z diferenciálnej psychológie.) Ja niekedy cez víkend poviem toľko slov, že by sa to dalo rátať rádovo len v stovkách (no dobre... keď zarátam "vnútorné monológy", tak sa dostanem do inej úrovne).

Bedouine zatiaľ vydala dva albumy - BEDOUINE (2017, Spacebomb Records) a BIRD SONGS OF KILLJOY (2019, Spacebomb Records), ktorý vyšiel 31. mája 2019.

Sýrska je exotika jej výzoru, našťastie v jej hudbe je prevaha starej dobrej Ameriky (Leonard Cohen) a Británie (Nick Drake, Vashti Bunyan)... Môj postoj je podobný ako v diele PWP28, keď som spomínal, že nás Hrishikesh Hirway (skupina The One AM Radio) našťastie neotravuje Indiou... Tak nás ani Azniv Korkejian našťastie nevedie niekam do sveta perzskej alebo arabskej hudby (až na jednu-dve skladby, v ktorej sa trochu niečo objavuje), resp. vôbec do „kultúry“ Blízkeho a Stredného Východu. Pretože tá „kultúra“ (hlavne sunnitská) by jej aj tak nedovolila venovať sa hudbe v tejto podobe a pospevovať si len tak voľne o takej svetskej veci ako láska.

Ona je vlastne v našej euro-atlantickej kultúre nová, ale sme radi, že k nám prišla a zabývala sa. Aj preto sa asi stalo, že jej hudba je mimo času. Aktuálne módy na ňu nemajú vplyv. Tie piesne by mohli vzniknúť kedykoľvek od roku cca 1972 až doteraz... Aj tak je zaujímavé, že má v sebe ten feeling (obaja jej rodičia sú arménskeho pôvodu a do USA sa rodina dostala v rámci Green Card Lottery). Singel Bird vyšiel na konci marca 2019.

A ešte dôkaz, že Bedouine cielene čerpá zo 70-tych rokov. Toto je (nad rámec novinkovej rubriky) cover piesne od Eltona Johna. Vyšlo na jeseň 2018. Originál vyšiel v roku 1970 na albume TUMBLEWEED CONNECTION (DJM Records). Inak, tento cover je originálu dosť podobný, len Eltonova verzia je inštrumentálne bohatšia, "našľahanejšia"... tá beduínska je o čosi intímnejšia a tichšia.

Nakoniec sa dostanem ku Eltonovi Johnovi... Kedy by som sa ja dobrovoľne a spontánne pustil do počúvania Eltona Johna? Čo ti d*be? Takto ma občas alternatíva privedie aj ku ne-alternatíve... taký celkom opačný postup.

Penelope Isles sú kvarteto a jeho jadro tvoria brightonskí súrodenci Jack a Lily Wolterovci. Ešte stále ich len objavujem a zvykám si na nich, ale ich sila je v napätí medzi zvukom gitár a ich viachlasmi.

Album UNTIL THE TIDE CREEPS IN vyšiel 12. júla 2019 na značke Bella Union. Ono to z ukážok môže na prvý pohľad vyzerať tak, ako keby Penelope Isles hrali len taký insitný indie rock, ale z albumu (keď si pustíte skladbu Not Talking alebo Three) zistíte, že vedia urobiť aj veľmi zvláštnu atmosféru, v ktorej sa premiešavajú sladké „večerníčkové“ melódie s ostrovným power-popovým zvukom à la Teenage Fanclub a hrkotavým drhnúcim hlukom Pixies (áno, aj ich fistulové vokály tiež pripomínajú Blacka Francisa, hlavne z prvých albumov Pixies). Alebo zistíte to, že vedia zahrať skoro až minimalistický dream-pop (Looking For My Eyes First) a hneď za tým dať neučesanú Cut Your Hair.

Line of Best Fit napísal, že ich piesne sú ako „obľúbené sladkosti so zaliatymi črepinami skla“. Čo presne popisuje to, že Penelope Isles radi spontánne pracujú so zvukovými kontrastami a hladia vám a pília uši takmer v tom istom momente. Jednoducho lo-fi indie ako má byť... Singel Leipzig vyšiel na konci mája 2019.

Nie je to (na prvý pohľad) nejaký nápadný alebo extra očakávaný album, ale... napriek tomu, je to jeden z najvydarenejších debutov roka 2019. A veľmi vyrovnaný. A na začiatku roka 2020 (bude také zhodnotenie) sa k nemu ešte určite vrátime. Ja sa teda k tomu albumu vraciam. A rád. V tomto roku Penelope Isles koncertovali aj na Slovensku, na festivale Pohoda.

