diel 36 - rubrika: čerstvejšie než treska - október 2019

Autor: Robert Štepaník | 17.1.2020 o 23:00 | (upravené 15.2.2020 o 17:40) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  48x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 36, v Bratislave, 17. januára dvetisíc dvadsať

Ako som už avizoval (myslím, že v PWP34), toto je dobeh novinkovej rubriky ešte stále za rok 2019.

Tentoraz ide o novinky, ktoré boli vydané v mesiaci október 2019. (A jeden zabudnutý september 2019 úplne na konci, čo ma mrzí, ale... zle som si teda pamätal dátum vydania.) Pôvodne mal byť tento diel spojený aj s novembrom 2019, ale predsa len som zistil, že by toho bolo priveľa... Tak radšej ešte v ďalšom diele spojím november 2019 s decembrom 2019. Takto vzniknú dva diely s vyváženejším rozsahom...

Duo z L.A. s názvom Derde Verde sú spevák a gitarista Dylan McKenzie a basák Jonathan Schwarz. Kedysi bol v zostave aj bubeník Matthias Wagner, ktorý má nielen nemecky znejúce meno, ale aj vyzeral ako Nemec... Ale ten zo skupiny odišiel, keď sa rozhodol venovať otcovským a rodičovským povinnostiam. Naživo hrávajú Derde Verde v pätici, doplnení o bicie, klávesy a ešte jednu gitaru.

Svoje meno si zvolili podľa kalifornského mesta Val Verde. Na ich webstránke derdeverde.net je uvedené, že ich piesne „evoke scenes of open skies and solitary train rides“.

OK, také poetické vyjadrenie... aj keď ja nemám veľmi rád tieto recenzentské slovné „kudrlinky“, pretože sú silne subjektívne. Možno vám tá hudba bude pripomínať aj niečo iné ako pohľad z vlaku na ubiehajúcu krajinu... V niektorých recenziách ich skôr charakterizovali ako mash-up Grizzly BearBeach House.

Ale intenzívny pocit nostalgie z ich hudby naozaj sála. Tieto svoje hudobné „soundscapes“ teraz podporili aj nádherným art-workom albumu s farebnými retro-fotografiami, akoby z poškrabaného a zaprášeného negatívu... vyzerá to veľmi pekne. Je to rozostrené, mäkký grading, 70-te roky, staré oblečenie, staré autá, prevaha zelenej farby (= verde), v tom umiestnená veľmi estetická typografia. Z môjho pohľadu adept na titul „najlepší record-cover roka 2019“.

V priebehu svojej existencie vydali niekoľko ep... napríklad skôr art-rockový MEANDER BELT (2017, Kursaal Music). Aktuálne vydali album SLOW LIGHT, ktorý vyšiel 11. októbra 2019 a ktorý je viac „indie“ a viac akustický než ich predošlé nahrávky. Vydali si ho sami, neuvádzajú žiadne vydavateľstvo. Skladby vznikali postupne od roku 2017 a sú inšpirované Kaliforniou a Belgickom.

Začiatkom augusta 2019 vyšiel prvý singel z albumu (Waking The Dream) a začiatkom októbra 2019 tretí singel Have You Felt It?.

S aranžmánmi akustických nástrojov (hlavne sláčikov), vrstvením vokálov a masteringom im vypomáhalo viacero šikovných ľudí, ktorí už predtým pracovali aj s Feist alebo s Andy Shaufom.

Derde Verde vznikli už pomerne dávno (na to, akí sú neznámi), dokonca už v roku 2008. Našli sa navzájom počas štúdia hudby na CalArts (California Institute of the Arts) na základe spoločného obdivu ku spisovateľkám Mary Oliver a Virginii Woolf a ku hudbe Nicka Drakea, Elliotta Smitha a Talk Talk (pozri aj PWP05, PWP10 a PWP16).

Po Lo Moon (PWP05) a Another Sky (PWP30) je to ďalšia skupina, čo sa zamilovala do Talk Talk. Je ľahké sa zamilovať do Talk Talk. Ale čo by na to povedal Mark Hollis? On sa popularite doslova vyhýbal. Ale Derde Verde by asi uznanlivo pochválil. Určite aspoň za to, že ich hudba sa nedá identifikovať podľa dátumu vzniku (čo bolo aj jeho ambíciou). Derde Verde sú dokonalo "out of time"...  

