diel 45 - rubrika: cover me (pop vs. alternatíva)

Autor: Robert Štepaník | 10.8.2020 o 22:00 | (upravené 15.9.2020 o 20:36) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  32x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 45, v Bratislave, desiateho augusta dvetisíc dvadsať

Viac ako dva mesiace sa mi nepodarilo zverejniť nič nové (od predošlého dielu 44).

Mal som síce niečo rozpracované, ale nejako sa mi nedostávalo času... Od dielu 44 (to bol začiatok mája) som sa intenzívne zaoberal Psychopatmi (ak ste čítali niektoré moje predošlé články, tak viete, že tým mám vo všeobecnosti a plošne na mysli právnikov).

Čakalo ma totiž pojednávanie na okresnom súde, na okresnom súde, ktorý nemá úplne dobrú povesť... a musel som sa na pojednávanie zodpovedne pripravovať. A bolo tiež potrebné (hlavne ekonomicky) prežiť koronakrízu.

Od 20. mája sa mi to konečne trochu uvoľnilo a potom od víkendu 23./24. mája 2020 a od 25. mája 2020 sa začali diať udalosti v USA a bolo to teda dosť hektické.

Informácie pribúdali zo dňa na deň... Tak som si niečo k téme pripravil a potom som to prepísal asi trikrát či štyrikrát...

Americké udalosti (ktoré majú tendenciu sa - napodobňovaním - prelievať aj do západnej Európy) sú spracované nižšie v rubrike POD ČIAROU.

Ukazuje sa, že aj keď si odmyslíme účelové politické dôvody (blížiaci sa finiš prezidentskej kampane), či keď neberieme do úvahy úpadok ekonomiky a rastúce existenčné a sociálne napätie v dôsledku koronakrízy, tak USA sú omnoho paralyzovanejšou spoločnosťou, než by sme boli pred pár týždňami vôbec pripustili. Ešte si raz možno povieme: "ako je nám dobre v tej našej lžami, podvodmi, zákernosťami a predstieraním prešpikovanej kriminálnej republike... ale je nám parádne, že nemáme na našom dvore neriešiteľné problémy Spojených štátov!!!"

 

Ale začneme radšej hudbou... V tomto dieli sa opäť raz pozrieme na cover verzie. Dnes to bude na tému: Ako z popu urobiť alternatívu. A ďalší diel bude, ako z alternatívy urobiť ešte väčšiu alternatívu.

(Prvý diel tejto "coverovej rubriky" bol diel 19 (PWP19), tak tam nájdete aj taký stručný - aj trochu historický - úvod do problematiky coverov.)

 

Dnes to bude porovnanie, ako sa tá istá vec, tá istá skladba, hraje v pope a ako v alternatíve. Je to porovnanie, ktoré dosť preukazuje a zároveň ani jednu stranu nijako neponižuje.

A ja som tým porovnaním ani nič negatívne nemyslel. Chcel som len ukázať, že mainstreamový pop pracuje s inými hudobnými výrazovými prostriedkami ako alternatíva. A že pop musí byť taký, aký je, pretože jeho cieľová skupina by mu netolerovala "ústrely" či experimenty a pop-publikum by si pieseň ani neobľúbilo, ani nekupovalo (nesťahovalo, nestreamovalo). Ohŕňalo by nad ňou nosom a považovalo by ju za čudnú...

Popové skladby majú byť príjemné a hladké... tanečné či oddychové, dôverne známe. Musia hladko preplynúť aj cez rádio, aj cez hlavu... Pretože pop je určený pre tých, ktorí hovoria, že: "ja počúvam všetko, všetko čo je dobré"  :-)

To je podobné ako vo voľbách... aj popu ide o vysoké volebné percentá... Pop, aby bol pop-om, si musia vybrať (zvoliť, kúpiť) mnohí, inak je problém... A tak pop už z princípu musí byť priemerný (resp. spriemerovaný), musí sa páčiť mnohým ľuďom naraz. A podobne v politike strana, ktorá chce vysoké percentá, musí vedieť zavďačiť sa (sľúbiť niečo) mnohým. Catch-all-party. A pop je vlastne taká catch-all-music.

O čosi slobodnejšia ale aj bláznivejšia (a občas aj neurotickejšia či dokonca psychopatickejšia) alternatíva je ako strana s malými percentami (preferenciami). Síce sa tak naozajstne páči len málo ľuďom, ale zase si môže dovoliť pracovať s extrémnejšími posolstvami, extrémnejším zvukom, okrajovejšou estetikou v pódiovej prezentácii alebo celkovo v grafike plagátov, videí, obalov albumov. Lebo alternatíve stačí páčiť sa iba niektorým... oslovovať iba výberové, špecifické publikum.

Ale vlastne... rozmýšľam... to asi nie je dobrá analógia. Lebo v politike všetci chcú mať vysoké percentá, akurát to nevedia reálne dosiahnuť, takže aj medzi tými, ktorí majú málo percent, len zriedkavo nájdete niekoho odvážneho alebo originálneho. Radšej opustím tieto úvahy, lebo som sa dostal na trochu tenký ľad :-)

 

Dido je anglická (britská) speváčka, ktorá pochádza z Londýna. Jej celé meno je... a teraz to nesmiem dopliesť... Dido Florian Cloud de Bounevialle O'Malley Armstrong... fuuuuuu.

Jej otec je Ír a ona sama má dvojité občianstvo (aj Spojeného kráľovstva aj Írska). Jej mama má francúzsky pôvod... Hneď sa mi zdalo, že je na Britku akási až moc súmerná (ako šikovne som sa vyhol slovu atraktívna)... Jej starší brat Rollo (= Rowland) je členom skupiny Faithless.

Dido spievala na všetkých 6-tich štúdiových albumoch Faithless. A tiež spievala v rámci bočného projektu jej brata, ktorý mal názov Dusted.

Ako to vlastne majú malé deti, ktoré majú takéto dlhé (kvázi šľachtické) meno? Majú na školských zošitoch zapísané celé meno alebo iba skrátenú verziu? Napríklad:

M A T H E M A T I C S
Dido O'Malley Armstrong

Veru neviem... Spomínala však v rozhovoroch, že s tým nezvyčajným menom mala ako dieťa problémy a že bola kvôli nemu šikanovaná a vysmievaná... teraz je už však veľká a to meno je fakt super... Jej mama bola poetka a jej otec bol vydavateľ a tam niekde sú možno zdroje jej zvláštneho mena. Vyzerá to tak, že jej rodičia mali toho načítaného až príliš veľa... No a na matrike to schválili.

Elon Musk a Grimes mali nedávno s matričným úradom o trochu väčší problém. Ale taká situácia nastáva až vtedy, keď dieťaťu namiesto mena dáte čosi, čo sa skôr podobá na dosť bezpečné heslo do mailovej schránky. Raz sa tak budeme volať všetci... podľa mena sa nebude dať o nás zistiť nielen pohlavie, ale vôbec nič... Elon-Musk-vizionár (a nočný kamarát Amber Heard) to dobre vie a už takto predjíma budúci matrix, v ktorom namiesto krstných mien budeme mať krstné kódy a čipy v ľavom zápästí :-)

 

Dido začala v roku 1999, ale k svetovej sláve jej musel dopomôcť Eminem, ktorý sampling časti jej vokálu zo skladby Thank You použil vo svojom tracku Stan (2000).

V roku 2019 Dido vydala (po dosť dlhej 6-ročnej pauze) nový album STILL ON MY MIND (2019, BMG). V súkromí je veľká fanúšička Arsenalu Londýn.

Singel White Flag bol prvým singlom vydaným z jej druhého albumu LIFE FOR RENT (2003, Arista Records). Nie je to vôbec prúser... je to celkom príjemná a vkusne zaranžovaná popová pieseň. Niekde v rádiu alebo v kaviarni ste ju určite niekoľkokrát za život už počuli. A verím, že v zásade bez nejakého vážnejšieho pocitu diskomfortu...

V januári 2017 vyšla dosť obskurná kompilácia GROUP EFFORT Vol. 1, ktorá sa nahrávala v máji 2016.

Nahrávania sa zúčastnili lokálne skupiny z okolia San Francisca. Skupiny dostali k dispozícii prenosné 8-stopové digitálne „domáce štúdio“ Tascam. Každá skupina na ňom nahrávala jeden song. Na nahratie mali limitovaný čas (4 hodiny), následne sa už v profesionálnom štúdiu urobil z nahratých stôp ešte finálny mix. Dbalo sa na to, aby mix dostal len minimálnu alebo vôbec žiadnu dodatočnú produkciu. Aby výsledok zostal čo najviac surový.

O kompilácii nájdete viac údajov tu:
http://differentfurstudios.com/news/2017/1/18/lmsfn-group-present-group-effort-vol-1

Inak, dosť známe songy boli v rámci tejto akcie coverované. Napríklad:

skvelá Dreams (pôvodne Fleetwood Mac)
Head Over Heels (pôvodne Tears for Fears)
If It Makes You Happy (pôvodne Sheryl Crow)
Suedehead (pôvodne Morrissey)
White Flag (pôvodne Dido)
Don‘t Speak (pôvodne No Doubt)
Fade Into You (pôvodne Mazzy Star)

Celú kompiláciu si môžete vypočuť na bandcampe tu: (ak zvládate lo-fi hudbu)
https://lmsfn.bandcamp.com/album/group-effort-vol-1

No a jeden cover sa tam teda ušiel aj (vtedy ešte začínajúcej) skupine Jay Som. Čo je vlastne Melina Mae Cortez Duterte spolu so spoluhráčmi... (pozri napr. PWP28 alebo PWP30).

Takto teda sa robí alternatíva z toho, čo pôvodne bol pop :-)

A soft rock je vlastne tiež pop, že? Môžeme to tak brať... V 80-tych rokoch to bola hudba, ktorá sa dostávala do rebríčkov typu TOP40, TOP10 či TOP100. Takže je jasné, že v tom čase mala reálny popový potenciál... potenciál osloviť masy.

Skupina Foreigner bola zmiešaná britsko-americká zostava. Vznikla v roku 1976 z ex-členov skupín Spooky Tooth a King Crimson a z ďalších hudobníkov. Úplne v začiatkoch boli sextet (6 kusov). 

I Want To Know What Love Is vydali ako singel v novembri 1984 a potom to vyšlo ešte na albume AGENT PROVOCATEUR (1984, Atlantic) v decembri 1984. Bol to jediný #1 hit skupiny v rebríčku Billboard Hot100 (zosadil v tom čase z prvého miesta hit Like a Virgin od Madonny), ale na číslo 1 sa dostal aj v Spojenom kráľovstve, v Austrálii a v Škandinávii.