A.A. Bondy je Auguste Arthur Bondy z Birminghamu. Ale nie z Birminghamu v Anglicku, ale z Birminghamu v Alabame (USA). Pôvodne člen skupiny Verbena, sa po jej rozpade dal na sólovú dráhu a vydal albumy v rokoch 2007, 2009, 2011... a teraz, po 8-ich rokoch, v roku 2019.

Pieseň Images of Love je z jeho štvrtého albumu ENDERNESS, ktorý vyšiel 10. mája 2019 na značke Fat Possum Records. Veľmi úsporný aranžmán. Bondy nie je z tých, ktorý by tam bezhlavo chceli napchať kopec nástrojov.

The Line of Best Fit napísali o severoírskej skupine Swimming Tapes niečo v tomto zmysle... budem citovať veeeľmi voľne... „Swimming Tapes, ktorí milujú americkú indie hudbu, sa vôbec nehodia do UK gitarovej scény, ale majú to úplne na háku...“.

Sú zo Severného Írska, väčšina kapely však teraz sídli v East London a hrajú „americkú“ hudbu. Ich zvuk má evokovať Kaliforniu, surf rock, slnko, teplo a pozitívne zážitky. Ponúkajú oddych od temnejších gitaroviek, ktoré v tomto čase na scéne prevládajú.

Do East London sa svojho času presunuli preto, lebo sa tam veľa dialo a bolo tam veľa dobrých klubov. Mnohé z nich však dnes už aj tak neexistujú, lebo Londýn je stále drahší a drahší a mladé kapely sa presídľujú mimo toto mesto.

Za ich vzory považujú skupiny ako The Beach Boys, The Byrds, Crosby, Still & Nash a zo súčasných kapiel napr. Real Estate (aj ja vám ich odporúčam). Z britských kapiel sa cítia byť v spriaznení s Belle & Sebastian (vokál, frázovanie naozaj trochu pripomína Belle&Seb) či s Teenage Fanclub (dokonca na počiatku vraj chceli byť tak trochu ako oni).

V spomínanom rozhovore pre The Line of Best Fit priznali, že agresívny zvuk nie je pre nich: “A lot of UK guitar music can be quite angular, and maybe a little bit aggressive, a bit more punk-influenced, and that's not the kind of music that we make naturally and we’ve always orientated towards the softer side of things, ... it’s important to have subcategories of guitar music and we don’t think it should just be one thing...“

Majú až troch gitaristov (+ basa + bicie). Autentickému zvuku 60-tych rokoch sa snažia priblížiť aj tým, že používajú staré aparatúry (zosilňovače). Sú s tým, samozrejme, ale trable. Občas im zhoria, občas vydávajú divné zvuky. Ale oni na to, že aspoň majú „zábavné príhody z natáčania“.

Album MORNINGSIDE vyšiel 24. mája 2019 na značke Hand In Hive. Produkciu robil Tom Schick (ktorý získal už aj Grammy) v štúdiu The Loft skupiny Wilco. Album MORNINGSIDE vyšiel 24. mája 2019 na značke Sub Pop a Passing Ships bol druhý singel v poradí, ktorý vyšiel koncom marca 2019.

Mini Trees je hudobný projekt takej dievčice z L.A., ktorá sa volá Lexi Vega. Vyzerá trochu exoticky, ale veľa o nej zatiaľ neviem.

V júli 2018 vydala digitálne pieseň Take It Back, 24. mája 2019 jej vyšlo prvé ep (myslím, že bez názvu, takže to vnímajme tak, že sa volalo MINI TREES). Doteraz vraj bola bubeníčka a pod názvom Mini Trees ide po prvýkrát na pódium sama za seba a rovno do indie-popu, do veľkej veľkej tlačenice medzi množstvo skupín a interpretov. Na debutovom ep si väčšinu nástrojov nahrala sama a trochu jej pomohol producent.

Steady Me vyšlo na konci marca 2019 ako prvý singel pred vydaním ep. Keď počúvate tie bicie, tak sa dá veriť, že bola predtým predovšetkým bubeníčka, lebo práve „layer“ s tými bicími (rytmom) je dosť zaujímavý, bohatý a dobre naprogramovaný... Trochu mi tá melódia pripomína niektoré veci od The Japanese House, ale je to ešte o čosi šťavnatejšie.