Track 5 na albume SLOW LIGHT má názov Black Painted Night.

26-ročná hudobníčka a speváčka Rebecca Maria Stougaard Molina z Kodane má dánsko-chilský pôvod. Robí hudbu, v ktorej sa miešajú prvky new-wave a „dark synth-pop“. Na webstránke jej domovského vydavateľstva zdôrazňujú, že „(she) isn’t afraid to embrace virtues of both experimental as well as pop in her songwriting“.

Aj Parásito začína ako gitarovka, ale postupne príde viac basového syntetizátora a ázijsky znejúce klávesy (Molina má rada japonskú hudbu) a z úvodnej zvukovej vrstvy nezostane skoro nič. Utopí sa v následnej elektronickej „psychedélii“.

Rebecca začala skúšať robiť hudbu už ako 8-ročná(!). Dosť ju nasmerovala jej mama, ktorá jej od malého veku púšťala Björk, Kate Bush alebo Röyksopp. Dobrý základ dostala v rodine. Vraj si na jedny narodeniny (vo veku, keď ešte počúvala aj detské pesničky) priala ako darček album ROOTY (2001, XL Recordings / Astralwerks) od Basement Jaxx. Chápem, že sa jej to páčilo na skákanie. ROOTY bol bláááznivý elektronický album. Jus 1 Kiss z neho si idem hneď aj pustiť.

Tento upload je trochu „plochý“, bohvie čo je toto za kompresia, ale v skutočnosti to má parádne basy (po prvej minúte). Keď to "smažíte" na dobrej aparatúre z cédečka alebo vinylu, tak vám až vibruje bránica.

Parásito je prvý Molinin song v španielčine - vraj v španielčine vie byť viac dramatická, extrovertná a emocionálna. No, to si viem predstaviť... ja „milujem“ hysterickú španielčinu!!!  (sarcasm!)

Text je o parazitickej láske. „You can feel so close to another human being that you sometimes forget yourself“, povedala Molina pre wonderlandmagazine.com. Tuším, že všetci sme si prešli už takými „namotávkami“. Či už v pozícii závislého alebo v pozícii „háčika“ či „drogy“.

Jej debutové ep CORPUS vyšlo v roku 2017. Nové 6-piesňové ep VANILLA SHELL vyjde 24. januára 2020 digitálne a na vinyle na značke Tambourhinoceros. Videoklip navrhla ona a v obraze je aj jej manžel Christian. No... povedzme, že vo video-arte má ešte veeeľký priestor na zdokonaľovanie. Držíme palce.

Predstavovať skupinu Živé Kvety by bolo nosením dreva do lesa, vody do mora, sovičiek do Atén... a alobalu do centrály Smeru-SD. Slovenská lo-fi alternatívna kapela (to lo-fi myslím ako kompliment), ktorá existuje už od 90-tych rokov (1994) a vydala nejakých 11 albumov, väčšinou na značke Slnko Records.

Spočiatku mala skupina svojich hardcore obdivovateľov predovšetkým v Bratislave a v spádovej oblasti (aj témy piesní sú často "lokálne"), ale postupne sa Živé Kvety stali kultovou kapelou slovenskej alternatívnej scény (scény, ktorá vôbec nie je márna). 

Dúfam, že sa na mňa nenazlostia kvôli označeniu lo-fi... Teraz už hrajú zručne, ale pre mňa navždy budú mať na sebe ten garážový prach, tú garážovú patinu krásneho amatérizmu 90-tych rokov. Veď aj kvôli tomu vznikali zlomyseľné vtípky na zomri.online alebo kde... že Čo je horšie ako umelé kvety?... Živé kvety!  a podobne.

No a? Ja lo-fi milujem, takže pre mňa no-problem. A texty beriem s rezervou u všetkých interpretov. U každej kapely to mám tak, že niečo sa na mňa chytí a niečo nie... to nie je problém kapely. Text sa vždy dokončuje až v hlave poslucháča... 

Aktuálny album SALTO NA ROZLÚČKU vyšiel na konci septembra 2019 (digitálne a na CD) a na konci októbra 2019 na vinyle. Druhým singlom (a videoklipom) z nového albumu bol na začiatku októbra 2019 vydaný Idem si svojím tempom. Aj videoklip sa vydaril. Klip režírovala Soňa Maletz.

