diel 37 - rubrika: čerstvejšie než treska - november / december 2019

Autor: Robert Štepaník | 11.2.2020 o 23:00 | (upravené 14.2.2020 o 15:03) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  16x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 37, v Bratislave, 11. februára dvetisíc dvadsať

Tak, konečne uzatvorenie noviniek roku 2019. Už chýbali iba posledné 2 mesiace. November a december 2019. Najprv sa mi zdalo, že to bude "oddychovka"... akože s prstom v nose. Ale nakoniec sa ukázalo, že práve v decembri vyšli že dooosť dobré veci (teda, z môjho pohľadu). Priznám sa, nečakal som to... Predpokladal som, že hlavne december 2019 už bude iba taký vlažný "dobeh". Túúúúdle.

Tak som to nejako dal dohromady a medzitým som ešte pripravoval sumár celého roku 2019 so zaujímavou hudbou, na ktorú sa priebežne akosi nedostalo... A medzitým sa v januári 2020 už zase začali "sypať" nové veci... Mal som teda hlavu poriadne v ohni a uši veľmi často zaštupľované slúchadlami.

Obzrime sa teda, čo sa dialo na alternatívnej scéne za ostatné dva mesiace roku 2019.

 

Hether je v skutočnosti občianskym menom Paul Casteluzzo z Los Angeles - hudobník a DIY producent.

Akú robí hudbu? Na jeho SoundCloude si sám uviedol takúto charakteristiku - „music for showering in salt water with your clothes on“. Chalanisko má teda zmysel pre humor... Ale povedzme, že je to ten takzvaný bedroom pop. Tzn. indie-pop, ktorý voľne fúzuje viaceré žánre a hlavne... vzniká „na kolene“, v do-it-yourself produkcii.

Jeho debutové ep s názvom HETHER WHO? vyšlo 8. novembra 2019 na značke Hether4weather (čo, predpokladám, je jeho vlastná značka). Ku skladbe When U Loved Me bol natočený aj videoklip.

Hudba je to jednoznačne lo-fi a krásne "rozostrená", ako to svojho času to vedeli napr. Ween (spomínate si na Pork Roll, Eggs And Cheese z roku 1995 z albumu THE POD?) alebo ako to robí v dnešných časoch napr. Mac DeMarco alebo občasne Ariel Pink.

A je tu ešte jedna komplikácia. Okrem tohoto Američana Hether, existujú ešte ďalší Hether. Je to skupina z Londýna. Podľa údajov na ich bandcampe sa vraj inšpirovali gitarovými kapelami z prelomu 80-tych a 90-tych rokov... vraj Pixies, My Bloody Valentine a ďalšie... A naozaj, celkom im to inšpirovanie ide. "Vyrobili" si celkom zaujímavý sound. Bude o nich reč už čoskoro...

Zatiaľ ale ešte zostaneme pri americkom Hether a jeho debutovom ep s názvom HETHER WHO?.
Ešte jedna ukážka s názvom Shy.

Duo Night Hikes zo Seattlu (Wa., USA) sú Olivia Godby a Matthew Farrel. Ich charakteristika na bandcampe je: „Two piece dream-pop with a side of hummus.“

15. novembra 2019 vydali svoj druhý album CHALISE na značke Normcore Vegan. Ich prvý album THE BLUE HOUR vyšiel v auguste 2017 na dosť čudesnej značke 1416708 Records DK2. Dúfam, že to tak naozaj je...

V auguste 2019 bol album avizovaný singlom Avila, v októbri 2019 vyšiel singel Vera a tesne (asi 4 dni) pred vydaním samotného albumu singel Belltown. Ich dream-pop je čiastočne namiešaný zo shoe-gaze zvuku a čiastočne práve z čistého gitarového zvuku ako z 80-tych rokov („jangly guitars“). Kto mal rád gitarovky z 80-tych a potom shoe-gaze hlavne z prelomu 80-tych a 90-tych, tak sa bude cítiť ako doma... ako mlsné decko na exkurzii v čokoládovni. Je to obžerstvo obľúbeného zvuku.

Oproti prvému albumu sa posunuli aj kompozične. Piesne sú (v dobrom zmysle) popovejšie, melódie zaujímavejšie a zároveň jasnejšie/čistejšie a zapamätateľnejšie. Môžete si ich aj pískať...

Night Hikes pekne dozreli. "Prostě slušnej oddíl, nooo..."  V klipe Belltown vystupuje austrálska herečka Ellie Gall.

Moje obľúbené zlatíčko... Emily Yacina... vydala koncom roka 2019 svoj ďalší album. V tomto blogu sa objavila (aj vizuálne) v dieli PWP30 (ako hosťka v klipe ku singlu Dead To Me svojej kamošky, ktorá vystupuje pod menom Yohuna). Dosť som sa vytešoval, keď som sa v októbri 2019 dozvedel, že bude niečo nové zase aj priamo od nej.

Emily Yacina vyrastala vo Philadelphii, teraz žije v New Yorku. Písať piesne začala v roku 2010 (to mala 14 rokov). Do sveta alternatívnej hudby vstúpila, keď pomáhala s vokálmi v skladbách Alexa G (= Alex Giannascoli), pozri napríklad Treehouse. Svoju hudbu potom zverejňovala predovšetkým na bandcampe.

6. októbra 2019 vyšiel singel Gleaming (aj s klipom). 12. novembra 2019 vyšiel singel Bleachers. Koncom novembra 2019 vyšiel ešte singel Arcades & Highways. Začiatkom januára 2020 vyšiel animovaný klip ku skladbe Stephanie

Vydala už viacero albumov a ep (to nateraz preskočíme). Album REMEMBER THE SILVER vyšiel 6. decembra 2019. Názov albumu je prevzatý z knihy o únosoch mimozemšťanmi, ktorú objavila v antikvariáte. (Ona a jej otec sa o tieto zážitky... blízke stretnutia tretieho druhu... dosť zaujímajú.)