Zdá sa, že záujem ju celkom potešil, lebo 25. mája 2019 napísala na svojom FB: „Thank you to everyone who’s checked out my EP. The fact that anyone is listening at all is quite wild to me.“

Musím sa priznať, že väčšinou-gýčovitá hispánska kultúra nie je pre mňa to pravé orechové. Nemám extra rád ani španielčinu... vo filmoch ma unavuje (kvôli kadencii... preto som skončil s Almodóvarom... asi na moju škodu... ale nechcel som po každom filme skončiť senzoricky úplne vyšťavený... ale filmy Carlosa Sauru som zvládal) a v hudbe mi vyložene vadí... tobôž v rockovej či popovej. Tá južanská emocionálnosť (až hysteroidnosť) je mi trochu na príťaž...

Ale je zvláštne, že skupina Y La Bamba je z Portlandu (Oregon, USA). A to je hneď pod Kanadou...

Ústrednou postavou skupiny Y La Bamba je Luz Elena Mendoza, ktorá patrí ku jednému z mexických pôvodných etník - Purépecha. Ich korene siahajú ešte do pred-kolumbovskej éry. Jej rodičia boli prisťahovalci do USA z oblasti Michoacán v Mexicu. Y La Bamba je na svete už nejakých 11 rokov (prvý album v roku 2008) a občas to bola kapela a občas to bol sólový projekt. Luz Elena Mendoza pobrala niečo z jej biologických a kultúrnych koreňov a nalepilo sa niečo na ňu z amerického prostredia, v ktorom vyrastala.

Bruja De Brujas je jedna z najlepších vecí z piateho albumu MUJERES, ktorý vyšiel vo februári 2019 na značke Loving Tender Empire. Je to prvý album, ktorý si produkovala sama. S gitarami jej pomohol aj Ed Rodriguez zo skupiny Deerhoof.

Časť toho čara, ktoré na mňa funguje, je ukryté v produkcii. Lebo štúdiová verzia je parádne psychedelická, live verzia je tak trochu world music (pozrite si napr. live nahrávku Bruja De Brujas pre OPB MUSIC). Ale videl som viac live nahrávok a nie vždy ju hrajú rovnako... lebo skoro vždy je tam nejaká iná zostava hudobníkov.

20. septembra 2019 (a teraz v rozpore s nadpisom prudko skáčem do druhého polroka) na značke Loving Tender Empire vydali (vydala) Y La Bamba nové ep s názvom ENTRE LOS DOS ("medzi dvomi"). A toto je titulná pieseň z neho. Pekne striedmo zahratá... Vokál je španielsky, hudba tak pol na pol, ale zvuk nahrávky je moderný, americko-európsky.

Death and Vanilla sú experimental-pop trio (ak rátame aj live bubeníka, ktorý s nimi nebol hneď od začiatku) zo Švédska, z Malmö (podklady neuvádzajú, koľkokrát im v Malmö zhorelo osobné auto).

Nahrávajú pre Fire Records. Ich hudba je inšpirovaná filmovou hudbou zo 60-tych a 70-tych rokov, francúzskym popom, krautrockom a takými kapelami ako Stereolab (ktorí čerpali z podobných zdrojov), Mazzy Star, Broadcast alebo tvorbou Angela Badalamentiho. Používajú aj „vintage“ nástroje, aby docielili autentický retro zvuk.

Prvé ep vydali v roku 2010, prvý rovnomenný album v roku 2012 (prvý náklad sa vraj vypredal už v rámci pre-orders, pred-objednávok), potom ďalší album v roku 2015 (ich prvý pre Fire Records). Album ARE YOU A DREAMER? vydali 10. mája 2019 a je to zatiaľ ich najlepšie znejúci a najtemnejší album. Zmenili sa v tom, že na albume je teraz menej prvoplánového retro-popu a živé bicie dali nahrávkam viac šťavy.

V septembri 2017 anglická skupina Wild Beasts ohlásila svoj rozchod. Následne na prelome rokov 2017/18 vydali ešte svoje labutie piesne a zostatky (ep PUNK DRUNK & TREMBLING a jedno live album, obe na značke Domino Recordings), vo februári 2018 mali niekoľko málo záverečných koncertov (vraj „live funeral“) a sbohem a šáteček...

Nie je to však úplný koniec. Dvaja z členov kapely, Tom Fleming a Hayden Thorpe (spevák majúci jednu z najzvláštnejších farieb mužského hlasu na svete... v jednom rade spolu s menami ako Richenel, Marc Almond, Antony Hegarty, Jónsi alebo Active Child) pokračujú aj sólovo. Hayden Thorpe vydal 24. mája 2019 svoj prvý sólový album DIVINER (2019, Domino Recording).

V rozhovore pre NME v apríli tohto roka Thorpe povedal, že sólová kariéra je „like playing chess against yourself... If you’re in a band, you’re in a family, you’re in a gang.“  Najprv bol z toho trochu rozhodený, ale potom si pochvaľoval, že čas strávený so samým sebou je najintenzívnejšie strávený čas.

