diel 47 - rubrika: výnimočné live

Autor: Robert Štepaník | 19.12.2020 o 23:00 | (upravené 11.1.2021 o 20:08) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  21x

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 47, v Bratislave, devätnásteho decembra dvetisíc dvadsať

Mal som pred časom takú diskusiu s jedným svojím známym. O hudbe.

Aj keď teda o hudbe sa spolu zhovárame len veľmi zriedkavo. Je to pre nás téma rozhovoru v poradí asi číslo #56... Nemáme na ňu vlastne dôvod, lebo hudobné chute sa nám takmer vôbec neprekrývajú. Ale dostali sme sa k nej. Aj také sa stáva :-)

No a ten môj známy vtedy povedal (citujem skôr voľne):
„Vôbec nepočúvam live nahrávky, lebo live nahrávky sú nedokonalé... Zďaleka nedosahujú kvalitu a precíznosť štúdiovej nahrávky. Nemám dôvod sa nimi vôbec zaoberať.“

Tak som mu rovno povedal, že „to neděláš dobře, Jaromíre... jednou to poznáš“.  Akože, že je to škoda, že sa vyhýba lajvkám... Že live nahrávky zďaleka nie sú len zhmotnením zadania „interpretuj štúdiovú nahrávku jedna k jednej“. Že live vystúpenia sú komplexnejší fenomén. Omnoho komplexnejší... a tiež omnoho pestrejší a zábavnejší.

Ale argumentovať (v tom konkrétnom momente) racionálne, relevantne a aspoň trochu presvedčivo som aj tak nevedel. Zvlášť keď som nechcel nikoho evanjelizovať na obraz svoj, ale skôr len nadchnúť.

Na druhú stranu... áno, chápem ho. Aj ja som bol nespočítanekrát sklamaný z piesní, ktoré som mal napočúvané (= zafixované) v hlave zo štúdiovej nahrávky a očakával som, že mi bude hudobníkmi „naservírované“ niečo aspoň trochu podobné. No... a sakra často nebolo :-) Ale čia je to chyba?

Presne tak ako manželstvo je najčastejšou príčinou rozvodov, tak očakávania sú najčastejšou príčinou sklamaní. Dokonca sa tam dá nájsť úmera (nie nutne lineárna, to by bolo príliš jednoduché)... že čím väčšie očakávania, tým väčšie možné sklamanie.

No a tak si žijeme ponorení do svetov (bublín) rôznych druhov hudby, ale s kontrastom štúdio versus live sme reálne konfrontovaní všetci. Snáď okrem tých, čo počúvajú klasiku.

A je to ako kontrast medzi fikciou (štylizáciou) a realitou. Ako kontrast medzi načančanou haute-couture a civilnou pret-à-porter. Medzi sviatočným dňom a všedným dňom, medzi formalizmom a spontánnosťou až živočíšnosťou... medzi technikou / technológiou a človekom z mäsa a kostí.

Ale ak netrváte na tom, že live nahrávka má byť pokus o čo najvernejšie podanie štúdiovej nahrávky (lebo tým len sami seba len obmedzujete), tak ste na dobrej ceste užiť si tie live vystúpenia, ktoré sa podaria. (A možno aj tie, ktoré sa nepodaria, ak na koncert idete napr. kvôli fyzickému zážitku zo žúrovania a kvôli ľuďom okolo vás.)

A často budete aj extra príjemne prekvapení, pretože tak ako štúdiová nahrávka je vlastne fikcia (je poskladaná z jednotlivých stôp, ktoré vznikali osve), tak live nahrávka vie tu a teraz na seba naviazať „čaro okamihu“. Občas jednoducho zafunguje synergia alebo synchronicita alebo vyššia moc alebo sústredenie (nech už to nazveme akokoľvek) a všetko je presne, ako má byť... Všetko je presne na svojom mieste. A dokonca aj lepšie, ako sme si boli predom schopní predstaviť. Zážitok, ktorý predčí všetky naše očakávania.

