diel 43 - rubrika: duety alternatívne

Autor: Robert Štepaník | 9.4.2020 o 23:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  42x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 43, v Bratislave, 9. apríla dvetisíc dvadsať 

Toto je prvý diel rubriky, ktorá je v tomto blogu nová - duety alternatívne.

V tejto rubrike sa povenujeme duetom a vokálnym spoluprácam spevákov z oblasti alternatívnej hudby. Ale najprv si musíme definovať "duet", lebo tak jednoduché (ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad) to zase úplne nie je.

 

Väčšina piesní (vrátane alternatívnych) sú z hľadiska vokálu jednohlasé piesne.

Jeden hlas však v štúdiu aj tak zvyčajne naspieva viacero stôp (tracks), ktoré sú potom poskladané dohromady, takže spevák (speváčka) takto vytvára viachlasy sám so sebou. Časté je takéto harmonizovanie hlavne v refrénoch, v medzihre alebo v záverečnej gradácii piesne. Je to dosť o súhre zvukového inžiniera, producenta a speváka (ale aj o ich zmysle pre mieru, aby sa hlas nevrstvil tam, kde nie je nutné).

Občas prispevujú do piesne niektorí vokálne dobre disponovaní spoluhráči (čo je veľmi cenné, keď basgitarista/tka vie robiť aj takéto „atmosféry“ navyše), alebo dokonca viacerí členovia spievajú kolektívne, zborovo či už unisono alebo vo viachlasoch (pozri napr. americkú skupinu B-52´s alebo americkú skupinu Tilly & The Wall... alebo britskú skupinu Housemartins... alebo staré popové skupiny zo 60-tych rokov... takých príkladov je veľké množstvo). Skupiny proste občas spievajú „skupinovo“, to už akosi vyplýva z definície. Ak aj však v skupine spievajú dvaja, nepovažujeme to zvyčajne za duety... lebo „skupina“.

Piesne od Wham! nie sú duety, piesne od Lily & Madeleine nie sú duety, hoci striktne matematicky vzaté sú naozaj o dvoch hlasoch, sú to piesne, ktoré zrealizovalo duo a sú interpretované dvomi hlasmi.

Čo je teda duet? Musíme si to nejako ohraničiť... Možno nie úplne presne podľa knižnej definície, ale určite z praktického hľadiska, aby bolo jasné, kam siahnuť a čo vybrať...

Pre potreby tejto občasnej rubriky - duety alternatívne - budeme za duet považovať špecifický prípad piesne, ktorá od začiatku počíta s dvomi hlasmi. Avšak nie s dvomi hlasmi priamo z jednej skupiny (z dua, tria atď.). Lenže dva hlasy... to ešte nie je všetko.

Špecifickým prípadom sú tzv. featuringy. Časté sú napr. v elektronickej hudbe, keď autor elektronickej hudby nie je disponovaný si track odspievať (lebo je to hudobník-programátor... vlastne tak trochu ítéčkár) a pozve si šikovného (najlepšie renomovaného) človeka na výpomoc s vokálom. Za duet budeme považovať také featuringy, keď skupinu alebo interpreta dopĺňa (na vokále) ešte ďalší hosťovský hlas a nie je to len v podobe sprievodných back-vokálov. Lebo nech už back-vokály realizuje akokoľvek slávne meno a akokoľvek vo zvuku výrazne, stále sú to „len“ back-vokály.

A to je asi nie úplne presné, ale dosť dôležité pravidlo. Lebo by bolo dobré odlišovať duet a vokálny featuring.

Je Your Ghost (tzn. Kristin Hersh + Michael Stipe) duet? Všeobecne je považovaný za duet, ale Michael Stipe tam robí len doplňujúce vokály (additional vocals, back-vocals) pre podporenie atmosféry a nemá popri Kristin Hersh priestor pre full druhý hlas. Pravdu povediac... aj ja by som si trúfol to odspievať...

Z môjho pohľadu Your Ghost ani nebolo myslené ako duet. Druhý hlas (kontrastný, mužský) je tam kvôli atmosfére... Tiež to malo aj marketingový význam pri naštartovaní sólovej kariéry Kristin Hersh (po ukončení skupiny Throwing Muses), lebo v roku 1994 bol Michael Stipe a R.E.M. ďaleko ďaleko známejší než Kristin. Keď sa mi ale minú zásoby duetov, tak sa možno pristavíme aj pri Your Ghost. Lebo je to naozaj parádna vec...

Podobne spolupráca Saint SaviorBadly Drawn Boy-a z konca roku 2019 (The Place I Want To Be). Je to featuring (hostiteľkou je Saint Savior a hosťom je BDB), ale sú to len back-vokály (plus gitara)... dokonca by som bez upozornenia ani nespoznal, že je to BDB a nie akýsi bezmenný mužský hlas. Sú to dva hlasy, aj live to interpretujú spoločne... ale nie, nie je to duet. Kopec šikovných báb je v podobnej situácii a spieva rôznym skupinám vokály na albumoch (čo ja viem... napr. Wiseblood pre Father John Misty-ho), ale nie sú to duety. Nenazývame to duety. Je to len druhý hlas (back-vokál) použitý ako nástroj, ako doplňujúca zvuková vrstva.

Takže duet bude (v tejto rubrike) znamenať

* spojenie dvoch hlasov (pieseň pre dva hlasy)

* spojenie dvoch hlasov s pomerne vyváženým priestorom, s vyváženou expozíciou v piesni (tzn. 2x lead vokál, 2x rovnocenný vokál)

* a doplnkovo (ale nie vždy nutne) taká výstavba piesne, že každý z hlasov spievaaj svoju vlastnú (odlišnú) časť textu

 

No... toto by mohlo fungovať. Dúfam, že tie kritériá dokážem dodržiavať. Poďme teda na tie duety.

Jeff Buckley (USA) + Elizabeth Fraser (UK)

Jeff Buckley stihol počas svojho života vydať iba jeden radový album - GRACE (1994, Columbia). Pikoška je, že na začiatku ten album nemal dobré predaje... ale postupne získaval stále lepšie recenzie od hudobných kritikov, hudobníkov aj poslucháčov a rozbehli sa aj predaje, až sa ten album nakoniec dostal do rebríčkov typu „the greatest albums of all time“ a stal sa kultom. K statusu kultu mu pomohli nielen nešťastné udalosti, ale aj výročná reedícia v roku 2004, pri príležitosti 10-tich rokov od pôvodného vydania.

Ja osobne nie som nejaký veľký fanúšik Jeffa Buckleyho... Jeho veľkým vzorom boli Led Zeppelin a je teda cítiť, že jeho hudba korení niekde v 70-tych rokoch (ku ktorým si nie až tak spontánne nachádzam cestu, pretože som dieťa „post-punkové“, moje vnímanie hudby formovali až obdobia od punku vyššie). Takže nás ani neprekvapí, že album GRACE pochválili ako Jimmi Page, tak aj Robert Plant a mnoho ďalších hudobníkov, ktorí aktívne pôsobili v 70-tych rokoch, napr. David Bowie.

Mne hudba Jeffa Buckleyho pripadá už trochu „cez čiaru“ artistná a skôr formalistická a tiež prezdobená... aj keď, samozrejme, musím uznať, že perfektné hráčske výkonyvýnimočný hlas (myslím, že rozsah viac ako 4 oktávy). Ja však hľadám v hudbe niečo trochu iné... (na perfektné hráčske výkony zaťažený naozaj nie som).

Ale o to teraz nejde, či Jeff Buckley je pre mňa OK alebo nie, lebo dnes ide hlavne o duety. Ale ako intro do témy Jeff Buckley si dajme najprv ochutnávku Mojo Pin z albumu GRACE. Možno trochu pripomenie Radiohead... však?

Jeff Buckley nie je tzv. „alternatíva“, ale nižšie uvidíte, že je dôvod, aby sa tu dnes objavil.

Od roku 1996 Jeff Buckley začal (so svojou skupinou) pracovať na svojom druhom albume, ktorý sa mal volať MY SWEETHEART THE DRUNK. Napriek tomu, že so štúdiovými nahrávkami neboli veľmi spokojní, začiatkom roka 1997 už koncertovali s novými piesňami a o spoluprácu prejavil záujem aj Lou Reed. Budúcnosť nevyzerala vôbec zle.

Vo februári 1997 odchádza Jeff Buckley do Memphisu (Tennessee, USA), kde chcel pokračovať v nahrávaní v prenajatom štúdiu. Ale akosi to stále nebolo ono, menil sa aj producent (bol odídený dokonca aj Tom Verlaine, ktorého možno poznáte zo skupiny Television). Buckley si v medzičase začal nahrávať sám demá na 4-stopovom nahrávacom zariadení a demá posielal do New Yorku svojim spoluhráčom... Skupina mala priletieť do Memphisu 29. mája 1997, aby sa zocvičili a pokúsili sa piesňam dať finálnu štúdiovú podobu.

Večer 29. mája 1997 bol Jeff Buckley s Keithom Foti (členom road-crew tímu skupiny) pri Wolf River Harbor (čo je také bočné pokojné rameno Mississippi River) a Jeff Buckley sa rozhodol (tak ako bol, oblečený) skočiť do rieky a zaplávať si... Cez rameno v tom čase však prechádzal aj tlačný remorkér, a po tom, čo opadli vlny po prejazde remorkéra, už Keith Foti nevidel Buckleyho na hladine a nevedel ho nájsť. Neboli úspešní ani potápači, telo sa vynorilo samo až po 6-tich dňoch, 4. júna 1997.

Podľa pitvy sa nenašli známky alkoholu ani drog. Smrť bola uzavretá ako „accidental drowning“.  Čudná smrť, akoby bez kauzality, bez zrozumiteľného dôvodu, je dokonalý podklad pre rôzne „zaručené“ príbehy z ľudovej tvorivosti... A ešte čudnejší je fakt, že Elizabeth Fraser (vraj) presne v ten deň (29. 5. 1997) nahrávala vokály pre skladbu Teardrop, čo bola jej spolupráca s trip-hopovou skupinou Massive Attack.

No dobre, neexistuje oficiálny dôvod spochybňovať pitvu (aj keď aj pitva sa dá urobiť všelijako a všeličo sa dá aj napísať aj nenapísať do pitevnej správy... sú informácie o nezrovnalostiach alebo nedostatočnostiach v pitevných správach Ľudmily Cervanovej alebo napr. JFK... v prípade JFK išlo hlavne o to, aby pitevná správa nevzbudzovala zbytočné otázky, odkiaľ sa vlastne strieľalo... v Parkland Hospital v Dallase bolo po atentáte viac agentov než lekárov), ale bolo by zaujímavé sa dostať k nejakým úryvkom z výpovede Keitha Foti, ktorý bol posledný so živým Jeffom Buckleym... čiste kvôli tomu, čo sa dialo tesne pred tou udalosťou (ak by ste narazili na nejaký zdroj, tak mi dajte vedieť do diskusie). Už len samotný nápad „ísť si zaplávať v šatách“ je takmer 100%-ný nábeh na problémy... a nezdá sa mi, že toto sa zrodí v „čistej“ hlave a že žiadna iná „čistá“ hlava v takej situácii nepovie „človeče, nerob k*k*tiny“.  No ale oficiálna pitevná správa hovorí jasne... no drugs...