Na obale albumu DIVINER je fotografia ruky v niekoľkonásobnom odraze zrkadiel. Spomínam si v súvislosti s vyššie povedaným na fotografiu z 80-tych rokov alebo z úvodu 90-tych rokov (neviem ju presne datovať), na ktorej je Matt Johnson (The The) a pred zrkadlom hrá šach so svojím obrazom. Neviem tú fotku dogoogliť... hm, no to je zvláštne, že ju neviem nájsť...

Začiatkom novembra 2016 vyšiel debutový album Kanaďanky (Toronto) Rosemary Fairweather pod názvom HEAVENLY - A COLLECTION OF SONGS (2016, Universal Canada).

Začiatkom roka 2018 mala úraz na hlave (nekonkretizovala až tak presne aký) a otras mozgu. Následne sa u nej prejavil tzv. Post-Concussive Syndrome (psychické problémy a chronické migrény, pocity závratu, nevoľnosť a prectlivenosť na svetlo a zvuk). Pre portál nbhap.com povedala: I’ve been mostly on my back staring at the ceiling for the past several months...“.

Našťastie ešte pred úrazom mala pripravený materiál na nový album. Druhý album dostal názov (pre istotu sa pozrite vyššie, že sa neopakujem) HEAVENLY - A SECOND COLLECTION OF SONGS). Kvôli pretrvávajúcim zdravotným problémom musel vyjsť bez turné a bez natočenia videoklipov (vydavateľstvo jej v tom vyšlo v ústrety). S vydavateľstvom urobila deal, že od februára (vrátane) každý posledný piatok v mesiaci dajú von jednu skladbu... až do vydania albumu (30. august 2019). Tým vlastne došlo k tomu, že keď finálne vyšiel album, tak (snáď až na jednu skladbu) všetky skladby už boli vonku.

Singel Feel Better vyšiel na konci mája 2019. Refrén je takmer ako od skupiny Lush z prelomu 80-tych a 90-tych rokov. Lush, môj obľúbený Lush... je to tam... Ale album ako celok nemá tento zvuk.

Na konci februára 2019 vyšiel na značke Saddle Creek druhý album PLACEHOLDER one-woman projektu Hand Habits, za ktorým je slečna Meg Duffy, autorka a gitaristka z Albany (New York, USA), teraz žijúca v L.A.

Bola gitaristkou v skupine Kevina Morbyho (2015 - 2018) a zúčastňovala sa ako štúdiová session hudobníčka na nahrávaní albumov skupiny The War on Drugs alebo aj pesničkárky Weyes Blood. Medzi rokmi 2012 až 2015 vydala štyri sólové ep.

Jej prvý album WILDLY IDLE (HUMBLE BEFORE THE VOID) (2017, Woodsist) bol vynikajúci, na druhom albume PLACEHOLDER (2019, Saddle Creek) mi pripadajú tie veci akoby podobné prvému albumu, len ešte melancholickejšie a rozvláčnejšie. Ešte aj tá The Book on How To Change part II z nového albumu je akási „rozmočená“ a bez lesku oproti The Book on How To Change z prvého albumu (čo je pieseň, ktorá je vrcholom albumu). Prvý album mi spontánne išiel do ucha a bol som nadšený, pri druhom albume som si musel niekoľkokrát hovoriť: „nepindaj do toho... je to Hand Habits predsa!“.

Takých The Smashing Pumpkins som mal radšej jemnejších a elektronickejších (ADORE (1998, Virgin) a albumy okolo) a Hand Habits mám radšej rockovejších... ale zase v oboch spomínaných prípadoch sa vlastne ten očakávaný celkový zvuk približuje k nejakému pre mňa optimálnemu stredu.

Pekne jej to hrá, sú tam všetky tie zvuky, ktoré mám na Hand Habits rád, a sú to miestami doslova krásne urobené piesne... len tie piesne som už niekde počul... Kde? Na prvom albume. Milujem melancholickú hudbu, ale tento druhý album PLACEHOLDER je (doslova) smutný... Asi album, ktorým sa chce človek dostať z prázdnoty nevydareného vzťahu. Na tvári ľahký smiech, hlboký v srdci žiaľ... v Pitchforku v recenzii to vlastne vyjadrili podobne: „like Duffy were trying to keep cool while being eaten up inside. Wanting to seem ok while secretly falling apart is a tricky dance the PLACEHOLDER deftly captures.“

Aj sa mi celkom ťažko z albumu niečo vyberalo, lebo voči skoro každej skladbe mám nejakú výhradu a radšej by som si vyberal z prvého albumu... ale skladby Jessica či Placeholder sú celkom fajn.