Sandy je elektronické trio z Brooklynu (N.Y.C., USA). Pôvodne sú však z New Jersey a dohromady sa dali potom, čo hurikán Sandy (október/november 2012) zničil aj oblasť New Jersey. Jeff Carter prišiel o strechu nad hlavou, Stephen Pathe mu ponúkol bývanie. Obaja boli hudobníci a živelno-pohromovú životnú situáciu si krátili spoločným jamovaním... následne sa k nim pripojila Stephenova sestra Samantha Pathe... a trio Sandy bolo na svete.

Neskôr sa presťahovali do New Yorku, v roku 2014 na značke Night People Records vydali debutové ep SANDY - na kazete. Na digitálnom nosiči vyšlo ep až o dva roky neskôr (2016). Sandy tvrdia, že by mohli síce byť laptopovou kapelou, ale že majú radšej naozajstné elektronické nástroje než počítače, preto sa všade ťahajú s tými veľkými skriňami.

Not There vyšlo na konci októbra 2019 na novom ep TRACES (2019, Geographic North). Jeden z poslucháčov to skomentoval takto: „It's like Beach House, but on the moon.“

Je to dosť „hypno“, je to dosť studené, tak to aj celkom sedí... akoby soundtrack ku moon-landingu.

Låpsley sa v skutočnosti volá Holly Lapsley Fletcher a je Angličanka. Ale cez svoju matku má aj škótske korene. A cez škótske korene zase isté dávno-historické prepojenie na Škandináviu (medzi 8. a 15. storočím časť Škótska bola pod osídlením aj vplyvom Nórov, Dánov). Preto si do stredného mena pridala to å s krúžkom... a aj preto, lebo to dobre (a dosť exoticky) vyzerá. Marketing je o vytváraní výnimočnosti. A to trafila. To sa jej podarilo.

Debutový album LONG WAY HOME vydala v marci 2016 na značke XL Recordings. Niektoré jej piesne majú nábeh na r’n’b, resp. na zmesku popu a r’n’b... nie je to typická alternatíva. Takže sa nedá povedať, že by som z nej išiel úplne do kolien, ale tento singel z konca októbra 2019 My Love Was Like The Rain znie trochu ako staršia Björk (cca z jej tretieho, štvrtého albumu) a dokonca aj hlas pôsobí skôr ako severský mužský hlas. Ja tomu hovorím „nordický tenor“, ale to nie je žiadny oficiálny terminus technicus, to je môj súkromný pojem. To sú všetcí tí Jay-Jay Johansonovia, Jensovia Lekmanovia, Ásgeirovia, Jónsiovia, Dánielovia Ágústovia a mnoho mnoho ďalších.

My Love Was Like The Rain je súčasťou ep THESE ELEMENTS, ktoré vyšlo 6. decembra 2019 na značke XL Recordings digitálne a na 12“ vinyle.

Klip pripravovala ukrajinská produkcia (Pronto Film Kyjev)... asi kvôli nákladom. Takže väčšina komparzu sú, predpokladám, Ukrajinci. Låpsley tam tancuje v tom dave. Tá blondínka... Nie, nie tá malá Irina. Tá dospelá. V čiernom tričku.

Alexandra Savior McDermott (v júni 2020 bude mať ešte len 25 rokov) je americká speváčka a autorka z Portlandu (Oregon, USA). Debutový album BELLADONNA OF SADNESS (2017, Columbia Records) jej vyšiel v apríli 2017.

Do hudobného show-businessu vstupovala predsa len trochu nepripravená a nezrelá, a tak došlo k prvému albumu... Na prvom albume spolupracovala aj s Alexom Turnerom (skupina Arctic Monkeys). Bol spoluautorom väčšiny piesní na ňom... A keďže Alex Turner premení všetko na zlato, tak to bol, samozrejme, fajn album, ale do značnej miery "prekryl" samotnú Alexandru a jej schopnosti.

Niektorí recenzenti to dosť ťažko niesli. Tvrdili, že album znie ako nejaký bočný projekt Alexa Turnera a že do neho napchal svoje "výpredajové nápady", ktoré neuplatnil ani v Arctic Monkeys ani v The Last Shadow Puppets a že to bolo vydané ako album Alexandry Savior iba preto, že tam ona spieva. V následnom prekrikovaní sa trochu zabudlo na Alexandru...