Ďalším ich výrazným hitom (určite ste ho už niekedy počuli v rádiu) bol napr. Waiting For a Girl Like You z roku 1981. Tiež výrazná, významná a všeobecne známa pieseň.

Back vokály v I Want To Know What Love Is hosťovsky spievajú aj Don Harper, Jennifer Holliday a tiež New Jersey Mass Choir. Klávesy hrá aj Tom Bailey zo skupiny Thompson Twins.

Mix albumu AGENT PROVOCATEUR robil Alex Sadkin, ktorý produkoval a mixoval aj albumy pre Talking Heads, Thompson Twins, Duran Duran, Arcadia, Simply Red a mnohých ďalších. Alex Sadkin je známe meno pre tých, ktorí sledovali hudbu 80-tych rokov nielen z rádia, ale občas sa im do rúk dostal aj nejaký ten album či singel a začítali sa do údajov na zadnej strane obalu...

Ane Brun (občianskym menom Ane Brunvol) je Nórka, ktorá žije vo Švédsku (Stockholm). Autorka a gitaristka a zakladateľka svojho vlastného hudobného labelu Balloon Ranger Recordings. Hudobný talent zdedila po svojej matke Inger, ktorá bola džezovou speváčkou a klavíristkou. Jej mladšia sestra Mari Kvien Brunvol je nórska folková speváčka.

Ane svoj debutový album vydala v roku 2002. Niekedy hráva len sama (= folkovo), niekedy s kompletnou kapelou a niekedy aj s kapelou doplnenou sláčikovou zostavou. Ako hosť sa Ane Brun napr. zúčastnila nahrávania albumu NEW BLOOD (2011, Real World) Petera Gabriela, na ktorom naspievala vokálny part Kate Bush v remakeu skladby Don’t Give Up.

V októbri 2017 vydala album coverov s názvom LEAVE ME BREATHLESS (2017, Balloon Ranger Recordings), na ktorom sa nachádza 14 coverov love songov... Sú tam cover verzie piesní od Mariah Carey, Foreigner, Boba Dylana, Marie McKee, Nicka Cavea alebo Radiohead. Nie všetky sa podarili, lebo nie je ľahké coverovať Nicka Cavea či Radiohead, ale vo väčšine prípadov sa Ane Brun celkom zadarilo songom pridať niečo svoje, niečo špecifické.

Skladbu I Want To Know What Love Is síce ešte o niečo spomalila (a vy už viete, že spomaliť - tzn. originál "zbaladovať" - je trochu lacný spôsob ako coverovať)... ale zase do výslednej podoby pridala trochu inú emóciu. V jej podaní je teda v piesni menej sentimentu a cukrovej vaty, ale viac čistej melanchólie...

Skladbu I Want To Know What Love Is coverovala dokonca aj Mariah Carey... (keď už sa dnes motáme okolo toho popu). A dokonca ani ona ju nepokazila... interpretovala ju skôr soulovo (dá sa nájsť aj na YT).

Ten song je výnimočný a asi sa nedá až tak ľahko pokaziť...

Zostaneme ešte na spomínanom coverovom albume LEAVE ME BREATHLESS (2017, Balloon Ranger Recordings). Ale Mariu McKee v originále tu fakt neuploadnem, to... to odo mňa nemôžete žiadať :-)

Maria McKee bola pôvodne členkou skupiny Lone Justice, po roku 1988 sa vydala na sólovú dráhu. Show Me Heaven je pieseň (tzv. hyperballad alebo power ballad) pre soundtrack filmu DAYS OF THUNDER (1990, Paramount Pictures), v ktorom hlavné roly hrali Tom Cruise (pozor, nie Com Truise :-)  a Nicole Kidman. 

Show Me Heaven nie je jej vlastná pieseň. Je ale autorkou textu. 
Autormi hudby sú Eric Rackin a Jay Rifkin a pôvodne sa volala Secret Fire. Maria McKee bola požiadaná o jej interpretáciu, ale odmietla... Spoločnosť Geffen Records aj tak poslala Marii McKee demosnímku. A pretože aj Maria McKee je len slabá zvedavá žena, tak si demosnímku pustila... hudba sa jej vlastne aj zapáčila, ale text bol podľa nej otrasný. A dala si podmienku, že pieseň teda naspieva, ale výhradne iba s novým textom... Samozrejme, že autori neboli touto drzosťou spočiatku nadšení, ale následne sa všetky strany predsa len upokojili a dohodli a pieseň sa nahrala a zmixovala pre spomínaný soundtrack. Najradšej by som na ten song zabudol :-) Na začiatku 90-tych rokov sa mu však len ťažko dalo vyhnúť...

A preto som bol celkom rád, že Ane Brun mi dokázala neutralizovať traumu spôsobenú pôvodnou podobou tejto piesne a urobila túto zaujímavú cover-verziu. A ten nadstavený samostatný minimalistický záver (od cca 03:50) je fakt niečo parádne...

Coldplay sú tak celkovo skôr slabota... OK, dobre, radšej odfiltrujme moje subjektívne pohľady na nich, lebo ich popularita je pomerne rozsiahla (aj keď generačne už aj oni postupne „opúšťajú pole“). Avšak zaraďovať ich do žánru „alternative rock“ (viď napr. údaje na UK Wikipedia) je fakt prejavom prepáleného optimizmu :-)

Preto sú tu v dnešnom dieli... Coldplay nie je alternatíva, je to jednoducho pop. Trochu nudný pop, ale mnohým sa páči. A ja to akceptujem.

A je to pre mňa zároveň situácia, ktorú som si asi privolal... lebo som už niekoľkokrát tajne rozmýšľal, či budem mať niekedy príležitosť do niektorého článku vložiť ich pieseň Don’t Panic. Lebo tú mám rád.

A tá príležitosť prišla absolútne nečakane... (nemyslel som, že vôbec niekedy nenastane).

Americká skupina Hoops (pozri napr. PWP29) vydala koncom marca 2020 singel s názvom ENGLISH BREAKFAST na značke Fat Possum Records, ktorý obsahuje cover-verzie dvoch piesní od londýnskych kapiel. Don’t Panic od ColdplayReflections After Jane od The Clientelle.

Don’t Panic je takmer jediná vec od Coldplay, ku ktorej sa občasne vraciam (no dobre, ešte asi ku Sparks z debutového albumu).

Pieseň Don’t Panic vyšla na ich debutovom albume PARACHUTES (2000, Parlophone). Vtedy Coldplay ešte zneli ako-tak alternatívne... zneli ako taká anglická gitarovka, trochu brit-popová.

No a teda americké trio Hoops pieseň takto prepracovalo. Ťažko povedať, či ju vylepšili... to asi ani nie, ale je to z ich strany slušný alternatívny pokus. Minimálne sa dá uznať, že došlo k citeľnému zvukovému posunu. Lebo aj keď dvaja robia to isté, nikdy to nerobia úplne rovnako...

A ja tak pri počúvaní rozmýšľam... Žeby tu bola šanca, že sa vrátia brejkové bicie à la Stone Roses (Fools Gold)? Tieto sú síce syntetické, ale žeby to bola akási predzvesť revivalu brejkových rytmov v indie-rocku v blízkej budúcnosti? Nebol by som proti.

Nedávno, 24. júna 2020, vydali Hoops druhý singel z pripravovaného albumu HALO - Fall Back, ktorý... má vydarenú slohu, ale hrozne banálny refrén.

Album HALO nahrávali na prelome rokov 2019 a 2020 po dlhšej pauze (od júla 2018), počas ktorej sa členovia venovali sólovej tvorbe, aby si oddýchli od svojej domovskej kapely. Na konci roka 2019 nabrali druhý dych a zase ich vraj baví spoločne nacvičovať a hrávať. Nový album je avizovaný ako prehliadka všetkých štýlov, ktoré ich kedysi inšpirovali...

Kedysi v ich hudbe bolo cítiť výrazné inšpirácie eightiesmi (hudobní kritici spomínali napr. podobnosť s Hall & Oates). Mne sa však zdalo, že Hoops v priebehu rokov trochu strácali originalitu. Koncom roka 2019 vyšla prvá ochutnávka z budúceho albumu (They Say), a tá má síce eightiesový šmrnc, ale je až príliš loungeová a príliš nijaká.

Z nových vecí od Hoops som zatiaľ skôr rozpačitý, ale nebudem robiť predčasné závery, počkáme na album HALO, ktorý má vyjsť 2. októbra 2020 na značke Fat Possum Records. Zatiaľ teda aspoň Fall Back.

Viac od nich si nájdete na ich bandcampe alebo v ich kanáli na YT (ktorý bol dostupný pre náš región, potom zase nebol dostupný pre náš región... tak uvidíte, k čomu sa dohľadáte... ja som nakoniec musel čerpať takou okľukou, od "tretích strán").

Aktualizácia z 19. 8. 2020: Ospravedlňujem sa. Nielen, že je v čase písania tejto aktualizácie stále nedostupný nový obsah Hoops na YT (dokonca dočasne nie sú dostupné single z albumu HALO ani na ich bandcampe), ale opakovane vznikol aj problém s kanálom "tretích strán", odkiaľ som čerpal ukážku júnového singla Fall Back. V tomto momente sa teda na to vykašleme, nebudeme sa zaoberať novinkami od Hoops. Ak vás to zaujíma, skúste hľadať samostatne.

A ako náplasť do vzniknutej diery staršia pieseň  Nothing But Net a  Let´s Go z kompilácie TAPES #1-3, ktorá vyšla v novembri 2017 na značke Fat Possum Records a ktorá priniesla prvotné nahrávky Hoops, ktoré pôvodne vychádzali len na kazetách. A má to peknú alternatívnu lo-fi atmosféru...

Toxic je pieseň, ktorá (napriek svojej nevalnej úrovni) má až 4 autorov (Christian Karlsson, Pontus Winnberg, Cathy Dennis a Henrik Jonback).

Pragmatické a produktové pomery v pop-priemysle v tomto prípade dobre ilustruje, že najprv bola táto pieseň ponúknutá Kylie Minogue na jej album BODY LANGUAGE, ale tá ju odmietla... Biznis však musí bežať, takže keď jedna bloncka nepovie áno, skúsia to u druhej...

