diel 34 - rubrika: čerstvejšie nez treska - august / september 2019

Autor: Robert Štepaník | 22.12.2019 o 23:00 | (upravené 13.2.2020 o 17:22) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  41x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 34, v Bratislave, 22. decembra dvetisíc devätnásť

Pretože som nestíhal v ostatnom čase, tak taký zrýchlenejší diel o novinkách z augusta a septembra 2019 a na nový rok mi už zostanú len október a november 2019 (v decembri 2019 sa už toho až tak nedialo)...

Have a Nice Life sú duo z Middletown (Connecticut, USA). Fungujú od roku 2000, ale albumy nahrávajú veľmi striedmo... Vydali zatiaľ len 3 radové albumy (v rokoch 2008, 2014 a 2019), jeden live album (2010), dve kompilácie (2010, 2014) a jedno ep (2010). Ide hlavne o tie 3 radové albumy... za 19 rokov existencie to fakt nie je veľa. Aj keď prvý album DEATHCONSCIOUSNESS (2008, The Flenser) bol vlastne dvojalbum. Úspech prvého albumu sa šíril postupne ústnym podaním cez rôzne obskurné komunity a internetové skupiny a fanziny... až ho dokonca v jednej talianskej(!) ankete zaradili medzi najlepšie albumy roka 2008 spolu napr. s Portishead (album THIRD (2008, Island/Mercury)).

Have a Nice Life majú celkom fajn post-punkový zvuk. Dnes už takto hráva neveľa kapiel. Ale vo svojej hudbe majú aj iné prvky - shoegaze, (vraj) emo, gothic (viď skladba Dracula Bells z nového albumu), dark ambient, trochu industrialu... To tvrdia recenzenti, čo ich majú napočúvaných viac ako ja (či vy). V jednej fan-recenzii fanúšik dokonca uviedol, že hrajú soft-neo-industrial-shoegaze-post-punk. No... to je taká subjektívna hra na slovíčka, ktorá sa dá hrať donekonečna.

Nový album je trochu živší a dynamickejší ako predošlé... To čo hrajú Have a Nice Life, nie je čistý, ale fúzovaný hudobný štýl a na albume nie sú všetky skladby post-punkové. V recenziách je často zdôrazňované, že nie sú samoúčelne experimentálna kapela, ale že majú „solid emotional core“ a ich hudba teda nie je len umenie pre umenie, experiment pre experiment.

Album SEA OF WORRY vyšiel 8. novembra 2019 na značke The Flenser. Singel Sea of Worry vyšiel v auguste 2019 a otvára album.

Rovnako ako album SEA OF WORRY (2019, The Flenser) - v novembri 2019 - vyšla aj reedícia, resp. de luxe re-press ich prvého albumu DEATHCONSCIOUSNESS (2008, The Flenser) s remastrovaným zvukom v počte 1000 kusov (pričom 500 kópií je na transparentnom modrom vinyle). Súčasťou obalu je aj 75-stránkový booklet.

Dobrou ukážkou inej hudobnej polohy skupiny Have a Nice Life je Emptiness Will Eat The Witch z ich druhého albumu THE UNNATURAL WORLD (2014, The Flenser). Fajnovo by sa hodila aj do rubriky 7up, pretože má slušných 08:46.

Jay Som boli trošku predstavení v PWP28 (tanečné videá), takže pre tentoraz len spomeniem, že Jay Som je predovšetkým Melina Duterte, Američanka s filipínskymi koreňmi. Na prvom albume EVERYBODY WORKS (2017, Polyvinyl) si (vraj) všetko napísala, nahrala a sprodukovala sama a ten album je veru pekná kombinácia popu a indie. Také to hravé balansovanie na pomedzí amatérskeho a profesionálneho je celkovo najzaujímavejšou stránkou jej projektu Jay Som.

Druhý album ANAK KO (malo by to znamenať, že „moje dieťa“) si zachováva toto chutné nízkorozpočtové „indie“ čaro, ale produkcia je predsa len o niečo precíznejšia a na nahrávanie albumu boli prizvaní aj niektorí členovia skupín Vagabon, Chastity Belt či Boy Scouts (mená teraz nebudem uvádzať, nie je to až tak dôležité).

Pre readdork.com k tomuto with-a-little-help-of-my-friends-prístupe na druhom albume povedala: I think I was really overworking myself on the previous records. I just wanted to learn how to play every instrument myself, and I just wanted to prove something to myself. It’s good to loosen the reigns a little bit though. I have so many talented friends, so why wouldn’t I record them?“

Skladby na druhom albume majú o niečo dlhšiu stopáž, sú viac inštrumentálne (v porovnaní s prvým albumom) a o niečo temnejšie.

