diel 40 - rubrika: 7_up

Autor: Robert Štepaník | 7.3.2020 o 23:00 | (upravené 18.3.2020 o 13:20) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  32x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 40, v Bratislave, 7. marca dvetisíc dvadsať - The The + GusGus

Rubrika 7_up je rubrika (seriál), ktorý sa zaoberá skladbami z oblasti alternatívnej hudby, ktorých stopáž presahuje 07:00, tzn. trvajú viac ako 7 minút. Nad 7 minút. 7 up.

Priebežne si môžete v histórii tohto blogu (podľa názvu rubriky) nájsť všetky diely, ktoré sa extra dlhými skladbami zaoberali...

Dnes pokračujeme najprv 80-tymi rokmi a potom rokom 2011.

 

The The nie je hudobná skupina. Je to typický príklad toho, čo sa občas nazýva „hudobný projekt“. Jediným stálym členom skupiny je Matt Johnson z Londýna (UK), členmi skupiny bolo priebežne ďalších cca 17 ľudí a ďalšie desiatky ľudí boli hosťami na albumoch alebo spolupracujúcimi členmi na nahrávacích sessions alebo počas koncertov.

SOUL MINING (1983, Some Bizzare) je považovaný za debutový album The The. A naozaj to tak môžeme brať, ale jeden zádrhel to má.

V roku 1981 vyšiel na značke 4AD album BURNING BLUE SOUL, pôvodne pod menom Matt Johnson. Neskôr však tento album vyšiel v reedícii už pod hlavičkou The The. Motiváciou Matta Johnsona bolo, aby celá diskografia bola zaradená pod jedným menom (aj z obchodných dôvodov, kvôli vyhľadávaniu).

Takže čisto technicky a fakticky naozaj je SOUL MINING debutový album, ale akceptujme tú reedíciu a považujme teda SOUL MINING za druhý album The The, hoci je historicky prvý, ktorý vyšiel pod hlavičkou The The. Reedícia do toho radu dostala poriadok a prvým albumom The The je BURNING BLUE SOUL.

Veď aj v Biblii sa píše, že prví budú druhí a druhí budú prví :-) Či?

A to ešte je tam v histórii The The nevydaný album THE PORNOGRAPHY OF DESPAIR, ktorý mal byť skutočným prvým albumom The The... ale nekomplikujme to teda.

Album SOUL MINING mal na vinyle (neplatí pre Austráliu a Nový Zéland) 7 skladieb a album končí parádnym trackom Giant. Ktorý má viac ako 7 minút.

Matt Johnson nie je len hudobník, ale aktívne sa vyjadroval aj k politickým témam.

Napr. k agresívnemu militarizmu USA, ktoré sú plutokraciou ovládanou zbrojárskymi firmami (na albume INFECTED z roku 1986) a tiež k tomu, ako ľudská povaha (ľudská prirodzenosť) limituje vývoj spoločnosti (na albume MIND BOMB z roku 1989).

Mnohí považujú špeciálne túto pieseň Good Morning Beautiful ako „prophecy“, veštbu - skladbu ktorá predznamenáva vtedy len budúce (dnes však aktuálne) problémy Západu s multikulturálne importovaným islamom... a celkovo so staronovým problémom náboženských vojen, resp. prepojenia náboženskej argumentácie a politiky.

(Osobne si myslím, že text pojednáva všeobecne o tom, že náboženstvo dokáže byť podkladom pre agresiu, ktorej vykonávateľom sú potom náboženské ovce... ale dnes v Európe je fakticky už len jedno náboženstvo, ktoré má konfrontáciu medzi veriacimi a neveriacimi stále ako svoju oficiálnu doktrínu...)

My sme si mysleli, že naša civilizácia má túto etapu vývoja už definitívne za sebou... (a ak by išlo iba o nás, belošských etnických Európanov, tak naozaj, my sme z toho už vyrástli...).

Sme si mysleli, že nás sa to už netýka... Ale import cudzorodého obyvateľstva do Európy spôsobil aj import cudzích problémov do nášho politického diania a spoločenskej reality (napr. napäte medzi Turkami a Kurdmi v Nemecku alebo napätie medzi moslimami a Židmi vo Francúzsku a tiež inde v Európe).