Áno nakoniec povedala Britney Spears a pieseň Toxic sa dostala na jej štvrtý štúdiový album IN THE ZONE (2003, Jive). Aranžmán piesne obsahuje prvky bhangra music (to sú tam tie otravné gýčovité indické sláčiky) a už v originále je tam aj trochu surf-gitary.

A je dosť možné, že práve táto malá maličká ochutnávka surf-rocku v pôvodnom aranžmáne inšpirovala dievčenský kvartet z Toronta(!) - The Surfrajettes (odvodené od „suffragettes“), aby si pieseň skúsili aj ony zahrať. Už to, že sú z Kanady, je poriadny úlet. Kanada nie je práve kráľovstvo surf-rocku.

A Toxic v originále tiež radšej vynecháme... prejdeme rovno ku coveru.

The Surfrajettes vydávajú prostredníctvom vydavateľstva Hi-Tide Recordings. Ich cover Toxic vyšiel pravdepodobne v júni 2018. Časť nákladu vraj na bielom a časť nákladu na modrom vinyle.

Ak máte záujem o viac inštrumentálneho retro surf-rocku interpretovaného hudobníčkami - ženami, vyhľadajte si napr. aj skupinu Los Bitchos.

Sú aj také prípady (a berte to ako výsostne subjektívny postoj), že pôvodný originál je tak hrozný, že ani pre-coverovanie do alternatívy mu nepomôže.

Napríklad taká hrôza ako What’s Up od 4 Non Blondes sa dočkala v tomto roku v apríli coveru (na značke Play It Again Sam) od skupiny Soap&Skin... na RádiuFM ten cover vychválili, ale... nie, nie, tá pieseň je, žiaľ, otravná aj v alternatívnom podaní. To je neopraviteľné...

Alebo cover Sweet Child O’Mine (pôvodne Guns N’Roses) z roku 2009 od švédskeho sólového projektu Taken By Trees (s prepojením na The Concretes)... Je určite pozitívne, keď nemusíte počúvať umečaný kozí hlas Axla Rosea, ale tá pieseň je jedna otravná naťahovacia žuvačka... Alternatívny cover jej dal síce akú-takú zvukovú stráviteľnosť, ale problém s ňou je kompozičný, čo cover zvyčajne nerieši (aj keď ani to sa nedá definovať ako pravidlo... niektorí hudobníci sú tak odvážni, že originál dokážu zásadnejšie "prekopať", ale nebýva to často).

 

Dnes ešte pokračovanie s nehudobným obsahom. A nebude to nič príjemné.
Lebo z takýchto situácií ešte bude v budúcnosti "bitka"... Riešenie sa bude rodiť ťažko. Ak vôbec.

Nižšie uvedený text ponechávam v stave, v akej som ho mal pred 15. júnom 2020. V pondelok 15. júna 2020 bol zverejnený (na portáli yahoo.com) článok k prípadu Copperová/Cooper, ktorý bol pôvodne uverejnený v denníku New York Times a tento článok (a diskusia pod ním) objasnil ako to naozaj bolo.

V diskusii k článku sa tiež objavili linky na ďalšie zaujímavé zdroje, ktoré doplnili obraz toho zvláštneho prípadu. A potvrdili môj "feeling", ktorý som z toho prípadu mal...

V nižšie uvedenom texte som však ešte nepoznal (a ani nezohľadnil) všetky okolnosti prípadu, ale som rád, že som mal dobrý odhad. V časti textu síce budú "len" moje dohady, ale v budúcom pokračovaní uvidíte, že som sa trafil... a preberieme si aj niektoré reakcie z diskusie k článku. Skúsim tak ukázať, že verejná mienka v USA je trochu diferencovanejšia, než sa to v niektorých našich médiách prekladá... To ale až nabudúce. A bude to dúfam skôr než za mesiac.

A 4. augusta 2020 bolo zverejnený záznam z body-kamery jedného z policajtov, ktorý bol pri zatknutí Georgea Floyda... tiež to veľa vecí uviedlo na pravú mieru.

 

Ehm... Nuž, čudné veci sa dejú v USA, veľmi čudné.

A najhoršie je to
1) že to nie nič nové (že sú to situácie, ku ktorým dochádza opakovane / chronicky) a
2) že sú to situácie, ktoré v súčasnej spoločensko-politickej situácii (ako v USA, tak v západnej civilizácii) už ani nie sú riešiteľné, resp. nemajú žiadne dobré riešenie.

Lebo aktuálny spoločenský diskurz bol postupne, po malých krokoch, nastavený tak, že smeruje skôr k eskalovaniu konfliktu a k tomu, že niekto by mal prehrať. A prehrať nechce nikto, ale zároveň ani jedna strana sporu nemá realistickú predstavu o „spoločnom víťazstve“ (a ja sa pokúsim vysvetliť, že nič také ako „spoločné víťazstvo“ neexistuje a, žiaľ, existovať nebude, lebo takto svet nie je stvorený).

A tak už existujúce spoločenské napätie sa ešte zhoršuje nevhodnými aktivitami, nerozumnými vyjadreniami a interpretáciami pod vplyvom emócií.

Nie sme stroje, to je jasné... emócie k človeku patria, ale vieme, že konflikty sa emóciami len zhoršia, lebo emócie nám akosi vypínajú schopnosť „zaradiť spiatočku“. Emócie sú aktivizácia, keď ste v situácii „fight or flight“, ale potom sa musíte pozerať na tú spúšť, čo ste po sebe zanechali a je to často smutný pohľad.
 

Prvý príbeh je skôr zábavný, fakt je svojím spôsobom smiešny, ale s veľmi prehnaným (typicky americkým) koncom.

Druhý príbeh by mohol byť vlastne nudný a bežný, ale skončil tragicky a pokračoval (a pokračuje) na uliciach a veľmi nevhodne. Tiež dosť typicky americky. (Druhému príbehu sa povenujem však menej ako prvému, pretože je jednoznačnejší, čo sa týka viny a následkov. Ale vybral som z druhého príbehu aspoň nejaké ilustračné snímky, ktoré buď prešli cez tlačové agentúry, alebo sú zo súkromných zdrojov a boli šírené na internete.

 

Aj v slovenskom politickom a spoločenskom diskurze nájdete „samozvaných prorokov multikulturalizmu“, ktorí tvrdia, že budúcnosť je pestrofarebná a že to bude veľká paráda a budú Spojené štáty európske a všetci budú všade a všetci sa budeme mať radi a budeme si navzájom ochutnávať svoje jedlá... a že prečo by sa malo rozmýšľať len "v chlievikoch", že Slováci na Slovensku a Pakistanci v Pakistane a tvrdia, že nieeee, že to vôbec nie je sociálne inžinierstvo, ale je to budúca nevyhnutnosť, svet je proste v pohybe... a že navyše je tu ešte tá strašná strašná klimatická katastrofa a že či chceme alebo nechceme, aj tak tu prídu, lebo proste oni to tam dole na juhu už neprežijú. Malé ostrovčeky a políčka im zaleje more a Slnko bude taaak piecť, že im vypáli do hláv dieru a že to sa už deje a že je to jasné ako facka... a že kto to nevidí, je nevzdelaný a zabednený a spiatočnícky... eeehm xenofób (zo všetkých názvov je to ešte ten najeufemistickejší). A bohvie či aj nemá doma v skrini zbierku tmavozelených pólo-tričiek...

A že veď predsa nebudeme vymýšľať nič nové pod Slnkom, veď toto už je model, ktorý je úspešný a históriou preskúšaný a to sú Spojené štáty americké. Tadááááá. USA. Veľký etnický a rasový melting-pot. Už od nepamäti. Ak nie od vojny Sever-Juh, tak od 60-tych rokov 20. storočia určite. Krajina úspechu a land of the free...

Tak sa teda pozrime, ako po stáročiach melting-potu to dnes funguje v USA. Či sa už v legendárnom taviacom kotli podarilo vytaviť nejakú fajnovú zliatinu alebo spiecť aspoň nejakú strusku, ktorá by mohla fungovať ako príklad či inšpirácia.

 

Alebo predsa len budeme zohľadňovať, že spoločnosť potrebuje nejaký stupeň „sociálnej kohézie“ (vrátane etnickej a rasovej), nejaký stupeň „podobnosti“, aby mohla efektívne fungovať a nestrácať čas a zdroje neustálym vysvetľovaním si, kto je kto a o čo mu ide? Budeme naivisticky nadšene a bez sebakontroly bojovať za akúsi nejasnú budúcnosť alebo budeme rešpektovať cnosť zo všetkých cností najcnostnejšiu? ... Zdržanlivosť?

 

Ako som už povedal vyššie... prvý príbeh je svojím spôsobom smiešny s prepálenou koncovkou... a druhý príbeh je tragédia, na ktorú už bolo v USA dlho zamiesené a ktorá (zase raz) nič nevyrieši. Lebo toto nemá riešenie.

Príbeh číslo 1. New York. Central Park.
Amy Cooperová, šéfka poistných investičných aktivít (head of insurance investment solutions) v spoločnosti Franklin Templeton, venčí svojho prešľachteného psíka v Central Parku. Je v časti The Ramble, kde je výslovne (dalo by sa povedať, že priam taxatívne) vyžadované, aby psík bol na vodítku (on the leash). Amy Cooperová na to veľmi nedbá, bola tam už x-krát a nikdy nič... psík si trochu poňuchá a obciká... ak by bolo hovienko, Amy to uprace.

(Nie je vylúčené, že Amy je proste nesympatická arogantná mrcha, ktorá nedbá až tak na príkazy autorít... v práci je zvyknutá sama hlavne rozkazovať a tento „generálsky mód“ jej trochu stúpol do hlavy. Má tiež biedne komunikačné soft-skills. Väčšinou po ľuďoch vyštekáva len pokyny. Áno... možné to je. Ale neviem, či je to naozaj tak...)

(Nie je tiež vylúčené, že Amy je proste nechutná biela supremacistka, ktorá sa vyhýba kontaktu s inými ako s belochmi. Áno... možné to je. Aj takí ľudia existujú. Ale neviem, či je to naozaj tak...)

V správe k incidentu bolo uvedené:
Harvard graduate Christian Cooper, 57, had been birdwatching in an area of the park known as The Ramble over the Memorial Day weekend when he saw Amy Cooper walking her unleashed dog that was ‘tearing through the plantings’.