Singel Nighttime Drive je jedna z mála piesní, ktoré by mohli byť aj na prvom albume. Detsky jednoduchá „večerníčková“ melódia, v ktorej sa nástroje na seba nadväzujú nekomplikovane a priezračne a ani si nevšimnete poriadne, ako gitara prešla do sláčikov.

Druhý album vznikal v situácii, keď po úspechu prvého albumu bola Melina (= Jay Som) unavená z koncertovania a mala chuť sa zavrieť do štúdia a len si tak hrať. A z Bay Area sa presťahovala priamo do L.A., ktoré si ju získalo svojím príjemným pozitívnym počasím... ale na druhej strane aj množstvom koncertov a sociálnych kontaktov, ktoré ju zas trochu odtrhávali od práce.

Album ANAK KO vyšiel 23. augusta 2019 na značke Polyvinyl Records.

Pod tagom jay som full performance live on KEXP nájdete aj živé vystúpenie Jay Som z 18. septembra 2019 (samotný upload je z konca novembra 2019). Kedysi boli Jay Som garážovejší a ležérnejší, teraz majú o kusisko čistejší a rafinovanejší zvuk s presnejším a precíznejším hraním...

Chastity Belt vlastne znamená pás cudnosti...

Chastity Belt vznikli v roku 2010 v meste Walla Walla (Wa, USA). Skupina pozostáva zo 4 dievčat - Julia Shapiro (gitara, vokál), Lydia Lund (gitara), Annie Truscott (basa) a Gretchen Grimm (bicie). Teraz sídlia v Seattle (Wa, USA).

Skupina zatiaľ vydala 4 albumy  (2013, 2015, 2017 a 2019) pekne vždy raz za dva roky album... a hoci u väčšiny skupín býva rovnomenný album skôr ten prvý (skupiny sa ním zvyknú akoby predstavovať), tak Chastity Belt to majú tak, že až ich štvrtý album sa volá CHASTITY BELT.

Singel Elena vyšiel ako druhý singel z albumu CHASTITY BELT začiatkom augusta 2019. Album následne vyšiel v druhej polovici septembra 2019 na značke Hardly Art Records. Je to ich najpokojnejší, najzasnenejší album. S produkciou albumu im pomáhala Melina Duterte (Jay Som).

V tomto roku to mali celkom napchaté, pretože Julia Shapiro, gitaristka Chastity Belt, vydala v júni 2019 ešte navyše aj svoj sólový album PERFECT VERSION (2019, Hardly Art). 

THE DƎER sme si predstavili len nedávno (PWP32, diel o cover verziách). THE DƎER sú indie-folkový kvintet z Austinu (Tx, USA), ktorý hrá veľmi zaujímavú podobu folku či folk-rocku. Ich silnou stránkou je to, že sú to skutočne technicky zruční hudobníci, ktorí vedia pieseň nielen "skonštruovať", ale hlavne dať tejto hudobnej konštrukcií takú formu (aranžmán), ktorý nechá zaznieť doslova každú notu... lebo tie noty sú na správnom mieste a je ich len toľko, koľko ich má byť. O takýchto kapelách zvyknem hovoriť, že v ich piesňach "hrajú aj pauzy".

THE DƎER vznikli v roku 2012 a pôvodne sa volali Grace Park & The Deer. Front-womankou je speváčka a autorka Grace Rowland.

1. novembra 2019 vydali nový (v poradí ich štvrtý) album DO NO HARM na značke Keeled Scales. Album je tentoraz menej "americana" a o niečo viac folk-rock či dokonca indie-rock. Čo mi vyhovuje. Ako prvý singel, v prvom septembrovom týždni, bola vydaná vynikajúca Move To Girls.

Kate Bollinger je pesničkárka a autorka zo Charlottesville (Virginia, USA). Vstupuje so sprievodnou skupinou (4 hráči - bicie, basa, gitary, klávesy), ktorú tvoria chalani, ktorí dokonca hrávali jazz..

Od svojich 16-tich rokov zverejňuje svoje piesne na SoundCloude. Prvé ep KEY WEST vydala v októbri 2017.

Komponuje vždy s gitarou a prispevuje si k tomu „svahlštinou“. Následne finálne veršuje podľa toho, koľko slabík potrebuje. Priznala sa, že vlastne nevie, ako jej piesne vznikajú... tvrdí, že to všetko zariaďuje jej podvedomie... „I never have a plan for a song, it just turns out the way that it does“, povedala tohto roku pre americansongwriter.com. Hudbu majú celkom v rodine, lebo jej mama je muzikoterapeutka a aj jej bratia robia hudbu (ale nepýtajte sa ma, koľko ich má, to som nezistil... minimálne teda dvoch).