Jej obľúbení interpreti (Otis Redding, Amy Winehouse, Adele) jasne vymedzujú jej obdiv ku retro hudbe. Jej zastretý ("smoky") mäkký vokálny prejav a frázovanie pripomína veľa mien zo 60-tych rokov (čo ja viem... Dusty Springfield, Nancy Sinatra) aj pár súčasnejších hlasov (Hope Sandoval). Alexandra Savior znie ako keby Lana Del Rey mala tajného potomka... A dala ho na adopciu.

Po neúspešnom vzťahu sa Alexandra vrátila do rodného Portlandu, krátko na to dostala od Briana Burtona (= Danger Mouse) ponuku, že by mohla nahrávať s producentom Samom Cohenom (pracoval napr. s Kevinom Morbym). A pustila sa do svojho osobnejšieho albumu.

Alexandra sa vyhla "prekliatiu druhého albumu" tým, že až TOTO je skutočne JEJ prvý album.

V septembri 2019 vyšiel singel Saving Grace, v októbri 2019 vyšiel singel The Archer, v novembri 2019 vyšiel singel Howl. 10. januára 2020 vyšiel album THE ARCHER na značke 30th Centrury Records. Alexandra ho takto (6. 1. 2020) avizovala na svojom facebooku: "Only four more days until my record THE ARCHER is out, and yes I will eat the placenta".

Album má opäť vintage a noir zvuk ako zo 60-tych rokov... viem si predstaviť, ako bežia záverečné titulky v kine... Quentin Tarantino si od nej určite niečo zoberie.

Album je teraz viac o nej, dokonca aj spev je o niečo farebnejší a šťavnatejší než na prvom albume (technicky sa zdokonaľuje), aj keď stále je to ten "lazy" vokál s naťahovaním koncoviek... Aj keď sa tu teda hrám na október 2019, album už je od piatka 10. januára 2020 von a už teraz sa predpovedá, že to bude jeden z najvýznamnejších albumov nového roka.

Ozaj, ak objavíte niekde fotografiu, na ktorej sa Alexandra Savior usmieva, tak vyhráte... tak vyhráte... (premýšľam)... nie, nič nevyhráte. To dievča sa proste neusmieva. Proste nie.

(Na fotografiách síce nie, ale nájdu sa na internetoch nejaké jej rozhovory a v nich štebotá ako bežná baba 20+... V jednom rozhovore dostala otázku, čo vníma ako rozdiel medzi USA a UK (Londýnom)... Odpovedala, že v USA sú ulice (cesty) postavené pre autá a v Londýne sú ulice (cesty) postavené pre koče :-)

Destroyer je kanadská skupina (Vancouver), ktorej hlavnou postavou je spevák a autor Dan Bejar... taký týpek s „výbuchom“ na hlave.

Crimson Tide vyšlo na konci októbra 2019. Nový album HAVE WE MET vyjde 31. januára 2020 na značkách Merge Records a Dead Oceans. Mal by to byť ich trinásty alebo dvanásty album (ep som nepočítal), ale je veľmi pravdepodobné, že som to nespočítal správne. Teda tak nejako cez desať albumov majú už... to by nemala byť lož.

Prvý album vydali v roku 1996 (na scéne sú 25 rokov) a len postupne sa z lo-fi zóny prepracovávali ku „showier sound“, ku „väčšiemu zvuku". Hudobne spájajú viac vplyvov, nejaké jasnejšie žánrové zaradenie nikdy nemali ani v úmysle... v ostatných rokoch sú charakteristickí takým tým „adult-oriented“ rockovým zvukom z 80-tych rokov.

V novembri 2019 vyšiel ešte singel It Just Doesn´t Happen, ktorý sa ešte v decembri 2019 dal normálne počúvať a pozerať a teraz je zablokovaný pre náš región. Škoda, ten som chcel vybrať... je k nemu klip, v ktorom je jazda snežných skútrov na nočnom svahu... takže tam nebolo skoro nič vidieť :-) Len akési svetlá jazdili sem a tam. Nerozumiem prečo k zablokovaniu došlo, ostatné klipy sú normálne dostupné, vrátane januárového Cue Synthesizer.