Videozáznam, ktorý zrealizoval p. Cooper, nezachytáva úplne celú situáciu a na mnohých TV staniciach bol zverejnený len čiastočne, takže nevieme, či pes naozaj ničil porast, ale vieme si predstaviť, že plašil vtákov. Pes robí proste to, čo je psovi prirodzené. A áno, Amy Cooperová nerešpektovaním výslovného príkazu, porušila pravidlá hry. To je bez pochybností. Áno, ten príbeh nezačal dobre...

Ale poďme naspäť do situácie:

Dnes mala Amy ťažký deň, potrebuje si vyčistiť hlavu a chvíľu na nič nemyslieť... Celkovo je v ostatnom čase nejaká napätá... V hlave jej víri tisíc myšlienok naraz a ani jednu nevie poriadne zachytiť. Večer si urobí nejaký „calming“ čaj, lebo už aj v práci si všimli, že nie je vo svojej koži... Noooo... cikaj, cikaj... Aj ten pes je z nej už neurotický.

Zrazu ju čosi vytrhne z jej zamyslenia. Zdá sa, akoby niekto na ňu volal alebo pokrikoval... Pri okraji chodníka stojí akýsi Afroameričan s okuliarmi, v cyklistickej prilbe, s ďalekohľadom. (na fotke vyzerá ako decent man, je vysokoškolsky vzdelaný, z Harvardu. Tiež sa volá Cooper, ale je to iba zhoda priezvisk)

-„Do r*t*... čo odo mňa vlastne chce? Nemám chuť sa s nikým vybavovať... chcem len vyvenčiť psíka a naspäť domov...

Whaaaat? On the leash? Aaaaah, fuuuuuck... Na toto dnes fakt nemám náladu... Choď si po svojom a nemontuj sa do mňa, you black moron!

Navyše je corona... social distancing... neželám si, aby niekto cudzí, koho nepoznám, sa ku mne približoval.

Skúšala som sa chvíľu tváriť, že ho nevidím a nepočujem, ale on akosi neprestáva. Stále nie je spokojný... Tak toto mi nevyšlo.

No poď, Charlie, poď sem... K noheeeeee, nepočuješ? (v parku sa ozve ozvena)

Čože? Vytiahol smartfón... On si ma fakt natáča?

Would you please stop? Sir, I’m asking you to stop recording me!
Please take your phone off! Then I’m taking your picture and calling the cops!

Áno, pán Cooper natáča. Od vyboldovaného písma sú to reálne slová Amy Cooperovej, predtým som si trochu vymýšľal, čo možno mohlo situácii predchádzať. Lebo každá nová situácia "nasadá" na situácie predošlé a reťazí sa...

- „Len zavolajte políciu... Pleeease call the cops!,  hecuje pani Cooperovú pán Cooper, pričom na počiatku mu išlo o uviazanie psa... a pes... vidíte dobre... už je pri paničke a už nepobehuje na voľno. Nie je síce ešte "on the leash", pani Cooperová ho drží za obojok, ale v podstate už je problém vyriešený. Napriek tomu pán Cooper, vysokoškolsky vzdelaný muž, eskaluje konflikt, aj keď vidí, že má pred sebou emocionálne labilnú ženu. Pán Cooper, pôvodne chcel sledovať vtáčikov v parku, ale nakoniec sa rozhodol, že bude radšej špehovať, či sú psíkovia na vôdzke.

Pani Cooperovej sa čoraz viac trasie hlas, evidentne je emocionálne rozrušená, ale pán Cooper sa cíti ako obeť... Lebo pani Cooperová mu povedala, že zavolá policajtov a povie im, že je tu Afroameričan, ktorý obťažuje ju a jej psa...

V rozhovore pre NBC sa vyjadril, že neprestal (ani po požiadaní) natáčať preto, aby ukázal, ako bol „dehumanized“.

In the video, he encouraged her when she suggested calling the police. He told NBC that he kept filming because "I am not going to participate in my own dehumanization."

A v TV sa úplne vážne bavia (video z programu The View nájdete nižšie) o tom, že to je teda horrible, pretože takéto situácie viedli v minulosti k lynčovaniu a riešia, že p. Cooperová „is practically strangling“  svojho psa... pričom to nie je práve tá najpodstatnejšia časť situácie. Ale aj cez toto je možné pani Cooperovú ukázať ako odpornú ženskú, takže kto chce pani Cooperovú biť, psa si nájde... (ide o tzv. útok "ad hominem", ktorý odkláňa pozornosť od podstaty veci... ale v spolitizovaných situáciách sa presne toto robí... napr. aj u nás "Poliačik si fotil svoje hipsterské ponožky pod štátnym znakom", "Matovič si fotí svoje smradľavé fusakle a uploaduje to na facebook" , "Fico pije" , "Pellegrini nechal v pracovnom stole géliky"  a podobne). Aby bolo jasno, ja milujem útoky ad hominem a viem aj celkom dobre triafať, ale tu ide o vážnu tému a o verejný diskurz. Vo verejnej diskusii by sa nikto nemal správať až tak odviazane ako na svojich súkromných sociálnych sieťach.

Pani Cooperová nevie, čo má skôr robiť, pretože sa snaží ako tak dostať pod kontrolu svojho vystresova- ného neurotického psa držaním ho za obojok, zároveň držať mobil a volať (podľa všetkého v tom momente nemá ešte odozvu od operátora, lebo skoro s plačom hovorí „I can’t hear you either“), a ešte k tomu sa nezosypať...  Z videozáznamu sa zdá, že tento multitasking je na ňu naraz veľa a je v zlom emocionálnom stave, ale áno... to pani Cooperová je jednoznačne označená ako útočník. Lebo ona mala urobiť „false accusation“, urobila „racial targetting“, urobila „criminalising“. Väčšina ľudí v USA (a takmer 100% Afroameričanov) v máji a v júni 2020 tvrdila, že sa Cooperová Cooperovi vyhrážala a že hystériu len hrala... Smejú sa z nej na sociálnych sieťach ako "imituje plač".

Možné to je. Presne určiť autenticitu emócie nemusí byť jednoduché, nie je vylúčené, že p. Cooperová naozaj "hrala rasovou kartou" (pre policajtov to zjavne nebolo podstatné) a nie je vylúčené ani to, že každý tam vidí "to svoje" podľa vlastného mentálneho nastavenia.

Pán Cooper bol pri tom, my nie. My z videozáznamu vidíme konflikt, ktorý už je v priebehu a jediné dva momenty, kde pani Cooperová explicitne spomína jeho rasu, sú momenty, keď mu hovorí, že zavolá policajtov a povie im, že muž afroamerického pôvodu ju ohrozuje (vyhráža sa mu vtedy?) a následne pri hovore na linku 911 popisuje muža ako Afroameričana („... an African-American man is threatening myself and my dog“). Ako inak ho mala popísať? Nevideli sme celý konflikt, nevieme, či pani Cooperová ešte predtým povedala niečo, čo mohol pán Cooper vnímať ako rasový útok... Čo mohol pán Cooper vnímať ako rasový útok v krajine, ktorá má za sebou zložitú históriu veľmi ohraničenej funkčnosti (až kolíznosti) medzirasového súžitia. A následnú precitlivelosť na to...

Pán Cooper bol (čisto technicky vzaté) v práve... Pani Cooperová porušila pravidlá hry a bola na neho útočná, aj keď ja situáciu čítam skôr tak, že bola útočná zo strachu a to je jedno či ten strach bol alebo nebol opodstatnený. Či bol ten strach rasistický alebo nerasistický. To je stále ten istý strach... ten emocionálny stav bol stále ten istý. Pani Cooperová vyhodnotila situáciu ako ohrozenie a podľa toho konala... aj keď asi prehnane.

Ale p. Cooper tiež neprejavil veľa schopnosti čítať situáciu. Zdá sa, že to bol práve on, kto mal viac emocionálneho odstupu od diania a mohol sa rozhodnúť ďalej neeskalovať situáciu... aby situácia nešla from-bad-to-worse... Pani Cooperová v tej situácii už toho nebola schopná.

Je to také stretnutie puntičkára a hnidopicha s hysterkou... žiaľ, čierneho hnidopicha a bielej hysterky. Dosiahol puntičkár Cooper to, čo chcel?

Také veci sa dejú aj v Bratislave... ale čo mám každého robotníka, ktorý fajčí na zastávke MHD upozorňovať, že „pane, tu sa nefajčí?“. A mám na tom neodbytne trvať? Mám sa s nimi biť? Občas sú okolo nás ľudia, ktorí porušujú to, čo je napísané na ceduľkách... Môžeme ich na to upozorniť. Ale máme kompetenciu trvať na tom, aby naše upozornenie bolo promptne aj vykonané?

Prišli policajti, videli, že dvaja dospelí svojprávni ľudia sa dostali do slovnej prestrelky, predpokladám že upokojili situáciu a každý išiel domov. Rozejděte se, tady není nic k vidění... Tak by to skončilo v roku 1987... ale sme v roku 2020 a nezdržanlivosť dostáva voľný priechod na sociálnych sieťach (taká je ľudská povaha stimulovanátechnickými možnosťami, ktoré o veľký kus predstihli etický/kultúrny vývoj ľudského pokolenia).

Sestra pána Coopera na sociálne siete nezdržanlivo uploadla video, ktoré nezdržanlivo a s pocitom apriórnej obete natočil pán Cooper a ako to už býva (lebo ľudia milujú silné emócie a zdieľajú silné emócie), video sa stalo virálnym a mnoho ľudí na videu spoznalo Amy Cooperovú. Niekto sa možno aj škodoradostne potešil („áno, tak túto ja poznám... vždy sa správala ako p*ča!“)  a už to išlo... Racial targetting a podobne... Už to žilo vlastným životom.

Ak by sa konflikt stal medzi bielymi ľuďmi, ak by ju natáčal beloch a ona by hulákala po belochovi, nikdy v živote by sa z tohto nestala široká spoločenská téma. Bolo by to nedorozumenie, ktoré viedlo k potýčke, v ktorej ani jedna strana nereagovala úplne zdravo... A už vôbec žiadny Afroameričan by tomu nevenoval ani sekundu pozornosti. Dokonca si myslím, že ani beloch... Banálna vec, akých sa stanú denne stovky po celých štátoch.

Ale skúste dnes v USA povedať „Zavolám policajtov a poviem im, že Afroameričan ma obťažuje...“  Akonáhle sa na vec nalepí rasový kontext so všetkými asociáciami a so stáročiami minulých ublížení na oboch stranách, vypukne priam ohňostroj nezdržanlivosti a hyper-reaktívnosti... a následne ovplyvní celý váš život. Presnejšie život bielej pani Cooperovej.
 