Ginla je duo, ktoré hrá takú nejakú elektronickú tanečno-popovú hudbu. Debutový album CODEX (2018, Terrible Records) im vyšiel začiatkom septembra 2018. Infinite pôvodne vyšlo v lete 2018. Nie je to zlý track, fajn breakbeatový základ, text celkom zaujímavý (I can finally breath underwater / I have learned to sleep on the clouds atď), syntezátory sú až skoro ambientné, ale... nevzrušuje ma to. Aj keď potom v poslednej minúte tam prídu zaujímavé zvuky. Ale o Ginla tu vlastne ani nepôjde...

Pretože remix Infinite od Com Truise z jari 2019 (myslím, že marec 2019) je úplne iná káva.

Com Truise robí hudbu od roku 2007, od roku 2010 pod názvom (značkou) Com Truise... predtým robil hudbu pod rôznymi názvami, z ktorých mne je najpovedomejší Sarin Sunday.

Toto je však rozhodne viac Com Truise než Ginla. Com Truise tie remixy robí tak, že robí vlastne svoje vlastné piesne „ponad“ pôvodný track. Ono, keď mám byť úprimný, tak sa Com Truise dosť opakuje, ale čo mám robiť, keď tie jeho zvuky mám tak rád...

The Harmaleighs sú duo - Haley Grant (hlavný vokál, gitara) a Kaylee Jasperson (sprievodný vokál, basgitara).

Začiatkom augusta 2019 vydali svoj druhý album SHE MAKE WON’T SENSE, na značke Nettwerk Records. Album produkoval Dan Molad zo skupiny Lucius (pozri PWP04).

Debutový album PRETTY PICTURE, DIRTY BRUSH vydali vo februári 2015. Taký kratučký album, 10 piesní, s celkovou dĺžkou do 30 min. V roku 2017 vydali ep s názvom HIRAETH. Prvý album bol skôr folkový, postupne boli viac viac a viac indie... odstránili banjo, pridali klávesy, pestrejšie bicie... a Kaylee Jasperson si radikálne skrátila vlasy.

Vraj názov The Harmaleighs má pripomínať slovo „harmonies“, akože ich vokálnu súhru... Takže po slovensky by sa vlastne mohli volať „Harmólie“.

Na konci mája 2019 vyšiel jeden zo singlov - Don’t Panic (ako spoluautor je uvádzaný aj Dan Molad). Na YT nájdete aj oficiálny videoklip, ale mňa trochu ruší, tak som vybral radšej upload len s obalom singla. Takto si lepšie užijete drobné detaily songu. Nebude vás rušiť obraz.

Toto je vlastne fajn položka pre mňa, lebo nie je veľmi o čom písať... Orville Peck je pseudonym. Jeho skutočná identita je utajená... Orville Peck je rola... Sú špekulácie, kto to je a s kým hral predtým (lebo priznáva, že hral už predtým).

Ale je to podobná hra ako bola pri Gorillaz... Neverím, že niekto by ho nespoznal podľa tetovaní, podľa hlasu, podľa tvaru rúk a prstov (či to len ja som sa zaoberal frenológiou a chiromantiou?), podľa spôsobu chôdze a „nenatrel“ by ho nejakému kanadskému Novému Času za pár kanadských dolárov. Ale takto to všetkým vyhovuje... Mr. Nobody... a aspoň môžem vynechať životopis (je však známe, že sa narodil v Juhoafrickej republike a aktuálne žije v Toronte).

Ale niečo o sebe poprezrádzal v rozhovoroch. Napr. to, čo pre neho predstavuje archetyp „osamelého hrdinu“, „desperáta“ a ako to v ňom vzniklo už v detstve.

Pre artandseek.org povedal: My first introduction to cowboys was seeing characters like the Lone Ranger, or these people that were on the outside of things... and they always have like a handkerchief covering their face, or they all had some kind of story or life that they were either running from or trying to get back to... and I think that’s probably why I fell in love with the cowboy as a figure when I was quite young. I think I was kind of a pretty lonely kid, and I think I found those characters comforting...”

A túto kombináciu osamelosti, skrytej sily, odhodlania, autentickosti, cynického humoru a zlomeného srdca považuje za esenciu country hudby. Aj keď je otázne, či Orville Peck je country music alebo alt-country alebo čo vlastne, ale tieto rébusy ponechám na americkom kontinente (na albume sú skôr pomalšie veci, bez jódlovania, s veľmi úspornými aranžmánmi... miestami to skôr vyzerá, ako keby mu pomáhali Depeche Mode zo svojho "amerického" obdobia... a niektoré jeho vokály pripomínajú Marca Almonda, len v nižšom hlasovom registri... také tie „flows“ akoby ponad melódiou, ktoré nejdú presne podľa hlavnej melódie). Pre nás Európanov je to exotika tak či tak... (aj keď sú isté formálne spojitosti medzi írskou ľudovou hudbou a ranou country music, pretože country vlastne vytvorili exportovaní Európania).