Kniha bola o žene, ktorá mala tento zážitok (v tomto momente nehodnotím, či reálny) a cítila sa izolovaná od svojho okolia tým, že nemohla svoj zážitok s nikým (resp. len s málokým) zdieľať bez toho, aby bola spochybňovaná. Ona sama si reálnosť svojho zážitku potom vybavovala cez mantru „pamätám si tú striebornú farbu“. Emily Yacina použila túto vetu ako symbol pre neprenosnosť našej skúsenosti na iných a izolovanosť od skúsenosti iných. Reálnosť vlastných zážitkov, ktoré vás definujú, si musíte sami pripomínať, lebo druhí vám v tom nijako nepomôžu. Nemajú ako...

Album je „self-released“ resp. „independent-released“, tzn. vydala si ho vo vlastnom náklade. Na novom albume je zvuk menej „zadymený“, menej „cloudy“ než boli jej predošlé štúdiové nahrávky (na porovnanie pozri napr. album HEART SKY vydaný v roku 2017 vlastným nákladom)... ale inštrumentácia je teraz bohatšia, nie len gitarová a klávesová. Album produkoval Eric Littman, ktorý produkoval aj albumy pre Yohuna alebo Julie Byrne. Album REMEMBER THE SILVER je doteraz najpopovejší a poslucháčsky najprístupnejší album Emily Yacina.

Aj keď Emilyin nový zvuk je o čosi priezračnejší, čírejší, ostrejší, prekreslenejší, stále je to pomalšie až stredné tempo, stále je to prevažne melanchólia. Nie každý to zvláda. Nie každý má ucho (a dostatočne čistú/ľahkú hlavu) na toto krehké pesničkárstvo, ktoré je ťažko uchopiteľné, ktoré vykĺzne z rúk ako hrsť suchého piesku. Nie každý má ucho na akoby amatérsky vokál s neveľkým hlasovým rozsahom.

Na nepripraveného môžu tie skladby (občas aj nedodržiavajúce zvyčajnú pesničkovú formu) pôsobiť prázdno a nedotiahnuto (aj keď to nie je typické lo-fi). A texty pôsobiť nezrozumiteľne alebo až príliš osobne/introspektívne.

Meet me here
I’ll show you
The same light
I’m feeling

(Gleaming)

Aj renomovaný Pitchfork na tomto narazil, album zhodnotil ako „lifeless“ a v recenzii uviedol, že „but as a whole REMEMBER THE SILVER is crumbly and pale like a bouquet of dried flowers“  :-) 

Ale my ostatní si tieto sušené kvietky radi zaradíme na čestné miesto do svojho alternatívneho herbára... O Emily Yacina tu ešte bude reč. Skladba Funny Timing uzatvára album REMEMBER THE SILVER.

To je ten problém s hudobnou kritikou. Buď recenzujete niečo, čo nemáte radi a nemáte pre to otvorenú hlavu a výsledkom je subjektívny blábol a subjektívna exhibícia ("ale som im to naložil!" ), alebo niečo máte radi a zase je to subjektívny blábol... Subjektivita sa nedá dosť dobre odfiltrovať. Nech je nadpis akýkoľvek, stále je tá recenzia o čosi viac o vás, než o tom, čo malo byť recenzované. Ja sa preto radšej vyhýbam nejakým extra subjektívnym úletom a posudzovaniu, aj keď niečo sa napísať musí, ak to nemá byť len "ehm...tak toto je Emily Yacina a Funny Timing". Už len samotným výberom vyjadrujem svoje preferencie... zriedkavo preto tu bude zverejnené niečo, čo nemám rád. A ak aj áno, bude (bolo) na to predom upozornené.

Výhodou tejto novinkovej rubriky je, že sa v nej môžu objaviť niektorí umelci a interpreti aj „v malých dávkach“... Ak sa im podarí hoci len jedna jediná výnimočná vec, ktorá zrazu vyskočí „above average“.

To sa teraz (možno fakt len jednorazovo... ale nepredbiehajme, uvidíme) podarilo dievčine s pseudonymom WENS z Los Angeles. Má iránsko-taliansky pôvod. Hudobná tlač ju označuje ako „alt-pop star“, „quirky songstress“ a jej štýl ako dark-pop. 8. novembra 2019 vydala singel Rich & Famous na značke R&R/Warner.

Track je zaujímavo zaranžovaný (hlavne gitara a bicie). A klip sa tiež vydaril. V texte WENS spochybňuje túžbu po sláve, peniazoch a všetkom materiálnom a pominuteľnom.

On the track, the Los Angeles-based singer-songwriter calls out the greed, bloodlust and constant pressure that comes from chasing fame.“ (billboard.com)

„WENS critiques our current obsessions with being «Rich & Famous» in new dark-pop jam.“ (thelineofbestfit.com)

Ona sama pre thelineofbestfit.com povedala: „L.A. is the city of stars but also the city where lots of people's dreams never come true.  ... I've constantly had this feeling of pressure to fit a certain mold to reach higher levels of success. I used this song as an outlet for my frustrations about that struggle, making fun of the idea that you’re either rich&famous, or a nobody."

Podľa správ z tlače „debutové“ ep LEMONCHOLY má vyjsť čoskoro. Ale v júli 2018 už vyšlo ep s názvom THAT REALLY LONG NIGHT na značke NOWUCME Records.

6 piesní na ňom je zaranžovaných predsa len trochu tradičnejšie než tie nové, je to taký "trochu iný“ temnejší r’n’b, ale stále prevažujúco r’n’b...

Takže zase trochu informačný zmätok... dokonca v renomovaných hudobných periodikách a portáloch. Platí však, že nové veci WENS sú zaranžované trochu živšie a zaujímavejšie... Vybral som však zato aspoň úplne najdivnejšiu skladbu zo spomínaného predošlého ep z roku 2018 - s názvom Call. Aby to mohlo byť v blogu o alternatívnej hudbe.

Tokyo Tea Room sú z Canterbury (grófstvo Kent, juhovýchodné Anglicko). Je ich dosť veľa, sú až šiesti (takže sextet). Spev je dievčenský (Beth Plumb).

Podľa ich vlastných slov hrajú „psych-pop“. Dajme tomu... V bežných pojmoch to bude asi indie-pop až dream-pop. Hrajú spolu od roku 2014.