Občas sa toto-čosi-nezopakovateľné stáva napr. aj pri improvizácii... Vesmír z času na čas konverguje k tomu jednomu bodu a potom zase pekne krásne diverguje. Tak, ako to má zvyčajne vo zvyku :-) Veď väčšinou máme v životoch pocit, že „veci nesedia“, neharmonizujú, míňajú sa.

Live nahrávky sú teda tak nedokonalé, ako sú nedokonalí interpreti (so svojimi ohraničenými schopnosťami) a ako sú nedokonalé technické podmienky, v ktorých sa konkrétne vystúpenie realizuje.

Ale zároveň platí, že live nahrávky dokážu byť tak magické, ako sú magické (neopakovateľné) okolnosti, za ktorých tieto nahrávky naživo vznikajú. A dopredu nikdy neviete, ako to dopadne... či sa to zvrtne na jednu alebo na druhú stranu. Dosť to závisí aj od toho, v akom psychickom stave ste vy ako poslucháč.

A vlastne veľmi často neplatí ani to poradie, že najprv štúdiová verzia a potom live. Ak ste nadšený fanúšik nejakej lokálnej kapely, ktorá sa ešte len v budúcnosti stane slávnou (a bol to prípad všetkých veľkých kapiel), tak najprv poznáte konkrétne piesne len z koncertov. Ak ste s „tou vašou“ kapelou od jej úplných začiatkov, tak poznáte výhradne iba ich live piesne... štúdiovú podobu (pre vás) dostanú ich nahrávky až neskôr.

Problém s live nahrávkami (ak to vôbec chceme nazvať problémom) dosť často súvisí s takzvanou over-production, s preprodukovaním. Ak demo konkrétnej skladby vznikne v podobe gitara+hlas alebo klavír+hlas alebo akordeón+hlas, triangel+hlas alebo whatever+hlas... je to fakt iba veľmi hrubý materiál. Je to len východiskový bod.

Nasleduje aranžovanie. Občas sa síce objavia albumy, ktoré sú zámerne „stripped-down“ a zvuk je rozumne striedmy a minimalistický (príklad Feist - PLEASURE (2017, Universal) alebo niektoré albumy PJ Harvey). Vo veľkej väčšine sa však skôr PRIDÁVAJÚ ZVUKOVÉ VRSTVY ku základnej architektúre piesne. Takzvané „overdubs“.

https://en.wikipedia.org/wiki/Overdubbing

Zdvojujú sa vokály (aby vznikli pekné harmónie), zdvojujú sa nástrojové linky, aby vznikol plnší zvuk a viac detailov v melódii. Ku vokálu sa pridávajú efekty, echá, reverb (dozvuky, ozveny), filtre (napríklad v exponovaných miestach, pri výkrikoch... v posledných rokoch sa dosť gýčovito zneužíva auto-tune)... To sú všetko veci, ktoré sa de facto nedajú jedna k jednej zopakovať na pódiu, lebo tam nemáte ten technický back-up ako v štúdiu... a hlavne idete kontinuálne a bez prestávky, zatiaľ čo v štúdiu skladáte skladbu po častiach ako puzzle... nahrá sa viacero takes, vyberajú sa tie najlepšie pasáže a „pozliepajú sa“. 

Keď sme pri tom zlepovaní, existuje napr. story-behind, že pri nahrávaní albumu ULTRA (1997, Mute Records) bol Dave Gahan v tak zlom fyzickom stave (kvôli svojej heroínovej závislosti), že v priebehu dňa bol použiteľný iba na krátku chvíľu a ani vtedy nebol schopný odspievať piesne komplet. Vokály na tom albume preto boli vyskladávané doslova po jednotlivých veršoch naspievaných v rôznych dňoch... Vo výsledku to však poslucháč vôbec nepočuje.

Ale indisponovaný spevák na pódiu, to je iná vec... to už si všimnú všetci. Pri punku to vlastne málokomu vadí, pri folku a pope to však už môže dosť znateľne pokaziť vystúpenie...