No a pravdepodobne v roku 1996 (niekedy sa spomína už rok 1995) mala vzniknúť nahrávka All Flowers In Time Bend Towards The Sun (niekedy sa označuje len ako All Flowers In Time). Nahrávka je len akustické demo, nie je dokončená... Je to duet Jeffa Buckleyho a Elizabeth Fraser (Cocteau Twins). Dva veľké hlasy na jednom mieste.

Na verejnosť sa dostala najprv len ako „leak“ v situácii, keď po smrti Jeffa Buckleyho nastalo pochopiteľné bezvládie nad vlastníctvom demo-nahrávok, ktoré mal Buckley rozpracované a rozposielal ich aj svojím priateľom či spoluhráčom (aj keď Columbia sa veľmi snažila to všetko nejako „pochytať“ a dostať pod komerčnú kontrolu) a ako súčasť posmrtného buckleyovského kultu vychádzali aj mnohé tzv. bootlegy, neoficiálne releasy s demami a koncertami, predovšetkým koncertami, na ktorých boli hrané nové, ešte nevydané piesne. To sa nedá úplne ukontrolovať, zvlášť za takej situácie...

Dokonca „story behind“ týkajúca sa konkrétne toho duetu je taká, že Elizabeth Fraser nebola nadšená, že sa nahrávka dostala vonku... Tvrdila, že kvôli nedokončenosti, ale sú v tom aj iné, osobnejšie dôvody. V závere fungovania Cocteau Twins (oficiálny koniec 1997) a v závere fungovania vzťahu Fraser/Guthrie, bol vraj medzi Elizabeth a Jeffom krátky (ale intenzívny) románik... O nedokončenosti to teda naozaj nie je. Zvuk je totiž aj tak veľmi dobrý.

Práve to, že je pieseň nedokončená, jej dáva ešte vyššiu „cenu“ ako raritke. To je ako vo filatelii - rôzne chyby sútlače, vadné farby a podobne sú cennejšie než riadne bezchybné emisie.

Jeden z poslucháčov pod videom charakterizoval pieseň takto:
To me, this is probably one of the most beautiful songs ever recorded, if not the most.
So raw, yet so delicate,

so angry, yet so tender,
so sophisticated, yet so simple.

Mexická(!) elektronická skupina Mind Cinema začiatkom roka 2018 zverejnila pomerne vlažný a nie veľmi zaujímavý elektronický cover (resp. skôr remake) tejto piesne. V ňom dokonca prevzali len tú časť vokálu, ktorý spieva Elizabeth Fraser a skladbu tým skrátili na nejakých 03:30. Čo vlastne ani nedáva veľmi zmysel...

Ale ak máte záujem, tak cez tag mind cinema - all flowers in time bend towards the sun
sa ku piesni (dokonca ku klipu) dostanete.  

Ale lepšie je si (rozhodne v tomto prípade) vypočuť originál. A tým, že je to len demoverzia, tak to má vlastne surovejší (alternatívny) zvuk. Plus Elizabeth Fraser... legendárny hlas alternatívnej scény... a preto je to tu.

Nick Cave and The Bad Seeds (Austrália) + PJ Harvey (UK)

V tom medzititulku som označil Austráliu ako domicil pre Nicka Cavea a skupinu The Bad Seeds, ale to platilo iba na začiatku... Nick Cave a spol. dlhší čas žili v Berlíne a ich (premenlivá) zostava bola dosť medzinárodná (USA, UK, Austrália, Nemecko, Švajčiarsko). Nick Cave dokonca žil nejaký čas v Brazílii a dlhé roky v Anglicku (Brighton), od roku 2017 žije s rodinou v Los Angeles.

Duet s Polly Jean Harvey, Henry Lee, vyšiel na albume MURDER BALLADS (1996, Mute Records). To bol v poradí deviaty štúdiový album The Bad Seeds. A (z môjho pohľadu) jeden z vrcholov The Bad Seeds, jeden z hudobných vrcholov vôbec spolupráce Cavea s Mickom Harveym.

Hudobne je ten album vynikajúci. Inštrumentálne pestrý a má v sebe aj latentný odpich (agresivitu). To, čo bolo súčasťou The Bad Seeds už od 80-tych rokov.

Album MURDER BALLADS je tzv. „band-oriented“. Počnúc ďalším albumom THE BOATMAN´S CALL (1997, Mute Records) už boli vlastne skoro všetky Caveove albumy akési „upokojenejšie“, realizované s ohraničenou inštrumentáciou (s prevahou klavíra a kláves) a z hrania The Bad Seeds sa do značnej miery stratila dovtedajšia dynamika... (z výnimkou projektu Grinderman v rokoch 2007 a 2010). Porovnaj napr. Stagger Lee z MURDER BALLADS s piesňami, ktorá vznikli počnúc THE BOATMAN´S CALL.

MURDER BALLADS tak vlastne ukončuje (z môjho pohľadu) jedno obdobie Nicka Cavea - obdobie mladosti Nicka Cavea a THE BOATMAN´S CALL je začiatok „stredného veku“ Nicka Cavea.

Henry Lee bol druhý singel (+ klip) z albumu MURDER BALLADS. Bol vydaný vo februári 1996, približne spoločne s albumom.

Henry Lee je vlastne tradicionál (ľudová pieseň) Young Hunting, ktorú The Bad Seeds prearanžovali. Pôvodne je to škótska ľudová pieseň, ale má svoj ekvivalent aj v Anglicku a vďaka vysťahovalectvu aj v USA. V rôznych krajinách sa traduje pod rôznymi názvami (Love Henry, Henry Lee, Earl Richard, The Proud Girl a aj iné) a s odlišnosťami v texte. Jednou z prvých verzií, ktorá bola zaznamenaná na hudobnom nosiči, je verzia z roku 1929, ktorú interpretuje bluesový spevák Dick Justice. Duet z roku 1996 sa (čo sa týka textu) najviac približuje práve k verzii z roku 1929.

Klip je natočený na jeden záber a zaujímavosťou je, že sa Cave a „pídžejka“ pred natáčaním údajne vlastne nepoznali... (a pritom mali podať pomerne intímny a telesný herecký výkon).

Nejaký čas po tomto sa Nick Cave pokúšal s PJ Harvey aj trochu randiť, ale vraj im to vydržalo len nejaké 4 mesiace a sú okolo toho dosť tajnosti...

La la-la-la-la, La la-la-la-li
A little bird lit down on Henry Lee

Morrissey (UK) + Siouxsie Sioux (UK)

Toto je (myslím) jeden z najznámejších duetov v oblasti alternatívnej hudby, aj keď nejako extra často sa nehráva v rádiách. Interlude vyšla v auguste 1994 ako ne-albumový singel. Bola nahratá počas nahrávania Morrisseyho albumi VAUXHALL AND I (1994, Parlophone). Neskôr bola zaradená na jednu z best-of výberoviek sólovej tvorby Morrisseyho (SUEDEHEAD: THE BEST OF MORRISSEY (1997, Parlophone)).

Je to vlastne hviezdna zostava britskej alternatívnej hudby - Morrissey (ex The Smiths) a Siouxsie Sioux (Siouxsie & The Banshees). Zaujímavé tu je, ako sa dopĺňa Morrisseyho mäkký hrdelný hlas obsahujúci zamatové a teplé alikvóty, s ostrým, akoby „cirkulárkovým“, prenikavým a výrazne studenším hlasom Siouxsie (dosť vhodným do post-punku alebo gothic-rocku, ale menej vhodným pre balady).

Zvukovo to vlastne pôsobí, ako keby mali prehodené role... mužský hlas tu má vlastne feminínne zvukové kvality a ženský hlas má maskulínnu ostrosť a „tvrdosť“... ale samozrejme, je to balada, takže aj Siouxsie ju interpretuje vlastne dosť s citom. Existuje aj verzia, ktorá je odspievaná iba Morrisseym.

Morrissey kontaktoval Siouxsie s návrhom spoločného duetu už začiatkom 90-tych rokov. V roku 1993 jej poslal pásku s výberom možných piesní... všetko to boli piesne spievané ženskými hlasmi (napr. Nancy Sinatra, Dionne Warwick a pod.). Finálny výber urobila Siouxsie. Bol plánovaný aj videoklip, ale nikdy nebol vytvorený ani návrh obrazov (scenár) pre videoklip. Bez videoklipu bola promotion dosť ohraničená.

Fotografia na obálke singla je výrez z fotografie Rogera Maynea s názvom "Girl Jiving in Southam Street". Verzia tu uvedená je "extended" verzia z 12-palcového vinylu.

Táto pieseň v podstate nestarne, pretože už v čase vydania stála „mimo času“. (viac nižšie)

Možno niektorí nevedia (a teda ani ja som veru nejaký čas nevedel), že Interlude je vlastne cover.

Originál však nie je duet, ale je len pre jeden hlas, ženský hlas. V originále Interlude spieva americká speváčka Timi Yuro (Rosemary Timothy Yuro), ktorá mala čiastočne talianske korene (jej pôvodné priezvisko bolo Aurro). Song vyšiel v marci 1968 na albume SOMETHING BAD ON MY MIND (1968, Capitol). A existuje dokonca aj oficiálne vydaná verzia s textom v taliančine...

Future Islands (USA) + Jenn Wasner (USA)

Duet vydala aj americká skupina Future Islands. Skupina, ktorú možno poznáte nielen podľa ich hudby, ale aj na základe dosť zvláštneho hlasu a dosť zvláštneho pódiového pohybu ich speváka Sama Herringa :-)

Svoj hudobný štýl oni sami nazývajú ako post-wave (ako kombinácia new-wave a post-punku). Výrazná je v ich hudbe basgitara. Ich basgitarista uvádza ako svoje vzory Petera Hooka (ex New Order) alebo Kim Deal (ex Pixies). Takže basgitara je „ťažšia“, jednoducho (minimalisticky) zahratá a pomerne tanečná...

Future Islands sú z Baltimore (Maryland, USA), doteraz vydali 5 albumov, zatiaľ ostatný v roku 2017 (THE FAR FIELD na značke 4AD). Už by aj bolo načase, aby opäť zverejnili niečo nové. Aktuálna zmluva ich zaväzuje celkovo k 3 albumom na značke 4AD, zatiaľ na 4AD vydali dva albumy.

Len tak mimo hlavnej témy... Future Islands urobili v roku 2015 aj cover vianočnej skladby Last Christmas... a tiež nie veľmi dobrý... Hmmm, tá pieseň fakt odoláva dobrému coverovaniu... a pritom to skúšali aj celkom šikovní ľudia... to je zvláštne... to je fakt zvláštne... Veď Wham! nie je zas až tak neprekonateľná kapela (a ja ju v blogu o alternatívnej hudbe v jednom(!) diele spomínam až dvakrát(!), to už je aká haluz).

Poďme naspäť k duetom... Duet, ktorý mám na mysli, je spoluprácou Future Islands s americkou hudobníčkou Jenn Wasner, ktorá je členkou skupiny Wye Oak (sú tiež z Baltimore, nahrávajú pre Merge Records) a má aj vlastný sólový projekt Flock of Dimes (vydáva cez Partisan Records).