No, tak teda aspoň ten (dostupný) Crimson Tide z októbra 2019.

Dan Bejar vyzerá trochu „netypicky“ (na Kanaďana), a to je tým, že má španielsko-americký pôvod. Ale to je vlastne v poriadku... Justin Trudeau v roku 2017 povedal, že Kanada už nemá žiadnu "core identity". (Bejar je OK... to len som využil tému "Kanada" na kritiku môjho obľúbeného Trudeaua - premiéra z blázinca.)

https://www.theguardian.com/world/2017/jan/04/the-canada-experiment-is-this-the-worlds-first-postnational-country 

Tí, ktorí podporujú koncept tzv. "postnárodných" štátov, podporujú postupný rozklad prirodzených sociálnych štruktúr, koncentráciu rozhodovacej kompetencie a ekonomickej moci do rúk úzkej elity a teda aj plazivé zúženie demokracie... Kanada je od nás ďaleko, ale väčší problém bude, ak sa "postnárodným" štátom stane Francúzsko... už k tomu nemá ďaleko (aj keď v Európe - s jej zložitou históriou - to nejde tak rýchlo).

Okrem skupiny Destroyer hrá (hral) Dan Bejar v skupinách New Pornographers, Swan Lake a so svojou manželkou, výtvarníčkou Sydney Hermant, mali taký projekt, ktorý sa volal Hello, Blue Roses. Pokiaľ viem, tak vydali pod týmto názvom len jeden album PORTRAIT IS FINISHED (2008, Locust Records). Takto v roku 2014 naživo pre Songs In The Shed zahrali cover piesne Hymn, pôvodne od Kevina Ayersa.

V septembri 2019 vyšiel singel Shame skupiny bdrmm. Následne 11. októbra 2019 im vyšlo debutové ep IS NOT, WHEN? na značke Sonic Cathedral.

Hmmm... tak znie popiska k videu... že "taken from their debut ep", ale zdá sa, že to nie je až tak úplne pravda. V júli 2019 vyšiel von singel Question Mark a v súvislosti s jeho vydaním boli zverejnené aj nejaké články, ktoré sa venujú bdrmm a spomínajú aj ich históriu.

Z nich vyplýva, že bdrmm svoje prvé nahrávky vydali už v roku 2017 (ep s názvom YUCKY a následne sériu samostatných singlov). Pôvodne to bol sólo projekt jedného muža (Ryan Smith), teraz sú piati (dve gitary, basa, klávesy, bicie). Pochádzajú z mesta Hull (= Kingston upon Hull) z Anglicka (Yorkshire). Hrajú "vibrant hybrid of shoe-gaze, synth-pop and slacker rock" (podľa varioussmallflames.co.uk).

Toto je typický príklad toho, aké je niekedy problematické rešeršovanie informácií o málo známych kapelách a k akým rozporným informáciám sa dopracujete... Chápem to tak, že tie predošlé nahrávky vyšli ako súčasť sólového projektu a IS NOT, WHEN? je ich debutové ep v päťčlennej zostave. (Ak máte iné informácie, napíšte mi, prosím, do diskusie.)

Na konci októbra 2019 vyšiel na značkách Dalliance Recordings a Secret City Records singel Ruiner skupiny Wilsen.

Wilsen sú trio z Brooklynu (N.Y.C., USA) a hlavnou postavou je speváčka Tamsin Wilson. Hrajú také shoe-gazeové indie čosi... neviem to presne zaradiť. Melancholický "dreamy" indie-rock. Niekedy akustickejší, niekedy hlučnejší. Aj v jednej piesni to dokážu kontrastne skombinovať. Zvukom sa trochu podobajú na anglickú skupinu Daughter. Dokonca s nimi mali spoločné koncerty v minulosti.

Singel Ruiner vyšiel v októbri, nový album RUINER vyjde 21. februára 2020. Nový singel Feeling Fancy vyšiel 14. januára 2020 (čudný release-day... že utorok... ale je možné, že v skutočnosti singel vyšiel v piatok 10. januára a klip bol zverejnený 14. januára).

House On a Hill je pôvodne z ich debutového albumu SIRENS z roku 2013. Takto ju zahrali naživo pre Buzzsession.

