diel 39 - aký bol rok 2019? - časť I

Autor: Robert Štepaník | 1.3.2020 o 23:00 | (upravené 18.3.2020 o 18:26) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  33x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 39, v Bratislave, prvého marca dvetisíc dvadsať

V priebehu roka som pripravoval rubriku čerstvejšie než treska, ktorá sa pravidelne zaoberala novinkami... Nie všetko sa však do nej vmestilo a (pri tom veľkom množstve hudby) sa stávalo aj to, že som na niečo zabudol.

Často sa tiež stávalo, že som si niečo odkladal... a odkladal a odkladal... až to už bolo trápne "vhodiť" do noviniek, lebo už vlastne ani nešlo o novinku. Takže pár zaujímavých vecí sa dostalo akosi mimo kontext.

Zanedbával som aj slovenskú alternatívnu hudbu. Čo je škoda, lebo jej bolo v roku 2019 dosť veľa.

Tak na toto zneužijem takéto ohliadnutie za rokom 2019. Aby som mohol povyberať ešte niečo navyše, čo má zaknihované vročenie 2019, ale nejako nebol čas sa pri tom pristaviť.

Toto zhodnotenie roka je veľmi neúplné... chýba hip-hop, chýbajú rôzne subžánre tanečnej hudby (house, techno, drum/bass), je to celé prehnané len „cez moju hlavu“... čo som v roku 2019 počúval najviac a čo ma najviac zaujalo...

Dokonca ďalším (verím, že objektívnym) obmedzením je to, že rok je krátka doba na to, aby sa k vám dostalo a aby ste naozaj aj spracovali (= strávili) (= pochopili) tak absurdne veľké množstvo hudby, ktoré vznikne v jednom roku. Takže vždy je to len „výseč“ z tej obrovskej hudobnej porcie, ktorá je nám servírovaná.

A aj s tým samotným počúvaním je to problém... lebo uši máte len jedny... teda dva kusy, ale iba jednu sadu... Je veľmi obtiažne počúvať jedným uchom jedno a druhým uchom druhé... Takže niektoré albumy som si nestihol ani prejsť (napríklad album Thoma Yorkea - ANIMA (2019, XL Recordings)).

Takzvané „veľké mená“ to majú u mňa trochu zložité, lebo si vždy hovorím, že "na veľkých mám čas, že sa musím venovať tým menej známym"... Takže aj preto je v tomto výbere skôr Flying Fish Cove než Thom Yorke...

No a potom sú to všelijaké spontánne lásky, ktoré vám berú čas, lebo keď si niekoľko stokrát v jednom roku pustíte nejakú obľúbenú vec, o to menej času máte na to, aby ste počúvali ostatné (a prípadne tam našli niečo nové obľúbené). Dokonca robíte takú vec, že počúvate staré(!) veci... to všetko sú rušivé „distractions“, ktoré vás odvádzajú od novinko-kopectva...

Ohraničené zdroje (že niektoré žánre sa k vám dostávajú ťažšie než iné, lebo každý žije v nejakej "bubline") sú tiež dôvodom, že tento výber si nemôže nárokovať ambíciu úplnosti...

Tento výber je teda dosť deravý a dosť subjektívny (zaujatý), ale aj tak dúfam, že je relatívne pestrý... a možno pre niekoho bude aj cestou k niečomu, k čomu by sa z vlastného pričinenia nedostal.

Rok 2019 začal celkom „tučne“. Hneď 18. januára 2019 (pozri aj novinky v PWP06) vyšiel na značke Jagjaguwar piaty album americkej pesničkárky Sharon Katharine Van Etten. Piaty album po cca 5 rokoch od predošlého ARE WE THERE? (2014, Jagjaguwar) a po necelých 4 rokoch od ep I DON’T WANT TO LET YOU DOWN (tam pozri napr. vynikajúcu I Always Fall Apart).

Album REMIND ME TOMORROW pripravovala s producentom Johnom Congletonom (pracoval napr. pre St. Vincent alebo Future Islands) a zvuk na ňom je úplne iný než mala doteraz. (pozri aj PWP06)

Ja som sa zvyčajne na jej štúdiové nahrávky pozeral skôr kriticky, lebo ju mám radšej live, vtedy hrá jednoducho, "surovo" a efektne, doterajšie albumy boli občas aj zmätočne „overproduced“. Nie vždy a nie všetko... ale stávalo sa... A obával som sa aj teraz... ale tento nový zvuk je príjemné prekvapenie - je dosť odvážny, dosť atraktívny a hlavne je minimalistický.

Temné „cvrlikanie“ vintage syntetizátorov, zvuky (drony) a pazvuky, temná ťažká basa... Je to síce len nový prebal (lebo kompozície sú stále typické „van-ettenovky“ aj keď teraz v prevleku), ale mňa ten prebal potešil... Hodilo ju to niekam inam a došlo k istému osvieženiu... lebo to už potrebovali aj poslucháči, a asi aj ona samotná. Jeden poslucháč napísal, že: „... the whole album is strong, dark, throbbing and glistening“.  Hutný, temný, pulzujúci a ligotavý... A tomu prispôsobila aj svoju image... viac make-upu, štylizovanejšie (posh) oblečenie... topánočky na opätku. To predtým nebývalo.