Nové 4-piesňové ep DREAM ROOM vyšlo 29. novembra 2019 na značke Painted Halo Records.

Zvláštne je čo? Zvláštne je to, že je to britská (anglická) kapela... lebo tento žáner hudby (dream-pop) síce dobre „fičí“ v USA, ale Británia do neho zatiaľ vstupovala len tak mierne. V Británii na to nie je veľmi publikum.

Inak, gratulácie Veľkej Británii k odchodu z Európskej Únie. Ale vám to trvalo!!!

Začiatkom februára 2019 sa k Brexitu vyjadril aj politológ Alexander Tomský. Toto vyjadrenie prevzal aj konzervativnyweb.sk

Ľud proti vlastnej elite
Víťazstvo nezávislosti ľahké naozaj nebolo. Trikrát museli dať voliči najavo svoju vôľu, najprv plebiscitom (2016), druhýkrát vo voľbách (2017) a až po troch a pol roku zúrivej slovnej vojny a masívneho odporu takmer celej britskej elity aj starého parlamentu (až na malé konzervatívne výnimky) rozhodli minuloročné decembrové voľby o definitívnom smerovaní krajiny.

V kolíske demokracie zvíťazil ľud proti svojej vlastnej elite. Vyhrala národná demokracia, pretože žiadna nadnárodná ani existovať nemôže.

Jiří Weigl sa pre web Institutu Václava Klause vyjadril podobne. Tiež nájdete na konzervativnyweb.sk

Brexit predstavuje zásadný prelom z hľadiska geopolitického.

Končí ním univerzalistická a globalistická idea, ktorá ovládla nielen európske elity, ale do značnej miery aj predstavy širokej európskej verejnosti, že Európska únia a európska integrácia sú nevyhnutnou a vytúženou budúcnosťou, v ktorej sa postupne rozplynú a zaniknú všetky európske štáty a národy.

Brexit je potvrdením, že ani tu koniec histórie nenastal a Európa sa vracia späť k svojim starým zlomom, tradíciám a trecím plochám, že históriu a tradície nemožno konštruktivisticky znásilňovať a ľubovoľne meniť.

Po brexite bude náš kontinent vyzerať úplne inak. Kontinentálna EÚ už nebude univerzálnym projektom, ale obyčajným nemeckým blokom, v ktorom si slabnúce Francúzsko nie je isté, ako obstojí voči svojmu ďaleko silnejšiemu hlavnému partnerovi Nemecku, ktorý sa stáva čoraz menej predvídateľným.

Odchodu Veľkej Británie z Európskej Únie sa potešil aj novinár Zoltán Mikeš. Takto dňa 1. 2. 2020 skomentoval článok New York Times vo svojom vlastnom pravidelnom zhrnutí týždňa, ktoré vychádza na aktuality.sk

Európsky parlament v stredu (29. 1. 2020) odhlasoval zákon o odchode Veľkej Británie z EÚ. Od soboty tak Británia už nie je členom únie. Tejto téme sa podrobne venuje... aj New York Times. V článku sa autor domnieva, že Londýn bol vždy "vyvažujúcim" faktorom európskej politiky. Jeho odchod hodnotí za takú porážku únie, ako keby Texas opustil USA.

Tak toto prirovnanie je vcelku trefné, aj keď inak než ho autor myslel. Texas je vskutku najkonzervatívnejším štátom USA a len vďaka americkej ústave nemá také možnosti brzdiť vývoj celej krajiny tak, ako Británia brzdila Európsku úniu. Londýn nikdy nebol "vyvažujúcim" faktorom únie, ale jej brzdou. Takže žiadne good bye, žiadne dovidenia, ale zbohom. A konečne!

Čarovné, že? Ako jedna a tá istá udalosť poteší zástupcov oboch táborov. Áno presne, jedine bez Londýna nás v Európskej únii čakajú tie pravé svetlé zajtrajšky a pokrok kam len pozrieš... Viac Únie... ešte viac Únie... "no a potom jsou už jen samá pozitiva a sociální jistoty".

Zoltán Mikeš sa už asi nezmení... aj keď aspoň už nie je až taký merkelofil, ako býval kedysi. Zrážka s realitou sa pritrafila aj jemu.

Ach tie vsuvky. Možno ste aj zabudli, že pôvodne bola reč o anglických Tokyo Tea Room. Moja chyba... Tu je dream-popový Designer z ep DREAM ROOM z konca novembra 2019.

Ich staršie veci (viď Like a Drug nižšie) boli o niečo gitarovejšie, teraz do toho namiešavajú trochu viac elektroniky („electro leaning dream-pop“ ). Like a Drug je buď z roku 2016 alebo je možno aj staršia. Nemám zatiaľ jasno, ako a kedy bola vydaná. Vyzerá to na kompiláciu z júna 2018 na značke Bluesky Pie Records. Viac neviem... (ak vy viete viac, napíšte mi do diskusie).

Bez nejakej veľkej reklamy (aspoň teda ja som nezachytil) vydal 22. novembra 2019 na značke Martha's Music svoj tretí sólový album Billy Corgan, slávny frontman skupiny The Smashing Pumpkins.

Musíte ale hľadať pod menom William Patrick Corgan. Čo je jeho full občianske meno zapísané v matrike. Album COTILLIONS prichádza po sólovom albume OGILALA (2017, Martha's Music) a po albume THE FUTURE EMBRACE (2005, Reprise).

Ak patríte k tým, ktorých album OGILALA nejako obišiel (aj ja som medzi nimi), ale dobre poznáte THE FUTURE EMBRACE, tak môžete byť prekvapení... pretože COTILLIONS je v podstatnej miere tzv. "americana". To znamená špecificky americký folk / folk-rock s veľkou veľkou porciou country (na albume pozri napr. Cri De Coeur) a v inštrumentácii sa tam nájde ako banjo, steel gitara, tak aj husle... Corgan album dokonca nahrával s hudobníkmi z Nashville, čo je "celosvetové hlavné mesto country".