Po 4 rokoch od jeho debutového sólového albumu CONTREPOINT (2015, Because Music), prišiel Nicolas Godin (ex Air) s novým singlom The Border. Ten vyšiel začiatkom októbra 2019 na značke Because Music.

Priznám sa. Mám ja trochu problém s francúzskou hudbou... väčšinou ma nudí. Z času na čas sa objavia výnimky a ojedinelé svetlé momenty, ale... podľa mňa Francúzi vnímajú hudbu inak ako anglo-americko-austrálsky živel. Niečo je v ich genetickom (románskom, latin) vnímaní hudby také, že francúzskej hudbe (nie úplne vždy, ale veľmi často) chýba intenzita... také to „opretie“ sa do nástroja a chýba tiež ochota nechať nahrávku zvukovo surovejšiu a nevyhladzovať ju a nepreprodukovávať ju.

Francúzi sa tak s tými melódiami mojkajú, vymazlujú, inak ich gradujú, inak aranžujú (aj vtedy keď musia rešpektovať mustru/kánon nejakého hudobného žánru)... Pravdu povediac, chýba mi na to presný muzikologický jazyk, ale možno máte aj vy túto skúsenosť s francúzskou hudbou. Francúzi a rock (v rôznych podobách)... to nejde veľmi dohromady.

A možno je to len tzv. „haló-efekt“, druh subjektívneho kognitívneho skreslenia. Keď viem, že to hrajú Francúzi a ja poviem: „hmmm... je to také francúzske“.

Je to veľmi sporné a ťažšie uchopiteľné, ale ja teda tvrdím, že to počujem... Podobne, keď hrajú Česi, tak poviem, že: „hmmm... je to také české“  (teda okrem FloexEcstasy of St. Theresa a Dunaj).

Aj Air na mňa fungovali skôr len po jednotlivých skladbách, nikdy som žiadny ich album nepovažoval za bohovský. Nikdy som sa nedokázal pre Air nadchnúť. Dokonca ani Daft Punk nešlape vždy naplno... ešte aj metal(!) hrajú Francúzi s akousi croissantskou ľahkosťou (a preto francúzsky metal zvládam) než surovosťou. Je asi rozdiel, či je v skúšobni fľaša bordeaux alebo fľaša bourbonu...

Spät k Nicolasovi. Klip bol natáčaný v interiéri (možno je to len digitálny render), ktorý má pripomínať tzv. Barcelonský pavilón z roku 1929 (autor: Ludwig Mies van der Rohe). A Mies Van Der Roheho mal Godin na mysli pri tejto piesni. Ako toho, kto zhrnul a ukončil celú dovtedajšiu architektúru a otvoril svet novej architektúre... a to je ten prechod, to je ten zlom, to je tá hranica... to je ten border.

Sloha je trochu slabšia (nudnejšia) ako refrén, ale produkcia je fajn. Škoda toho plechového efektu na vokále, to je ako keby sa spievalo rovno do nejakej rúry... aaach, Godin sa toho nevie už roky zbaviť.

Od cca 03:25 je tá pieseň kvalitatívne silne povýšená tými vrstvenými vokálmi oooh oooh oooh oooooooh. Tie The Border pre mňa zachránili... len tak tak, na poslednú chvíľu, Frantíci. Ale nebudem len frfľať. Beat je tam mimoriadny. Parádny. Počas celej skladby. Ale je to také... francúzske.

Chromatics z Portlandu (Oregon, USA)... mňam, mňam, mňam... vydali po siedmich(!) rokoch 2. októbra 2019 nový album CLOSER TO GREY (2019, Italians Do It Better). Predošlý album KILL FOR LOVE vyšiel ešte v roku 2012.

Chromatics hrajú spolu od roku 2001. Aj keď s výraznými zmenami zostavy. Najprv boli takmer punková gitarovka okolo Adama Millera (ten už teraz s nimi nehrá), od cca roku 2007 elektronická kapela inšpirovaná tanečnou hudbou (dokonca gýčovitou tanečnou hudbou).

Dnes sú Chromatics duo - Ruth Radelet a Johnny Jewel. Často koncertujú so skupinou Glass Candy. Je to praktické, lebo Johnny Jewel hrá v oboch skupinách.