Hodilo ju to mimo mustry „vokál + gitara“ (aj keď verím, že po čase sa do nej zase navráti, lebo to je jej základ). Jediné trochu problémové je to, že temné aranžmány s prevahou basov ju teraz častejšie nútia ísť do spodnej časti jej hlasového registra, a tam sa jej hlas až tak nenesie. Hlavne v live nahrávkach je cítiť, že s tým trochu bojuje. Vokál v tých miestach pôsobí silene.

Na predošlých albumoch sa zaoberala aj témami „toxických“ vzťahov, vzťahov na hrane závislosti, na horúcej tenkej hranici medzi oddanosťou a zneužívaním. Album začína symbolicky akoby novou kapitolou života, s novým partnerom, ktorému povedala všetko o svojom živote. Zmierená s minulosťou, akceptujúca to čo bolo, otvorená budúcemu... REMIND ME TOMORROW je o živote s novým sebavedomím, s novým sebaobrazom, s novou energiou.

Všetko až doteraz bola Sharon ako dievča, resp. mladá žena... REMIND ME TOMORROW je poprvýkrát Sharon plne ako zrelá žena. Už nekladie otázky... už pozná väčšinu odpovedí. A môže si dovoliť trochu vypnúť a nezaoberať sa všetkými drobnosťami. Môže si dovoliť mať nadhľad a nechať veci plynúť, lebo aj zajtra (tomorrow) je deň. Ten "mess" na obálke albumu je práve vyjadrením toho, že "nemusím mať všetko pod kontrolou". Život plynie sám od seba...

Album nebol prijatý úplne jednoznačne (kvôli nečakaným aranžmánom), ale v konečnom dôsledku prevažne pozitívne. V hodnotení The Guardianu ("The 50 Best Albums of 2019") sa umiestnil dokonca na 4. mieste.

Na jeseň 2019 sa Sharon rozhodla (spolu so svojou rodinou) odsťahovať sa po cca 15 rokoch z New Yorku. Teraz žije v Los Angeles.

Na skladbe Hands je dobré všetko, ale tá ťažká post-punková basa (à la Cocteau Twins 1983, à la Siouxsie & The Banshees 1982/1983), to je ten skvostný základ pre to všetko nad tým.

Ja som niekde okolo rokov 2008/2009 so Sharon Van Etten začínal... Tak si teraz nemusím nič moc osviežovať. Ja som pri tých jej postupných zmenách bol. Ale len pre zaujímavosť a na ukážku, aká je to zmena, ako je ten album z roku 2019 iný oproti tomu, čo bývalo. Give Out naživo akusticky z roku 2009 pre Baeble Music. To je približne 10 rokov späť.

A príbeh pokračuje a vo februári 2020 vydala Sharon nový singel (a klip k tomu) s názvom Beaten Down

Marina Lambrini Diamandis je z Walesu (narodená v Brynmawr), žije však v Londýne. Vydala tri albumy (2010, 2012 a 2015) pod umeleckým menom Marina and The Diamonds. Po istej pauze sa pustila opäť do tvorby. Tentoraz však už pod pozmeneným umeleckým menom MARINA (zapisované vo verzálkach, vo „veľkých písmenách“). Zmenu mena oznámila v roku 2018. Chcela, aby sa jej umelecká identita viac prepojila s jej osobným ja: "It took me well over a year to figure out that a lot of my identity was tied up in who I was as an artist... and there wasn’t much left of who I was."

V roku 2019 vydala dvojalbum LOVE + FEAR (2 x 8 skladieb). No, vlastne to nie je úplne tak jednoduché. Časť LOVE vyšla 4. apríla 2019 a potom 26. apríla 2019 ako komplet LOVE + FEAR prostredníctvom Atlantic Records. V septembri 2019 vyšlo ešte akustické ep LOVE + FEAR (ACOUSTIC). Od septembra do novembra 2019 bola Marina Diamandis na dosť rozsiahlom turné v Severnej Amerike a v Európe.

Začiatkom februára 2019 bol vydaný úvodný singel z albumu - Handmade Heaven.

Zvláštne sú tie welšské gény... Marina sa trochu podobná na inú Welšanku, Catherine Zeta-Jones. Či to len mne sa tak vidí?

Prečo je ostatný album MARINY rozdelený na dve časti? Vychádza to z teórie psychologičky Elisabeth Kübler-Ross, ktorá sa na emocionálny svet človeka pozerá tak, že existujú iba dve základné emócie - láskastrach (pozitívna emócia a negatívna emócia, plus - mínus, priblíženie - vzdialenie, chcenie - odmietanie).

Všetky ostatné pozitívne emócie majú korene v láske.
Všetky ostatné negatívne emócie majú základ v strachu.

Z lásky pramení šťastie, spokojnosť (pokoj) a radosť. Zo strachu sú odvodené hnev, nenávisť, úzkosť (napätie) a vina. Jej teória hovorí, že láska a strach sú protikladné emócie, nemôžeme ich pociťovať súčasne v rovnakom čase. Ak sme „v strachu“, nie sme v mieste lásky. Keď sme „v láske“ nie sme v mieste strachu.

Skladba Handmade Heaven otvára album LOVE, skladba Soft To Be Strong uzatvára album FEAR. A ďalších 14 skladieb je niekde medzi nimi :-)

SAULT je parádny alternatívny úkaz. Prečo alternatívny? Hlavne preto, lebo sa vyžívajú v anonymizácii. Skoro nikto o nich nič nevie a ak vie, tak to nepúšťa von.