Zamýšľanú intímnosť hudby na albume podčiarkuje aj to, že na albume nie sú žiadne bicie... žiadne... nič... ani ťuk... skladby rytmizuje len gitara alebo klavír (Like Lambs). Tak to bolo aj na albume OGILALA.

COTILLIONS asi nie je album, v ktorom sa všetci pravoverní "smashingáči" (ktorí skladajú prísahu na GISH (1991, Hut Records) a SIAMESE DREAM (1993, Virgin) a už ADORE (1998, Virgin) je pre nich dosť nestráviteľný) nájdu, ale je prínosné poznať aj takúto polohu Williama Patricka Corgana. Naozaj sa na albume dajú nájsť typicky corganovské piesne... len tých huslí je tam miestami na môj vkus cez čiaru. Je tiež otázne, či jeho typická farba hlasu s ostrými "mačacími" alikvótnymi tónmi sa hodí do tohto druhu hudby... ale načo je vlastne táto otázka? Keďže si ju Billy Corgan zjavne nepoložil.

Ja som vybral trochu mätúcu skladbu, lebo tá by mohla byť (v trochu pozmenenom aranžmáne, rozhodne bez steel gitary) aj na... hoci aj na druhom disku (treťom LP) albumu MELLON COLLIE & THE INFINITE SADNESS (1995, Virgin). Typická "corganovka". Na albume COTILLIONS sa však pripravte na ďaleko väčší country-masaker :-)

Ale Corgan už nám toho za svoj život predviedol dosť, aby sme vedeli povedať, že ten chlap má sakra vrodený feeling na popové melódie (podobne ako Black Francis z Pixies). Takže aj na novom albume "preráža" cez vrstvu country to, čo na ňom máme radi. Jeho talent.

Nie, toto nie je Björk, toto je Katarína Máliková...

S celkom príjemnou hrdosťou sa konštatuje to, že toto je hudba zo Slovenska. A hudba zo Slovenska, ktorá už zaujala aj v zahraničí. Napr. v Mary-Ann Hobbs Show (BBC Radio 6).

Katarína má 30 rokov (*1990) a je z Polomky (okres Brezno, stredné Slovensko). 8. novembra 2019 vydala svoj druhý album POSTALGIA na značke Slnko Records. Prvý album PUSTVOPOL (2016, Slnko Records) bol hlavne folklórny s prímesou experimentu... teraz je garde úplne obrátené... album POSTALGIA je hlavne experimentálno-elektronický, až sekundárne je prikorenený folklórom. Až je škoda, že to vychádza len pod hlavičkou "Katarína Máliková", lebo aj hráči by si zaslúžili väčšiu poznateľnosť.

V roku 2016 v ankete Rádiohlavy (RadioHeads_Award) Rádia FM získala cenu Objav roka (alebo Debutant roka, nie som si teraz istý, ako je kategória pomenovaná... musím sa priznať, že ankety veľmi nesledujem). Zároveň v tom roku získala Cenu kritikov za album PUSTVOPOL (2016, Slnko Records) a tiež cenu v kategórii World music / Folk.

Hm, zaujímavé je, aký je rozdiel medzi jej „singing voice“ a „speaking voice“. Jej singing voice je výrazne starší, zrelší... Stará duša v mladom tele.

Cathedral Bells je dream-popový až shoe-gazeový projekt jedného muža Matthewa Messorea. Ten je z mesta Cassadaga na Floride (USA). Predtým bol členom skupiny Dear Tracks. Kokos, koľko amerických vecí sa tu zase dneska nasypalo... a ešte vôbec nie je koniec.

Svoj prvý singel Cemetery Surf vydal v decembri 2018, prvé ep vydal začiatkom roka 2019. Začiatkom decembra 2019 vydal singel Ephemeral (na značke Good Eye Records), ktorý avizuje album. V januári 2020 vydal ďalší singel Disconnected.

6. marca 2020 mu vyjde jeho prvý album VELVET SPIRIT. Recenzenti jeho zvuk považujú za „mash-up“ raného The Cure, skupiny DIIV a tiež Beach Fossils.

Vyššie uvedení Night Hikes mi pripadajú zaujímavejší hudobne, ale Cathedral Bells má zase o niečo surovejší post-punkový zvuk. To nie je na zahodenie. Lebo raw je zdravé...

of Montreal je americká indie skupina, ktorá vznikla cca okolo rokov 1996/1997 v Athens (Georgia, USA). To je to mesto odkiaľ boli aj R.E.M.

Je to skupina s „pohyblivým“ členstvom. Väčšinu autorstva však ťahá na svojich pleciach Kevin Barnes, ktorý je zároveň frontman a spevák.

Myslím, že najviac ich v skupine bolo, keď boli šiesti (cca okolo roku 2004 a vyššie)... Práve ich príchod do Polyvinyl Records a ich prvé tri albumy na tomto labeli - SATANIC PANIC IN THE ATTIC (2004), THE SUNLANDIC TWINS (2005) a HISSING FAUNA, ARE YOU THE DESTROYER? (2007) sú ich najzaujímavejšie albumy.

Veľmi zaujímavé (z môjho pohľadu) bolo aj obdobie spolupráce s Rebeccou Cash (2013 až 2015) v období albumu LOUSY WITH SYLVIANBRIAR (2013, Polyvinyl) a následného turné.

Keď ich bolo viac, tak predsa len niektoré (aspoň aranžérske) nápady prichádzali aj z iných hláv než od Kevina, a tak ho vyvažovali (nekontrolovaný Kevin dosť ulietava) a spolupráca s Rebeccou bola zase veľmi príjemná na počúvanie, lebo ich hlasy sa pekne dopĺňali. Kevin potrebuje mať pri sebe „niekoho z tohto sveta“...