Album CLOSER TO GREY bol dostupný cez streamovacie služby a ako digitálny download za 1 US dolár cez Italians-Do-It-Better-Store.

Ja mám rád hlavne ten ich 80-tiesový synth-popový zvuk, ktorému sa venujú systematicky. Basový syntetizátor ja potrebujem rovnako ako vzduch na dýchanie.

Chromatics boli a sú vždy (podprahovo) sexi. Hudba dobrá nielen do tanečného klubu, ale aj do tanečného strip-baru... Viem si to predstaviť v nejakom filme. Krasotinky v priesvitnej mini-bielizni pri tyčiach sa vlnia na Chromatics. To by šlo... hmmm, to by šlo.

Frances Quinlan poznáte (alebo možno nepoznáte) zo skupiny Hop Along. Ale ak ju spoznáte, tak už tak ľahko na ňu nezabudnete. Resp. na jej hlas nezabudnete. Nedomykavosť hlasiviek stvorila v jej prípade niečo výnimočné. Pekne jej to "prefukuje". Veď jej aj fanúšikovia stále vypisujú, že jej hlas je "beautifully damaged".

Hop Along je indie rocková skupina z Philadelphie (Pennsylvania, USA). Hop Along pôvodne začínala ako Francesin freak-folkový projekt na konci strednej školy. Dlho to bol len sólový projekt, lebo sa nechcela otravovať s inými ľuďmi a "na niekoho čakať". (Frances, v tomto ťa dosť chápem). Chcela proste len hrať a nezdržiavať sa ničím nepodstatným.

Hop Along majú teraz pauzu, ostatný album BARK YOUR HEAD OFF, DOG! vydali v roku 2018 a pre Frances Quinlan sa tak otvoril priestor pre sólovú kariéru. Album LIKEWISE vyjde 31. januára 2020 na značke Saddle Creek Records. V Saddle Creek majú nos na rockové baby s "hrkotavými" chraplákmi (pozri aj PWP26 - Stef Chura).

Rare Thing bolo zverejnené (ako audio) v októbri 2019. Klip sa však objavil až v decembri 2019.

A ešte jedna ukážka Francesiných vokálnych skills priamo v zostave Hop Along. Happy To See Me z albumu PAINTED SHUT (2015, Saddle Creek). To, čo robí s hlasom na tejto nahrávke, jej hlasový pedagóg určite prísne zakázal... ale znie to fantasticky.

Teraz to už tak nevyzerá, ale La Roux (= červená) bola pôvodne rusovláska. A podľa toho si aj zvolila meno... La Roux je v realite Elly Jackson a La Roux pôvodne boli duo. Súčasťou La Roux bol (pri prvých dvoch albumoch) aj producent Ben Langmaid. Ich cesty sa rozišli pred vydaním druhého albumu TROUBLE IN PARADISE (2014, Polydor). Ten dotiahla do finálnej zvukovej podoby už s iným producentom (Ian Sherwin).

Za ostatných 5 rokov si La Roux prešla všeličím, problémami so sebadôverou, zdravotnými problémami so stratou hlasu. Medzitým však postupne (veľmi pomaly) pracovala na na albume LA ROUX 3... a po troch rokoch si povedala, že to nie je ono. Dalo voľno všetkým spolupracujúcim hudobníkom, nahrávky zničila... rozišla sa s dlhoročným partnerom. 3 roky práce a 10 rokov vzťahu boli preč... v podstate zo dňa na deň.

Bola úplne rozsypaná. A práve v tom čase sa jej pokazila sprcha (to povedala pre dazeddigital.com)... tak sa začala každé ráno kúpať vo vani... a zistila, že čas strávený v tichu vo vani jej pomohol upratať si postupne hlavu. A stal sa z nej „bath evangelist“.

Svojmu novému manažerovi povedal, že zničila pripravovaný album, že začína nanovo a vo februári 2018 ho požiadala, aby jej dal toľko času, koľko bude potrebovať... "I want you to leave me alone until I’ve done it".

Prvý album bol vynikajúci 80-tiesovsky znejúci power-pop, druhý album bol skôr funkujúci. Nový (tretí) album SUPERVISION vyjde 7. februára 2020 (po skoro 6 rokoch od predošlého albumu) na značke Supercolour Records. Koncom októbra 2019 vyšiel úvodný singel z albumu - International Woman of Leisure.