Aj ľavicoví utopisti (ktorí snívajú o srdečnosti a pomoci bez hraníc a bez konca) aj globalistickí podvodníci a manipulátori (ktorí snívajú o ďalšom znižovaní ceny nízkoplatenej práce a o oslabovaní ekonomickej kondície národných štátov cez záťaž na sociálny systém) uvideli, že následky bývajú zreťazené a že súčasťou následkov sú aj „vedľajšie účinky“. Že život je zložitejší než ideológia a sociálne inžinierstvo... ale ich priamo sa krv na uliciach nedotýka.

Západ (resp. presnejšie západné politické elity) sa tak vlastnými chybami „namočil“ do takých udalostí, že ho v 21. storočí(!!!) týkajú náboženské vojny, medzinárodný terorizmus, napätie medzi náboženským a sekulárnym, že vzrástla nevraživosť medzi etnikami a komunitami, zosilnili sa rozpory a potýčky... a že to nie je niečo vzdialené, ale že tento nehorázny „neporiadok“ (radšej ani nechcem použiť expresívnejšie slovo) má Západ teraz priamo doma. Elita si zatiaľ ešte žije svoje luxusné životy na hornej palube West-Titanicu, ale nižšie spoločenské poschodia už zo svojej každodennej reality jasne vidia, že kolos riadne naberá vodu... (no, vlastne taký Macron už tiež vidí ako mu pod zadkom „horí“ Francúzsko a koľko ľudí v žltých vestičkách nesedí večer doma a necucká Bordeaux, ale už má dostatočnú motiváciu pobehovať mu po uliciach)

A viete ako je to s loďami... horná paluba sa nakoniec aj tak porúča pod hladinu spolu s podpalubím. Keď poškodíte fundament, je len otázkou času, kým sa zbortí aj nadstavba.

V období albumu MIND BOMB (1989, Epic), jeho nahrávania aj koncertného propagovania, sa The The asi najviac podobalo na štandardnú skupinu. Jej členom bol aj Johnny Marr, legendárny gitarista The Smiths. V skladbe Good Morning Beautiful hrá asi najpsychedelickejšie, ako som ho vôbec kedy počul hrať... 

Album MIND BOMB je jeden z najlepšie sprodukovaných alternatívno-rockových albumov všetkých čias. producentmi boli Matt Johnson, Wayne Livesey a Roli Mosimann (člen skupín Swans alebo Wiseblood). A práve také to "dunivé" vo zvuku na tom albume, to je práve "čistý Swans".

Ak je to možné, počúvajte na slúchadlá a čo najhlasnejšie. "Odpáli" vám to mozog. Lebo to je MIND BOMB.

Dajme si ešte niečo ďalšie hypnotické cez 7 minút.

The The je názov bez významu. Je to len zdvojenie gramatického určitého člena. Kreatívny spôsob ako vytvoriť zaujímavý abstraktný názov.

Ale je tu ešte jedna skupina, ktorá má v názve dvakrát po tri písmená... GusGus z Reykjavíku... (pozri aj PWP22)

Ale GusGus už význam má. Naozaj to vychádza zo slova „kuskus“. Pretože v úvode existencie GusGus boli jeho súčasťou aj filmári, brali inšpiráciu aj z oblasti filmu. Vo filme Ali: Fear Eats the Soul z roku 1974 od režiséra Rainera Wernera Fassbindera jedna z hlavných postáv takto skomolene vyslovuje kuskus.

GusGus vznikli v roku 1995 ako „umelecké združenie“, ktorého súčasťou boli hudobníci, herci, filmári a výtvarníci... Celkovo cca 10 ľudí. Pikoškou je, že v úplnom začiatku s nimi bola aj Emilíana Torrini Davíðsdóttir, ktorú poznáte ako Emilianu Torrini...

Po vynikajúcom treťom albume THIS IS NORMAL (1999, 4AD) z GusGus odišli filmári, postupne sa roztratili aj ostatní... väčšinou za svojimi vlastnými umeleckými projektmi...