Spočiatku bol jej zvuk viac folkový (gitara + hlas), teraz je jej zvuk plnší a podporenými najazzlými hráčskymi výkonmi kapely. Nie je to indie-folk, je to celé teraz skôr také „loungové“.

Album NO OTHER LIKE YOU (2019, Kate Bollinger) medzitým stihol vyjsť v októbri 2019. Vydanie albumu bolo podporené singlom No Other Like You. Tohto roku toho povydávala dosť. 5-piesňové ep I DON’T WANNA LOSE vyšlo v júni. Talk About It (B-Side) vyšlo v auguste 2019.

Dansu sú indie-pop trio z Holandska, z Amsterdamu. V tomto blogu je to vlastne holandská premiéra... Ešte tu nebola holandská kapela uvedená. Dansu je prevažne elektronický pop („indietronica“), ľahší, zábavný, optimistický, s chytľavými a miestami aj celkom prekvapivo vedenými melódiami. Ich hudba trochu pripomína francúzsku skupinu Phoenix.

Realize vyšlo začiatkom augusta 2019. Dansu zatiaľ nevydali album, len sériu singlov... Pre Japonsko Dansu vydávajú na lokálnej značke Thistime Records, pre zvyšok sveta svojpomocne vlastným nákladom. Samozrejme šíria hudbu predovšetkým elektronicky, cez streamovacie služby.

septembri 2019 vyšlo ešte State of Mind s freak-klipom z Japonska, z Tokia. 

Aj som si hovoril, že si ten klip možno ušetrím do ďalšieho dielu s tanečnými klipmi, ale povedzte... je toto tanec? :-) Až taký zmysel pre humor nemám... Tak to teda ide do "noviniek".

Horsebeach sú kvartet z legendárneho anglického hudobného mesta - z Manchestru. Frontman Horsebeach pôvodne pracoval v Piccadilly Records Store, ale chcel sa venovať radšej vlastnej tvorbe, než predávať cudziu hudbu. V roku 2014 sa mu podarilo (u seba doma) nahrať debutovú nahrávku (album) HORSEBEACH. Neskôr s tromi kamarátmi vytvoril aj kapelu.

Ich zvuk sa vracia do 80-tych rokov, ku tzv. „jangly“ gitarovému zvuku scény C-86. Vydávajú na vlastnej značke Alone Together.

Prvý album sa teda volal HORSEBEACH (2014), druhý album celkom logicky II (2015), tretí album BEAUTY & SADNESS (2017). Štvrtý album THE UNFORGIVING CURRENT vyšiel 23. augusta 2019. Vydali si ho tiež sami, s pomocou crowdfundingu.

Ghost Orchard je vlastne Sam Hall z Grand Rapids (Michigan, USA). Grand Rapids asi poznáte aj preto, že má svoj AHL hokejový klub - farma pre Detroit Red Wings (dlhší čas za Grand Rapids hrával aj Tomáš Tatar a v sezóne 2012/13 tam hrával aj Tomáš Jurčo). 

23. augusta 2019 vydal Ghost Orchard album BUNNY (2019, Orchid Tapes). Nie dlhý. Nejakých 39 minút. Je to jeho tretí album. Sam Hall (ešte len 21-ročný) ho vytvoril sám vo svojom byte v Michigane. Takže „bedroom-pop“.

BUNNY je trochu elektronickejší ako predošlé albumy. Hudba trochu pripomína skupinu Porches, ale ešte viac je to dotiahnuté do „experimentálno-elektronicko-podivna“. Veľmi zaujímavá rytmika a do toho vokál so zvýraznenými basovými frekvenciami... Skladby prechádzajú jedna do druhej bez pauzy. Aj to spôsobuje, že album veľmi svižne preplynie.

To, čo urobil, je „sick sound“. Naozaj zaujímavé. Aj keď je to stále lo-fi domáca produkcia. Jeden z najzaujímavejších albumov roka, ale ešte to len spracovávam. Najzaujímavejšie skladby sú Guess, Carousel, Balloon, Frog... a teraz som si až vlastne uvedomil... Všetkých 14 skladieb na albume má jednoslovné názvy... aj to je možno príznak toho, že so slovami nie je až tak šikovný. Lebo práve za texty to dostal v recenziách dosť „vyžrať“. He still has some maturing to do: His simple lyrics about young love and summertime outings recall the salad days of school vacation. But BUNNY is lighthearted, inoffensive, textbook bedroom pop, and it doesn’t try to be more.“ (Pitchfork, august 2019).