Duet The Great Fire vyšiel na albume ON THE WATER (2011, Thrill Jockey Records). A je to jedna z mojich najobľúbenejších vecí od Future Islands. Teda v skutočnosti súperí o miesto najobľúbenejšej - súperí s Ancient Water, Day Glow Fire, The Fountain alebo A Song For Our Grandfathers.

O Jenn Wasner bola už v tomto blogu zmienka, a to hneď v dieli PWP01, kde je spomínaná ako producentka albumu PERFECT SHAPES pesničkárky Madeline Kenney, ktorý vyšiel začiatkom októbra 2018 na labeli Carpark Records. To práve ona v štúdiu dopomohla Madeline Kenney ku sviežejšiemu, pestrejšiemu a elektronickejšiemu zvuku.

Ale keď už sme pri Jenn Wasner, tak si ju môžeme trochu „naťuknúť“ aj ako Flock of Dimes, teda cez malú ukážku jej vlastnej tvorby. Semaphore vyšlo ako singel v roku 2016. Zatiaľ jediný album Flock of Dimes vyšiel v roku 2016 - IF YOU SEE ME, SAY YES (2016, Partisan Records).

Dá sa nájsť aj jeden celkom vydarený minimalistický akustický „cover“ duetu The Great Fire. Od kanadského folkového dua Ocie Elliott, čo je vlastne Jon Middleton a Sierra Lundy. Prvé ep vydali v roku 2017 a popularitu si postupne zvyšovali aj sériou akustických „vystúpení“ (ehm, teda vlastne „nastúpení“) v interiéri Hondy CR-V prvej generácie, ktorý má (podľa vlastných slov Sierry Lundy) „well-rounded acoustics“.  Takže to máme rovno aj s rubrikou „cover me“.

Sparklehorse (USA) + PJ Harvey (UK)

A ešte raz PJ Harvey, tentoraz ako hosťka na albume IT’S A WONDERFUL LIFE (2001, Capitol/EMI) americkej skupiny Sparklehorse. Bol to ich v poradí tretí album.

Sparklehorse je celkom zaujímavá, dnes už neexistujúca, skupina, ktorá v tomto blogu už bola aj spomínaná (pozri PWP06), aj sa tu „osobne“ mihla (pozri napr. PWP42). Mark Linkous (lebo predovšetkým on bol Sparklehorse) zvykol často prekrývať svoje melódie rôznymi pazvukmi, šuchmi, ruchmi a praskaním či úryvkami iných piesní a dosahoval tak zaujímavý lo-fi "destroyed" zvuk.

Mark Linkous (spáchal samovraždu - s použitím strelnej zbrane - v marci roku 2010) mal nos na zaujímavé spolupráce a jednou z nich bola aj spolupráca s PJ Harvey, ktorej hviezda prudko rástla predovšetkým od roku 1995, od albumu TO BRING YOU MY LOVE (1995, Island Records) a jej popularita prenikala aj mimo alternatívnej hudobnej scény.

Linkousovo melancholické (a dosť typicky americké) songwriterstvo vytvorilo pôsobivé „cuvée“ s hlasom anglickej indie-rockerky.

Na záver dnešnej dávky duetov jedna spolupráca francúzsko - quebecká (kanadská).
Indochine (Francúzsko) + Melissa Auf der Maur (Kanada)

Indochine je francúzska kapela (viac informácií bude ešte nižšie pod videom) a Melissa Gaboriau Auf der Maur je kanadská speváčka, skladateľka, basgitaristka, fotografka a vraj aj herečka (teda, o jej hereckej kariére veľa neviem). Melissa pochádza z frankofónnej časti Kanady (Montréal, Quebec), takže spolupráca s dosť populárnou francúzskou skupinou pre ňu bola v zásade celkom pochopiteľná.

Inak, ja som pomerne dlho vôbec netušil, že ona je Kanaďanka, pretože som ju poznal ako basgitaristku z americkej skupiny Hole (album CELEBRITY SKIN (1998, Geffen / DGC Records) na tom albume je Billy Corgan spoluautorom 5 piesní)...

... no a potom som ju poznal ako členku amerických The Smashing Pumpkins, kde na koncertoch počnúc rokom 2000 vystriedala na basgitare pôvodnú členku The Smashing Pumpkins, tiež dámu s čudným menom - D'arcy Elizabeth Wretzky-Brown.

Takže som ani na sekundu neuvažoval, že nie je Američanka. "Melissa Auf der Maur strieda D'arcy Wretzky"... veď tie mená sú dokonalo americké :-) takže "kanadskú komplikáciu" som akosi neočakával. Jednoducho som ju dlllllllhé roky bral ako Američanku.

Duet Le Grand Secret vyšiel na ôsmom albume Indochine, PARADIZE, ktorý vyšiel v roku 2002 na značke Columbia/Sony. Album vyšiel v marci 2002, Le Grand Secret ako singel a klip vyšiel v marci 2003.

Je to vlastne dosť podpriemerná pieseň, ktorú by som bez videa nedokázal ani dopočúvať. Ale keď ja sa tak rád pozerám na Melissu Auf der Maur :-) A využijem tú možnosť aj na pár slov o skupine Indochine...

Na tomto mieste odskočíme od dnešnej hlavnej témy (duety) ku fakt stručnému predstaveniu skupiny Indochine, pretože až tak alternatívni nie sú, aby im bol vyhradený samostatný diel.

Začínali už začiatkom 80-tych rokov a celkom sympaticky. Jadrom kapely boli bratia Sirkisovci - dvojičky (Nicola Sirkis je v skupine dodnes, jeho brat Stéphane zomrel v roku 1999 na zdravotné komplikácie spôsobené hepatitídou).

Prvé tri albumy síce tiež trpia na ono "hmmm... je to také francúzske", ale Indochine aspoň mali drive, mali mladosť, vedeli čo chcú hrať a vôbec nie zle aranžovali. 80-te roky boli ich zlaté časy... Od 90-tych rokov (keď new-wave už bolo minulosťou) sa žánrovo strácali a nevedeli si nájsť tú svoju správnu polohu... ale je to pohľad zvonka. V samotnom Francúzsku boli vždy takým kultom, že sú dodnes veľmi veľmi populárni... Nie úplne to chápem, ale je to asi niečo také, ako u nás Elán. Na začiatku 3 až 4 celkom dobré albumy a potom... pfffff... tiež 20 rokov (minimálne) už nehrajú nič, ale stále je to značka (pre časť publika).

Pavillon Rouge z albumu LE PÉRIL JAUNE (1983, Ariola). Normálne parádny new-wave, ktorý zniesol porovnanie s tým, čo sa hralo v tom čase aj v anglo-saskom svete.

Takže Indochine boli najsympatickejší a najpočúvateľnejší práve keď boli takou "new wave na francúzsky spôsob".

Jeden z ich najlepších songov je Canary Bay z ich tretieho albumu pomenovaného jednoducho 3 (1985, Ariola), ktorý vyšiel v máji 1985.

Od poslucháčov si tie ich staré piesne schytávajú ešte aj dnes nezmenšené nadšenie. Tu je pár reakcií:
*Vive les années 80! Merçi Indochine!
* Masterpiece!
* Qui l'écoutera encore en 2020? Personnellement moi je l'écouterais toujours!

... a chcelo by sa dodať... „Moi aussi!... Moi aussi!"  Canary Bay je fakt vynikajúce a je potrebné si to pustiť nahlas... fakt nahlas. Naaaahlaaaaasss.

Zatiaľ ostatný štúdiový album Indochine sa volá 13 (2017, Indochine Records). Vydali presne 13 radových štúdiových albumov (plus nejaké live albumy, tie som nerátal).

Ako som spomínal, ich žánrové plávanie bolo v deväťdesiatych rokoch pomerne "stratené" a v mileniálnych rokoch skôr smutné. V istom období boli dokonca niečo ako gothic-rock (aspoň oblečením) pomiešaný s emo... Z môjho pohľadu dlhé roky poskytovali len málo istoty, že prídu s niečím počúvateľným, ale keďže existujú "francúzske špecifiká", tak na ich popularite sa to nejako zreteľne nepodpísalo. Patria stále k najlepšie predávaným francúzskym hudobníkom vôbec.

Z môjho pohľadu boli ich úspechy od 90-tych rokov len ojedinelé a v podstate náhodné, ale skúsim ešte niečo vybrať. Z albumu BLACK CITY PARADE (2013, Arista France) Memoria, čo bol prvý singel z albumu, z novembra 2012.

Nicola Sirkis jazdí v americkom aute po nočnom (alebo veľmi skoro rannom) Berlíne... Tak trochu wendersovská postava... Ten parádny automobil by mal byť Chevrolet Caprice, model 1977, dvojdverová verzia Aero Coupé. Ale ten "plyš" na prístrojovej doske, to je len nejaký nezvládnutý tuning, to nebolo v štandarde :-)

Z tej hudby je jasné, že žánrová neujasnenosť nie je ten najväčší problém. Problém je, že je to (od 90-tych rokov) celé nejaké "vlažné". Odškrtávam si teda Indochine. Vybavené...

 

Tento článok je pokračovanie POD ČIAROU z dielu PWP40.

Také ešte oneskorené zhodnotenie volieb... ktoré už nikoho nezaujíma, pretože od 14. marca 2020 už je informácia, že vláda bude zo 4-koalície a od 21. marca 2020 je vymenovaná vláda. Takže skladanie vlády trvalo presne 3 týždne. To nie je nejako prešvihnutý čas. Ale samotné voľby sa dnes (aj z dôvodu nečakaných externých vplyvov) zdajú byť už ako ďaleká minulosť.

No, takto to ja nestíham :-) Ale niekedy je dobré si dať ten časový odstup.

Takže dnes ešte celkové zhodnotenie a zhodnotenie prvých 4 strán (OĽaNO, SMER-SD, Sme rodina a Kotlebovci-ĽSNS... ďalšie strany ešte spoločne nabudúce).

 

Najprv nejaké tvrdé štatistické čísla.
Výsledky volieb 2020 v porovnaní s výsledkami volieb 2016.

Ti, čo išli hore sú zelenou.
Tí, čo išli dole sú fialovou.
Tí, čo sú noví, sú bez farby.

OĽaNO 25,02% (53 mandátov) (11,02% v roku 2016) (19 mandátov) plus 34 mandátov

SMER-SD 18,29% (38 mandátov) (28,28% v roku 2016) (49 mandátov) mínus 11 mandátov

Sme rodina 8,24% (17 mandátov) (6,62% v roku 2016) (11 mandátov) plus 6 mandátov

Kotlebovci-ĽSNS 7,97% (17 mandátov) (8,04% v roku 2016) (14 mandátov) plus 3 mandáty

PS/Spolu 6,96% (0 mandátov)

SaS 6,22% (13 mandátov) (12,10% v roku 2016) (21 mandátov) mínus 8 mandátov

Za ľudí 5,77% (12 mandátov) získaných 12 mandátov

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

KDH 4,65% (4,94% v roku 2016) (0) bezo zmeny počtu mandátov

SNS 3,16% (8,64% v roku 2016) (15 m.) mínus 15 mandátov

Vlasť 2,93% (pod 3%)

Most-Híd krásnych 2,05% (6,50% v roku 2016) (11 mandátov) mínus 11 mandátov

Vyššie volebná účasť (66% vs. 59,8%), ale veľký prepad hlasov (hlavne takmer 7% koalície PS/Spolu) spôsobili paradoxnú situáciu strane Kotlebovci-ĽSNS, ktorí "vďaka" vyššej volebnej účasti mali nižší nominálny percentuálny výsledok ako v roku 2016, ale "vďaka" prepadu hlasov majú o 3 mandáty viac (lepšie to preto vyjadruje absolútny počet hlasov... v roku 2016 (209 779) a v roku 2020 (229 660), takže mierny nárast... výsledok "boja proti fašizmu" :-) A ak by nebolo záverečnej kampaňovej dominancie OĽaNO, tak by výsledok "boja proti fašizmu" bol ešte tristnejší...