Štýl sa ani nepokúšajme nejako definovať, je to zmes všeličoho od naivného popu 60-tych rokov, cez psychedéliu prelomu 60-tych a 70-tych rokov, glam rock, šantánový/kabaretný/operetný vaudeville a k tomu trochu eightiesov a twee-popu... Navyše sa štýl vždy trochu menil od albumu k albumu (je dosť možné, že bol tak náhodný, že ho už nikdy nevedeli namiešať identicky druhýkrát).

of Montreal sú proste ešte eklektickejší a ešte šibnutejší psycho-pop alebo baroque-pop než si len viete predstaviť, často ešte aj zahratý všelijako „krivo“ (lo-fi), aby to ani len náhodou nebolo „usporiadané“. Absolútne nečakané melodické linky, nelogické a ne-matematické zmeny tempa a bláznivé vokály. Pre mňa najzaujímavejšie na of Montreal bolo vždy hlavne atraktívne a zábavné vrstvenie vokálov...

Ako príklad minulosti Wicked Wisdom z albumu SKELETAL LAMPING (2008, Polyvinyl).

Preto ma mrzí, že na novom albume UR FUN (2020, Polyvinyl), ktorý vyšiel 17. januára 2020 sú aranžmány akési ploché... sú tie nové piesne akosi „zmuchlané“ a zahuhlané... Skúsim slovensky... Aranžmány sú pomerne fádne, utopené v nadmernej dávke kláves, už-predtým-počuté a jednotlivé piesne na albume sa od seba líšia menej než na starších albumoch.

Isté sklamanie z obsahu nového albumu vyjadril jeden poslucháč takýmto komentárom: „This just sounds like advert music for something I don’t want to buy“.  Ale Peace To All Freaksnovembra 2019 je ešte jedna z tých lepších... ale chce to ešte viackrát si ten album vypočuť. Zatiaľ (ku koncu prvého plného februárového týždňa 2020) som to stihol len dvakrát. To je málo, to je veľmi málo...

Myslím, že v roku 2015 sa Kevin Barnes rozviedol so svojou manželkou Ninou Barnes (po cca 11 rokoch manželstva) a v ostatných rokoch žije s americkou pesničkárkou Christinou Schneider, ktorý vystupuje pod menom Locate S,1.

Šikovná je tá Christina a Kevin jej pomáha s produkciou a aranžmánmi, takže v jej nahrávkach teraz „preráža na povrch“ ešte navyše aj esencia „of Montreal“.

Locate S,1 je teraz sviežejší-of-Montreal než samotný of Montreal :-) Singel Personalia vyšiel úplne na konci januára 2020 na značke Captured Tracks. Takže už sme zámerne vskočili do noviniek za január 2020. Album PERSONALIA vyjde 3. apríla 2020 na značke Captured Tracks.

Na začiatku novembra 2019 na značke Studio Barnhus vyšiel debutový album ONCE UPON A PASSION od producentky a dídžejky Bella Boo zo Stockholmu (zdá sa mi, že teraz žije v L.A., ale nie som si istý, či som dobre pochopil podklady, čo boli k dispozícii).

Jej občianske meno je dosť nešvédske - Gabriella Borbély. Je to jej tretí release na tomto populárnom houseovom labeli, po dvoch ep v rokoch 2018 a 2019 (FIRE a SUPERVILLAIN). V roku 2017 ešte vydala ep MUSIC PLAYING na labeli Third Try Records.

Aktuálny album dokončovala aj so vzdorom a „naštvaním“, po tom, čo ju vysťahovali zo štúdia, v ktorom tvorila. Pripustila, že aj to jej dalo potrebný „drive“, aby album dotiahla... a aby ho urobila čo najlepší.

Nepovažujem sa za žiadneho znalca tanečnej scény (ani nemám až tak bohaté zdroje, kde ju vyhľadávať), ale vidí sa mi, že v porovnaní s ep SUPERVILLAIN (z apríla 2019), je materiál na albume o niečo „loungeovejší“ a „farebnejšie“ zaranžovaný, nie tak strohý a minimalistický ako zvykla robiť predtým. Je tam viac nástrojov (napr. dychové), viac hosťovských vokálov.

Titulnú fotku fotila jej dcéra Bozi: „She snapped the cover photo while I was picking out records for a gig.“  (factmag.com)

Takmer tesne pred Vianocami, 17. decembra 2019 (tiež som prekvapený, že v utorok) vyšiel album BOOYAH skupiny the booyah! kids.

V tomto diele sme tu mali WENS a v inom staršom diele zase SOAK, ktorých „stage name“ sa majú zapisovať v znakoch pre veľké písmená tzv. verzálkami alebo majuskulami (laicky povedané veľkými písmenami)...

V kontraste s tým the booyah! kids sa má striktne zapisovať v znakoch pre malé písmená, takzvanými minuskulami (laicky povedané malými písmenami) - po anglicky v „the lower key“.

the booyah! kids sú z New Yorku. Sú traja - Aidan Ludlam, Emma Lee a Julian Kaufman. V októbri 2018 vydali svoj debutový album BEDROOM HEADROOM. Nie je možné dohľadať vydavateľstvo, tak to vyzerá, že si ho vydali sami. Názov BEDROOM HEADROOM asi súvisí aj s tým, že album bol nahrávaný v: Julianovej dorm room, Julianovej bedroom, Julianovej living room, ďalej v Aidanovej dorm room a Aidanovej bedroom. Je jasné, že takýto názov môže mať len album plný tzv. „bedroom popu“. A je to presne aj tak... Ešte aj obal si navrhli a zrealizovali urobili svojpomocne.

Album BEDROOM HEADROOM bol taký "detský". Ich druhý album je omnoho prepracovanejší, ale paradoxne je zvukovo prázdnejší. Aranžmány sú minimalistickejšie, zvuk čistejší, sympatický hravý vokál vysunutý viac dopredu, resp. "nad" nástroje. O to viac takto vynikne, že the booyah! kids svoje piesne vytvárajú veľmi jednoduchými stavebnými prvkami... ako keby sa hrali s legom.

atmosféru ich koncertu (konkrétne z 11. januára 2019) je možné si predstaviť, keď si na YT zadáte tag
8-ball underground sessions: the booyah! kids

Viac než nejaké skvelé hráčske výkony, tam nájdete skôr detskú radosť z hrania, čoby... až detinskú radosť z vydávania zvukov... Tie piesne (napriek svojej úspornosti), sú však celkom efektívne. A majú príjemnú lo-fi atmosféru... Na novom albume im tiež pribudli nástroje a minimálne v dvoch skladbách (Call Me a Only U) aj trochu r'n'b vplyvu.