Black Belt Eagle Scout je Katherine Paul. Napriek vlastne ne-indiánskemu menu je to Indiánka z kmeňa Swinomish, vyrastala v rezervácii v štáte Washington, teraz žije v Portlande (Oregon, USA).

Katherine Paul je angažovaná umelkyňa a keby som nemal Black Belt Eagle Scout rád, tak by som povedal, že viac angažovaná ako umelkyňa. Ale to by bolo dosť zlomyseľné... Ona sa rozhodla svojou tvorbou hovoriť predovšetkým o domorodej životnej skúsenosti a zároveň o queer skúsenosti... "All of her music videos have been directed by trans, queer, or genderfluid Indigenous artists and have highlighted Indigenous girls and Native folks who identify as Two-Spirit." (Pitchfork, september 2019)

A aktivizovanie domorodcov a podporovanie talentov medzi nimi je v poriadku, problémy (z môjho pohľadu) trochu nastávajú, keď prezentuje také názory, v ktorých "úkoluje" bielych ľudí, čo majú pre domorodcov urobiť, resp. keď zdôrazňuje, že celý hudobný biznis ovládajú "bieli muži"... presnejšie "cis white male". Pričom cis je skrátením z cisgender - "Cisgender is a term for people whose gender identity matches the sex that they were assigned at birth. For example, someone who identifies as a woman and was assigned female at birth is a cisgender woman. The term cisgender is the opposite of the word transgender." (zdroj: wikipédia + urban dictionary).

Celkovo agenda "white privilege" je v USA na pochode a viacerí strácajú zmysel pre mieru... až tak, že mnohí zabúdajú na to, že fenomén "úspešnosť" (a z toho odvodený materiálny status, resp. sláva/popularita...a z toho odvodená moc) je úzko spojená s "užitočnosťou". Čím si sám výnimočnejší, talentovanejší, originálnejší, užitočnejší pre spoločnosť, tým si úspešnejší a to sa prejavuje aj na tom, akými zdrojmi následne disponuješ. Väčšina bieleho úspechu je predovšetkým poriadne odmakaný úspech. Je to inteligencia, kreativita a pracovitosť. Apriórne dedične bohatých bielych ľudí je čoraz menej (pretože sa celkové bohatstvo na svete koncentruje a početnosť strednej triedy stále klesá). Bohatstvo znamená pracovať na sebe rovno od elementary school. A nepoľaviť...

Takže to schytávajú bieli heterosexuálni muži (white privilege + toxic masculinity), ktorí už len tým že existujú, zabraňujú vraj ostatným, aby sa zaskveli v slnečnom svetle ako krásne drahokamy. A pritom (aj keď ani dnes nie je svet úplne skvelé miesto pre život) je dnes najmenej objektívnych prekážok, aby sa šikovnosť presadila... svet je otvorený aj pre farebných ľudí v tomto... A ak aj majú pocit privretých alebo dokonca zatvorených dverí (lebo áno, stále platí ono prírodné darwinistické, že "podobné sa spája s podobným"... takže prirodzene vznikajú etnicky a rasovo oddelené svety), tak stále môžu niečo skvelé robiť v rámci svojej komunity a po X rokoch hard-workingu môžu svoj nápad rozširovať aj do iných komunít.

Napr. môžu založiť indiánsky hudobný label, ktorý vydáva talentovaných indiánskych umelcov a po čase je tak úspešný a renomovaný, že už vydáva (z hľadiska etnicity) kohokoľvek a umelci považujú za česť s nimi spolupracovať... Takže skôr než vyplakávať a sťažovať sa a hrať sa na "social justice warriors", je dobré si vyhrnúť rukávy a makať na sebe, lebo darwinistické prežitie má veľmi jednoduché zákonitosti. Od seba treba vždy začať... Každý sa má postarať predovšetkým sám o seba.

Našťastie Katherine Paul talent má... len tie blbé rečičky okolo by sa dali trochu stlmiť. Ale USA sú teraz v takej fáze svojho spoločenského vývoja. Pôsobí to na mnohých a cítia sa silnejší, keď sa pridajú k prevládajúcemu "trendu". Katherine napr. hrdo nosí tričko s nápisom RADICAL INDIGENOUS QUEER FEMINIST. Od takého človeka sa dá len ťažko čakať umiernené vyjadrovanie.