Nie žeby boli prví (napr. The Residents, Gorillaz) a nie žeby boli poslední (napr. Orville Peck). Toto sa bude ako image opakovať ešte veľakrát. A mne to zjednodušuje situáciu, lebo anonym je anonym. Nemusím aspoň veľa rešeršovať. Nebudeme to tajomstvo nijako prelamovať.

Na thenewlofi.com o nich napísali:
"Sault have taken the blogosphere by surprise. No one has any idea where they’ve come from, or who they are. According to their bandcamp page, they are located in the UK, but nothing has been confirmed. Their SoundCloud page says simply “We Are Sault!” in the description and their location is listed as “Global.” If you google the band, you get pictures of a town in France mostly. There is a one-line-blurb that describes the band as a “trio fronted by London-based musician Dean “Inflo” Josiah.”

Dean Josiah je hudobník a producent, ktorý spolupracoval s Michaelom Kiwanukom, The Saturdays či Little Simz... Čo sa týka vokalistiek, tak sú v podozrení britská soulová Cleo Soul a americká Kid Sister (spolupracovala s Kanye Westom), potvrdené však nie je nič... No a títo SAULT dokonca vydali v roku 2019 rovno až dva albumy. O čo menej o nich vieme, o to viac možností ich spoznať nám dali...

Tajomná skupina SAULT sa ukázala ako veľmi pracovitá (aj keď sa dá predpokladať, že mala materiál už „predpripravený“ z minulosti)... V máji 2019 vyšiel ich album jednoducho označený ako 5 na značke Forever Living Originals, s anonymizovaným obalom. A ani sa sme si nestihli zvyknúť a už tu bol koncom septembra 2019 ďalší album s názvom 7. 

A publikum začalo pátrať... ak by to bola biedna kapela, o nič by nešlo, nikoho by nezaujímala, ale „problém“ je, že hudba je to skvelá... indie (viď zvuk basgitary) premiešané s retro soulom (70s soulom) a máličko s funkom a hip-hopom. Z toho vzniká veľmi príjemná tanečná energia vo svižných kratších skladbách so stopážou medzi 02:30 až 04:30. Takže počujeme koncový výsledok („fresh“ koncový výsledok) a nevieme, kto je za tým...

Skladby sú v zásade veľmi jednoducho aranžované, ale nie sú strohé. Rytmická štruktúra pripomína niektoré „party“ songy od amerických Luscious Jackson alebo od Gorillaz, a práca s vokálom (unisono zbory) zasa napr. anglickú skupinu The Go! Team. A možno aj iné podobnosti by ste našli... Ak by SAULT tam nemali toľko „čierneho“ (soulu, funku), a mali tam viac „bieleho“ (punku a indie), tak by im mohlo z toho vyjsť až niečo tak bláznivé ako Le Tigre.

Tie skladby sú namiešané tak, aby boli „tak trochu známe“ a tak trochu nové... Výsledok pôsobí sviežo a novo, napriek tomu, že je to vyskladané zo samých starých (ale dobrých) stavebných prvkov.

Foot on Necks z albumu 5... Trochu mi to pripomenulo staršie veci od Luscious Jackson. Luscious Jackson síce boli viac alternatíva (aranžovali odvážnejšie a originálnejšie), ale teraz mi ide skôr o ten hip-hopový old-schoolový rytmus.

Tu je tá look-alike vec od Luscious Jackson. Je to Life of Leisure z ich debutového ep IN SEARCH OF MANNY (1992, Grand Royal). Skvelé to bolo, mám to doma. Kúpil som to vo výpredaji, kedysi dávno, ešte za slovenské koruny. Možno ešte dokonca v Bontonlande v tej zákrute tesne nad Michalskou bránou. Nikto to nechcel, prášilo sa na to... tak to skončilo u mňa.

IN SEARCH OF MANNY bol najviac "trippy" a sexi release od Luscious Jackson vôbec. Hypnotické beaty, loopy z vinylov, parádna zmes indie, hip-hopu, prikorenená trochu jazzovými príchuťami.

Ale trochu tŕpnem, lebo toto nie je upload zo žiadneho oficiálneho kanálu, ale iba nejaký fanúšikovský upload, tak to môže pomerne ľahko zmiznúť.

V "topic kanále" Luscious Jackson sa nič z IN SEARCH OF MANNY nenachádza (len novšie veci). Ja sa snažím čerpať predovšetkým z oficiálnych zdrojov, ale niektoré divnosti a raritky nie je až tak veľa možností nájsť. Tak sa musí brať čo je. Ak by sa vám toto video časom nezobrazovalo, dajte mi vedieť do diskusie k článku. (Táto výzva platí aj pre iné videá a iné diely. Ak sa v nejakom diele objaví neaktívne video, upozornite ma na to, prosím, v diskusii pod príslušným článkom.)

To, čo robia s rytmikou, to môže pripomínať aj nahrávky od Tom Tom Club. Niektorí poslucháči upodozrievajú, že v projekte je zapojený aj hudobník a producent Danger Mouse... Šíria sa aj klebety, že ide o bočný projekt londýnskej skupiny Jungle.

V podstate bez pauzy na oddych 27. septembra 2019 vydali SAULT ešte aj druhý album, s názvom 7, tiež na značke Forever Living Originals. Niektorí z toho boli tak prekvapení, že si mysleli, že možno nejako nezaregistrovali album 6.