Ako ste si mohli pri voľbách vyberať na troch osiach

* ľavicový / pravicový
* liberálny / konzervatívny
* pro-národný / pro-globalistický,

to som už spomínal práve v dieli PWP40. 

Väčšina z vás volila asi živelnejšie, ale aj to je v poriadku. Vox populi, vox dei. Hlavnou témou volieb bol boj proti korupcii a zvýšenie dôveryhodnosti štátu, ktorý po voľbách možno vznikne. Hlavnou témou volieb bolo (ako bolo napísané v jednom komentári v médiách) "dať Ficovi mokrých vechťom po ksichte". K tomu asi došlo, resp. došlo k vytvoreniu podmienok, aby k tomu došlo... Voliči v zásade naozaj celkom razantne zmenili mocenské pomery v štáte. Z predošlej trojkoalície zostal v parlamente iba jeden subjekt, aj ten oslabený o 11 mandátov... Koalícia, ktorá vznikla v roku 2016 teda za 4 roky stratila (11+15+11=37) mandátov. To je jasná matematická vizitka ich vládnutia...

Ja som volil tak, aby som volil

1) pravicovo (resp. s prevahou pravicového) (voľba za)
2) proti ľavicovému liberalizmu (tzn. za pravicový liberalizmus alebo za konzervativizmus) (voľba proti)
3) pro-národne (tzn. proti-globalisticky) (voľba za)

Zároveň bolo pre mňa dôležité voliť anti-migračne. Môj voličský anti-migračný postoj mal byť obsiahnutý v anti-globalistickej voľbe (lebo podpora a propagácia masovej migrácie je mocenský nástroj globalistov), ale žiadna z pro-národných strán nebola na mnou požadovanej intelektuálnej úrovni :-) , tak som sa uspokojil aj s jedinou explicitnou anti-migračnou deklaráciou jednej z menších strán.

Jej predseda sa vyjadril, že "strana nevstúpi do vlády, ktorá by bola za migračné kvóty".  Nie je to tak komplexný anti-migračný postoj, aký by som si predstavoval, ale keď neprší, tak nech aspoň kvapká... Celá téma aj tak bola niektorými médiami ostrakizovaná, že vraj je zbytočné sa takto vyhraňovať, že ten problém už vraj vôbec nie je na stole a podobne... Ale predseda tejto menšej strany poukazoval, že vzhľadom k budúcnosti ide o kľúčový problém a zachoval si principiálny postoj (aj keď strana má vo svojich radoch má aj členov so "slniečkovými" postojmi).

Koniec-koncov aktuálne udalosti v súvislosti s koronavírusovou nákazou jasne ukazujú, že štát to sú aj hranice a tiež ochrana hraníc. Že štát má voči svojim občanom povinnosť v oblasti bezpečnosti. A je to jedna z najdôležitejších kompetencií a povinností štátu. Bezpečnosť občanov štátu sa najefektívnejšie dosahuje práve ochranou a kontrolou hraníc.

Po týchto udalostiach snáď už bude jasné, že koncept "open society" jednoducho nie je možné naivne extenzifikovať na koncept "open borders" (pozdravujeme jedného konkrétneho nadnárodného oligarchu, ktorého meno sa nevyslovuje). Že je to jednak neuveriteľný risk a že takýto koncept je hlavne totálny nezmysel. Koncept "open borders" (ak by bol naozaj realizovaný do dôsledkov) by mohol priviesť civilizovaný svet ku kolapsu pri prvej kríze.

Čoraz viac sa ukazuje ako Francis Fukuyama so svojou (absurdne optimistickou) tézou o "konci dejín" - o tom, že svet sa bude už len zlepšovať a bude už len o stále širšie ponímanej demokracii a o stále rozsiahlejších právach a o všeobecnom ne-ohrození... je nerealizovateľnou utópiou... Že je to koncept neprirodzený, ktorý nezohľadňuje to, ako funguje život (svet) a človek a že je to koncept, ktorý nezohľadňuje dokonca ani faktor náhody. Podľa Fukuyamu sa vlastne už nič prekvapujúce nemôže stať a preto si dovolil svet vykladať už len so sociologickým a politickým optimizmom. Ale ejha... dejiny akosi predsa len pokračujú.

Štát a územie a hranice (a na tom postavený koncept bezpečnosti) nie je vôbec žiadny prežitok. Teraz sa totálny rozpad fukuyamovského omylu deje v priamom prenose. Práve sa deje THE END OF THE WORLD ACCORDING TO FUKUYAMA... Je to dobré, lebo táto dnešná nečakaná "externalita" (svetová pandémia) to vybaví jednoducho a rýchlo, takže nie sú pred nami desiatky rokov rôznych štúdií a politických diskusií a spomaľujúcich slovných prestreliek. Fukuyama proste skončil (a dúfam, že skončili spolu s ním aj všetky "slniečkové" spoločenské koncepcie)... takto svet nikdy nefungoval a nefunguje ani dnes... Môže to byť aj podklad pre prehodnotenie tzv. Schengenského systému, nech už sa vám mohol zdať akokoľvek pohodlný. Lebo... zdá sa... svet budúcnosti bude o všeličom možnom, len nie o pohodlí.

Fukuyamova teória bola len výsledkom fenoménu over-civilisation, akéhosi nevyhnutného degenerovania takej spoločnosti, ktorá nie je vystavená prirodzeným nebezpečenstvám, či tlakom. Degenerovania, ktoré nevyhnutne nastupuje, keď "boj o život" je nahradený ľahkým kaviarenským plkaním popri popíjaní remeselného piva...

 

Späť ku slovenským voľbám.

Voliči si teda vytýčili nejaký cieľ a dá sa povedať, že ho dosiahli... teraz už len pozorovať, či sme moc vložili do rúk tým správnym...

Ja som mal nejaké 3 - 4 priania (nie, asi to nemôžem nazvať predpovede) pre voľby 2020. Ani neviem, či ich mám nahlas povedať, lebo boli aj zlomyseľné, ale tak... skúsim...

1) Chcel som, aby SMER-SD mal výsledok pod 15% (v závere kampane sa pád SMERu-SD zrýchľoval a keby boli voľby o týždeň neskôr tak ktovie...). TO MI DOSŤ NEVYŠLO.

2) Chcel som, aby PS/Spolu mali čo najnižší výsledok. Zo žartu som hovoril, že ideálne pod 7%. Ale neveril som tomu, že by to mohlo vyjsť... TO MI VYŠLO. (je podaná ústavná sťažnosť, takže toto ešte nie je uzavretý príbeh)  Z môjho pohľadu je však dobré, že PS nie je v parlamente, lebo do udalostí, ktoré sú pred nami, by vnášali zbytočné "rušivé tóny".

3) Chcel som, aby sa Vlasť nedostala do parlamentu. A zo žartu som hovoril, že ideálne by bolo, keby dosiahli výsledok pod 3%... Tak to som valil oči, že aj TOTO MI VYŠLO... (pristavím sa pri tom ešte podrobnejšie v ďalšom pokračovaní)

4) Prial som si, aby sa Most-Híd nedostali do parlamentu. Ale nebol som sám... Toto bolo všeobecné prianie minimálne u ľudí z môjho okolia. Nepoznám jediného človeka z môjho okolia, ktorý by si prial Most v parlamente. Tak to som od začiatku bral ako HOTOVÚ VEC. Až som bol v diskusiách prekvapený, že Béla akoby žil vo svojej bubline (nepoučený svojím výsledkom v prezidentských voľbách) a následne sa tváril prekvapene a tvrdil, že „čakali viac“.

Béla občas v predvolebných diskusiách vystupoval tak, že je pripravený byť pri tom, keď sa bude skladať vláda a uvádzal možné predpovede postupu pri skladaní vlády... Ja som tomu rozumel, že nemôže voličom ukázať, že to už aj sám vzdal, ale aj tak som si v duchu hovoril: "Takáto prostoduchosť! Veď Most v parlamente nebude"!  TOTO MI VYŠLO, ale nepovažujem to za nejaký nostradamovský výkon. Most-Híd bola vyprázdnená politická zombie minimálne od jari 2018 (po vražde J. Kuciaka).

Most-Híd dostal jasnú výslužku za svoje arogantné vyjadrenia typu: "To, že ste si nevšimli tretiu vetu... za to ja nemôžem...".

Pristavím sa v ďalšom pokračovaní aj pri tom, že sa v politike vyskytujú ľudia, ktorí nemajú vôbec schopnosť nielen správne čítať politickú situáciu, ale sú tak zapozeraní sami do seba a do vlastných strán, že strácajú aj „pud politickej sebazáchovy“. Na jednej strane rozumiem, že bullshity pre voličov proste musia byť, ale na druhej strane to oni sami by sa mali pozerať na samých seba čo najviac realisticky... Inými slovami, je jedno čo za kaleráby nám tlačia do hlavy, ale sami seba by nemali klamať... a zdá sa, že sa tu nahromadilo nadpriemerné množstvo ľudí, ktorí predovšetkým zle odhadli sami seba... (Most, Vlasť, Za ľudí, čiastočne to platí asi aj pre PS/Spolu). Ako však môžu chcieť byť politikmi? Ako si môžu od voličov pýtať dôveru a podiel na moci, keď nerozumejú spoločenskému dopytu a nevedia čítať, čo sa deje v spoločnosti (alebo im to ich ideologické nastavenie znemožňuje)? Ako by mohli takíto ľudia realizovať zverenú moc?

 

OĽaNO
Vtedy, keď mám zlomyseľnú náladu zvyknem hovoriť: „OĽaNO je druhá najlepšia habaďúra na spotrebiteľa, hneď po homeopatikách“. OĽaNO nie je strana, OĽaNO je podnikateľský projekt. Asi najlepší podnikateľský projekt Matoviča doteraz. Politická firma. Dostať sa do parlamentu a politikou zarábať peniaze (štátny príspevok).

Otázniky vzbudzujú aj niektoré fázy podnikania I. Matoviča (prepis firmy na nemajetného človeka).

Vo svojich predvolebných novinách OBYČAJNÉ NOVINY, na jednej z posledných strán, uverejnil I. Matovič aj článok, ktorý sa volá "13 veľkých lží, ktoré o nás šíria". A tá s číslom 13 je formulovaná ako "Vraj Matovič po vstupe do politiky prepísal svoje majetky na ženu".

K tomu I. Matovič uvádza:
"Pravda je, že do politiky som vstúpil v roku 2010. Lenže už od roku 2006 sme si zrušili BSM s Pavlínkou a ja som sa vzdal akéhokoľvek svojho majetku v prospech mojej žienky a detí. Prečo? Lebo som sa chcel cítiť slobodnejší, čo sa mi už odvtedy darí. Bodaj by niečo také dokázali aj tí, ktorí za takým niečím hľadajú silou-mocou nejaký podvod."