Masiek má vraj viac ako 20, dokonca si ich vyrába sám(!) a je veľmi spokojný so svojou utajenou identitou. Cíti sa tak slobodnejšie na pódiu. Tým, že sa sa priznáva k tomu, že je gay, narušuje zaužívanú predstavu o bežnom chlapáckom country spevákovi.

Jeho prvý singel (ako Orville Peck) s názvom Big Sky mu vyšiel v decembri 2018. Singel Dead of Night vyšiel v polovici januára 2019. Niektorí tvrdia, že je to Roy Orbison pomiešaný s Interpolom (a nie je to vôbec zlý postreh). Ja tam skôr počujem základnú rockovú basovú postupku, ktorá je napr. aj v Love Will Tear Us Apart (Joy Division).

Orville Peck je dosť veľké prekvapenie pre mnohých. Reakcie boli aj takéto:

* This is ridiculous... that I love it.

* I wanted to dislike this, but it's f****g good!

* I saw the stupid costume on the thumbnail, but then I come here
and the song is good and the band is great...WTF!?!?!

Album PONY vyšiel 22. marca 2019 na značke Sub Pop. A ako sa s tou vecou na tvári naživo spieva? Konkrétne song Dead of Night sa dá nájsť vo viacerých live verziách (pre KEXP, pre KUTX, pre Canadian Broadcasting Center...), ale keď si do YT nahodíte orville peck - dead of night live at WFUV, tak budete mať jedno z najlepších jeho live vystúpení a sami si urobíte záver.

Zabudnite na Chrisa Isaaka, je tu Orville Peck!

Ďalšie novinky čoskoro... dúfam...

Možno si to niektorí z nás ani neuvedomujú, ale žijeme výnimočné okamihy. A pamäť by mala byť zapojená naplno, aby ste si z toho obdobia zachovali čo najviac...

Tak, ako si Američania pamätajú (a tradujú si to v rodinách) čo robili 22. novembra 1963 (atentát na JFK) alebo čo robili 11. septembra 2001, v deň keď (neprirodzene) spadli „Dvojičky“ aj s cca 3000 ľuďmi vnútri...

Tak, ako si Česi a Slováci pamätajú, čo robili „keď k nám prišli Rusi“ (21. august 1968), ako si pamätajú, čo robili 17. novembra 1989, tak si možno budeme pamätať, čo sme robili zo 14. na 15. októbra 2019... v deň, keď koncept „kriminálneho štátu“ dostal takú vážnu trhlinu, že by sme sa snáď už mohli nadýchnuť, že toto už je práve tá fatálna trhlina, po ktorej sa Slovenská kriminálna republika zosype a budeme môcť konštituovať (konečne po prvýkrát od roku 1993!) normálnu Slovenskú republiku.

Nie oligarchickú plutokraciu s kriminalitou na najvyšších stupňoch štátnej moci, ale autentický demokratický štát. Štát pre občanov, nielen pre boháčov, nielen pre mafiánov, nielen pre psychopatov, nielen pre vydierateľných závislých štátnych úradníkov (= neschopákov a JUDr-posrálkov), nielen pre vydierateľných (= zadĺžených) nájomných vrahov, nielen pre parazitov rôzneho druhu...

Neviem, či vo finále budem mať pravdu, ale nádej tu je... Došlo totiž ku veľmi dôležitému synergickému efektu, keď sa prepojilo aktuálne dianie (od februára 2018 až doteraz) s udalosťami z rokov od 2005 vyššie a predovšetkým z rokov 2010 až 2012. Doplnili sa dôležité dieliky do puzzle a obraz dáva zmysel. To, čo sa stalo v roku 2018 je len na vrchole predošlej trestnej činnosti (realizovanej na škodu občanov SR).