Konflikty medzi ľuďmi vznikajú, tomu sa nedá vyhnúť. Ale niektoré konflikty v USA už akosi nie je možné zastaviť... pretože v tej spoločnosti už boli cielene zlikvidované všetky možné brzdy.

Spoločnosť Franklin Templeton tiež nedokázala zachovať zdržanlivosť a s pani Cooperovou rozviazala pracovný pomer.

Outrage over the video led to Amy Cooper’s being fired form the global investment firm Franklin Templeton and to allegation that she was choking her dog, which she then „voluntarily surrendered“ to an animal rescue.

A aby toho nebolo málo, šírené video viedlo k obvineniam, že dusila svojho psa, ktorého sa potom „voluntarily surrendered“... sa ho „dobrovoľne vzdala“ a odovzdala ho do útulku... Viem si predstaviť akému tlaku ju vystavilo jej okolie. Samí slušní ľudia, ktorí predsa nebudú vo svojom strede tolerovať neslušných ľudí... Tak sa Amy Cooperová radšej psa „dobrovoľne“ vzdala. Nie, nesmejte sa :-) ... takto to v USA funguje... Zbohom zdravý rozum.

Pán Christian Cooper sa následne (pre NY Times) vyjadril, že ho to zarazilo a že to nepovažuje za správny spôsob riešenia takýchto situácií. "It's a little bit of a frenzy, and I am uncomfortable with that,"  povedal.

Ale trochu neskoro, že? :-)

Pán Christian Cooper žije totiž v tej istej napätej, nezdržanlivej a hyper-reaktívnej spoločnosti, v akej žije aj Amy Cooperová... Nie je hlupák. Naopak, je veľmi výnimočným príslušníkom afroamerickej komunity, lebo patrí k úzkemu percentu vysokoškolsky vzdelaných Afroameričanov, dokonca je absolventom elitného Harvardu. Určite sa aj on počas svojho života stretol s nevhodným zaobchádzaním, s rasovými poznámkami, s labellingom. Ale ak chce žiť v pokojnej melting-potovej spoločnosti, tiež nemôže stále každému pripomínať všetky facky, ktoré obleteli svet a dopadli na neho. Chodiť po svete s permanentným pocitom obete, žitie nikomu ani trochu neuľahčuje.

Amy Cooperová mohla zapnúť svojho psíka na vôdzku a zamávať mu "sorry" a pohnúť sa smerom od neho a nedať mu dôvod na ňu vyvíjať tlak. (Neviem prečo to neurobila...) Ale ani on sa nevedel zabrzdiť... Napoviem. Bol taký moment, v ktorom jednoducho stačilo prestať natáčať a neživiť ďalej konflikt, ktorý sa zjavne nevyvíjal konštruktívne.

Bol taký moment, v ktorom (ak už to teda prebral so svojou milovanou sestrou) mohol video vymazať alebo mohol výslovne zakázať svojej rozrušenej sestre (ktorá sa pravdepodobne tiež cíti ako obeť bielych „crackers“), aby si z jeho mobilu video stiahla a aby ho ďalej elektronicky šírila. Neurobil to...

Amy Cooperová pre NBC New York v pondelok (25/5/20) povedala, že sa „humbly and fully apologizes to everyone who’s seen the video“.  Pre CNN si tiež nasypala popol na hlavu „I didn’t mean to harm that man in any way.“  Lebo toto sa spoločensky očakáva. Žiadna iná reakcia by jej v USA už dnes neprešla. Akákoľvek iná (= stenická, obhajujúca sa) reakcia by dnes už bola interpretovaná ako rasistická.

Takže idete do parku a dostanete sa do slovnej prestrelky s Afroameričanom a následne ste bez práce, bez psa a verejne sa ponižujete pred celým štátom (federáciou)... Tak nieee, z tejto situácie určite nevzniknú ďalší na*ratí ľudia... (irónia)

Vráťme sa ešte ku Franklin Tempeton, lebo to je suverénne najsmutnejšia časť príbehu.

Sociálni inžinieri totiž svojho času prišli s pojmom „social responsibility“ (sociálna zodpovednosť). V rámci širokospektrálneho a bezhraničného zlepšovania ľudskej spoločnosti už firmy (súkromné podnikateľské subjekty) nemali byť iba odporným kapitalistickým strojom na peniaze a na privlastňovanie si nadhodnoty (prepáčte, som sa na tomto mieste nechal trochu uniesť a zabehol som do klasického marxizmu),  ale zároveň sa mali stať výchovno-charitatívnou entitou. Mali do istej miery suplovať štát a doplňovať občianske aktivity.

Vyzeralo to na začiatku ako dobrý nápad... Neomarxistické decká (ktorých problém je, že majú neurózu z toho, že nemajú vo svojich životoch žiadny naozajstný problém) boli úplne nadšené. Firma (aj keď to bola zvyčajná korporátna „motrokáreň“) sa mala zaujímať o svoje okolie, o ľudí v susedstve (o tzv. „komunitu“), mala prezentovať nejaké hodnoty, z advertisingu sa mal stať goodvertising a podobné fajnovosti.

Keď teda idete na pohovor v topánočkách vyrobených z plastov, ktoré vyplavilo more, nezaujíma vás len to, čo firma robí profesne, aké postupy či technológie používa a aké bude vaše zaradenie v nej, ale aj to, aké má hodnoty a ako ich uplatňuje v spoločnosti. Lebo ste „woke“ človek a prirodzene si prajete pracovať výhradne vo „woke“ spoločnosti. Všetko malo byť krásne a pozitívne.

Ale ukazuje sa, že je to dvojsečná zbraň... lebo potom sa taká „prebudená“ firma aktívne zaujíma nielen o vaše skills, ale aj o vaše hodnoty. Nádoby sa prepojili.

No a skúste také hodnoty nedodržiavať, alebo skúste urobiť chybu (hoci len v emocionálnom afekte). Skúste nebyť dostatočne „prebudený“. Vždy a všade. Každú sekundu svojho života. Aj na ulici a vo svojom súkromí. Potom vám korporácia veľmi rázne dá pocítiť, že akosi nekorešpondujete s jej hodnotami... Ste proste hodnotovo poškodený.

Pretože diktatúra dobra, to nie je len tak... diktatúra dobra môže fungovať len vtedy, ak zlo (= to, čo v aktuálnom všeobecnom ponímaní nie je dobro) budeme rázne potierať... A tak s Amy Cooperovou pozametali dlážku. Bez pardónu. Môže si hľadať inú prácu... Takže Američanov, ktorí teraz (v ekonomicko-recesívnych koronačasoch) prišli o prácu je n+1. (Nabudúce sa ešte síce vrátime k tomu, že Amy Cooperová biedu netrie, ale ide o princíp).

V čom je teda ale vlastne problém?
Svet funguje podľa duality jin/jang a teda,
ako všetko zlé je na niečo dobré,
tak aj všetko dobré je na niečo zlé...


Vyhýbanie sa extrémom je dobrou cestou ako žiť. Ľavicový liberalizmus dosť propaguje islam, ale možno by sa mal radšej zamilovať do (rozhodne inteligentnejšieho) buddhizmu... a niečo si z neho aj zobrať.

V čom je teda ale vlastne problém?
V preháňaní a zreťazení... Tým, že sa od súkromných podnikateľských subjektov požadujú hodnoty (ktoré im nie sú prirodzené a vlastné), bola rozmazaná a zničená prirodzená hranica medzi pracovným a súkromným.

Pani Amy Cooperová nebola (ak som to dobre pochopil) ani verejnou tvárou spoločnosti, ani CEO, ani hovorkyňou spoločnosti. Mala pomerne vysoké postavenie v rámci stredného manažmentu. Nič viac, nič menej. Pani Cooperová zažila nejakú situáciu v súkromí, ktorú nevyriešila dobre, ale v tejto situácii zastupovala výhradne seba ako súkromnú osobu a nie spoločnosť Franklin Templeton.

Ale sme v USA v roku 2020... V krajine, ktorá kedysi asi bola dobrým miestom pre život. Ale dnes už skôr nie.

Spoločnosť Franklin Templeton zvolala do zasadačky výkonného riaditeľa, personalistu, PR manažéra a fujtajbl firemného právnika a dali hlavy dohromady...

„Páni a dámy... viete, čo sa deje? Videli ste, čo sa šíri na internete? Táto Cooperová nám riadne zavarila... Šíri sa to, diskutuje sa k tomu, objavilo sa tam aj meno spoločnosti! Akcionári sú znepokojení. Rozjatrená verejná mienka môže spôsobiť škody na našej reputácii a ekonomické straty. Ako budeme reagovať?"

"Prosím ťa, Brandon (personalista), boli s ňou predtým už nejaké problémy? Máme na ňu niečo? Sťažovali sa na ňu nejakí podriadení? Vieme ju nejako „upratať“?
Deborah (PR manažérka), pripravte mi krátke tlačové stanovisko spoločnosti, pošlite mi to na schválenie a potom to rozošlite médiám. Michael (firemný fujtajbl právnik) ak by sme sa rozhodli ju „terminated“, hrozí nám spor? Vieme sa tomu vyhnúť? Celé to treba ukončiť rýchlo..."

Ako by mohla vyzerať reakcia firmy, ktorá by neeskalovala napätie? Pričom neeskalovanie napätia je určite hodnotový (a pre celú spoločnosť hodnotný) postoj...

Ak už teda sestra pána Christiana Coopera bola (pod vplyvom pochopiteľných emócií a storočí útlaku) tak nezdržanlivá, že video uploadla na sociálne siete a podarilo jej to, o čo sa (často márne) snažia celé profesionálne tímy v tzv. digitálnych agentúrach...
 

Spoločnosť Franklin Templeton mohla nereagovať. Či už to nazveme zdržanlivosťou alebo stratégiou „mŕtveho chrobáka“, mohla spoločnosť nijako neprispievať ku ďalšiemu živeniu asociačného rámca medzi udalosťou a menom spoločnosti. Niekde v diskusiách sa to síce objavilo, niektoré médiá to asi prevzali, ale... po troch dňoch bude tento nepríjemný kontent prepísaný novými udalosťami a škandálmi. Feed na sociálnych sieťach ide stále ďalej... aj medzirasové potýčky v USA pokračujú stále ďalej. Zatiaľ bez konca.