Čo už na to povedať? :-) Samozrejme, zrušiť si BSM nie je podvod, nie je to nezákonný krok... Ale žeby za tým bola výhradne túžba po slobode? :-) No, dobre no... veď narozprávať sa môže kadečo, druhá vec je, kto čo z toho "spapká".

Či rok 2006 alebo rok 2010 alebo iný rok, to nehrá rolu na podstate veci. Podstatou je, že pred orgánmi SR (vrátane finančných či justičných) vystupuje I. Matovič ako nemajetný človek... A takýto status umožňuje podnikateľovi podnikať aj riskantným spôsobom bez toho, aby bolo možné od neho žiadať materiálnu zodpovednosť. Kto si takto upraví svoje majetkové pomery? Ten, kto sa pohybuje na hrane a vie, že z hrany sa môže padnúť na jednu aj na druhú stranu?

Nepáči sa nám, keď podnikateľ Bašternák (ale aj mnohí iní, vrátane napr. vysokopostavených politikov z HZDS alebo ľudia blízki SMERu-SD (JUDr. Jankovská má trvalé bydlisko v byte, ktorý vlastnia jej synovia)... ale aj Kočner už počas trvania väzby stihol previesť časť majetku na príbuzných) prepisovali svoje finančné a majetkové benefity na svojich príbuzných... No a I. Matovič (technicky) neurobil nič iné než oni...

Na nahrávke s prezidentským kandidátom R. Procházkom (asi rok 2013 alebo 2014, v priebehu vtedajšej prezidentskej kampane) I. Matovič (v tom čase poslanec NR SR) vystupuje zjavne ako konateľ alebo (jemnejší výklad) ako subjekt poverený konateľom dojednávať cenu a postup firmy... Tiež zvláštna vec... (poslanec NR SR, ak je podnikateľ, má počas výkonu mandátu nútene pozastavené podnikanie). Na toto pár ľudí poukazovalo, ale "procházkoviny" to všetko prekryli...

OĽaNO bola dlho strana/firma len o 4 ľuďoch, po zmene zákona o stranách (z iniciatívy SNS) cca 45 ľudí... Igor Matovič snahy o vytvorenie oficiálnych štruktúr systematicky tlmil. Zdôrazňoval "neformálnosť" a to, že antikorupčné hnutie môže fungovať aj bez straníckej knižky.

Príznačný je aj chaos okolo žiadosti Remišovej o členstvo, ktorá podala prihlášku a dostala odpoveď (údajne v priebehu niekoľkých hodín), pričom členkou OĽaNO sa nestala. Neskoršie však Igor Matovič médiám k tejto veci tvrdil, že si mail od Remišovej nevšimol... (Čudné, že?)

Toto fungovanie je možné aj preto, lebo kandidátka OĽaNO sa od volieb k voľbám takmer úplne mení... až sa začalo hovoriť, že OĽaNO je len "výťah" do veľkej politiky. Spojenou nádobou tejto skutočnosti je to, že počas volebného obdobia sa poslanecký klub OĽaNO zvykne zmenšiť skoro až na polovicu (ako to bude v tomto volebnom období? Niečo iné je nestabilita v opozícii a niečo iné je nestabilita vo vládnej koalícii.).

Obyčajní vždy doplácali na to, že to nie je klasická strana s tísicovou členskou základňou, ale skôr "schránková firma", v regionálnych voľbách preto v podstate nikdy nemala nejaké šance.

OĽaNO boli (podľa Matoviča) vždy otvorené a neformálne združenie, antikorupčné hnutie a podľa slov I. Matoviča "si nepotrpeli na stranícke knižky". Je táto otvorenosť a neformálnosť (autenticita) však zároveň netransparentnosť a nekontrolovateľnosť? Je OĽaNO vlastne autoritársky projekt?

V podstate 10 rokov sa Obyčajným ľuďom darilo fungovať bez štruktúry, ktorá by bola verejne známa. Predseda, podpredseda, republiková rada, krajské predsedníctva... nič. Vlastne na tom veľa nezmenil ani zákon o politických stranách (z dielne SNS). Podľa tohto zákona má mať každá strana výkonné a kontrolné orgány a členskú základňu. Zákon ale zostal akýsi nedomyslený. Podľa neho strana musí mať 45 členov alebo dvojnásobok miest z volebnej kandidátky. OĽaNO naplnilo tú jednoduchšiu podmienku (45 členov). Ale nebolo zverejnené, kto sú členovia strany. Vraj zoznam 45-tich členov strany má Ministerstvo vnútra SR. Všetci členovia strany tvoria tzv. "snem" ako najvyšší orgán strany... ten zatiaľ zasadal iba raz, asi mesiac pred Vianocami 2019. Na predsedníckej stoličke potvrdil I. Matoviča.

OĽaNO je tým pádom pružnejšie v rozhodovaní (rozhoduje Matovič + 8 ľudí, čo je tzv. predsedníctvo). Dostatok peňazí zo štátneho rozpočtu, ktoré nie sú roztratené na budovanie regionálnych štruktúr (údajne vlastnia len nebytový priestor na Zámockej ulici a jedno auto) dávajú OĽaNO finančnú nezávislosť na firmách a firmičkách a darcoch a oligarchoch... to je tiež možné vnímať ako výhodu. Náklady sú minimálne a financie kontroluje Matovičova rodina...

https://komentare.hnonline.sk/komentare-hn/560983-dag-danis-tajomstva-igora-matovica

Poslanci OĽaNO sú nezávislé osobnosti, ktoré nie sú členmi strany, plat poslanca zo štátneho je ich benefit... tzn. často a necítia byť viazaní oficiálnym stanoviskom strany (ak také existuje) a necítia sa byť ani viazaní nejakou loyalitou. Matovičovi sa zatiaľ jeho "nezávislí" vždy nejako rozutekali a nebol schopný udržať si stabilný poslanecký klub. OĽaNO sa stávalo skôr vstupenkou do politiky... Ale tentoraz už OĽaNO nie je opozičný pitbul, teraz je to dominantná vládna strana... skupina ľudí, ktorá dostala najsilnejší mandát na správu vecí verejných. A ide o veľa... lebo keď sa nepodarí rekonštrukcia Slovenskej kriminálnej republiky dosiaľ prispôsobenej pre zločincov, zlodejov, podvodníkov a oligarchov na funkčnú Slovenskú republiku pre bežného občana, tak padneme do takej hĺbky, z ktorej sa už tento národ nikdy nevyhrabe a staneme sa korisťou cieľavedomejších, principiálnejších a inteligentnejších národov, ktoré si s nami "vytrú podlahu" a použijú nás ako prostriedok na dosahovanie svojich cieľov.

Ja som OĽaNO nevolil, ale rešpektujem výsledok. Nejaký čas však bude trvať, kým sa stratia pochybnosti a neistota (ak sa stratia). Vieme ako OĽaNO funguje v opozícii, nevieme však to, či OĽaNO zvládne byť zrelou konštruktívnou silou potrebnou na "veľkú zmenu". Lebo veľká zmena je potrebná. Slovensko má zanedbané všetko. Inštitúcie sú de facto nefunkčné (najvypuklejšie je to vidieť na justícii) a je zničený étos v spoločnosti... Väčšina strán, ktoré v doterajších robili rozhodnutia o štáte, ich robili tak, že štát je korisť, ktorú treba vydojiť a obhrýzť (s použitím "svojich ľudí") tak, ako sa len dá... Slovensko nebolo riadené a zveľaďované, ale systematicky rozkrádané a verejné zdroje boli systematicky a úmyselne (za použitia právnikov) presúvané na súkromné schránky/účty do zahraničia...

Slováci sú takí... najprv uvažujú "čo je dobré pre mňa"...potom je dlho dlho dlho dlho nič... a keď už sa nedalo inak, alebo sa do niečoho začali vŕtať novinári, tak sa teda trochu aj riadilo štát. Môžeme byť fakt radi, že sme ešte nepadli úplne na hubu... Lebo väčšina vlád (hlavne vlád právnika Fica) sa tu zaoberala všeličím možným (vrátane oblbovania prostoduchých a kamuflovania skutočnej vlastnej činnosti) len nie skutočným riadením štátu. Že partička takýchto JUDr-podvodníkov a podvodníkov mohla svojho času nazbierať dokonca až 44% vo voľbách, je veľmi zlým vysvedčením tohto jednoduchého národa.

Našťastie koalícia zo 4 subjektov už z princípu by mala fungovať ako krížová kontrola... zatiaľ to vyzerá tak, že najviac kontrolovaný bude Kollár :-)

Na konci januára 2020 malo OĽaNO len nejakých 9% v prieskumoch... potom prišli 2 zlomové body, po ktorých začal Matovič výrazne rásť

Prvým zlomovým bodom bol tzv. "výlet do Cannes" koncom januára ku Počiatkovej vile, čo uspokojilo ďalších radikálnych voličov typu "Fico do basy".

Trestanie trestných činov verejných činiteľov je slabé miesto Slovenskej republiky (ktorá je reálne Slovenskou kriminálnou republikou), dokonca je zrejmé, že na trestanie verejných činiteľov nie je dostatočná politická vôľa, lebo tzv. "politická elita" si rada žije v úplne inom režime než plebs v podzámčí...   "Pôjdeme po vás ako možno Mossad išiel po nacistoch a zoberieme vám nakradnuté majetky", povedal vo videu z Cannes Matovič. A to je vlastne veľmi ľavicová veta... dobre to znie, to áno... ale najprv taký Počiatek bude musieť byť právoplatne odsúdený, až potom bude môcť byť postihnutý prepadnutím majetku. A odsúdiť Počiatka s našimi sudcami a našimi prokurátormi? Smejem sa hlasno... To také ľahké nebude. Ak ste účastníkom súdneho konania na slovenských súdoch (a nejde o nejakú formálnu záležitosť ako napr. rozvod, ale ide napr. o spor o plnenie alebo o práva k nejakému majetku), tak zažijete neuveriteľné veci... v situácii neexistencie právneho štátu sa bežne trvajú spory viac ako 10 rokov...

Druhým zlomovým bodom bol prvý februárový víkend - keď v relácii O 5 MINÚT 12 (Matovič / Kotleba) sa vyhranil voči "boju proti fašizmu" (ktorý len zbytočne zvyšuje napätie v spoločnosti) a verejne dal ponuku voličom Kotlebu... priamo v relácii povedal, že má o nich záujem...

Tretím zlomovým bodom mohla byť internetová anketa s 11 otázkami (rozhodni.to) ako náznakom mechanizmu priamej demokracie (avšak procesne dosť sporného, lebo ako ho ako občan môžem vymáhať?) . To už však bolo len doplnenie toho puzzle aktivít tesne pred finišom kampane.