Nakoniec zostali len dvaja kmeňoví členovia Daniel Ágúst Haraldsson (spev), Birgir Þórarinsson (hudba) známy skôr ako Biggi Veira. Dnes sú teda GusGus už len duo - Biggi a Daniel.

V úvode svojej kariéry (prvé tri albumy, medzi rokmi 1995 až 1999) boli GusGus experimentálna elektronická skupina... postupne (aj zužovaním personálneho obsadenia a teda asi aj zužovaním pohľadu na hudbu a zužovaním možností) zvuk už nebol tak pestrý... boli viac jednostranne danceflooroví (houseoví)... aj z toho dôvodu sa dostávali viac do dlhších stopáží, ktoré sú charakteristické pre elektronickú tanečnú hudbu. Lebo dostať človeka do „tranzu“ trvá nejaký čas...

V skladbe Changes Come hosťovsky spieva Högni Egilsson zo skupiny Hjaltalín. Album ARABIAN HORSE vyšiel koncom mája 2011 na nemeckom techno labeli Kompakt.

Tím rádiostanice KEXP zo Seattlu (Wa, USA) každý rok na jeseň nahráva aj na festivale Iceland Airwaves. To je už tradícia. Takto nahrali aj vystúpenie GusGus v KEX Hosteli v Reykjavíku dňa 12. októbra 2011.

Pre album ARABIAN HORSE sa do zostavy GusGus vrátila aj Urður Hákonardóttir, ktorú vidíte aj v tomto koncertnom videu (rovnako ako v oficiálnom videoklipe ku skladbe Over).

Tak sme odvolili... Výsledky sú zaujímavé. A skôr pozitívne (pozitíva prevažujú, z môjho subjektívneho pohľadu). Ale netešme sa dopredu... jednak je samotná politika charakteristická hlavne svojou nestálosťou a nevyspytateľnosťou a tiež Slovensko má svoje špecifiká (a toto už nie je myslené pozitívne).

Po 29. februári 2020, ak nezvíťazí žabomyšie taktizovanie a výsostne partikulárne záujmy, sa nám výrazne zvýšila pravdepodobnosť, že nastanú také zmeny v zákonoch a vo fungovaní štátu, že Slovenská kriminálna republika (zločinecký systém zámerne vybudovaný a „pestovaný“ od roku 1993) padne a začneme budovať Slovenskú republiku. Konečne. Po viac ako 30-tich rokoch od roku 1989 by sa už fakt patrilo...

Hlavná téma volieb... nakopať do zadku SMER-SD a oligarchický systém rozkrádania, demontáže a deformácie štátu sa v podstate podaril. 38 pro-oligarchických záškodníkov v novom zložení parlamentu je síce ešte stále príliš veľké množstvo, ale toto boli „iba voľby“, nie fyzická defenestrácia ani vojenský puč s popravami na štadiónoch, takže buďme radi aj za taký výsledok. Kyslé tváre Precedu a Bábkového Premiéra ale aj tak stáli za to, nie?

Ľudia sú rôzni, politici sú rôzni a bolo zaujímavé sledovať, ako sa ktorá strana postavila ku kampani, aké témy vyťahovala a živila. Bola to škola taktiky aj stratégie... Dlhodobé stratégie boli jasnejšie, v operatívnej taktike sa urobilo zopár chýb, ale keď niečo robíte (navyše pod tlakom vonkajších udalostí a vlastných očakávaní), tak neviete predom, či robíte dobre... to ukážu vždy až následky.

Lebo na seba narážajú dva fenomény:

1) téma volieb (ktorá sa do značnej miery prekrýva so spoločenským dopytom)

2) nutnosť odlíšiť sa od ostatných (tzn. hľadať špecifické témy, v ktorých je strana silná... najlepšie tie, v ktorých je strana jedinečná)

príklad: PS/Spolu, resp. hlavne PS používali slogan „Mladá sila“, lebo to bola ich „unique selling proposition“... Oni fakt sú „mladá sila“ a nikto iný okrem nich to nemohol takto jasne povedať... Preto to aj využili a preto to bol dobre zvolený headline. Bolo to jasné posolstvo. A oni živili zámerne v priebehu kampane tému starých a nových politikov a tvrdili, že nadišiel čas starých vymeniť.