"7? Have I missed 6?"

To potvrdzuje jasné "podozrenia", že ide o projekt skúsených ľudí už predtým angažovaných v hudobnej tvorbe a že materiál bol už predom predpripravený (lebo to by inak nemohlo ísť takto svižne za sebou).

SAULT... uvidíme, čo s nimi bude v roku 2020. Hlavne bude zaujímavé, či to bude pokračovať, alebo to bola len možnosť dať von skladby, ktoré si niekto robil roky "do šuplíka". Možno sa to dozvieme a možno ani nikdy nie... Ale nevadí. Mňa SAULT bavia s tým odérom tajomnosti ešte viac, než keby mali všade byť ich farebné fotky...

Ja už som v PWP30 (to boli novinky z prvého polroka 2019) dosť vychválil duo Ancient Pools, ktorí 12. apríla 2019 na značkách Forged Artifacts a Feeding Tube Records vydali svoj debutový album COSINE. Album plný minimalistického indie-popu / dream-popu.

A aj s odstupom času je čo chváliť. COSINE je príjemný a veľmi zaujímavo nahratý (sprodukovaný) album. Dá sa počúvať ako background music (napr. ku duševnej práci), lebo má mäkký „zahmlený“ zvuk a pološepkané / polospievané vokály... Ale rovnako dobre zafunguje aj pri sústredenom počúvaní, keď si tak polihujete a pokyvkávate hlavou a potvrdzujete si: „áno... menej je naozaj viac“.

Ancient Pool = popové melódie + alternatívny zvuk. Dva v jednom. Pekne to namiešali... A Sing to the Bears je niečo ako Twin Peaks pre rok 2019 :-)

Zaujímavé, že sa v roku 2019 objavili na alternatívnej scéne až dve cover verzie vynikajúceho hitu In The Air Tonight (pôvodne Phil Collins). A ani jeden z tých coverov nie je dobrý... Ani Lucy Dacus, ani Marissa Nadler + Stephen Brodsky nevytvorili niečo, čo by pretrvalo... k čomu by sa oplatilo vracať. Originál zostal neprekonaný.

S dosť výrazným oneskorením (asi polročným, cca začiatkom septembra 2019) sa dostala ku mne informácia, že Mark Kozelek (ex Red House Painters) vydal 1. marca 2019 desiaty album svojho projektu Sun Kil Moon. Áno, v názve je iba jedno L... názov síce pripomína... a podľa mňa aj má pripomínať... anglofónne „sun kill moon“... ale v skutočnosti vznikol na základe mena juhokórejského boxera Sung-kil Moona. Mark Kozelek je totiž nielen fanúšikom hudby, ale aj boxu.

Sun Kil Moon je akýmsi pokračovaním Red House Painters. Spočiatku bol projekt aj personálnym pokračovaním RHP, teraz je zostava voľnejšia a príležitostnejšia.

Desiaty album Sun Kil Moon má názov I ALSO WANT TO DIE IN NEW ORLEANS a vyšiel na málo známej značke Caldo Verde Records. Na albume Mark Kozelek spolupracoval s bubeníkom skupiny Dirty Three (Jim White) a so saxofonistom Donnym McCaslinom, ktorý hral aj s Davidom Bowiem na albume BLACKSTAR (2016, ISO/RCA).

Či už Red House Painters, Sun Kil Moon alebo piesne, ktoré vyšli sólovo pod jeho menom (Mark Kozelek) ešte niekedy zneužijem do rubriky 7up... lebo napr. na spomínanom albume (ktorý má cca 90 minút a 7 trackov) je až 5 trackov dlhších ako 11:30. A najdlhšia skladba má neuveriteľných 23:14. A recitované texty pôsobia skoro ako „stream of consciousness“... hudba Sun Kil Moon je teraz hlavne „podmaz“ pre naliehavé a sugestívne deklamované slovo.

Mark Kozelek má (mal?) krásnu farbu hlasu a jeho vokály v Red House Painters boli vždy mňam, ale v ostatných rokoch (všetci starneme a starnú aj hlasivky) si až tak nepotrpí na to, aby vokál pôsobil príjemne. Dokonca dosť rezignoval na to, aby to formálne vôbec bol spev :-)

Jeho vokál dnes je akoby kombinácia Nicka Cavea a Filipa Topola/Psí Vojáci († 2013).

Na porovnanie... Štúdiová verzia Uncle Joe vyšla na treťom albume skupiny, ktorý sa volal jednoducho RED HOUSE PAINTERS (1993, 4AD). Demoverzia Uncle Joe je z roku 1990 a oficiálne vyšla na 2CD kompilácii RETROSPECTIVE v júli 1999 na značke 4AD. V tom čase Mark Kozelek teda ešte spieval...

Kvartet (3 chalani + 1 dievča, Dena Zilber) s menom Flying Fish Cove zo Seattlu (Wa, USA) vznikol spojením členov z rôznych lokálnych skupín - Guests, Sick Sad Worldiji.

Pamätáte si názov Sick Sad World? Hm? ... Ešte vám nechám pár sekúnd... To je TV seriál, ktorý zvykla doma pozerať Daria Morgendorffer, hlavná postava kresleného seriálu Daria.