Uvidíme, aké zmeny sa podarí Obyčajným nastaviť na ministerstve vnútra a aké zmeny sa podaria Zaľuďom na ministerstve spravodlivosti. Bez veľkých zmien v zákonoch (v zákone o policajnom zbore a zákone o sudcoch a prísediacich) to ale nepôjde... Odkriminalizovanie Polície SR a odkriminalizovanie justície (a zastavenie "procesných chýb", "prieťahov v konaniach" a nezákonných rozsudkov) však nepôjde bez zavedenia trestno-právnej zodpovednosti sudcov. To je úplne kľúčová vec. Tzn. sudca, ktorý vydá nezákonný rozsudok, bude v pozícii spolupáchateľa (tzn. tak, ako keby škodu spôsobil sám) zodpovedný za vznik škody.

 

SMER-SD

Vlastne nemám vôbec chuť sa zaoberať touto "organizáciou", ale skončili druhí, takže preskočiť ich nie je dobré...

SMER-SD nikdy nebol štandardnou stranou a už vôbec nie hodnotovou stranou, ale účelovým spolčením oportunistov a karieristov. SMER-SD bola len mocenská macchiavelistická štruktúra zameraná na mocenské ovládnutie štátu a získanie prístupu ku štátnym peňazovodom. Ďalšia politická firma.

Tento hlavný a jediný zmysel SMERu-SD je nielen vyjadrený tézou českého novinára Tomáša Němečka: "Ešte nikto, kto vládol s takou veľkou mocou tak dlho, nezlepšil Slovensko tak málo", ale aj nervozitou po prvých voľbách (jeseň 2002), keď po nákladnej kampani SMER (vtedy ešte nie SMER-SD) získal len niečo vyše 13% a išiel do opozície. Vtedy došlo aj k personálnym zmenám a neskôr ku zmene konceptu strany (na tzv. sociálnu demokraciu).

Aj teraz je isté "riziko", že ak nová vláda na čele s premiérom Matovičom nebude robiť hrubé chyby a nebude strácať podporu a podarí sa im zmeniť tento štát a tiež nastaviť väčšiu dôveru občanov ku štátu, tak sa SMER-SD "roztratí", personálne zoslabne, lebo veľké množstvo týpkov, ktorí teraz nebudú mať prístup k štátnym peniazom a štátnym zákazkam, nebudú mať dôvod strácať čas s nejakým SMERom-SD, lebo SMER-SD nie je postavený na hodnotách alebo idei, ale na oportunistoch, ktorí benefitovali na "prístupe k moci".

Najbližšie obdobie teda budú politické preteky, kto sa rozpadne skôr... či Matovičova koalícia alebo SMER-SD.

SMER-SD má aj celkom vážny (a potenciálne sa zväčšujúci) problém s elektorátom... Strana tohto typu síce môže mať svoje "tvrdé jadro" v tzv. "beneficientoch" (tých, ktorí žijú zo systému, ktorý vytvoril SMER - takí tí rôzni aparátčici z policajného zboru, zo štátnych úradov, zo silových zložiek a tzv. štátnych podnikov), ale neprináša vôbec nič atraktívne pre mladú generáciu, ktorá sa už viac porovnáva aj so zahraničím a vidia, že to porovnanie vychádza pre Slovenskú republiku dosť zle. Mnohí mladí sa preto rozhodli napr. študovať v inej krajine, prípadne v nej aj žiť... Z tohto hľadiska je SMER na podobne zostupnej trajektórii, na akej bola svojho času aj zločinecká organizácia HZDS. Prípad Mgr. Erika Kaliňáka z Bratislavy (tuším synovca právnika Roberta Kaliňáka), ktorý kandidoval zo 150. miesta, to nie je možné brať ako autentickú podporu mládeže, lebo tam je v anamnéze rodinná záťaž :-)

V mojom okolí nemám nikoho, kto by vedome sa priznával k tomu, že je pre neho zaujímavé voliť SMER-SD, ale sú oblasti, ktoré ešte stále majú afinitu ku SMERu. Je to oblasť "Východu, kde nič nie je", taký ten oblúk od Svidníka, cez Sninu, Medzilaborce až po Vranov nad Topľou.

https://domov.sme.sk/c/22329819/volebna-mapa-ako-volili-okresy-parlamentne-volby-2020.html

Tam sa ľuďom nežije ľahko, je tam dosť málo pracovných príležitostí (pre ľudí s vyšším vzdelaním už úplne málo) a preto je tam ten sentiment za silným paternalistickým štátom ("štát, ktorý sa postará"). A to SMER-SD celkom úspešne imitoval... je to ako keby "komunistický sentiment", ale ja sa tým ľuďom až tak veľmi nečudujem... v ich špecifickej situácii je len málo strán, ktoré by im mohli niečo relevantné ponúknuť. SaS pre nich reálne riešenia nemá, PS s témami výrazne odťažitými od bežnej reality už vôbec nie...

Tak silné a tradičné národné povedomie, ako vykazujú Stredoslováci, to Východ nikdy nemal, takže ani SNS tam nemá pozíciu, religiozita je tam vlastne už východného typu (rusnácka, grécko-katolícka), takže to nie je ani typická zóna KDH... teda aj politicky je to "územie nikoho".

Kiska (Za ľudí) mal málo čau a bol príliš pasívny a málo zemitý, aby si Východ podchytil (radšej sa hral na "cigánskeho vajdu" a míňal drahocenný čas na akýsi "boj proti extrémizmu", čo je urbánna ilúzia ľavicových intelektuálov), takže im nakoniec fakt zostal v ruke SMER-SD.

Tí najradikálnejší to síce možno hodili Kotlebovcom a niektorí sa možno pripojili ku "optimistickej vlne OĽaNO", ale táto časť Východu funguje akoby v "kmeňovom režime", kde si ľudia celé desaťročia (tak to bolo aj za socializmu, pred 1989) radi povybavovali veci po známosti alebo po rodinnej línii, takže tam práve má zmysel uvažovať o dôležitej úlohe "beneficientov SMERu" na ovplyvňovanie volebných rozhodnutí svojho okolia... Východ nevolí podľa hodnôt a princípov, ale tak "aby dobre bolo", aby sa mali prakticky trochu lepšie. (ale nedá sa ich za to úplne kritizovať, lebo tam sa nežije ľahko).

Celá tá oblasť "Východu, kde nič nie je" (oblúk od Svidníka, Medzilaborce až po Vranov nad Topľou) je voličský "zlatý důl" pre nejakú budúcu catch-all stranu, ktorá to pochopí. Len neviem, či to bude nejaká budúca ľavicová strana alebo nejaká budúca pragmaticko-konzervatívna strana (niečo ako Sme rodina)... asi skôr budúca ľavicová strana... (už teraz mi bolo čudné, že strany ponechali tých ľudí úplne napospas SMERu).

No a potom sú SMERu naklonené niektoré okresy severu, kde to neberie KDH (ktoré je tiež na ústupe), pás od Čadce po Ilavu (pozri na mape napr. okres Čadca, kde mal SMER-SD viac ako 31% vo voľbách 2020) a niektoré okresy stredu (kde to nehodili Kotlebovi) - Prievidza, Partizánske, Topoľčany a okolie (R. Fico sa narodil v Topoľčanoch). Pozrite si ešte raz mapu... my vlastne máme v severo-východnom a severo-západnom cípe republiky také dva "rust-belts".

Na týchto ľudí SMER-SD cielil svoje posolstvá o sociálnom štáte a o akejsi "zodpovednej zmene", ktorá mala byť kontrastom matovičovskej "nezodpovednej alebo neistej zmeny". V kampani mal SMER-SD dosť zlú situáciu, lebo téma zmeny bola tak silná a tak všadeprítomná, že nemohol len tak jednoducho urobiť odpočet, čo sa podarilo (o to sa naopak pokúsila SNS) a tvrdiť, že "voľte nás a všetko bude presne tak, ako doteraz a ešte intenzívnejšie" to si vôbec nemohol dovoliť, to aj im bolo jasné, že majú za sebou príliš veľa prúserov na to, aby sa mohli iba chváliť. Preto si SMER-SD vymyslel dva silné fejky, barličky - a to nový SMER a zodpovednú zmenu. Oba tie koncepty boli centrované na Pellegriniho. "Nový SMER" (vrátane nového loga) mal vytvárať fikciu nejakého SMERu s novou tvárou a zodpovedná zmena mala čiastočne stavať na tom, že "veď my máme niečo za sebou, myslíme na vás a pozrite sa na tých nových experimentátorov, od ktorých neviete, čo čakať" (podobný kontext otvorila Vlasť s normálnosťou a nenormálnosťou).

Nový SMER bol naozaj len kampaňová fikcia (lebo na volebných lístkoch potom bolo zase len staré logo SMER-SD) a zodpovedná zmena bola živená predovšetkým tým, že Pellegrini sa od jari 2018 stal premiérom... Preto samotná kampaň SMERu sa sústredila predovšetkým na vyhraňovanie sa "proti všem" (okrem Kotlebovcov a myslím, že ani po KDH až tak veľmi nepálili... čiastočne aj preto, lebo KDH komunikovalo tému anti-korupcie len veľmi vlažne a okrajovo). Tie konfrontačné kontexty boli len s logom, tie pozitívne posolstvá boli cielene spájané  tvárou "kladného hrdinu" Pellegríniho... V podstate logicky nastavené. Niečo sa podarilo viac, niečo menej... s kritikou sa stretlo video "škôlka", ale ja nie som útlocitný a mám rád kampaňovú konfrontáciu, takže som sa miestami aj bavil. V tej situácii, v ktorej bol SMER-SD, bolo urobiť funkčnú kampaň veľkou marketingovou ekvilibristikou... a predsa niektoré videá boli aj vtipné... video s Kiskom sa veľmi podarilo, perfektne napodobnili jeho verbálny prejav a pospomínali skoro všetky jeho slabé stránky (skrátený pracovný týždeň, naivnú podporu masovej migrácie, údajné aktivity v Afrike, lyžovačku v kritickom čase)... smial som sa ako blázon a link som si aj odložil (aby som sa k tomu mohol vracať). Fajn boli aj animované "hudobné videá" (zborové spievanie pred parlamentom a hip-hop). Nemusím so všetkým súhlasiť, na čom sa chcem pobaviť... Bolo vidieť, že SMER do kampane napchal pomerne veľa peňazí... Kampaňové výstupy boli kvalitne zrealizované a predsa mali punc "ľudovosti". Len tú slepú uličku - nový SMER - som až tak nepochopil, ale ako bullshit do hláv naivných tiež dobré...

V tomto kontexte sú zaujímavé tvrdenia právnika Fica tesne po voľbách, že chce zo SMERu čisto ľavicovú stranu (žeby až na úrovni extrémistickej DIE LINKE?). Špekuluje sa, ako bude SMER-SD pokračovať... a jednou možnosťou je, že SMER-SD pôjde „k ledu“ a právnik Fico bude mať novú stranu (hoci verejnosť možno skôr čaká na pellegriniovský obrodený SMER2.0, lebo Pellegrini získal viac preferenčákov než Fico...).

SMER-SD sa teraz vlastne ani nemá kam ponáhľať... Je ešte málo informácií. Budú odboka sledovať, ako sa darí Obyčajným a spol. pri riadení štátu, budú prikladať zväčšovacie sklíčko na prípadné chyby a vyčkávať na vhodnú chvíľu. Vlastne to pre nich vôbec nekončilo zle... 18,29% je (v ich situácii) naozaj nadpriemerný výsledok a navyše po tom, čo porobili, im výsledok umožňuje jednak ísť si nezaslúžene oddýchnuť a vylízať rany do závetria a zároveň priam luxusnú možnosť nemusieť znášať zodpovednosť za nepopulárne a zložité opatrenia v aktuálnom korona-prúsere. No komu je teraz lepšie než SMERu? Títo grázlici majú zpekla šťastie...