Téma kampane a nutnosť odlíšiť sa sú dve položky, ktoré občas idú až proti sebe. Jediná strana, ktorej sa ich vo voľbách 2020 podarilo dostať do súladu (do rezonancie) bolo OĽaNO... a preto je OĽaNO víťaz. OĽaNO je logický víťaz... Nebolo jasné, že nutne vyhrá (spiatočnícka sila je síce oslabená, ale ešte stále dosť veľká), ale je dobré, že OĽaNO získalo prvé miesto, pretože sa môžeme vyhnúť tlačovkovým tirádam Opuchnutého Vševedka zo SMERu-SD a nechutnému politickému kupčeniu (podplácaniu). Celá spoločnosť by bola len zbytočne traumatizovaná a znechutená pokusmi SMERu-SD zostaviť vládu a je dobré, že nám jednoznačný výsledok volieb umožnil "nezahučať" do takejto slepej uličky.

Súlad témy volieb (ktorá tiež nemusí byť stála... ale na Slovensku už dlhšie je) a jedinečnej ponuky strany vytvorila rezonanciu a tak, ako vo fyzike (elektrike) zosilnila kmitanie...

Elektrická rezonancia v elektrickom oscilačnom obvode vzniká, pokiaľ je frekvencia budiacich kmitov zhodná s vlastnou frekvenciou oscilátora.

Frekvencia budiacich kmitov (dopytu spoločnosti) bola zhodná s vlastnou frekvenciou oscilátora (strany) :-)

SMER-SD zanechal Slovensko plné nasratých ľudí. Ľudia vo voľbách 2020 „chceli vidieť krv“. A je to pochopiteľné. Už v roku 2016 sa volilo anti-systémovo... a rok 2020 to len zosilnil...

Sú tu oprávnené výhrady, že Slovensko stále volí naivne a populisticky (pozri na prvé 4 strany vo výsledkoch volieb) a je úplne jasné, že na Slovensku ešte stále funguje skôr „emokracia“ než demokracia. Slováci nie sú práve národ chladnej hlavy a ani extra imponujúcej intelektuálnej úrovne, ale súčasná situácia si nadšenie a mobilizáciu vyžadovala. Takže nie je dôvod na kritiku.

To, že OĽaNO na seba v závere kampane naviazalo spoločenský dopyt, potvrdil aj diskutér pod jedným z článkov (ktorý už sa týkal skladania novej vlády a pochybností o tom či štvorkoalícia či trojkoalícia), ktorý vtipne uviedol: "Igor, dali sme objednávku a čakáme na urgentnú dodávku služieb."

Presne tak, ľudia vložili isté očakávania špecificky do strany OĽaNO a prechádzali ku OĽaNO v posledných fázach kampane preto, lebo OĽaNO najlepšie zosobňovalo túžby/očakávania občanov. Boli to vlna silných emócií... Ľudia sa o tom rozprávali na uliciach, v MHD, v práci...

Mňa sa to až tak netýkalo, ja som volil až príliš racionálne, ale som rád, že vlna vznikla a že táto vlna môže byť základom novej vlády. Lebo ak niečo v tomto svete a priľahlom vesmíre už dlhšie potrebovalo „reštart“, tak to bolo práve Slovensko. Hnilo to tu už príliš dlho.

Ja už som spomínal v inom dieli (asi sa to týkalo prezidentských volieb 2019), že Slovensko je za mnohými európskymi štátmi pozadu a nedokážeme reagovať na globálne geopolitické výzvy (a hľadať čo najlepšie miesto Slovenska v nich), pretože ako takí veční prváčikovia riešime ešte stále len úplné základy - ako má vôbec fungovať tento štát (a to je tragédia pod ktorou sú podpísané predovšetkým zločinecké organizácie SMER-SD a HZDS). Zbytočne sa tak dostávame do závozu udalostí a pod vplyv štátov, ktoré v tom majú viac jasno, resp. nemusia riešiť triviality ako my... Ale snáď postupne dozrejeme. 29. 2. 2020 sme k tomu urobili dôležitý krok...