Ďalší zaujímavý štúdiový fun-fact súvisí napr. s nahrávaním albumu THE SEEDS OF LOVE (1989, Fontana) od Tears For Fears. Úvodná skladba na albume sa volá Woman In Chains (inak, nemám ju veľmi rád) a v štúdiovej nahrávke od 00:00 po 03:31 hrá na bicie Manu Katché a od 03:32 až po koniec hrá Phil Collins. V jednej piesni nie jedna, ale rovno dve bubenícke legendy. No, tak to je presne to, čo umožňuje štúdio... na pódiu však toto nemáte možnosť robiť. Takže skupina si na koncerty najme nejakého bubeníka, ktorý sa bude snažiť, ako najlepšie vie...

Vokály sa v štúdiu vrstvia tak, že potom na pódiu (aby ste to odprezentovali verne) by ste potrebovali nielen speváka, ale plus ešte aspoň dva jeho klony, ktorí by mu robili prirodzené harmónie (prirodzené viachlasy). Spevák v reálnom čase zo seba nedostane dve vokálne vrstvy... (také to ázijské polyfonické „throat singing“ to teraz neberme do úvahy... to nie je vokál v klasickom slova zmysle... ak chcete vedieť viac, tak si vyhľadajte polyphonic overtone singing).

Ak je niekto sklamaný z live verzie nahrávky, tak to sklamanie väčšinou začína pri vokále. Ak ste zvyknutí na „vrstvenú“ štúdiovú podobu vokálu (hoci ste si to nikdy takto neanalyzovali a neuvedomili), tak v live nahrávke zrazu máte „len jednu stopu“ hlasu/spevu. Zrazu máte pocit, že je tam vokálu akosi málo a že je plochý, že niektoré pasáže teda nevyznejú... (zatiaľ vynechávam možnosť, že je falošný, intonačne nepresný... vynechávam aj možnosť, že ho zvukár utopil medzi gitarami a hlavne bicími, ktorých zvuk sa vám priam triešti o čelo... to býva problém často na veľkých pódiách, na festivaloch a pod.).

Je pár takých šťastných príkladov vokálnych schopností, ktoré aj na pódiu znejú takmer tak, ako na štúdiovej nahrávke. Napríklad Billie Marten alebo Beth Gibbons (Portishead), ktorá tak dokonalo intonuje (a na druhú stranu štúdiové nahrávky Portishead nie sú zbytočne pre-produkované), že potom pri počúvaní živého vystúpenia Portishead máte pocit, že Beth „to dáva“ na pódiu dokonalo, takmer na nerozoznanie od platne (vyhľadajte si napr. Portishead live at Roseland NYC na YT... je tam viac videí, ale nie je to oficiálne uploadnutý obsah, takže vám ho odporúčam len takto nepriamo).

https://en.wikipedia.org/wiki/Roseland_NYC_Live

Veľmi častý prípad je, že slávni (a šikovní) kamaráti vám prídu robiť (často s veľkou radosťou) back-vokály na váš album... ale po koncertoch s vami chodiť nebudú, lebo majú dosť svojich angažmánov. Takže potom back-vokály na pódiu buď vôbec nebudú, alebo to poriešite v rámci skupiny (veď basák vie trochu spievať) alebo si na šnúru (ak ste slávni a bohatí) najmete vokalistov/vokalistky. A viac ľudí na pódiu, znamená vyššie náklady na koncertovanie.

Nielen vokál môže byť problém. Aj nástroje vás môžu na pódiu sklamať... zoberte si napr. klasicky postavenú rockovú kapelu v podobe vokál-gitara-basgitara-bicie... A na koncerte využívajú (resp. musia využívať) plus ďalšieho gitaristu... a aj tak tam naživo nedostanú úplne všetko to, čo bolo v štúdiu v gitarovom zvuku navrstvené v jednotlivých stopách (pozri napr. Craig Gannon ako „second stage guitar player“, ako stabilná súčasť pódiovej zostavy The Smiths, aby sa live zvuk aspoň trochu priblížil k plnosti z nahrávky).

https://en.wikipedia.org/wiki/Craig_Gannon

A to ani nehovorím o prípadoch, keď skupina je „one-man-show“ v štúdiu a reálnou kapelou je až na pódiu (z tých, o ktorých už bola v tomto blogu reč, je to napr. Wild Nothing, pozri PWP12 a PWP44). Tam členovia na pódiu vlastne re-interpretujú to, čo v štúdiu vymyslel ich šéf... Takže k rozdielom oproti štúdiovej nahrávke dôjde úplne prirodzene a nevyhnutne.