Album BOOYAH zaznamenal ako ich hráčske zdokonalenie za ten cca rok a nezmenšujúcu sa chuť aranžovať piesne naivne, vtipne, sympaticky gýčovito a minimalisticky...

Netušil som, že takmer úplne na konci roka 2019 bude vydaný jeden z najzaujímavejších albumov. Na albume BOOYAH takmer nie je slabšie miesto a pokiaľ nie ste vysadení na nutnosť excelentných hráčskych výkonov, tak sa dobre zabavíte. Niektorí novinári ich dokonca označujú za "budúcnosť indie-popu". Vôbec by som nebol proti, ak by to tak bolo...

Ozaj. Slovo "booyah!" (farebná verzia tohto slova je "booyaka!") znamená také to gesto, keď sa vám niečo vydarí (strelíte gól alebo vám dobre dopadne skúška alebo čokoľvek). Ruka zovretá do päste, ohnutá v lakti a hore a dole (opakovane) robíte, že "yeeees".

MGMT vznikli v roku 2002 v Middletown (Connecticut, USA). Pôvodne pod názvom The Management... takže by sa vlastne mali volať MNGMNT, že?

Tiež je divné, že album, ktorý sa volal MGMT (2013, Columbia) bol až ich tretí album. Ich ostatný album (štvrtý v poradí) LITTLE DARK AGE vyšiel vo februári 2018 (tiež na značke Columbia). Album bol inšpirovaný šokom, že bol za prezidenta USA zvolený Donald Trump :-) Koniec sveta. Dark Age.

No a potom si dali pauzičku, až som v tej záplave kapiel na nich skoro zabudol. No a potom zrazu v decembri 2019 nový singel In The Afternoon. S parádnym 80-tkovým postpunkovým zvukom. Basgitara je fakt ako z albumu SEVENTEEN SECONDS (1980, Fiction) od The Cure.

A už sa to rozbehlo na diskusiách:
A Night Like This The Cure vibes“

„This sounds like Echo and The Bunnymen

„I like goth MGMT

Nový singel vydali na vlastnej značke MGMT Records, pretože odišli od Columbia Records. Takže sú teraz ešte viac „indie“, než boli doteraz. Takže nabrali úplne opačnú trajektóriu, než si kapely zvyčajne vyberajú. Zatiaľ neviem o tom, že by bol ohlásený album... In The Afternoon ja tzv. non-album single.

Pôvodne som mal napísaný jeden text, ktorý sa týkal série udalostí z prelomu januára 2020 a februára 2020 na predvolebných mítingoch strany Kotlebovci-ĽSNS (Levoča, Kysucké Nové Mesto, Trnava + ďalšie miesta). Následne som si povedal, že ho nezverejním, lebo prebieha kampaň a nie je nutné prilievať ešte viac olej do ohňa...

https://dennikn.sk/1739432/zamaskovani-podporovatelia-lietajuce-kusy-hliny-aj-policajny-zasah-miting-kotlebovcov-v-trnave-bol-agresivny/

https://mykysuce.sme.sk/c/22310268/foto-miting-kotlebovcov-rozdelil-kysuckonovomestanov.html

Ale potom som si prečítal jeden článok z webu Institutu Václava Klause o spoločenskej (žiaľbohu už spoločenskej, nie len politickej) situácii v Nemecku (link nájdete úplne úplne na konci) a povedal som si, že práve preto ten pôvodný text o zvláštnostiach slovenskej predvolebnej kampane trochu upravím, vyhladím, pridám smotanu a predsa len hodím von...

Že možno bude dobré sa pozrieť na to, či tento „bombing“ cudzích mítingov, ktorý je na prvý pohľad len uplatnením zhromažďovacieho práva a práva na slobodu slova nie je súčasťou širšieho problému a keď tvrdím že problému, mám na mysli hlavne to, že ovocie tohto prilievania do ohňa už aj u nás dávno prekročilo hranice výhradne politickej súťaže a preniklo aj do súkromných medziľudských vzťahov.

Toto prilievania do ohňa však v takom Nemecku preniklo už aj do pracovno-právnych vzťahov... a na to si musíme dať pozor. Západ je zase o čosi napred a mali by sme v sebe nájsť zvyšky zdržanlivosti a neopakovať po Západe každú hovadinu... Aj Západ bol kedysi tam, kde sme my dnes. Ale my sa nemusíme dostať tam, kam to dopracoval Západ.

Ale čím budeme hlučnejší, čím budeme zapálenejší, tým ľahšie sa nám môže stať, že urobíme chybu a staneme sa súčasťou „davového správania“.

Aby nedošlo k nedorozumeniu... Nechcem tvrdiť, že Kotlebovci-ĽSNS nie sú problém. Ale nie je len ich problémom, že si táto strana doteraz vystačila len s poukazovaním na problémy a už horšie je to s ponúkanými riešeniami. (V situácii, keď niektoré strany celé roky neboli schopné ani len priznať niektoré problémy. Ešte aj v roku 2020 niektoré strany kampaňujú spôsobom, že „hlavne nič nemeňme, lebo potrebujeme budúcnosť bez konfliktov“.)

Za tým, že na Slovensku vznikol a postupne početne zosilnel elektorát, ktorý dnes počuje na radikalizmus (a ktorý podľa Arpáda Soltésza volá po krvi a po pomste), má viac príčin než len akýsi „extrémizmus“ a „náckovstvo“. A keď po tomto tenkom ľade nebudeme vedieť chodiť, môže náš zápal vo finále pokaziť omnoho viac než len niekomu míting.

Kotlebovci-ĽSNS nám nemusia voňať... Ale prilievanie do ohňa, pokrikovanie, provokovanie a vtipné plagáty (Skončíte ako Tiso!) sú len živnou pôdou pre „davové šialenstvo“.

Tak teda nasleduje ten starší text, ktorý som najprv nechcel nezverejniť:

 

Chcelo by sa povedať „Jo, taky už k nám ta vymoženost dorazila!“.