najväčšie pozitíva volieb 2020

* SMER-SD nie na prvom mieste (to je technické/procesné zjednodušenie, lebo ušetrený čas a nervy)

* relatívne malý počet strán v parlamente (prehľadnejšia matematika)

* viacerí aktívni "hecovači" kultúrnych vojen mimo parlament (menej potýčok v prípadnej budúcej koalícii)

* optimizmus spojený s predvolebnou občianskou mobilizáciou (výsledok OĽaNO je výsledok mobilizácie... netreba ho však považovať za trvalý... ale oslobodzujeme sa konečne mentálne od SMERu, to je dôležité... postupná marginalizácia SMERu je dobrá správa)

najväčšie negatíva volieb 2020

* víťaz sám (aj líder, aj strana) je vlastne neštandardný a nestabilný (bude viac rozobraté v ďalšom dieli, čoskoro)

* prílišná dominancia víťaza nad zvyškom možných koaličných partnerov (prípadné problémy víťaza fatálne spochybnia celú koalíciu/vládu a ostatné subjekty nebudú mať silu (mandáty) to korigovať)

víťazi volieb 2020
OĽaNO, Sme rodina

asi sklamaní, ale neporazení z volieb 2020
SMER-SD, ĽSNS, SaS

neočakávane porazení z volieb 2020
PS/Spolu

očakávane porazení z volieb 2020
Za ľudí, KDH, SNS, Most-Híd

tí, od ktorých sa veľa nečakalo vo voľbách 2020
MKO-MKS, Dobrá voľba, Vlasť, Socialisti (a všetok planktón pod tým, vrátane DS) (aj o Socialistoch bude ešte reč)

Nie je to pre voličov jednoduché pri výbere strán, pretože vo svete sa deje veľa procesov paralelne a jednotlivé strany k tým veciam zaujímajú postoje a nastavujú si tak svoje politiky a hodnotovo-ideologické tézy...

Môžete si vyberať strany na osi ľavica / pravica.
Tzn. strany, ktoré preferujú viac štátu a viac prerozdeľovania financií a strany, ktoré preferujú menej štátu a viac peňazí pre jednotlivcov. (V riadení štátu sa musia tieto prístupy vhodne kombinovať, ale je dobré vedieť, kto je na akej pozícii.)

Môžete si vyberať strany na osi konzervatívny / liberálny.
Pri liberalizme si môžete vyberať z ľavicového liberalizmu vychádzajúceho z neomarxizmu („menšiny sú nový proletariát“) alebo z klasického pravicového (prevažne ekonomického) liberalizmu. Pri konzervativizme môžete vyberať medzi sekulárnym konzervativizmom a nábožensky ladeným konzervativizmom.

Môžete si vyberať strany na osi pro-národný / pro-globalistický.
Tzn. strany, ktoré sú identitárske a presadzujú hlavne národné záujmy, a strany, ktoré sú pro-globalistické a presadzujú globalistické politiky (prepájanie ekonomík, presun fokusu rozhodovania na nadnárodnú úroveň, propagácia masovej migrácie, zmiešavanie oprávnenej humanitárnej migrácie s ekonomickou migráciou a živenie ilúzie o klimatickej migrácii, koncept „open borders“).

Takúto analýzu si urobí málokto, väčšinou sa volí omnoho živelnejšie... Väčšinou sa aj tak volí (v našich nestabilných demokraciách) na základe toho, čo sa aktuálne v štáte deje, čo je „témou volieb“ a tiež podľa toho, komu chcete urobiť zle... Voliť proti niekomu je tiež spôsob ako sa postaviť k voľbám.

 

Poďme ku samotnému volebnému rozhodovaniu:

Ja osobne keď volím, tak používam 3 jednoduché pravidlá:

1) Nikdy nevolím novú stranu
(to som musel porušiť pri SDK a SDKÚ, ale to bola vec, ktorú priniesol priebeh udalostí... tzn. nie vždy sa tomu dá vyhnúť, ale snažím sa nevoliť „novotvar“)

2) Nikdy nevolím stranu, za ktorú kandiduje Martin Dubéci
(to znie ako trochu debilný dôvod, ale možno, že raz sa k nemu ešte vrátim a vysvetlím... možno si zatiaľ trochu aj pogooglite a urobíte si vlastný názor)

3) Krúžkujem málo, ale ak krúžkujem, tak sa snažím vynechať povolania ako právnik, advokát, ex-sudca, emeritný sudca a podobne (Čaputová je trochu iný prípad, lebo to bola voľba prezidenta.)