Politológ Roman Michelko si myslí, že by mala byť právnikovi Ficovi daná možnosť "únikovej stratégie" (keď už mu nevyšiel útek do prezidentského paláca, ani útek na ústavný súd). Že by mal právnik Fico zostať čestným predsedom strany a dostať nejaký zdvorilostný zbytočný dôchodkovo-politický post "za zásluhy" a za veľa peňazí mesačne? (europarlament?... ak bude vtedy europarlament ešte existovať) Ale kto mu má tú stratégiu zabezpečiť? SMER-SD teraz nemá prístup k zaujímavým funkciám, eurovoľby veľmi ďaleko... striedanie na ústavnom súde tiež v nedohľadne.

Právnik Fico toho veľa pre Slovensko neurobil, zato urobil dosť veľa pre seba a svojich kamošov... a jeho arogantné a cynické verejné vystupovanie po celé roky bolo "jedom do studne" v akejkoľvek verejnej diskusii... Sú ľudia, ktorí si myslia, že Fico bol jedným z najdôležitejších politikov v novodobej histórii Slovenska (niektorí sú z krajín mimo Slovenska, ľahko sa im hovorí, keď tu nemusia žiť)... žiaľ, bol jedným z najvýraznejších, najarogantnejších a najmanipulatívnejších politikov (s výrazným rétorickým talentom) a nemáme sa čo zaoberať jeho "politickým dôchodkom". Mal by ísť hlavne čo najskôr niekde "do psej matere", nech tu neotravuje politické prostredie a verejný priestor. Tak ako Mečiar... z politiky rovno k medveďom...

Nebaví ma sa tou stranou vôbec zaoberať, pre Slovensko by bola lepšia jej „neexistencia“. Ale so SMERom-SD sa ešte bude musieť počítať, lebo SMER-SD (alebo nejaká iná strana na tento spôsob) je akoby materializáciou istej zákernej a lživej súčasti slovenskej národnej povahy, slovenského archetypu. Je pravdepodobné, že prognózy, že "toto je koniec SMERu" sú žiaľ dosť predčasné.

Celkom realisticky to vyjadril jeden z diskutérov pod jedným z článkov, ktoré hodnotili voľby:
Dobre, skúsme sa dať naspäť do reality. Napriek najhoršej situácii, v akej kedy SMER pred voľbami bol, získal viac ako 18 precent. Tých 25 % pre Matoviča a jeho nesúrodú skupinku je len vlna a takto o pol roka to bude len vzdialená spomienka. Teda SMER je stále najsilnejšia strana. Ak dokázali uhrať 18 % teraz ako vládna strana s takými prúsermi na krku a problémami, aký výsledok asi tak uhrajú tak o 1 a pol alebo 2 roky v predčasných voľbách, pri rozpadnutom klube Matoviča, rozhádanej novej koalícii a množstvu nesplnených populistických sľubov? Každý reálne zmýšľajúci človek musí byť, žiaľ, pesimista.
 

Sme rodina
Sme rodina (+ Boris Kollár) je buď príbeh politického úspechu alebo príbeh veľkej politickej naivnosti Slovákov-voličov.

Berme to (zatiaľ) ako hlavne príbeh politického úspechu.

Od leta 2015 za zhruba polrok do parlamentu a za ďalšie 4 roky súčasťou vlády, predseda parlamentu a dohľad nad SIS... To je slušný výkon.

A začalo to nenápadne. Boris Kollár sa "urobil" na nešťastnom roku 2015 a na nešťastnej kríze s masovou migráciou v Európe.

Boris Kollár, človek s problematickou minulosťou, získal pozornosť a následne aj popularitu sériou (spravodlivo) rozhorčených videí o migračnej kríze. Následne si kúpil a premenoval stranu (pôvodne SOS, Strana občanov Slovenska) a hneď na prvýkrát sa dostal do parlamentu so 6,62% (čo by za to Kiska a Za ľudí v roku 2020 dali, že?).

Kollár to robil dobre... už v roku 2015 bolo jasné, že si svoju politickú kariéru postaví na "politickej nekorektnosti" a dodržiaval to aj v tejto kampani (len teraz to bolo predefinované na "srdciarstvo" a "nie som ako oni").

V roku 2016 uhral dobrý výsledok aj preto, lebo vytváral dojem o "anti-systémovosti". A pritom Sme rodina nie je nejaká radikálna strana, ale v situácii keď sa okolo mnohých problémov len chodí ako okolo horúcej kaše a hovorí sa o nich hlavne tak, aby sa nikomu neskrivil vlások na hlave, prirodzene vznikal priestor, ktorý Kollár vedel veľmi dobre obsadiť...

Je zaujímavé, ako veľa politikov si neuvedomuje, že politická korektnosť ničomu nepomáha a mnohé riešenia doslova brzdí. Kollárovi tak nechávajú otvorené pole, na ktorom Sme rodina dokonca rastie (zo 6,62% na 8,24% dokonca v situácii zvýšenej volebnej účasti)... A jediné, čo títo priaznivci politickej korektnosti dokázali na Kollára vymyslieť, je nálepkovať ho ako populistu, čo je trochu obdobný prípad ako legendárny "boj proti extrémizmu"... míňa sa účinkom.

Áno Kollár "má nos" a áno, nadbieha verejnosti. Hovorí to, čo ľudia vnímajú ako problém. V roku 2015 bola verejnosť proti migrácii a politická elita bola buď rezignovaná alebo dokonca ústretová voči masovej migrácii (viď napr. vtedajší prezident Kiska). Takže politická elita bola v reálnom protismere proti občanom.

Boris Kollár sa vtedy postavil na stranu bežného občana. Je to populizmus? Až v tom momente, keď sa verejnosti predkladajú riešenia, ktoré sú lživé a nesplniteľné. Masovú migráciu sa zastaviť dalo a dá... To populizmus teda nebol. Preto vnímam Sme rodina skôr ako pragmatickú (praktickú) konzervatívnu stranu... Ani SMER-SD si nedovolil (kvôli únijnému napojeniu na de facto "slniečkový" prúd západnej sociálnej demokracie) komunikovať takto odvážne (resp. to riešil tak, že niečo iné hovoril v Bruseli a niečo iné doma). Tam Kollár zrazu získaval body aj na úkor SMERu.

A rok 2015 a 2016 bol len začiatok... sociálna demokracia začala výrazne upadať vo všetkých štátoch západnej Európy... dovtedy dominantný politický smer (ktorý bol čoraz ľavicovejší) začal dosahovať najhoršie volebné výsledky od druhej svetovej vojny. Do popredia sa začali tlačiť pro-národné, etatistické strany s konzervatívnym pozadím... V Nemecku, vo Švédsku a aj inde... vyplakávalo sa, že to je koniec demokracie, šermovalo sa slovom populizmus (ako si to vôbec môžete dovoliť? počúvať, čo chce obyčajný ľud? demos áno, ale populus, to teda nie!), zdôrazňovalo, že "za to všetko môžu Rusi"... no áno, lebo Rusi sú jednoducho najvplyvnejší národ na Zemeguli... dosadili Trumpa, spôsobili brexit a podporujú všetky anti-globalistické strany po celej Európe... hahaha... Rusi sú všeobecná záplata na všetky tie prípady, v ktorých sa nemôže / nechce poukázať na to, kde urobili progresívni "soudruzi" a sociálni inžinieri chybu... Tak sa to hodí na Rusov, lebo budovanie "externého nepriateľa" je tak jednoduché... a dobre funguje...

A Kollár fičal ďalej... Rozumel, že len na migračnej kríze (navyše čiastočne utlmenej, už nie tak vyhrotenej ako v rokoch 2015 a 2016) nemôže udržať svoj volebný výsledok a rozhodol sa zachytiť istý "pro-národný" trend aj tým, že zámerne vstúpil do širšieho celoeurópskeho kontextu a rozhodol sa budovať image svojej strany budovaním spojenectva s anti-globalistickými stranami... stranami, ktoré v Europarlamente vytvárajú frakciu "Európa národov". Pozval do Bratislavy Marine Le Pen (Rassemblement National) a on sám sa vybral do Talianska navštíviť Mattea Salviniho (Liga Severu) a dokonca vystúpil na tamojšom zhromaždení s príhovorom v taliančine(!). Tlčhuba so zapnutou kamerou na svojom smartfóne zrazu robil európsku politiku... bolo to odvážne, drzé a bolo to viditeľné... K výsledku v eurovoľbách to síce neviedlo, ale Sme rodina a Kollár boli viditeľní a politicky vyhranení..

Keďže migračný problém dnes trochu spí (aktuálne ho pozastavila aj pandémia a pašerácke mimovládkové lode kotvia v prístavoch a nedovážajú do Talianska a Grécka žiadnych "nových Európanov"), tak mal Boris trochu problém a musel hľadať nové témy... človeče, a našiel! Pokúsil sa SMERu vykradnúť časť ich elektorátu, ktorý si praje "štát ktorý sa postará" a zobral spod stola (lebo dlho práve tam ležala) tému nájomného bývania... OK, prestrelil... predstavený plán výstavby nájomných bytov je nerealizovateľný, ale... jednak percentuálne narástol (čo bolo cieľom) a zároveň tú tému priniesol na stôl a ona tam už zostane... už máloktorá ďalšia vláda si ju dovolí zhodiť znovu pod stôl (kde bola hlavne za vlád údajnej "sociálnej demokracie").

Kollár si išiel svoje, cielene vytvoril vlastnú tému pre voľby (unique selling proposition) a uspel. Ustál aj vtípky a ľudovú tvorivosť ("že rozmýšľa niečím úplne iným než srdcom") a v situácii dosť dynamickej premeny politickej scény dokázal dosiahnuť ešte lepší výsledok než v roku 2016 a so svojou stranou sa dostať do vlády...

Aký rozdiel oproti KDH, ktoré ani nedokázalo dostatočne zachytiť (a komunikovať) hlavnú tému kampane a ani nedokázalo kampani vnútiť svoju vlastnú tému...

Zdá sa, že Matovič a Kollár majú prirodzené danosti pre politický marketing (a Matovič dokonca má isté danosti aj narábať s mocou, Kollár je v tomto o čosi ťažkopádnejší). A vlastne iba oni dvaja rástli (ak teraz nepočítam dva nové subjekty, ktoré sa dostali nad 5%, pričom jeden z nich ale nie je v parlamente).
 

Kotlebovci - ĽSNS
ĽSNS... strana s celkom zvláštnou stratégiou. (Neviem, či takto budú môcť pokračovať ďalej). V podstate predviedli stagnáciu... viď ich celkové čísla hlasov hore.