(Pani Cooperová však nie je pre nich natoľko dôležitá, aby to urobili. A „standing aside“ postoj by v časoch bezuzdnej spoločenskej zodpovednosti mohol byť vnímaný ako nezodpovedný.)

Spoločnosť Franklin Templeton mohla reagovať zdržanlivo. Mohla vydať stanovisko napríklad v tomto znení:

„Mrzí nás konfliktná situácia, ktorej súčasťou sa stala pani Cooperová a v ktorej emócie zjavne prevládli nad konštruktívnosťou.

Radi by sme však zdôraznili, že ide o výsostne súkromnú situáciu, ktorá sa nijako netýka výkonu pracovných úloh vyplývajúcich z jej pozície v našej spoločnosti.

V rámci našej firmy, ako aj v spoločnosti všeobecne, vždy podporujeme a budeme podporovať nekonfrontačné a neagresívne riešenia.“

(Pani Cooperová však nie je pre nich natoľko dôležitá, aby to urobili. A určite by sa v médiách našiel nejaký premotivovaný bojovník za všeobecné dobro, ktorý by vyhlásenie interpretoval ako podporujúce rasizmus, pretože pani Cooperová je predsa zjavná rasistka. Takže ak by firma pustila do verejnosti takéto zodpovedné výchovné volanie po zdržanlivosti by vlastne, paradoxne, mohlo dopadnúť pre firmu úplne najhoršie.)

Čo teda urobila spoločnosť Franklin Templeton? Na prvý pohľad to môže vyzerať, že firma zaujala výchovný postoj, ale vyzerá to skôr tak, že prehodila pani Cooperovú (a to čo najrýchlejšie) cez palubu, aby minimalizovala škody na svojom PR. Franklin Templeton si (a je to pochopiteľné) sledovali výsostne svoj vlastný pragmatický záujem. Pani Cooperová je pre nich len „motrok“, nikto. Takýchto Cooperových majú na každý post ďalších 10... a menej labilných. Najslabšiu mocenskú pozíciu (najslabšiu kartu) tak nakoniec v celej situácii držala vlastne pani Cooperová, lebo

1) pán Cooper bol obeťou rasového „labellingu“, takže chránený,
2) psík bol obeťou týrania, takže chránený a
3) Franklin Templeton je "woke" firma, lebo sa správajú spoločensky zodpovedne, anti-rasisticky a čistia si svoje rady. A to je cenné, to sa dá skapitalizovať.

Following our internal review of the incident in Central Park yesterday, we have made the decision to terminate the employee involved, effective immediately. We do not tolerate racism of any kind at Franklin Templeton.

Vo firme si potľapkali po ramenách, firemný fujtajbl právnik dostal odmenu a je tu tiež všeobecný potlesk na scéne, že takto sa má teda bojovať proti rasizmu. Rázne a nekompromisne. A pani Cooperovú dobehla karma, lebo je to jedna nesympatická hysterka a nechutná rasistická frnda...

Ale čo sa vyriešilo? Bude zajtrajšok lepší než včerajšok?
Ak máte pochybnosti, nečudujem sa vám.
Takéto riešenie len zafixovalo nezdravý stav v spoločnosti.

V USA sa veci dostali „too far“, ale my v Európe ešte (dúfam) môžeme trochu brzdiť. Špeciálne v bývalom ost-blocku (lebo scitlivený Západ už tiež postupne stráca rozum).

Možno by bolo dobré, keby sme sa zase vrátili k tomu, že sa vykašleme na problematický koncept sociálnej zodpovednosti firiem a vrátime sa k tomu, že súkromné firmy budú opäť to, čo je dôvodom ich existencie - že to budú „odporné kapitalistické stroje na peniaze“ a nebudeme ich nútiť, aby hrali tieto „hry na pretvárku“, že hodnotovo vychovávajú „komunitu“. Lebo aj tak nejde o výchovu spoločnosti. Firmy sa aj v tejto zóne správajú výhradne pragmaticky.

Čo tým docielime... ? Docielime tým návrat do prirodzeného stavu, že pracovné prostredie bude menej interferovať do súkromného života svojich zamestnancov a posudzovať ho (s výnimkou situácií, ktoré priamo ovplyvňujú pracovný výkon). Docielime tým to, že medzi pracovnýmsúkromným bude opäť ostrá deliaca línia. Že sa bude rešpektovať súkromie ľudí. Tak, ako to naozaj aj má byť.

Neberte to tak, že pani Cooperovú obhajujem... uznávam, že sa jej nepodarilo vzniknutú situáciu vyriešiť dobre, ale obhajujem súkromie... ľudia majú mať právo vo svojich súkromných životoch robiť chyby... A nemali by sme schvaľovať alebo tomu tlieskať, ak sa stierajú hranice medzi súkromným a pracovným a keď sa firmy miešajú do súkromných životov svojich zamestnancov a posudzujú ich.

Keď od súkromných firiem nebudeme požadovať “zapojenie“, potom sa naozaj „nezapoja“, lebo to nebude pre nich žiadnym spôsobom výhodné. Ani to nebude môcť byť podkladom pre PR aktivity. Potrebujeme naozaj, aby nám tu Lidl staval detské ihriská?

Nepotrebujeme... to by mali riešiť miestne samosprávy so zapojením miestnych ľudí - remeselníkov a umelcov... Ale my sme si už tak rozkradli a znefunkčnili tento sranda-štát, že potom už len naťahujeme svoje nesvojprávne a nesebavedomé rúčky ku ktorémukoľvek Lídlu-Pídlu, ako keby nám znášal nejaké nemecké modré z neba, aj keď nám tu len nakontrahuje zmontovanie akéhosi štandardného prefabrikovaného preliezačkového setu. Ďakujeme ponížene :-)

Zbaviť sa spoločenskej zodpovednosti firiem? Na prvý pohľad to vyzerá ako hrubý krok späť a naozaj to nie je krok, ktorý by mal iba výhody... prídeme o isté benefity, ale vyhneme sa aj eskalácii problémov (čo potvrdzuje už veľa rôznych prípadov z USA a zo západnej Európy, keď ľudia prichádzajú o prácu kvôli svojim hodnotám a názorom... čo je rovina, ktorá sa dá aj politicky silne zneužívať...).

A ochrana súkromia, ochrana slobody slova a slobody myslenia a rešpekt ku skutočnosti, že súkromné osoby majú mať možnosť robiť vo svojich súkromných životoch aj chyby, je extrémne cenný benefit.

A obmedzí sa aj špicľovanie a udavačstvo zo strany bežných ľudí. Bežných ľudí netreba odmeňovať (a to ani pochvalou) za to, že na niekoho donášajú... či už vis-à-vis alebo na sociálnych sieťach. Lebo väčšina ľudí sú ovce a vo vidine pochvaly (získavania dobrých bodov) začnú produkovať "očakávané" chovanie - špicľovať a udávať.

Indukuj v spoločnosti "boj proti rasizmu" a ovce budú bojovať proti rasizmu.
Ako rasizmus bude označené skoro všetko, lebo každý si chce zabojovať.

Indukuj v spoločnosti "boj proti fašizmu" a ovce sa vo veľkom rozbojujú proti fašizmu...
Ako fašizmus bude označené skoro všetko, lebo každý si chce zabojovať.

Pani Cooperovú zbytočne (lebo nedošlo k žiadnemu trestnému činu) udali na sociálnych sieťach a pani Cooperová zbytočne zažila zásadné zmeny vo svojom živote...

V trestnom zákone (u nás, predpokladám, že v amerických štátoch je to obdobné, lebo ide o základnú právnu zásadu) existuje „oznamovacia povinnosť“, ktorá sa týka trestného činu. To je postačujúce... Vo vyššie spomínanej situácii nedošlo k žiadnemu trestnému činu, polícia tam nemala čo riešiť. Ani privolaná policajná hliadka nenašla v situácii vôbec nič, čo by bolo hodné riešenia... Ak tam polícia nemala čo riešiť, čo tam čo má riešiť zamestnávateľ? Čo tam má čo ex post riešiť zamestnávateľ?

Prečo má firma pristupovať ku konsekvenciám, navyše z vágnych a diskutabilných, „mäkkých“, subjektívnych hodnotových dôvodov?

Nechajme ľuďom priestor riešiť si svoje vlastné problémy, nechajme ľuďom možnosť aj robiť chyby a mať aj prípadne nevhodné reakcie.

Ten konflikt mal (a mohol) zostať na úrovni človekčlovek. Nezdržanlivosťou sa dostal na úroveň rasarasa, následne sa nezdržanlivosťou dostal do online priestoru a následne sa nezdržanlivosťou dostal do konfliktu človekzamestnávateľ... a ako sa hovorí, vzniklo veľa tepla, ale málo svetla.

Tento problém nič nevyriešil a nijako neprispel ani k žiadnemu spoločenskému riešeniu. Afroamerický absolvent Harvardu sa aj naďalej môže cítiť ako ukrivdená obeť (čo je, zdá sa, jeho chronický postoj). A bieli ľudia sú naštvaní na to, že musia znášať takéto situácie a držať hubu.

Ale byť emocionálne labilnou ženou nie je zločin, nie je to dokonca ani psychopatia (ak to nepresahuje istú mieru, ktorá sa vojde do tzv. „širšej normy“). Asi nie je ľahké s pani Cooperovou žiť v jednej domácnosti, ale dysfunkčné vzťahy - to je asi tak všetko, čím ju život má trestať.

 

Tak už som dosť za zlého, lebo považujem za zbytočný koncept spoločenskej zodpovednosti firiem (ktorý je len nástrojom PR tých firiem), tak ešte upriamim pozornosť na omnoho závažnejší problém, a to je koncept „etnicky zmiešanej spoločnosti“ a na multikulturalizmus.

Tieto udalosti z USA len potvrdzujú, že nič také ako multikulturalizmus neexistovalo a neexistuje...nedá sa to vytvoriť. Je to mimo prirodzenosti... USA má ďaleko najdlhšie skúsenosti s budovaním rasovo zmiešanej spoločnosti a výsledok je stále veľmi slabý, je ďaleko od ideálu.

Dokonca aj "šialená Angela" sa svojho času vyjadrila, že „multikulturalizmus zlyhal“. A pravda je ešte desivejšia... Multikulturalizmus nezlyhal, nemal ako zlyhať... lebo nikdy nevznikol. Multikulturalizmus je (ľavicová) utópia, ktorá sa nedá realizovať...  Kedy už konečne bude v USA? Za 50 rokov? Za 150 rokov? Za 700 rokov? Kedy? Je to relatívne bohatá spoločnosť (aj keď ekonomický úpadok prvého sveta sa týka aj ich) a má dlhé roky skúseností... kedy bude ten moment, keď si budeme môcť povedať, že: "fajn, sme vo funkčnom multikulturalizme."