Oligarchovia resp. „únos štátu“ sú totiž problém, ktorý sa objavil až druhý v poradí... prvým problémom SR od roku 1993 bolo, že sa do vedenia štátu dostávalo príliš veľa právnikov... prúser bol potom de facto nevyhnutný. Najprv sme z neznalosti vydali krajinu JUDr-mafii a až následne sa dostala do rúk mafie/organizovaného zločinu.

Na Slovensku totiž už od roku 1993 trvá studená občianska vojna medzi právnikmi a ne-právnikmi (laickou verejnosťou). Je to boj o moc... Samozrejme, nie je možné nejakú profesnú skupinu vydeľovať z prístupu k voleným a verejným funkciám, ale volič môže svojimi preferenčnými hlasmi rozhodovať koľkým právnikom otvorí dvere ku exkluzívnej možnosti byť v parlamente a ani to nás ešte nezachraňuje... V parlamente však vznikajú zákony a naše zákony sú mnohokrát už od bodu nula napísané tak, aby boli asymetrické alebo bezzubé... V jadre síce dobre myslená nezávislosť súdnictva (v zmysle tzv. trojdelenia moci – zákonodarstvo/exekutíva/justícia) rezultovala do toho, že dnes majú sudcovia veľké právomoci a žiadnu zodpovednosť... že dochádza k excesom, že JUDr. Štefan Harabin, ako predseda NS SR, nevpustí kontrolu NKÚ na NS SR, pretože vraj „nezávislosť“ a málokto sa potom ohradí, že NKÚ nejde zasahovať do súdneho procesu, do rozhodovacej aktivity súdu, ale kontrolovať hospodárenie súdu, lebo súd je rozpočtová príspevková organizácia žijúca zo štátneho rozpočtu. Zle pochopená a zle realizovaná „nezávislosť súdnictva“ rezultovala do toho, že sudcovia ju pochopili ako „svojvôľu“, čo umožňuje vydávať nezákonné rozsudky vycucané z prsta, poškodzovať sporové strany nezákonnými rozhodnutiami, účelovými procesnými krokmi či neaktivitou súdov bez toho, aby niekomu konkrétnemu pri tom hrozila sankcia. Čo môže byť zneužívané, to zneužívané nakoniec aj bude... a to sa stalo aj na Slovensku.

Takýto stav je tu vytvorený zámerne... Právnici v najväčšej miere zodpovedajú za to, že tu od roku 1993 vznikla amorálna kriminálna republika, v ktorej absentujú akékoľvek znaky právneho štátu. A stalo sa to nevyhnutne... Ak ste už prišli do kontaktu s právnikmi, tak viete, že mnohí z nich sú „genetickí poškodenci“ (psychopatia je priamo súčasťou ich osobnostnej výbavy) alebo sa na nich prejavili roky a roky v zamestnaní, ktorého súčasťou je morálny relativizmus. Viete, že keď svojho právnika dôsledne nekontrolujete, tak sa veci veľmi často dostávajú do štádia, že všetci zúčastnení majú škodu, jedine právnik má profit... Preto je potrebné zvažovať, akých ľudí pripustíte ku tvorbe zákonov a k riadeniu štátu... Úplne bez právnikov to nejde, ale je dobré, keď ich vieme vyvažovať inými profesiami. Aj tohtoročné januárové udalosti okolo JUDr. Dobroslava Trnku sú špinavé „právnické hry“... a hrané za peniaze daňových poplatníkov.

Okrem týchto základných 3 pravidiel, samozrejme aj mňa sa dotýkajú ďalšie ad hoc ciele, ktoré je potrebné konkrétnymi voľbami dosahovať. Takže aj ja som sa (dúfam) zapojil do boja proti korupcii (čo bola dominantná/hlavná téma volieb). Nenechal som sa strhnúť euforickou vlnou, ale je dobré, že k nej došlo... bola potrebná.