Zo západoeurópskych „otvorených“ spoločností, zo západoeurópskych metropol s naleštenými mrakodrapovými centrami a etnickými no-go zónami na predmestiach už dorazil progresivizmus (= ľavicový liberalizmus, = pokrokárstvo) aj na ten zaprdený bývalý ost-blok. Dorazil aj do zaostalých, brutálnych a smutno-nacionalistických krajín V4... a možno už aj ďalej.

Čo je progresivizmus? Je to rozvinutie, resp. politické a spoločenské aplikovanie neomarxizmu (kultúrneho marxizmu). Neomarxizmus nie je však len politika v úzkom zmysle. Preniká do všetkých poschodí spoločnosti.

Naša V4-ková zaostalosť, žiaľ, nebola až taká komplexná a hlboká, aby sme sa dokázali ubrániť plazivej infekcii tohto aktivistického „socializmu s hipsterskou tvárou“. Je to tu a budeme musieť tento „zápal“ (a stratu zdravého rozumu a citu pre mieru) nejako prečkať. A po preliečení porátať straty.

Dlho som si ospravedlňoval Spolu za jeho koalíciu s PS. Vnímal som ju ako účelové spojenie nie celkom súrodých subjektov. Pre Spolu to však bola (jediná) šanca, ako sa pozrieť do parlamentu inak než z galérie pre verejnosť. Tak som si hovoril, že veď takto dlhodobo funguje aj OKS (aktuálne majú kampaň Dezinficácia). Aj Matovičova suita (až neskôr OĽaNO) sa do parlamentu po prvýkrát dostala na chrbte SaS, takže to nie je žiadny nový (a ani zakázaný) model. Nech sa teda stane... veď pluralita. Férové je to, že to urobili ako oficiálnu koalíciu (čím si zvýšili kvórum), nie tak utajene ako mnohé iné trójske kone na kandidátkach.

Aj na minulosť M. Beblavého a jeho nie-práve-vizionárske politické rozhodnutia (viď #Sieť) som bol ochotný pozerať sa blahosklonne, lebo mi pripadal v koalícii ako ten umiernenejší.

Keď v máji 2019 na nábreží Dunaja ľavičiari pozberaní z rôznych zdrojov pokrikovali na Borisa Kollára „no čo je ty bastard!“ a zdvorilo mu vracali naspäť ponúknuté croissanty (uznávam, že od Kollára v tom bol kus provokácie), zdalo sa mi (na videách to tak vyzeralo), že práve pre Beblavého toto nie je úplne komfortná zóna a že sa nenápadne pozerá okolo seba. Vedel by som mu vtedy ku hlave prilepiť comicsovú bublinu s textom „Ku*va, nenechali sme to zájsť priďaleko?“.

Vnímal som Spolu ako súčasť bŕzd a protiváh, ktoré môžu racionálne vyvažovať prepiate zväzáctvo Pokrokárov-Za-Každú-Cenu inšpirovaných čínskou kultúrnou revolúciou... Ale potom prišiel koniec januára 2020 a nešťastné odklonenie základnej témy kampane.

Od témy nefungujúceho kriminálneho štátu a kriminálneho organizovaného spolčenia medzi verejnou mocou a zločineckými štruktúrami s výhľadom skorého (a kauzálne nevyhnutného) ekonomického kolapsu, sa kampaň zarámcovala ako „posledná možnosť ako zastaviť fašizmus“.

Čím sa už aj tak nefunkčná „hrádza proti extrémizmu“ pretrhla do podoby pouličných barikádových bojov, často aj s najatými žoldniermi. Či už zahalených/nezahalených akože SBS-károv alebo „chudobných duchom“, ktorí ani netušili prečo sa na miesto dostali a ktorí vzniknutú situáciu využili na tanec a zábavu za entuziastických pokrikov „kotleeeeba... buzeeeerant“.

"Rehlili sme sa jak blázni" na záberoch z Levoče... ale poviem vám, nechcel by som tam byť. V Trnave zase dosť veľkú časť davu tvorili ľudia, ktorí potrebujú ešte zopár rokov na to, aby sa mohli pochváliť volebným právom.

Čudná situácia hraničiaca s „politickým zneužitím“, či už ľudí, ktorým chýba všeličo (vrátane priemerného IQ 100) alebo ľudí, ktorým chýbajú životné skúsenosti. Jedna aj druhá skupina je zraniteľná, zneužiteľná a je lacným cieľom pre manipulátorov a špekulantíkov...

Za týchto okolností sa nebude možné čudovať, že časť slovenského elektorátu (a to je jedno, že možno menej vzdelaná, lebo hlas kohokoľvek je jednoducho len jeden hlas), BUDE VOLIŤ ZO VZDORU. Ešte raz... časť elektorátu BUDE VOLIŤ «A JUST»!

Stále som však M. Beblavého vnímal ako toho umiernenejšieho...

A potom v utorok 4. 2. 2020 (po tom, čo 2. 2. 2020 Matovič v RTVS na niečo upozornil... a nie na niečo nové) a niektoré denníky a portály preto celý pondelok 3. 2. 2020 cielene vytvárali „antimatovičovskú mexickú vlnu“, uverejnil M. Beblavý tento blog:

https://beblavy.blog.sme.sk/c/526791/prveho-marca-bude-neskoro-postavit-sa-fasistom.html

Ten blogový text znie na prvý pohľad atraktívne a logicky, ale srší z neho premotivovanosť... blog má zjavne burcovať... aktivizovať ľudí. Akože „Poďte do ulíc! Nenecháme im námestia!“

Ešte nikdy nehrozilo, že náckovia vyhrajú voľby, že Kotleba bude prvý, s kým bude musieť prezidentka hovoriť.

A môžeme ich poraziť aj teraz. Keď ich zastavíme. Keď im nenecháme ulice, námestia a voličov po celom Slovensku.

Na nás sa ľudia môžu spoľahnúť, že sa na nich nevykašleme. Nenecháme ich stáť na námestiach proti fašistom bez podpory.

Budeme, tak ako doteraz, na čele boja proti nenávisti a extrémizmu.

Ale bude to nanič, ak od 1. marca zasadne do kresla ministra školstva či sociálnych vecí fašista.