Na jednej strane mali mediálnu výhodu parlamentnej strany a urobili aj celkom zaujímavé kroky (vytvorenie konzervatívno-kresťanskej pro-národnej koalície s drobnými stranami Doma dobre, Národná koalícia, KDŽP a Priama demokracia). Na druhej strane v predvolebných diskusiách Kotleba predviedol len svoj štandard, ale v žiadnom prípade neoslnil, Uhrík detto, strana nedokázala priniesť nové témy (než mala v minulých voľbách) a zároveň sa nedokázala vyhnúť provokáciám typu 1488 (nižšie skúsim vysvetliť prečo to nedokázala) a zároveň si ľudia všímali tichú spoluprácu ĽSNS so SMERom-SD a celkovo "so systémom" (hoci tvrdili, že "sú veľmi nespokojní s tými, ktorí Slovensko doteraz viedli"). Ich radikalizmus bol v roku 2020 ešte menej presvedčivý ako v roku 2016.

Niektoré ich návrhy ("Obnovíme bezplatné zdravotníctvo") sa zase javili ako nerealizovateľné alebo teda boli nepresvedčivo odkomunikované. Viaceré ich návrhy ("Zrušíme zbytočné štátne úrady. Zrušíme financovanie politických strán zo štátneho rozpočtu. Slušné rodiny podporíme možnosťou získať štátny byt") zostávali na takejto všeobecno-kriklúnskej rovine a nebolo jasné ani čo a ani ako a ani kedy by sa malo urobiť... To Kollár (Sme rodina) si dal aspoň tú prácu, že urobil nejakú kalkuláciu (aj keď nerealizovateľnú) ohľadom výstavby štátnych nájomných bytov... ĽSNS proste len deklarovali, že "slušné rodiny podporíme možnosťou získať štátny byt". Hotovo. Nič viac... Toto sú presne tie veci, ktoré im nejdú a v ktorých ich nie je možné brať úplne vážne...

O čo menej uveriteľní sú pragmatických veciach, o to viac boli uveriteľní v hodnotovo-kultúrnych vojnách... Vyhraňovať sa voči Kiskovi, voči PS a voči Pellegrinimu bolo pre nich povinnou jazdou a vyššia miera radikalizmu a razancie v tomto mohla dokonca odčerpávať (alebo aspoň nepridávať) hlasy KDH. Pretože sa ĽSNS spojilo do koalície s KDŽP (v ktorom pôsobí Štefan Kuffa), podporil ĽSNS významne aj kňaz Marián Kuffa... ĽSNS cielene pracovalo na tom, aby si naklonilo kresťanské prostredie... V kontraste s tým Alojz Hlina uprednostnil svoje "aktivitické ego" a chodil na mítingy ĽSNS, čím vnášal rušivé prvky do kampane KDH a dostával sa tak do nežiaducej synergie s PS ("boj proti fašizmu")... čo ešte viac zhoršovalo postavenie KDH, ktorému bol vyčítaný (v zásade pôvodne dobre myslený) "pakt o neútočení" s PS... bolo to prezentované skoro ako "pakt o spolupráci s liberálnymi feťákmi" a rezignovaný Hlina už vôbec nevedel reagovať na tieto slepé uličky, ktoré si spôsobil v kampani sám...

Chcem tým povedať, že ĽSNS vyšlo aspoň to, že si postupne "čistilo chodníček" ku konzervatívnemu kresťanskému voličovi, zatiaľ čo samotné KDH si na tejto ceste samo stavalo prekážky a komplikácie... (pakt vznikol v situácii optimistického predpokladu, že aj KDH aj PS/Spolu sa dostanú do parlamentu a budú účastní na skladaní vlády).

Vyhraňovanie sa voči liberalizmu (resp. voči extrémnym formám liberalizmu) síce pokračovalo, ale tiež neprinieslo nič, čo by sme už nepočuli... Tvrdenia, že "Za manželstvo budeme vždy pokladať len zväzok muža a ženy." sú v poriadku, ale v situácii, keď toto je uvedené priamo v ústave SR, sú to naozaj skôr len mobilizačné slogany...

Opäť sa potvrdilo, že podstatná časť elektorátu Kotlebovcov sú skôr "radikáli" než vyhranení "fašisti", že ich volia skôr ľudia, ktorí sú konzervatívni veria, že "len Kotleba urobí poriadok" a nie ľudia, ktorí majú pasiu z popierania holokaustu a milujú číslo 88...

Aj keď sú isté ideologické kruhy (predovšetkým progresivisti), ktoré majú pasiu z tejto ostrakizácie elektorátu kotlebovcov a žijú z "boja proti fašizmu" ako z témy. Voľby ukázali, že to je téma umelo silno nadhodnotená. Ale celkovo aj ĽSNS sa ukázali ako bezzubejší, než sa im pripisuje. Bolo veľa burcovania proti ĽSNS... a žiadna spoločenská katastrofa sa neudiala.

Ukázalo sa, že to čo ľavicoví liberáli nazývajú ako "fašizmus" nie je žiadnym tragickým problémom tejto spoločnosti a že je to do značnej miery umelo vytvorený problém tých ideologických kruhov, ktoré pre svoj život potrebujú "boj proti fašizmu". Extrémizmus je bežnou súčasťou spoločnosti, tak ako sú okrajovou štatistickou súčasťou spoločnosti aj sexuálne menšiny alebo napr. výskyt psychopatie. Tzn. boj proti fašizmu len vyťahuje túto okrajovú záležitosť do svetla reflektorov... a paradoxne propaguje "fašizmus". Vyholení chlapci, ktorí majú slabosť na nacistické symboly, v spoločnosti jednoducho existujú a na nulový level sa to nedá stlačiť. Táto téma (ak sa nebude robiť nadpráca pri propagácii holocaustu) bude stále menej dôležitá, lebo druhá svetová vojna je stále viac a viac za nami...


Záber je z programu Českej televízie (168 hodin)

Kotlebovcom (ešte viac než Sme rodina) uľahčuje situáciu politická korektnosť, ktorá im umožňuje sa zviditeľňovať sa už len tým, že "na plnú hubu" pomenujú problém... A dokonca ani nemusia navrhovať funkčné riešenie. Väčšine kotlebovských riešení akosi chýba "vykonávací predpis" - návrh toho, ako riešenie realizovať. Ale naozaj realizovať...

Kotleba na seba viaže aj časť únio-skeptikov až únio-nihilistov. A to tiež do značnej miery preto, lebo väčšina strán si nedovolí vôbec kritizovať Európsku úniu a dokonca nie sú ochotní reagovať ani na zjavné lapsusy Únie (napr. pirátka Racketteová ako "hosť" v Europarlamente... to bol nehorázny škandál... a z našich europoslancov na to reagoval iba Uhrík), resp. na vydierania a nátlak zo strany Únie. Ak v ponuke nie je žiadna únio-realistická strana, potom je jasné, že prirozdene rastie únio-skeptická strana. Lebo popieranie problému nie je riešením problému...

ĽSNS nevyšla koncovka kampane, nedokázali svoju kampaň vygradovať. Ale počas „uragánu Matovič“ v poslednom týždni strácali mnohé strany v prospech OĽaNO.

Na prelome januára a februára 2020 sa ukazovalo, že Kotlebovci rastú (mali dvojciferné preferencie) a bol (taký extrapolačný) predpoklad, že ĽSNS by mohlo mieriť k volebnému víťazstvu (reálne asi nie, ale vtedy sme ešte nevedeli, ako hlboko až pôjde pokles SMERu-SD). Zdalo sa, že ĽSNS môže preskočiť SMER a finálny špurt OĽaNO ešte nebol viditeľný...

Vtedy vlastne Matovič urobil asi najgeniálnejší ťah vo svojom politickom marketingu a vyhranil sa voči "boju proti fašizmu". Odmietol radikálnych voličov označovať ako "fašistov" a dal im jasne a zrozumiteľne najavo, že OĽaNO má o nich záujem.

"Bojovníkom proti fašizmu" vtedy asi padla sánka... Od toho momentu začalo OĽaNO rásť do dvojciferných čísel... a pritom neurobil nič také, na čo sa nedá prísť sedliackym rozumom a čo by neexistovalo o čom by sa nedalo dočítať v diskusiách pod článkami na spravodajských portáloch. Matovič prakticky ukázal, že vyhrocovanie "boja proti fašizmu" je hlúposť. A to si už roky predtým myslela podstatná časť verejnosti (okrem istej sorty aktivistických politikov).

Kotlebovcom tak zostalo iba ich "tvrdé jadro". Zostali na približne rovnakých číslach (menej percent súvisí s tým, že bola vyššia účasť) a mandátov majú mierne viac (v dôsledku prepadu takmer 7% koalície).

 

Môj predpoklad bol, že Kotlebovci budú mať niekde okolo 10% (možno aj viac) a že budú mať lepší výsledok ako v roku 2016. To sa nepotvrdilo... Majú horší percentuálny výsledok ako v roku 2016. Zároveň je potrebné povedať, že tzv. „boj proti extrémizmu“ bola taká hlúposť, ktorá situáciu len zhoršovala a zabedňovala radikálnych voličov v ich postojoch... Matovič dal radkálnym voličom pozitívnu ponuku a toto je naozajstný boj proti extrémizmu... nie pokrikovať heslá cez megafón a urážať protitábor, nie hrať sa na bitky medzi skínmi a antifou (medzi extrémistickými organizáciaami), ale dobre spravovať štát je najlepší liek na radikalizmus v spoločnosti. Spokojný občan nemá dôvod byť radikálny občan.

Kotlebovci-ĽSNS nemali bohvieakú kampaň, svoje zvyčajné témy len opakovali... šikovným kontextom bolo vytvorenie koalície... koalícia bola ponúknutá aj strane Vlasť, ktorá to nakoniec odmietla...

Nie je to práve extra kreatívna strana, dokonca nedokázali využiť ani isté „sympatie“ spoločnosti, ktoré vznikli počas „bombingu“ ich mítingov zo strany „slniečkových strán“, bojujúcich proti fašizmu.

Kotlebovci pravdepodobne asi najviac utrpeli záverečným raketovým nárastom OĽaNO (resp. Matovič im fakt vyfúkol časť „na*ratého“ elektorátu... tú časť, ktorá bola ochotná voliť Kotlebovcov, aj keď im vadili holé lebky, hákové kríže na hrudiach a trestne stíhaní ľudia na kandidátke... keď v podobe OĽaNO dostali lepšiu ponuku, na poslednú chvíľu, v posledných dvoch týždňoch, prebehli).

ĽSNS v kampani neprejavili príliš veľkú vôľu po moci. Pravdepodobne im vyhovuje byť "večnou opozíciou"... čo je poloha, ktorú im dokonca paradoxne vybojovali tí, ktorí ich vylučujú z akejkoľvek spolupráce. Podľa mňa skutočný koniec ĽSNS by prišiel, keby im bola zverená reálna zodpovednosť... Takto si môžu pomerne pohodlne žiť v opozícii a tešiť sa zo štátneho príspevku. Stačí im zachovať si ich voličské "tvrdé jadro" (aj preto sa dopúšťajú akcií typu 1488).

Ak je to teraz niekde medzi 7 a 8%, tak sa ešte zo dva volebné cykly sa môžu udržať v hre... ĽSNS je tiež skôr len politická firma, ktorá si fajn žije zo štátneho príspevku a nehrnie sa do politickej zodpovednosti.

Ešte by to mohlo docvaknúť ich voličom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Michal Vajdička

Kultúra nepotrebuje oDrobiny

Máme na našej strane ekonomické argumenty. Napriek tomu si Slovensko ide svoje.


Už ste čítali?