Tak, ako Simpsonovci zvyknú pozerať Itchyho & Scratchyho a ako v South Parku sa zabávali pozeraním kanadských "stand-prd komikov" Terrancea & Phillipa, tak Daria mala tiež svoj obľúbený seriál... ale o kusisko temnejší a bizarnejší. Televízia/seriály sa tak ako pop-kultúrny fenomén dostával svojho času do mnohých seriálov... Seriály vložené do seriálov... ako fraktály.

5. apríla 2019 Flying Fish Cove vydali svoj debutový album AT MOONSET na značkách Help Yourself Records, Lost Sound Tapes a Jigsaw Records. Na album prispela vokálmi aj Greta Kline (= Frankie Cosmos).

Jednou z mojich úchyliek je insitný twee-pop, čo je taký špecifický podžáner indie-popu. V plnej sile fungoval hlavne na prelome 80-tych a 90-tych rokov... čiastočne má presah s tzv. „vlnou“ C86 a jeho „kráľovstvom“ bolo hlavne vydavateľstvo Sarah Records. Aj keď je to akoby „historický“ žáner, tak nie je úplne mŕtvy, pretože niekoľko skupín (hlavne v USA) ten zvuk s pasiou recykluje aj dnes.

https://en.wikipedia.org/wiki/Twee_pop

Blow a Candle bol tretí singel z albumu AT MOONSET a vyšiel v tom istom dátume ako album. O albume napísali na svojom instagrame: Making this record took 2 years, and feels like a record born from a decade’s worth of writing, performing, recording, forming and breaking up of many bands, and most of all loving live music“.

Od augusta 2019 už pravdepodobne nie sú kvartet. Jeden z chalanov z kapely sa rozhodol venovať sólovej tvorbe.

V do-it-yourself klipe vystupuje kopec ich miestnych známych, takže ak chcete vedieť, ktorá to je tá Dena Zilber, tak v úvode klipu je to tanečnica s mesačným ozdobným čímsi na hlave, neskôr je to tá slečna v zelenom kimone(?) a v závere je s mečom a slnečným štítom.

Koncom roka 2019 sa Flying Fish Cove explicitne prihlásili ku twee-popu tým, že urobili cover verziu piesne Shallow od anglickej twee-popovej skupiny Heavenly. Originál vyšiel na albume HEAVENLY VS. SATAN (1991, Sarah Records) a cover vyšiel v polovici januára 2020 spolu so singlovou skladbou Magic Wand.

Flume (vlastným menom Harley Edward Streten) je austrálsky DJ a elektronický hudobník a producent. Let You Know je spolupráca s Hannah Reid z tria London Grammar. Skladba vznikla v lete roku 2018, ale vydaná bola v júni 2019. Flume mal už dlhšie „v merku“ Hannah a chcel s ňou niečo spoločné napísať...

Let You Know je jedna z najvýraznejších skladieb z roku 2019. Celé mesiace som ju vždy odkiaľsi nečakane počul a hovoril som si: "ten refrén je fakt krásny...", ale dlho som nevedel, kto je autor.

V marci 2019 Flume vydal kompilačný album HI THIS IS FLUME (MIXTAPE) na značke Future Classic. Video je ale dosť, ehm, odfláknuté... ale asi to malo byť len "lyric video". Aj to by sa však dalo urobiť efektnejšie a zároveň estetickejšie.

Krásny album vydali v roku 2019 slovenskí Korben Dallas.

Je to ich šiesty album. Spolupracovali na ňom s multiinštrumentalistom a producentom Eddiem Stevensom (o.i. partnerom Jany Kirschner). Album BAZÉN vyšiel 8. marca 2019 prostredníctvom vydavateľstva InnoSense.

Je to Korben Dallas a nie je to Korben Dallas. Niečo dôverne poznáme (inštrumentálne výkony, hlas, lyrika), ale zvuk dostal krásny a odvážny upgrade. Odvážny asi aj preto, lebo Eddie nie je Slovák a jeho vnímanie hudby bolo formované iným backgroundom.

Trio šikovných vokalistiek (Helena Sabová, Katarína Mojžišová, Katarína Bieliková) dáva zvuku farby, odvážne ne-rockové harmónie a detaily, ktoré tam nikdy neboli... a nechať sa tým prekvapovať, je asi najkrajší zážitok z albumu. Vrstvenie hlasov občas zachádza až do zvukových podobností s gospelom alebo folklórom...

Nie je to zrovna prvoplánové počúvanie, kopec ľudí sa aj vyjadrilo, že chcú naspäť „rockový“ KD a tento „alternatívny“ KD je síce určite zaujímavý, ale nie je im až tak úplne pochuti. Album BAZÉN z roku 2019 je zo všetkých štúdiových nahrávok KD najmenej poslucháčsky prístupný... treba si ucho (hlavu) na to trochu „otvoriť“... ale o to krajšie zážitky vás potom čakajú...

Nie je jednoduché takú zmenu urobiť, chce to mať „gule“ a veriť si (lebo slovenské publikum... tak celkovo... nie je veľmi nastavené na zvukové experimenty). Môže vám to zničiť kariéru, ale tiež je to veľká zábava...“, povedal Eddie Stevens pre popular.sk. Vďaka, Korben Dallas, že ste sa nezľakli dopredu... 

A ja som to počúval a počúval a stále mi vŕtalo v hlave... "tento zvuk mi niečo pripomína"  a možno aj zo dva mesiace mi trvalo, kým som na to prišiel a kým som to dohľadal v svojom archíve... ale našiel som.