Pre mňa osobne je najzaujímavejšou tá časť, ktorá hovorí o tom, že Hydrocefalus sa osobne finančne angažoval v udalostiach okolo voľby JUDr. Trnku do druhého funkčného obdobia ako generálneho prokurátora (aha, to je vlastne v nahrávke Kočner - Trnka).
Lebo tá hra bola nebezpečná a nie úplne jasná (aspoň nám, ktorí videli iba úplný povrch). Už v tomto bode mohol byť koniec Radičovej vlády... nakoniec Radičovej vládu zlikvidovalo vydieranie na globalistickej šachovnici (pozri Dzurinda: „Euroval musí prejsť!“) plus naše domáce stranícke taktizovanie... nie úplne zvládnuté. Hovorilo sa zradcoch, fotili sa hlasovacie lístky, chodilo sa na raňajky (teraz už je aj jasnejšie prečo práve ku Kočnerovi). Bolo jasné, že „na Trnkovi záleží“, len sme (my, ktorí vidíme iba úplný povrch) nevedeli, že komu všetkému (komu všetkému okrem SDKÚ)... V ponuke bol ešte „plačko“ (a skartovač) Čentéš... a v tom čase sa to javila ako voľba rozumu, ale možno je to aj dobre, že to takto skončilo... Čentéš fakt radšej nie!

Spis Gorila bol skartovaný (zariadil Gašpar), ale zrazu sa objavil zvuk. Ja sa nečudujem Kočnerovi, že si nechal kópiu... pre každý prípad, „pro strýčka Příhodu“. Urobil by som to isté, keby som bol na jeho mieste.

Načasovanie nie je zlé... Je možné, že práve týmto sa dosiahol ten kritický bod (point-of-no-return), od ktorého už nebude možné plynulo nadväzovať na aktuálny stav. Kritický bod, od ktorého dôjde nielen ku kozmetickej, ale k závažnejšej zmene. Ja som pôvodne tipoval, že ten „systém“ odtne iba jedno chápadlo, ktoré je nakazené a hrozí, že sepsa sa dostane do celej chobotnice (a to chobotnica nemôže pripustiť). Že Kočner bude exemplárne (aj keď aj tak len striedmo) obetovaný, aby systém mohol byť zachovaný... ale situácia sa trochu zamotala.

Z akých kruhov prenikla von nahrávka? Netipujem políciu... až príliš často som bol v kontakte s prácou a listinnými výstupmi policajných vyšetrovateľov (politicky riadených nímandov), aby som si myslel, že niekto z Polície SR má vôbec záujem na nejakých zmenách...

Hovorilo sa, že to vyšlo von z prostredia Forisch a spol., keď proti nim začali úkony zo strany NAKA.

Jedna z verzií hovorí, že to mohol pustiť von SMER (čo je trochu riskantné), ale preto, aby sa "flame" urobil v dostatočnom predstihu pred parlamentnými voľbami 2020.

Mne pripadá najpravdepodobnejšia táto verzia:
Marián K. sedí v base a pripravuje sa obvinenie a súdny proces a jeho obhajcovia už mu asi avizovali, že dôkazná situácie je taká, že na oslobodenie to nie je (ale že urobia, čo sa bude dať). Ale verejnosť je pobúrená. Je síce aj apatická, ale toto je taká vec, že okolo toho predsa len bolo veľa frmolu a nie je možné to nedotiahnuť. Verejnosť čaká na výsledok. Kočner nemôže byť neodsúdený. Kočner bude sedieť. Taká je spoločenská objednávka (a určite bol na to upozornený). Ak by stalo, že Kočner by bol oslobodený, vzniklo by v spoločnosti veľké napätie, ktorý by vedelo prerásť až do otvoreného násilia na uliciach...

A Marián si povie: „Tak ja tu budem sedieť a dýchať mrežou filtrovaný vzduch a ja sa stanem súčasťou predvolebnej kampane? Ja? Fakt si myslíte, že nemám na vás dosah? Fakt? Dobre... tak vás strhnem spolu so sebou..."

*** *** *** ***

Ja som už spomínal, že Zuzanu Čaputovú som volil v prvom kole prezidentských volieb (vnímam ju ako potenciálny katalyzátor potrebných zmien vo fungovaní štátnej moci a uplatňovania verejnej moci na Slovensku). Bolo pre mňa dôležité, aby som mal svoj (voličský) vplyv na výsledky prvého kola prezidentských volieb.

V druhom kole som sa prezidentských volieb nezúčastnil... nie preto, že by ma bavil kašírovaný a zubatý Šefčovič, ale preto, lebo Čaputová mala u mňa aj plusy aj mínusy. A tie mínusy boli pre mňa natoľko závažné, že by som nemal zo seba dobrý dojem, ak by som sa len tak jednoducho a bez rozmyslu a odstupu pripojil k tzv. „čaputománii“...

Mal som (a stále mám!) výhrady k jej progresivistickému (= ľavicovo-liberálnemu) svetonázoru, ktorý... no, to je na dlhšie... nepovažujem za svetonázor, ktorý by bol v súlade s prirodzenosťou sveta.