Chcelo by sa povedať, že „kdo neměl zrzavou, neví co je dance music“, ale... ale La Roux postupne niečo postrácala zo zvuku. Takže ešte stále jej to „funkuje“, ale čoraz viac sa blíži ku „background music“. Začiatkom decembra vyšiel ďalší singel Gullible Fool... a je celkom fajn. Ale stále to nie je Quicksand (2008) alebo I’m Not Your Toy (2009) alebo hoci aj Sexotheque (2014).

Jonathan Bree (pozri aj PWP13) je novozélandský autor, spevák, producent a od roku 2002 aj veľký šéf hudobného vydavateľstva Lil’ Chief Records.

Už ako dvanásťročný hral na bicie v skupine The Plaster Saints svojho bratranca Marka Lyonsa, v roku 1998 si založil vlastnú kapelu The Brunettes.

Pre kapely, ktoré nahrávajú na značke Lil‘ Chief Records robí produkciu a hráva s nimi občas aj naživo.

Od roku 2013 má navyše (okrem The Brunettes) aj vlastný sólový projekt pod svojím menom. Zatiaľ takto vydal 3 albumy: THE PRIMROSE PATH (2013), A LITTLE NIGHT MUSIC (2015), SLEEPWALKING (2018), všetky na Lil’ Chief Records.

Od tretieho albumu, od klipu You’re So Cool sa partia združená okolo neho vizuálne prezentuje ako sixtiesový retro band anonymizovaný maskami. No... viac-menej sixtiesový... dievčatá majú na sebe všeličo možné, aj nad rámec módy šesťdesiatych rokov - akési viktoriánske klobúčiky, spodnú bielizeň nosenú ako outerwear a podobne...

Začiatkom septembra 2019 vyšiel singel Waiting On The Moment... asi len tak mimoalbumovo, lebo neviem o tom, že by bol ohlásený album.

Najzaujímavejšou časťou súdneho konania (od 13. januára 2020) v trestnej veci proti obžalovaným "Kočner a spol." je to, ako ďaleko (resp. vysoko) až išla chobotnica kontaktov (a záujmov).

Samozrejme, teraz sa všetci ohradzujú proti tomu, aby boli spájaní s "toxickou osobou", ale nebolo to tak dávno, čo si s ním švitorili skoro všetci... či už preto, lebo naozaj mali o čom alebo preto, že MK mal v sebe istý druh neodbytnosti.

Istého „RF“ Kočner spomínal aj v takzvaných motákoch, ktoré po advokátovi (AŠ) posielal z väzenia. Text jedného z motákov mal znieť:
Chcel by som vedieť od kamoša, prečo Mamojka zlyhal! Mal to RF vyriešiť.

"Zlyhanie" Mamojku súvisí pravdepodobne s tým, že Ústavný súd SR mal rozhodovať o Kočnerovej sťažnosti proti uvaleniu väzby. Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel a MK zostal vo väzbe. A Mojmír Mamojka je bývalý poslanec Smeru-SD a dnes jeden z ústavných sudcov.

Smer-SD sa dnes snaží dostať do čo najväčšej vzdialenosti nielen od toho, čo od roku 2012 predviedli (to je ten koncept tzv. nového Smeru, ktorý má efektívne odstraňovať problémy, pod ktorými je podpísaný aj starý Smer), ale aj od MK.

Ale trochu bezzubo. Robert Fico (hmmm... iniciály RF) zverejnil na facebooku status s klišé-textom.
Smer-SD sa tvrdo ohradzuje oči akýmkoľvek snahám spájať ho s touto tragédiou a pripomína, že počas jeho vlády boli páchatelia zadržaní, obžalovaní a postavený pred súd.

No, uvidíme...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Druhý neverejný prieskum potvrdzuje predpovede analytikov

Preferencie sa budú šíriť internetom.

AUTORSKÁ STRANA PETRA ŠABATU

Nová vláda to bude mať vlastne veľmi jednoduché (píše Petr Šabata)

Rada ja prostá: Robte opak Ficových vlád.

Komentár Zuzany Kepplovej

Skepsa nad Matovičom má rácio

Nečaká nás menej populizmu ako s Ficom, ale viac.


Už ste čítali?