Nový Korben Dallas mi v tomto svojom novom zvuku pripomína brooklynských (NYC) Dirty Projectors. Vydali 9 albumov (1 z toho je kompilačný, takže 8 radových albumov). Vznikli v roku 2002 a ostatný album zatiaľ je z roku 2018.

Stillness Is The Move je z albumu BITTE ORCA (2009, Domino Recordings).

V jednom z novinkových dielov som sa sťažoval, že koľko je tej hudby veľa, že sa často nedá ani len "zaknihovať" si v hlave, že niečo vyšlo/existuje a nieto si to ešte vypočuť... a ešte dokonca sústredene vypočuť. No, chudáčik... ťažké to mám, veru.

No a čo by ste teda povedali na takú zákernú skupinu, ktorá v takejto situácii vydá v roku 2019 dva albumy! Jeden na jar a druhý na jeseň. Ďalšia skupina, ktorá v jednom roku vydala dva albumy.

Big Thief (pozri aj PWP06) sú z Brooklynu, NYC, ale... ale dvaja z ich členov majú slovanské priezviská. Basák sa volá Oleartchik a bubeník sa volá Krivchenia. Vždy som sa nad tým pozastavoval :-)

Prvé dva albumy vydali na značke Saddle Creek v rokoch 2016 a 2017, potom urobili „prestup“ k 4AD. Tretí album U.F.O.F.  (vraj to má znamenať "U.F.O. Friends") vyšiel začiatkom mája 2019 a bola to celkom zmena.

Kým dovtedy hrali pomerne hutný alternative-rock, klasicky vystavaný, miestami aj pomerne hlučný, s občasnými prvkami „americana“... tak zrazu tu boli Big Thief ako takmer indie-folková kapela... až tak, že v niektorých recenziách ich nazvali „sugar-coated Elliott Smith“.

Ich zvuk sa posunul k väčšej rafinovanosti a produkcia k zreteľnejšej zameranosti na detaily a intimite (a to bolo dotiahnuté dotiahnuté k dokonalosti ešte viac na ich štvrtom albume). Zvuk je decentnejší, nie tak rockový ako na prvých albumoch, viac sa približuje sólovej tvorbe ich speváčky Adrianne Lenker.

Pitchfork uviedol: „Guitar lines are Mobius strips, basslines lead you off the map, and the drums feel less like Krivchenia is hitting them and more like he is lifting sounds out of them.“  Áno, bicie sú nazvučené tak, ako keby išlo skôr o akustickú než elektrifikovanú nahrávku... a preto pôsobia tak mäkko. Ale nie je to zase niečo, čo by bolo nikdy nepočuté. Ak vám niekedy prešiel cez uši niektorý album od American Analog Set, alebo občas počúvate jazzové nahrávky, tak ten zvuk spoznávate...

Prvotriedne hráčske výkony sú doplnené drobnými nápadmi, ktoré sú tak prchavé, že ich často oceníte až pri opakovanom alebo sústredenom počúvaní... rôzne prechody, jemné crescendá alebo aj akoby "strašidelné" navrstvenie vokálov Adrianne, ktoré ak by ste počuli v noci v lese, zažili by ste svoj vlastný The Blair Witch Project (v nižšie uvedenej ukážke Jenni).

Album U.F.O.F. vyšiel 5. marca 2019 na značke 4AD. (Adrianne Lenker svoje sólové veci vydáva stále na značke Saddle Creek.)

Big Thief boli teda v roku 2019 tiež jednou z kapiel (ako napr. SAULT alebo FOALS), ktoré vydali dva albumy v jednom roku... A dokonca na nich pracovali kontinuálne bez nejakej veľkej pauzy. Len zo štátu Washington (kde nahrávali U.F.O.F.) z vlhkého, zamračeného počasia a chladnejšieho, zeleného prostredia sa presunuli do blízkosti El Pasa pri mexických hraniciach. Do tepla, sucha, do prostredia paliem, sukulentov a oranžovo-hnedej popukanej zeme.

Aj v tom je možno vidieť konceptuálnosť toho, čo v minulom roku urobili Big Thief. Lebo oni sami tie albumy nazývajú ako "twins".

U.F.O.F.  je vraj the celestial twin (nebeské dvojča)
TWO HANDS  je vraj the earth twin (pozemské dvojča / zemné dvojča)

U.F.O.F. prináša skôr záhadné zvuky a experimenty, TWO HANDS je nahrávka omnoho prírodnejšia a zemitejšia. Nahrávka, ktorá je „bare-bones“.

Album TWO HANDS bol zaznamenaný v štúdiu live, takmer bez pridania ďalších vrstiev, s minimom over-dubbingu. Vrátane čo najmenšej úpravy vokálov Adrianne Lenker. Za oboma albumami (teda okrem kapely) však stoja tí istí ľudia (zvukový inžinier Dom Monksa a producent Andrew Sarlo).

Oba albumy (tretí a štvrtý) z roku 2019 sú odklonom od ich predošlého „štandardne strihaného“ indie-rocku smerom ku intímnejšej tvorbe a štvrtý album je posunom (uvidíme, možno jednorazovým) ku „the roots“. Ku koreňom americkej gitarovej hudby. Album TWO HANDS na mnohých miestach znie tak trochu ako zo 70-tych rokov.