Nikto nemá stopercentný recept na to, ako efektívne konať, ale zosilňovať to, čo sa ukázalo už doteraz ako nefungujúce a prenášať riešenia takto do ulíc je nešťastné.

Toto nikdy nemalo spadnúť na „úroveň ulice“ - aby bežní občania po sebe pokrikovali, prípadne po sebe niečo hádzali... Ak sa niečo také rozbehne, tak aj Polícia SR nemusí mať ad hoc dosť možností „nahuckané“ tábory držať od seba. Politickí spindoctori by si mali uvedomiť, že sa zahrávajú s ohňom.

Ale aj toto ukazuje tragickú nefunkčnosť tohto mafiánskeho štátu, v ktorom inštitúcie robia to, čo nemajú a nerobia to, čo musia (majú) robiť. Nefunkčnosť mafiánskeho štátu, Slovenskej kriminálnej republiky, v ktorej DNA je od roku 1993 vpísané špinavé mečiarovské eštébáctvo a psychopatia právnikov.

Lebo nemá ľud na uliciach rozhodovať, kto je „fašista“a kto je „nácek“ (ani kto je „liberálny fašista“), ale inštitúcie Slovenskej republiky (ak by to nebola kriminálna republika) toto majú mať dávno vyriešené. Ani nie perzekúciou, ale právne konformným spôsobom.

Fúzatý Pekelník mal dať dohromady relevantný podnet a formalistické alibistické JUDr-lemry z Najvyššieho súdu SR mali na základe takéhoto podnetu Kotlebovcov zrušiť. Ak je to strana propagujúca fašizmus, už dávno „mala byť dole“. Aj toto má riešiť právny štát. Občania aj toto od právneho štátu očakávajú...

Lebo najlepším a najefektívnejším bojom proti extrémizmu (resp. radikalizmu) JE DOBRE SPRAVOVANÁ A SPRAVODLIVÁ SPOLOČNOSŤ.

Ale my nemáme právny štát, my máme len „kriminálnu republiku“, ktorá sama produkuje nespravodlivosti a nezákonnosti. Ak ĽSNS uhrá dobrý výsledok, potom sa treba spýtať Generálnej prokuratúry SR a tiež slávneho Najvyššieho súdu SR, či urobili dosť... Flákačstvo inštitúcií nie je možné v chvate (cca mesiac pred voľbami) nahrádzať horúcimi hlavami pod tlakom prieskumov a zneužívaním bežných (áno, aj nevedomých a nezorientovaných) občanov.

A je na mieste zdržanlivosť aj s ohľadom na bežné demokratické (ústavné) procesné kroky, v ktorých bude hrať rolu aj prezidentka SR. Samotné víťazstvo vo voľbách ešte nie je dôvod na paniku. Aj z víťazstva primitívneho HZDS sme boli zdesení, a kde je dnes Muftí...

Navyše... sú to len prieskumy... na konci januára 2020 malo nakročené na celkové víťazstvo ĽSNS, po „mossadovskej“ akcii OĽaNO v Cannes je práve OĽaNO skokanom... Proste sa to mení.

Mnohí (okrem tých, ktorí profitujú na Slovenskej kriminálnej republike) si prajú razantný pád SMERu-SD... Do prvej trojky sa však tlačia všetko strany, ktoré majú veľmi sporný koaličný potenciál... Tak načo paniku. Prvé miesto ešte nebude znamenať koniec sveta.

Netreba zažíhavať oheň v hlavách bežného pospolitého ľudu, lebo dav má inú inteligenciu ako jednotlivec (ak neviete, tak NIŽŠIU) a keď „padne facka na sále“, tak už potom padne aj druhá a tretia a štvrtá a... kto rozsúdi, kto prvý hodil kameňom? Zo straníckych kasičiek to asi hradiť nebudete...

Môžete spustiť udalosti, ktoré nebude vedieť „vrátiť naspäť do fľaše“. O podobnosti z 30-tymi rokmi v Nemecku (komunisti vs. nacisti) nateraz radšej pomlčme.

A tiež je na mieste otázka komu takého partizánčiny prospejú viac... parlamentnej strane, ktorá po vážnych chybách štátu má nakročené k najlepšiemu volebnému výsledku doteraz alebo neparlamentnej strane, ktorá po optimistickej fáze klesá na prirodzené percentá výskytu svojho mestského ľavicového elektorátu v spoločnosti?

Na takéto veci je už neskoro v posledné týždne pred voľbami. Našťastie podľa diskusie pod článkom je zjavné, že aspoň časť verejnosti si zachováva chladnú hlavu...

Len aby bolo jasno...
Disclaimer: Bloger nie je voličom (a ak sa nestane nič šialené, ani nebude) strany Kotlebovci - ĽSNS.

Z textu je to jasné... Ale pre istotu...
Disclaimer: Bloger nie je voličom (a pravdepodobne ani nebude) koalície Progresívne Slovensko / Spolu.

A ešte ten spomínaný článok o Nemecku.

https://www.institutvk.cz/clanky/1468.html

Je to ten prípad, keď sa aktivizmus dostane až príliš ďaleko. U nás zatiaľ sú to iba pokrikovačky po námestiach, ale je zjavné, že to dokáže ísť aj ďalej.

Nemecko je dosť dominantnou krajinou v rámci EÚ a spolupracujeme s ním hlavne ekonomicky. Majú tu svoje Volkswageny a Lidly a Kauflandy a iné... ale mali by sme smerom k Nemcom zachovávať zdržanlivosť. Nemecko dnes už nie je krajinou, ktorá by pre nás mala byť vzorom. V žiadnej oblasti. Mali by sme na to myslieť...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Tomáša Prokopčáka

Tak ste teda vyhrali voľby, a teraz čo?

Krátky list budúcej vláde.

Komentár Zuzany Kepplovej

Skepsa nad Matovičom má rácio

Nečaká nás menej populizmu ako s Ficom, ale viac.

Kočnerovo sledovacie komando kontra sledoval niekto ďalší

Ľudia od Petra Tótha mali tajné tiene.


Už ste čítali?