Zatiaľ vydala dva albumy. V roku 2017 vyšlo MOTHER OF MY CHILDREN (2017, Good Cheer Records), v roku 2018 v reedícii už na značke Saddle Creek. Koncom augusta 2019 vyšiel album AT THE PARTY WITH MY BROWN FRIENDS. Ešte aj ten názov je vlastne provokatívny... Navyše, mnohí jej súkmeňovci si aj tak myslia, že to, čo produkuje, je vlastne "the white stuff".

Run It To Ya z augusta 2019. Túto indiánsku psychedéliu mám fakt rád.
Možno aj lesbické Indiánky si pri zoznamovaní hovoria: "Ahoj, ako-sa-máš?!" 

Saint Pepsi je Ryan DeRobertis. Jeho iným stage-pseudonymom je Skylar Spence. V roku 2013 kvôli právnym problémom dočasne prestal používať meno Saint Pepsi a vystupoval ako Skylar Spence. V roku 2019 opäť vydal album pod menom Saint Pepsi.

Ryan DeRobertis je zo štátu New York a aktuálne žije priamo v NYC (Brooklyn). S projektom začínal v roku 2012. Elektronický žáner (mikrožáner), v ktorom sa Ryan pohybuje, sa nazýva "waporwave", alebo future funk resp. future pop. Vraj vznikol ako "ironický variant" chillwave.

Waporwave je tzv. "omnivore" žáner, všežravý žáner... Berie do seba všetko... sampling z jazzu, gýčového popu, elevator music, lounge music a hlavne z tanečnej hudby 80-tych a 90-tych rokov. 

Aj vizuálne je waporwave hlavne retro... v klipoch sa často používa efekt tzv. "VHS degradation", analógového obrazu aj so všetkými chybami. Podobne retro sú aj obaly releasov.

The Party Line vyšlo v auguste 2019 na albume MANNEQUIN CHALLENGE (2019, BFM Music / Carpark Records). Niektorí možno spoznajú, že v skladbe je vysamplovaný hit Promises od skupiny Icehouse z 80-tych rokov.

I Met Famous People je Lukas Thomasson zo Švédska, z Malmö. Lukas Thomasson je pôvodne bubeník zo švédskej skupiny Hater a vedie jeden z najznámejších memečkových instagramov vo Švédsku.
https://www.instagram.com/dagensnyheterna/

Sólový hudobný projekt I Met Famous People je jeho novou hračkou...

Cry Later - tretí singel z debutového ep YOU TRIED (2017, PNKSLM Recordings) skupiny Hater, ktorý vyšiel 10. marca 2017.

Koncom augusta 2019 vydal Lukas Thomasson (= I Met Famous People) svoj prvý sólový singel That Will Save Me. Zaujímavý lo-fi alternatívny pop. Portál thelineofbestfit.com to nazval ako "dreamy electro-online pop".

V októbri 2019 vydal skladbu The Judge, ktorá... ktorá zďaleka nie je tak zaujímavá, ako jeho vydaná prvotina a, žiaľ, potvrdila jeho záľubu v zneužívaní autotuneu. Našťastie je The Judge dosť krátky (02:16), takže až tak veľa zo života mi to nezobralo. Uvidím, ako sa tento chalanisko bude vyvíjať. Je to celé ešte dosť neustálené.

That Will Save Me s vynikajúcou basgitarou vyšlo 23. augusta 2019 na labeli Feverish. Keď pozerám na videoklip That Will Save Me, tak mi nemôže nenapadnúť, že klipy 21. storočia sú čím ďalej tým čudnejšie... a možno dokonca časom aj zistíme, že čím ďalej tým zbytočnejšie.

Shannon Lay je gitaristka a autorka z L.A.

Jej album AUGUST vyšiel 23. augusta 2019 na značke Sub Pop Records. Album sa volá AUGUST preto, lebo práve v auguste v roku 2017 Shannon dala zbohom bežnému dennému zamestnaniu, aby sa mohla venovať plne iba hudbe. Metaforou, ktorá prestupuje celým albumom je rieka, "the river". Pre subpop.com povedala: "I always picture music as this river. Everyone’s throwing things into this river, it’s a place you can go to and feed off of that energy..."

 

 

 

 

 

 

 

Nowhere trochu pripomína tvorbu Kristin Hersh (ex Throwing Muses). A jej vokály na albume mi (okrem Kristin) pripomínajú aj ženské vokály v rámci projektu His Name Is Alive (niekedy v budúcnosti o ňom hodíme reč).

No, tak toto bol diel, kde prevládala hudba z USA...
Skúsim ešte zajtra pripraviť krátky diel s vianočnou alternatívnou hudbou, ako pokračovanie dielu PWP08.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?