Je dobré si usporiadať veci, ktroré sú nevyhnutné a ktoré sú menej dôležité. Občania si to usporiadali lepšie než niektorí novinári a tzv. „politická elita“. Jeden z diskutérov to charakterizoval úplne presne: (príspevok je editovaný)

„Ľudia na Slovensku nevyšli do ulíc preto, že sa neriešia práva žien a LGBT komunity, ale že tu máme skorumpovaný štátny aparát. Toto je potrebné vyriešiť v prvom rade. Zvýšiť dôveru ľudí v súdnictvo a políciu. A verte mi, toto bude veľmi ťažká úloha. A pokiaľ to bude znamenať, že nebude priestor pre vaše "hodnotové" problémy, radi si počkáme na dobu, kedy tu už bude poriadok a ľudia nebudú frustrovaní z činov politikov. Netvrdím, že toto čo spomínate, nie je dôležité, ale keď čistíš maštaľ, nebudeš riešiť to, že nemáš oblečené dúhové montérky.“

A ja som Igorovi pomohol prihodiť najstabilnejší (dúfam) článok prípadnej budúcej koalície (v čase vzniku tohto textu sa o koalícii ešte len jedná a názory sú rozporuplné).

Tiež som zvažoval a potreboval to, aby „moja strana“ mala dôstojné a racionálne vystupovanie. Pri aplikácii tohto pravidla mi, žiaľ, museli vypadnúť obe pro-národné strany (SNS a Vlasť), ktoré nemajú lídrov s akceptovateľným vystupovaním.

Ja osobne si viem predstaviť, že by som volil pro-národnú až nacionalistickú stranu (niečo ako UKIP), ale taká strana nebola v ponuke, tak som aspoň hľadal stranu, ktorá má explicitne anti-imigračný postoj (resp. únio-skeptický postoj). Toto je horúca pôda a mnohé strany sa k tejto téme stavajú akosi vyhýbavo, ale je tu jeden líder, ktorý to aj v médiách vedel podať jasne, že strana nepôjde do takej vlády, ktorá by bola ochotná schváliť tzv. „migračné kvóty“. Keď neprší, tak nech aspoň kvapká...

Týmto som ozrejmil, v akej situácii som bol tesne pred 29. februárom 2020 a čo definovalo moje volebné rozhodnutie. V najbližšom diele sa ešte pristavím pri jednotlivých stranách a čo (z môjho pohľadu) bolo príčinou ich volebného úspechu a neúspechu.

Štefan Hríb vo svojom komentári v časopise .týždeň dňa 1. 3. 2020 napísal: „Rozhodnutie, ktoré padlo v sobotu, je... najlepšie možné. Nie je najlepšie, pretože je v mnohom málo dospelé, a isto tak zakladá budúce problémy. Ale je to veľký krok dopredu. V porovnaní s uneseným štátom je to celkom iný vesmír.“

A ja dodávam, že kombinácia solídna liberálna prezidentkatrochu divoký konzervatívny parlament vôbec nemusí byť zlá kombinácia. Spomeňte si na časy, keď premiérom bol Robert Fico a prezidentom Ičo Gašparovič... Od tých časov sme urobili priam míľový krok!!!

Áno, zatiaľ netreba byť negativistickí... zatiaľ to ide dobre. Máme síce oprávnené pochybnosti, či Igor Matovič je pripravený na rolu premiéra a či OĽaNO bude dostatočne stabilné, aby sa podarilo naplniť predvolebné sľuby... ale buďme pozitívni. Slovenská kriminálna republika možno týmto naozaj končí... Ak chceme zmenu, „pindanie“ nám naozaj nepomôže.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE VLADIMÍR OLEÁR

S koronavírusom sa musíme naučiť žiť

Koronavírus na Slovensku očami epidemiológa.

PIVNÝ ŠPECIÁL

Plechovka bola vzácna. Slovenské pivo išlo na strechu sveta aj do vesmíru

Vďaka pivu ste vybavili skoro všetko.


Už ste čítali?