Medzirasové a medzietnické súžitie je vždy problémové, je vždy viac alebo menej kolízne. Ako etniká, tak aj kultúry sa omnoho častejšie dostávajú do konkurenčného stavu než do stavu spolupráce.

Zmiešaná spoločnosť teda veľkú časť svojho času a svojich materiálnych zdrojov následne musí používať na tlmenie potýčok medzi etnikami či rasami. Bohatá spoločnosť to vie ako-tak zvládať, chudobnú spoločnosť to veľmi veľmi rýchlo položí na kolená...

Z príkladov z USA je zrejmé, že ak sa na bežné medziľudské konflikty navyše nalepí „rasový kontext“ (či už tam pôvodne je alebo nie je), rozbieha sa takmer nezastaviteľná reťaz hysterických udalostí a reakcií, ktoré situáciu len zhoršujú...

Pozerajme sa okolo seba, snažme sa pochopiť, čo sa deje a buďme kritickí ku konceptu etnicky zmiešanej spoločnosti. Nepodporujme multikulturalizmus. Nie je to spoločenský model, ktorý by zvyšoval kvalitu života. Je to utópia... Čosi, čo sa nedá zrealizovať, lebo to nie je koncept prirodzený.

A buďme úprimní... sklon k multikulturalistickým experimentom majú aj špičky EÚ. Rok 2015 bol prvý varovne zdvihnutý prst (pre nás občanov) a už vtedy to veľmi pošramotilo vzťahy medzi členskými krajinami... Nie je vôbec vylúčené, že sa takýchto udalostí ešte dočkáme a nebude jednoduché argumentovať. Ak nám v rokoch 2016-2018 stačilo argumentovať len takým hochštaplerským ad hoc spôsobom, že "veď kvóty aj tak nefungujú",  v prípadných ďalších takýchto krízach už bude lepšie (a možno aj nutné) argumentovať omnoho principiálnejšie, omnoho zásadnejšie. Uviesť ekonomické argumenty a vyjadriť nepodporu multikulturalizmu. "Neprajeme si multikulturálne Slovensko, lebo multikulturalizmus je nefunkčný..."

Čo sa týka príbehu 2, toho sa dotknem skôr už len zľahka, lebo ten je jasnejší...
Príbeh číslo 2. Minneapolis. Ulica.

Pán George Floyd, Afroameričan, zomrel v pondelok 25. mája 2020 v Minneapolis (štát Minnesota) po prehnanom použití policajných postupov pri pacifikácii zadržaného. S následkom smrti. Bude to ešte predmetom vyšetrovania. Proces bude otvorený od septembra 2020.

2. júna 2020 bola zverejnená "preliminary" (predbežná) pitevná správa, ktorá je dosť vágne formulovaná a chýba tam výsledok toxikologického skúmania. Neskôr bola zverejnená kompletná pitevná správa.

Videá sa tiež objavovali až postupne a veľmi rýchlo ich prekryli videá z následných protestov, ktoré boli ešte dramatickejšie... Dlhý čas boli k dispozícii len dve videá.

Kamerový záznam z miesta, kde Georgea Floyda policajti zastavili, požiadali ho vystúpiť, nasadili mu putá a odviedli ho na okraj chodníka a viedli s ním krátky pohovor smerujúci k identifikácii a k jeho oboznámeniu s dôvodmi zadržania. Údajne malo ísť o podozrenie z použitia falošnej 20-dolárovky pri platení, ďalším dôvodom zadržania bolo podozrenie z intoxikácie.

Druhé video je záznam natočený už na inom mieste a už zobrazuje samotný (problematicky zrealizovaný) zákrok polície, ktorý viedol k strate vedomia a smrti zadržaného Floyda.

To, čo sa na prvom videu deje, je v zásade pokojná situácia... je to bez zvuku, ale vidíme pomalé pohyby ako od zadržaného, tak aj pokojné a rozvážne pohyby od policajtov. Ešte nejakí dvaja spolujazdci Georgea Floyda vystupujú z auta (starší SUV Mercedes M) a strácajú sa definitívne mimo obrazu. Potom Floydovi policajti pomáhajú vstať (lebo ruky má v putách za chrbtom) a odvádzajú ho cez križovatku, cez cestu (k ďalšiemu policajnému autu, ale to už nie je v zábere statickej cctv kamery vidieť)...

No a potom sme videli najčastejšie uverejňované druhé video, ktoré natočili okoloidúci. Zobrazuje ako policajt Derek Chauvin kľačí (kolenami v blízkosti krku a na hrudi) zadržaného. Ostatní dvaja mu pridŕžajú oblasť panvy a nôh (tých nevidíme). George Floyd je "pinned-down". Je to drsný postup, a vo všetkom tom mori informácií okolo sa objavila aj tá, že federálne orgány tento postup neodporúčajú, ale či sa bude alebo nebude v praxi aplikovať, si rozhoduje každý štát samostatne.

Byť policajtom v USA nie je práve ľahký druh služby, lebo (oproti Slovensku) je v populácii výrazne väčšie množstvo zbraní a tiež viac drog, takže policajti amerických štátov sa častejšie dostávajú do kontaktu s osobami ozbrojenými alebo s osobami akútne intoxikovanými a teda do situácií, v ktorých je potrebné postupovať s väčšou fyzickou razanciou.

George Floyd je pinned-down... chvíľku sa ešte mrví, potom volá "I can't breathe... please... I can't breathe...". Okoloidúci ľudia upozorňujú policajtov, že tu je problém, ale policajti na upozornenia odpovedajú, že "je to OK, lebo dokáže rozprávať",  ale o chvíľu George Floyd už nereaguje a zdá sa, že mu z nosa tečie krv...

V správach bolo uvedené:
A complaint released by prosecutors on Friday (29/5/20) claims that Chauvin had his knee on Floyd's neck for a total of 8 minutes and 46 seconds, including 2 minutes and 53 seconds of which Floyd was non-responsive.

Takže policajt na ňom kľačal ešte takmer 3 minúty, počas ktorých už George Floyd nebol pri vedomí a teda nevykazoval žiadny pohyb a pochopiteľne ani rezistenciu. Bola privolaná záchranka, ale keď Floyda nakladajú na nosidlá, je vidieť, že telo už nemá tonus a vyzerá to zle... V krku je nielen dýchacia trubica, ale aj dôležité tepny, ktoré vedú krv k mozgu...

A nejako mi nešli tie dve videá dohromady. Môj "viktimologický šiesty zmysel" mi hovoril, že sa tam muselo stať ešte niečo... čo tie dve videá prepojí. Až v pondelok 1. júna 2020 bolo zverejnené ďalšie video, ktoré zobrazuje situáciu pred použitím donucovacieho prostriedku. Ide o video pri nakladaní Floyda do policajného auta.

Jednému z policajtov vidíme len nohy a z pohybov nôh sa dá vyrozumieť, že hornou časťou tela robí v interiéri vozidla prudké pohyby. A druhý policajt (Alexander Kueng) veľmi rýchlo prebieha z jednej strany auta na druhú... Toto video nie je celé, ale aj z toho kúsku sa dá usúdiť, že situácia nepokračovala tak pokojne ako tesne po samotnom zadržaní (ako na kamerovom zázname 1). A vyzerá to tak, že George Floyd kládol aktívny odpor pri nastupovaní na zadné sedadlo a pri pokuse ho v policajnom aute zafixovať...

No... to je podobné ako pri leteckých katastrofách... až zreťazenie udalostí (často banálnych) spôsobuje tragédiu.

Rozbehla sa masová hystéria, ktorá dostala do zlého svetla policajné oddelenia po celých USA. Rozbehla sa (a pochopiteľne) rasovo podfarbená hystéria, v ktorých došlo na veľké slová o tom, ako sa "poľuje na Afroameričanov", čo súviselo aj s prípadom z februára 2020, pri ktorom bol zastrelený (za fakt čudných okolností) Afroameričan Ahmaud Arbery. 

Viac tu: (lebo to by bolo zase na dlho... tam ide zase o bývalého policajta)
https://www.aljazeera.com/news/2020/05/ahmaud-arbery-white-men-charged-murder-killing-200508011015947.html

Nebolo to teda tak, ako sa to javilo na začiatku, že George Floyd príkladne spolupracoval v každej fáze udalosti. Je jasné, že jeho rodina ho v TV bude popisovať ako "gentle" človeka a milovaného brata, ale ak polícia pristúpila k takémuto drsnému donucovaciemu (pacifikujúcemu) prostriedku, nepredpokladám, že to urobila úplne neuvážene alebo dokonca výhradne iba z rasových dôvodov.

George Floyd má teraz síce na stenách budov v USA graffiti, ktoré sa takmer podobajú na sväté obrázky, dokresľujú mu svätožiaru a krídla, ale bol to človek, ktorý mal všeličo za sebou - vrátane niekoľkoročného väzenia za účasť na lúpeži... Vo všeobecnom smútení sa na to pozabúda, lebo viac sa akcentuje "black experience" a kolektívne pocity diskriminácie Afroamerickej komunity.

A je to aj minulosť p. Georgea Floyda, ktorá zase sekundárne polarizuje názory (a polarizuje spoločnosť). Lebo platia oba "časti" pravdy. George Floyd (s kriminálnou minulosťou) v priebehu udalostí kládol odpor, čím si vyslúžil od policajtov použitie donucovacích prostriedkov. Navyše, zdá sa, mali policajti obavu z tzv. "excited delirium", pretože George Floyd vykazoval príznaky, že je pod vplyvom omamných látok (fentanyl).

A platí pravdepodobne aj to, že policajt Derek Chauvin (s rozsiahlou minulosťou disciplinárnych priestupkov) prehnal "kvantitu" donucovacieho prostriedku. Podobné priťahuje podobné. S čím zachádzaš, s tým schádzaš.

Dňa 5. 6. 2020 sa preto v diskusii ku článku na yahoo.com preto objavili aj takéto reakcie: (prvá pravdepodobne od britského občana, druhá pravdepodobne od Američana)

(1) Regardless as to his background,officers are only supposed to use 'reasonable force' to restrain a suspect, which, considering the number of officers present, clearly wasn't the case.
In the UK, vulnerable areas - including the head and neck, are designated 'Red Zones', and are out of bounds.
By kneeling on the Floyd's neck, as stated, Chauvin, would have constricted the carotid artery, impairing, or cutting off, the blood and oxygen to his brain, something that any trained officer would know.
Chauvin's act was clearly, at best, reckless, and at worst, intentional, and based upon the evidence, it is fair to assume the latter to be the case.