Progresivistický svetonázor nie v súlade s tým, ako svet funguje a ako ľudia fungujú... Progresivizmus je politická ilúzia a politická utópia... tak, ako všetky ľavicové ideológie v doterajšej politickej histórii sveta.

Väčšina krokov, ktoré doteraz prezidentka Čaputová urobila, boli v poriadku alebo sa aspoň dali zniesť (aj keď Kováč Junior ako veľvyslanec v SAE?... sme "valili bulvy"), ale predsa len je prezidentka pôvodne zo strany PS (čo korešponduje s jej osobným nastavením) a občas to preráža, presakuje navonok... Naposledy aj na tzv. klimatickom summite OSN dňa 24. septembra 2019, kde okrem iného povedala:

“Národná hrdosť a patriotizmus sa budujú na nenávisti, izolácii a homofóbii.“

V článku (uverejnenom dňa 25. 9. 2019) na hnonline.sk v tejto súvislosti uviedli tiež:

„Kritike podrobila aj populizmus a uprednostňovanie národných záujmov pred „celosvetovým dobrom“.

Au... au... aaaau... celosvetové dobro? Čo to je za pojem? To je náboženský pojem? Lebo politický pojem to určite nie je... Ja na jednej strane rozumiem týmto nadšeným idealistom (zväzákom), ale v politicko-spoločenskej praxi realizácia „celosvetového dobra“ vždy(!) vždy(!) vždy(!) (a upozornite ma na nejaké výnimky, ktoré som si nevšimol) viedla iba ku praktikovaniu partikulárneho dobra (deklarované dobro pre všetkých, v realite vždy len rovní a rovnejší... a tým brutálnejšie, čím viac sa ideológia odkláňala od stredu) a ku násiliu.

Tento svet sa volá „entropia“. Neusporiadanosť systému. Súlad a rovnakosť sa dá navodzovať iba (a výhradne) silou... Rovnakosť musíte tomuto svetu vnútiť, pretože mu nie je prirodzene vlastná. Žiaľ... neexistuje žiadne celosvetové dobro... ani keby si to pani Čaputová miliónkrát priala.

Ona to primárne myslela v kontexte ekologicky udržateľnej zelenej ekonomiky a na klimatickom summite mala okolo seba dosť bláznov, aby sa mohla takto odbrzdiť, ale tvrdenie, že národná hrdosť (patriotizmus) je výsledok nenávisti (tento pojem by sme fakt mali vo verejnom diskurze opustiť... budem sa tomu ešte venovať) a homofóbie (wtf?), je vyjadrenie, ktoré nemá žiadny prienik s objektívnou pravdou.

Má prienik so subjektívnou „pravdou“ pani Čaputovej a jej podobných, ľudí z jej ideologického rámca... ale na medzinárodnom poli je potrebná zdržanlivosť a radšej diplomacia než aktivizmus.

Takéto nešťastné vyjadrenia, hlavne ak by ich za 5 rokov bolo nadkritické množstvo, môžu pani Čaputovej skomplikovať obhajobu prezidentského mandátu. Aj keď zatiaľ je to najlepší prezident/ka, akú Slovensko od svojho vzniku malo. Keď si spomeniem na Ivana Gašparoviča, ešte aj dnes sa mi zdvíha žalúdok... A platiť Ivanovi doživotnú prezidentskú rentu považujem za rovnaký kopanec do zadku daňovým poplatníkom, ako vyplácať každomesačný plat JUDr. Kováčikovi, veľmi-špeciálnemu prokurátorovi. Škoda peňazí... škoda tých peňazí...

Takéto vyjadrenia p. Čaputovej tiež znamenajú z jej strany celkom závažné nepochopenie toho, čo sa deje na globálnom politickom hracom poli od cca roku 2014 a predovšetkým od roku 2015 (keď Európa bola konfrontovaná s udalosťami pod názvom „migračná kríza“) a od roku 2016, keď bol D. Trump zvolený za prezidenta USA.

Šance p. Čaputovej na druhý mandát nemusia byť malé, lebo personálna ponuka v prezidentských voľbách býva už tradične mimoriadne slabá... ale takéto jej vyjadrenia jej budúce obhajobné šance určite nezvýšia. Iba žeby si to väčšina národa akosi nevšimla...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Veľké tragédie sa začali v jazyku

Popierači holokaustu a obchodníci s nenávisťou sa učia predstierať, že nie sú fašisti.

Proces sa blíži ku koncu a znalci potvrdzujú antedatovanie

Kočnerov podpis údajne z roku 2001 je v skutočnosti oveľa mladší.


Už ste čítali?