V čase prvého a druhého albumu bol počuť rozdiel vo zvukovej podobe medzi tvorbou samotnej skupiny (Big Thief) a sólovou tvorbou Adrianne Lenker (pozri aj PWP06)... Na albume TWO HANDS sa to dostalo k sebe už dosť blízko.

Druhý ich album v tom istom roku, TWO HANDS, vyšiel 11. októbra 2019 na značke 4AD.

2. augusta 2019 vyšiel album BEDROOM DRAMA (na značke Soft Boy Songs) od art-pop dua So Sensitive, ktoré je nástupnickým projektom po skupine Muscle & Marrow.

Dosť som sa tešil, lebo What’s a Girl To Do? (pozri PWP24) bola poriadne „freak“ skladba. V takých prípadoch je však vždy riziko, že počúvate ten najväčší úlet z pripravovaného albumu. Toho sa vždy obávam. A táto obava sa potvrdila aj v prípade tohto brooklynského dua.

Ja sa vždy snažím kritizovať len s mierou a keď teda sa mi niečo nepáči, tak to radšej do výberu nezaradím, ale ku So Sensitive by som sa predsa len ešte rád vrátil.

V zásade by všetko malo fungovať, lebo hlas je fajn, frázovanie speváčky je originálne a spoznateľné, nahrávka je dobre sprodukovaná (v tej miere, v akej ja to viem posúdiť)... Ale keď by sme poodlupovali všetky tie produkčné „cibuľkové“ vrstvy a finesy, tak by nám zostali nejaké základné demosnímky... ktoré sú... (chcel by som to zľahčiť, ale ide to len ťažko)... ktoré sú málo nápadité (až nudné) a ani retro 80-ties aranžmány ich až tak nezachraňujú.

Skoro v každej skladbe sa nájde nejaký milý či zaujímavý detail, niekde zdvojenie vokálu na vhodnom mieste, niekde zaujímavý zvuk, atraktívne navrstvené bicie (Let It Out), niekde zaujímavé outro (Caught In The Dark), ale ako celok drží album moje nadšenie skôr pri zemi.

Je vidieť, ako im to myslí a je tam viac skladieb, ktoré sa kompozične podobajú na spomínaný hit What’s a Girl to Do? (napr. Devotion alebo Cold), ale aranžmány v nich zostávajú niekde ledva na polceste a sú dokonca zameniteľné s inými kapelami. Je to vlastne pop, trochu šikovnejšie zaranžovaný, ale súc napapkaný spomínaným singlom som čakal viac „čudnej“ atmosféry, nie nutne temnej, ale skôr zvukové experimenty než gravitovanie smerom do popového stredu.

Atwood Magazine v recenzii uviedol, že „... female energy fuels So Sensitive’s alluring debut BEDROOM DRAMA“. Neviem, či je to (energiou) ženský album... Najbližšie k pravde je to, že Kira Clark (autorka + speváčka) a Keith McGraw (bubeník + producent) to tak chceli... Chceli nahrať popové album... už keď na svojom FB avizovali koniec Muscle & Marrow a ich nové vtelenie So Sensitive. „We hope it’s a strange, complex, sad and smart pop record, but it is a synth-pop record nonetheless.“  A toto je presne miesto, na ktorom som sa pomýlil, na ktorom som mal nesprávne predpoklady. Myslel som, že to bude alternatíva s popovým topingom a ono je to presne naopak. Je to pop s občasnými divnosťami...

Z materiálu na BEDROOM DRAMA by som vedel vybrať fajn 5 až 6-piesňové ep a bolo by to super. Nemuselo sa hneď ísť do albumu... Zostalo to, žiaľ, na formáte long-play trochu "nedovarené".

V roku 2019 som sa snažil čo najviac vyhnúť sa Billie Eilish... aj keď to teda nebolo vôbec jednoduché. Ale dá sa povedať, že sa mi darilo :-) S jednou výnimkou... tento remix (Shisto Flip) singlovej All The Good Girls Go To Hell je veľmi vydarený... Originálna verzia vyšla na albume WHEN WE ALL FALL ASLEEP, WHERE DO WE GO? na konci marca 2019 na značke Darkroom/Interscope Records.

Pozeral som si potom aj niektoré iné "práce" Shista, ale nebol som už až tak nadšený (dokonca ani z jeho coveru skladby Rose Quartz od skupiny Toro Y Moi)... mal som z toho pocit, že až príliš sampluje tie zvuky zvieratiek z detských elektronických hier. 

Plodný rok 2019 má za sebou Julia Shapiro zo Seattlu. Nielen že vydala album CHASTITY BELT so skupinou Chastity Belt (pozri PWP34, novinky zo septembra 2019), ale vydala ešte aj sólový album PERFECT VERSION.

Vlastne som to dosť zmätočne napísal. Sólový album bol vydaný 14. júna 2019, a tak vlastne o kúsok dokonca predbehol album CHASTITY BELT. Jedna z najpríjemnejších vecí na albume je Around The Block. Až mi je ľúto, že som ten album v priebehu roka počúval dosť málo. Mal by som sa k nemu ešte vrátiť (častejšie vracať).

Chastity Belt vydali svoj album 20. septembra 2019 na značke Hardly Art Records. Ako pripomienka albumu CHASTITY BELT, nesinglová skladba Effort.