(2) Good bye Mr. Floyd. No more armed robbery or drug dealing. 

Zreťazenie banálnych negatív sa naozaj nešťastne dostala aj do tejto udalosti... Policajt Derek Chauvin, ktorý má teraz na krku obvinenie z vraždy 3. stupňa, tiež nie je policajt, ktorý by mal byť dávaný za príklad. Podľa dostupných informácií mal vo svojej kariére najmenej 16 disciplinárnych priestupkov, ktoré však neviedli k závažnejším konsekvenciám (zdá sa, že kontrolné orgány v USA fungujú asi dosť podobne ako Inšpekcia Ministerstva vnútra u nás... skúste podať sťažnosť alebo trestné oznámenie na policajta a uvidíte, ako ho bude kryť celá tá hierarchia a ako ho na záver bude vysekávať z problému ešte aj Generálna prokuratúra SR). Kvôli zámerným úradným obštrukciám sa nedopracujete ani k žiadnemu zrozumiteľnému písomnému výstupu, nieto ešte k spravodlivosti. A ku náprave škôd.

Takže Afroameričan, ktorý kladie odpor a miestny bitkár so štátnymi kompetenciami. A na problémy je zamiesené... Ak mám dať príklad z oblasti leteckých havárií, tak si vyhľadajte 1994 Fairchild Air Force Base B-52 Crash a uvidíte čo bol kapitán Holland zač. Ako opakovane porušoval nariadenia o letovej výške a podobne... až nakoniec rozdrbal drahé vojenské lietadlo a zabil seba a ďalších 4 ľudí. Len preto, že dlhodobo fungoval ako psychopat. A nebolo nikoho, kto by mu to zatrhol.

Pod kritiku sa dostalo aj "race profiling" a "double standards", ale tu je zase treba povedať, že existujú čísla... rôzne číselné kódy. U nás sa dokonca aj súdne spory ohľadom čísel vedú.

Keď sa u nás povie napr. "štvorpercentní", tež vieme o koho ide. Jedným z čísel, kódov, je 13/90. Na Slovensku to len málokomu niečo povie, ale ľudia v USA vedia, že takto sú označovaní Afroameričania.

"Trinásťpercentní". Čo to znamená? Podľa definície.
A hyperbolic reference to the fact that blacks make up only 13% of the US population, but commit the vast majority of all violent crime. In reality, young black males (age 13-40) make up about 3% of the population and are responsible for about 57% of all violent crime. 13/90 is an exaggeration used to make a point about the disproportionate rate at which blacks commit violent crime.

Takže hoci tvoria Afroameričania len približne 13 percent celej populácie Spojených štátov, stoja až za 62 percentami krádeží, 57 percentami vrážd a 45 percentami prepadnutí. A napríklad priamo v meste New York stoja až za 75 percentami všetkých útokov strelnou zbraňou, hoci tvoria len 23 percent celkovej populácie mesta. Aj z toho dôvodu je prirodzené, že častejšie dochádza ku konfrontácii (bieleho) policajta s afroamerickým páchateľom. Štatistiky tiež uvádzajú, že u Afroameričanov je 4,5-krát vyššia pravdepodobnosť, že budú mať pri sebe nelegálnu zbraň.

Takže za situácie, keď príslušníci čiernej rasy páchajú v USA podstatnú časť násilnej kriminality, tak je jasné (a logické), že existujú "double standards" a že sa polícia inak zameriava na Afroameričanov, častejšie ich kontroluje, častejšie ich zastavuje... lebo si robia svoju prácu. Lebo zmyslom polície je udržiavanie verejného poriadku. Ako vtipne povedal jeden slovenský diskutér: "keby si bol policajtom v Krompachoch, tiež by si vedel svoje".

To si musia vyriešiť samotní Afroameričania a nevykladať to, ako "white supremacy" alebo ako systémový rasizmus. Za túto situáciu (za tzv. neproporčnú kriminalitu) naozaj bieli nezodpovedajú...

Ďalšie podobné slangové pomenovanie pre Afroameričanov sú dindu (dindu nothing, dindu nuffin) alebo hoodies (kapucne)... Dindo nuffin vychádza z "I didn't do nothing", nič som neurobil... Takže "ničneurobilkovia".

No a do dobrého svetla nedostali afroamerickú komunitu ani následné udalosti, lebo postoj "svet už raz konečne musí pochopiť, že na čiernych životoch záleží a preto vyrabujem pár obchodov"  je zásadne chybný.

V USA je však veľmi čudne vychýlená aj verejná mienka, a to aj pod vplyvom médií... Napríklad priamo v Minneapolise rozvášnený dav rozbil a spálil doslova až na trosky reštauráciu istej Hafsy Islam, fakt zostali len ruiny, a tá sa pre reportérov súkromnej TV vyjadrila, že "for them this is the only way to get attention".  No tak Hafsa vlastne ani políciu nepotrebuje, ona je spokojná a všetkých chápe a poprajeme jej veľa úspechov v ďalšom podnikaní :-)

A sú aj opačné prípady zase... lebo násilie plodí ďalšie násilie... V nedeľu 31. 5. 2020 na ceste Interstate35 vodič nákladného auta s cisternou zámerne zamieril autom do davu demonštrantov... nikoho neprešiel ani nezranil, ale ešte skôr než ho zatkla polícia, ho dav vytiahol z auta a poriadne zmlátil...

V Michigane sa sheriff zase pripojil k protestujúcim... no, je v tom pomerne chaos. Neslávne skončila autonómna zóna bez polície v Portlande. Keď ste do nej vstupovali, vraj tam boli ceduľky YOU ARE LEAVING USA... Kvôli drogám a nebrzdenej kriminalite ju museli "zase pričleniť k USA".

No a navyše ešte vzniká napätie medzi federálnou úrovňou a jednotlivými štátmi, keď Trump sa tiež nevie brzdiť a už kritizoval guvernérov jednotlivých štátov, že sú zoči-voči protestom „weak“... a dá sa predpokladať, že mal na mysli hlavne guvernérov nominovaných Demokratickou stranou (lebo sa blížia prezidentské voľby)... no a problém sa tak len nabaľuje ako snehová guľa. A riešenie nikde. Ničí sa súkromný a verejný majetok (zhorené policajné autá zaplatia pracujúci daňoví poplatníci, nie ľudia odkázaní na "social stamps"). 

Ľudia behajú po uliciach a robia si (bez kontroly) čo chcú a čo ich napadne. Takéto situácie už sú potom živná pôda jednak pre nevychovaných nevycválaných testosterónom zmámených mladíkov a pre kriminálne či psychopatické živly... A od občianskej vojny sa to odlišuje iba tým, že je to ešte stále dosť dezorganizované...

Vec sa už dostala aj do Európy, meno George Floyd sa stalo už samostatným symbolom a protestovalo sa už v Londýne a v Paríži (a to sú len destinácie, ktoré som si všimol... je možné, že toho bolo viac).

Tu sú aj nejaké fotografie k článku:
http://www.msn.com/en-xl/europe/europe-top-stories/paris-protesters-set-fires-face-off-with-police-as-floyd-outrage-goes-global/ar-BB14WIR5?ocid=spartandhp#image=BB14T2Kf|1

 

Dôkaz, že tieto protesty sú vlastne politikum, je podobný prípad nedekvátneho použitia znehybňovacieho postupu v Dallase v prípade Tonyho Timpa, belocha, ktorý si sám (v obave z vlastného stavu intoxikácie) zavolal políciu pretože jednak vynechal svoju psychiatrickú medikáciu a užil drogy... A dopadol identicky. Ale nikto nestriekal po stenách sprejom, nikto nerozbíjal verejný a súkromný majetok, nikto nezapaľoval ohne, nikto neraboval obchody.

Niekoľko reakcií povie viac...

* This is horrible! Why didn’t we protest this??!!!

* This is worse than George Floyd, holy crap. They were just laughing.

* Now imagine if he were a black guy.

* Where are the protests for Tony Timpa? Why do all the protests break out when a black man dies?

* No rioting or looting or press coverage?

* He probably forgot to show his “white privilege” card. Rest In Peace.

* So much for white privilege? If this were a black man this would have made worldwide news. People need to realize it’s police brutality and not racism.

* Strange. I must have missed all the riots and looting that followed.

* When a white guy falls victim to police brutality, nobody panics. But when a black guy gets falls victim to police brutality, everyone loses their minds.

Spoločnosť, ktorá má malú mieru "sociálnej kohézie", ktorá je zjazvená deliacimi čiarami medzi rasami, komunitami, medzi kultúrami a medzi náboženstvami je potom práve zraniteľná ma týchto "spojoch", ktoré sa stávajú (často pod tlakom zvonka) frontovými líniami a možnými líniami, kde sa tá spoločnosť môže rozlomiť presne tak, ako sa má na perforácii roztrhnúť toaletný papier.

USA ako rasovo zmiešaná spoločnosť je sud pušného prachu... a neprináša žiadny nasledovaniahodný príklad pre zvyšok sveta. Niekde sa zjavne stala chyba. Ale nájsť ju nebude vôbec ľahké, lebo medzirasové (resp. medzietnické) súžitie je zámerne tabuizovaná téma, v ktorej sa už možno aj tri desaťročia nehľadá realita (pravda), ale vytvárajú sa hashtagové kampane, ktoré majú modelovať spoločenské postoje.

Keď sa tak pozeráte, čo sa deje... ešte stále si myslíte, že diverzita je sila?

4. augusta 2020 bol zverejnený tzv. body-cam záznam zo zatýkania Floyda. Tento záznam potvrdil, že protesty mali len málo spoločného so skutočným priebehom toho incidentu.

Otázka je, ako je to možné, že ten body-cam záznam sa objavil až po viac ako 2 mesiacoch a ako "leak"?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vojtech nevedel vzdorovať Babišovi. Česko v kríze mení ministra zdravotníctva

Nemocnice môžu skolabovať, varuje šéf lekárskej komory.

Sudca predĺžil Jankovskej väzbu do marca budúceho roka

Obvinená podala sťažnosť, o ktorej rozhodne Najvyšší súd.


Už ste čítali?