Chastity Belt vydali digitálne v januári 2020 tzv. split-single spolu s austrálskou skupinou Loose Tooth (z Melbourne) - na digitálnej "strane A" je The Process od Chastity Belt a na digitálnej "strane B" je Lonely od Loose Tooth.

A keď už sme pri Seattli a pri vydavateľstve Hardly Art Records, tak koncom júla 2019 vydala svoj tretí album skupina Dude York. Podľa recenzentov su Dude York pop-punk a nebudeme to rozporovať, aj tak sú to len "nálepky".

Ale je sympatické, že kým L.A. (a neberiem teraz do úvahy hip-hop a pop) predstavuje v alternatíve také všelijaké fúzované dream-popové, bedroom-popové a modern-folkové čosi a New York je dosť post-punkovo-elektronicko-experimentálny, tak oblasť Seattle a Portlandu si zachováva také veľmi sympatické dozvuky grungeu. A rezíduá toho gitarového zvuku z 90-tych rokov sa objavujú u viacerých kapiel z tej oblasti.

V hrubých rysoch... L.A. je pohodička a lounge a humor, NYC sú "freaks" a temnota a Seattle je stále tučný rock'n'roll. A nie je to vôbec sedlácke a nie je to sto-rokov-za-opicami. Stále to je živé v tom drsnejšom severom kraji a znie to dobre. 

Album FALLING vyšiel na konci júla 2019 na značke Hardly Art.
A na obale albumu je situácia tesne po páde :-) Vydarený art work...

Málo tu dávam extra hlučné veci... (čo mi niektorí aj vyčítajú... vraj sú tu samé "uspávanky")... ale ja fakt mám radšej tichšiu hudbu a neprepchaté aranžmány. Z tohto ohľadu jeden z najkrajších, čo najkrajších, jeden z najnádhernejších albumov roka 2019 vydala Rozi Plain (okrem iného aj členka basgitaristka skupiny This Is The Kit). Jej tretí sólový album WHAT A BOOST vyšiel 5. apríla 2019 na značke Memphis Industries. (Singel Symmetrical sa objavil v novinkách PWP24).

Je to asi najatraktívnejšie spojenie elektronických a akustických nástrojov, aké som v tomto roku počul. A krásna "vzdušná" produkcia. Akoby to bol American Analog Set skombinovaný s Hand Habits a Lomeldou. To, čo som čakal od Hand Habits (a nedostal som to tak úplne), som úplne nečakane dostal odboka od Rozi Plain.

Záverečná pieseň na albume ("closer") je skoro až ambientná When There Is No Sun.

Zostaneme v Británii ešte. Tentoraz trochu sklamanie, ale nerád by som to hodnotil príliš osobne a teda ani príliš prísne... proste občas sa ľudia okolo vás vyvinú spôsobom, ktorý nie je práve ideálny. Aj v mojom blízkom okolí sa to stalo, aj v mojom pracovnom prostredí sa to stalo... každému sa to stáva. A čo som ja Boh, aby som hodnotil? Ale na druhej strane... čo som ja Boh, aby som odpúšťal?

Recenzenti nazvali nový album GIRL od londýnskej skupiny Girl Ray ako „surprisingly pop-minded second album“.

Ich debut EARL GREY (2017, Moshi Moshi Records) priniesol eklektický lo-fi indie pop (s odkazmi na zvuk 70-tych rokov a dokonca s prvkami r’n’b) (pozri PWP11).

Album GIRL (vyšiel 25. novembra 2019) je niekde inde... Zmenu zvuku (zmenu zvukovej produkcie) už predznamenali aj single (pozri PWP31)

Tematicky je to zase o láske, ale (aj názov albumu a jeho obálka to naznačujú) je viac zdôrazňovaná „aliancia“ medzi babami - „ride-or-die friendships with other women... the most joyful relationships... in life“ (the quietus.com). Z tohto ohľadu je to celkom zábavný album. Texty sú anglicky vtipné, klipy však trochu prehnané (hlavne ten z januára 2020).

No a ten zvuk? Prvý moment je celkom príjemne prekvapujúci, ale môže sa stať, že sa z toho vyspíte a... potom sa vám zacnie po niekdajších Girl Ray, ktoré to schytávali za to, že hrajú ako „horrible school band“. Zacnie sa vám za tou hrôzou...

Aj ja som sa z toho vyspal a z albumu mi „zostali“ cca len dve-tri skladby ku ktorým mám chuť sa spontánne vrátiť (Show Me More, Friend Like That, Like The Stars). Vždy keď kapela urobí prudkú zmenu, musí rátať aj s úbytkom fanúšikov (ktorí však môžu byť vyvážení či dokonca až prevážení novými fanúšikmi). Je to teda vždy lotéria, aj keď teda Girl Ray verím, že vedia čo robia, resp. verím, že urobili presne to, čo chceli urobiť. Len jeden príklad hlasu z ľudu z diskusií pod ich videami: "This new material isn't striking the same chord with me as the band's debut album. Still better than a lot of stuff out there though!"

Len neviem, ako to hrajú naživo.

Ja som to teraz vlastne neurobil dobre, lebo som vybral skladbu, ktorá sa skôr podobá na prvý album... Svoju vlastnú obľúbenú si na albume GIRL budete musieť nájsť sami :-) Veľmi som vám v tom nepomohol...

Bude ešte jeden diel, ktorý sa bude zaoberať rokom 2019. Už čoskoro.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?