Už bolo povedané, že my (poslucháči) väčšinou prepadáme mylnému dojmu, že štúdiová podoba skladby je celok, že takto sa to dá hrať... ale v skutočnosti je to puzzle, je to mozaika. Znie to spojito, znie to skvele, ale je to celé „artificial“. Takto to vlastne nikdy v celku nezaznelo. Takže až živé podanie skladby ukáže, aké sú naozajstné schopnosti hudobníkov a spevákov a aj keď dáme bokom extrémy typu Milli Vanilli, tak vždy jasne počujeme, kde sa v štúdiu nadmerne pomohlo technicky...

Preto je umenie aranžovať spojené nielen s tým, že viete pridávať, ale aj s tým, že viete odoberať a viete zostať pri zemi. Že to neprepcháte, že to nepreplácate, že to nevylepšujete ad absurdum... Samozrejme, v štúdiu vám môže napadnúť "sem dáme lesný roh"... A môže to znieť fakt pekne... no tak fajn, všetci sú spokojní, ale na koncerte alebo na turné budete mať k dispozícii (a budete ho aj platiť?) hráča na lesný roh, ktorý bude hrať vo dvoch z tých 15-tich piesní? No tak to si rýchlo rozmyslíte...

A keď ste poslucháč, ktorý čaká, že na pódiu zaznie (v konkrétnej pasáži) lesný roh, tak ste na širokej naivnej autostráde vedúcej k frustrácii... Štúdio je špeciálne miesto. Trpká pravda je, že v skutočnosti tá hudba vždy znie inak, ako bola v štúdiu poskladaná.

Od demo-verzie ku finálnej štúdiovej nahrávke vedie dlhá cesta. A často aj viac ciest od jedného dema ku viacerým štúdiovým verziám tej istej skladby. Takzvaný producent vie dosť ovplyvniť výsledný zvuk nahrávky (= štúdio ako nástroj), dokonca až tak, že to niekedy nemá so samotnou kapelou skoro nič spoločné. Často okolo toho bývajú aj spory... jeden producent je odídený, nahrávky zničené, potom to skúša druhý producent a podobne.

Je určite fascinujúce, čo všetko sa dá so zvukom robiť v štúdiu. Často sú to až neuveriteľné veci... ale každé takéto "štúdiové čarovanie" predstavuje komplikáciu pre živé hranie. Čím viac sa štúdiová podoba piesne odštiepi od skutočných možností a schopností hudobnej skupiny, tým problémovejšie potom dopadajú živé hrania. Lebo live hranie je drsná „reality check“.

V nultých rokoch (s masívnym rozvojom hudobného softvéru) sa začala úplne iná kapitola live hudby - už sa dalo omnoho viac dosahovať plný zvuk a dokonalý zvuk aj bez profi štúdia... Ale to je len o tom, že štúdio s rozsiahlymi možnosťami máte priamo doma a prekvapujúco dokonalú nahrávku si viete urobiť sami v spálni (od toho je odvodený pojem „bedroom pop“). Problém s live hraním to však tiež nerieši - lebo live potom idete do značnej miery „z krabičky“... Na pódiu si síce vystačíte jeden-dvaja, ale je zas menej miesta pre improvizáciu, lebo vaši spoluhráči sú „stroje“, ktoré idú podľa programu.

 

Je dobré sa naučiť očakávať od live nahrávok iba to, čo vám môžu ponúknuť. (To som aj mal vtedy povedať tomu môjmu známemu.)

Najlepšie teda vychádzajú také live nahrávky, ktoré sa ani nepokúšajú skopírovať štúdiovú podobu nahrávky. Najlepšie dopadajú také nahrávky, ktoré sú prekopané a prearanžované (často aj pre iné nástroje). A sú prearanžované priamo pre potreby konkrétneho live vystúpenia. Z toho vyplýva obľúbenosť nahrávok, ktoré sú označené ako „unplugged“ alebo „acoustic“.

Nazvučenie / ozvučenie je samostatná kapitola, tam sa toľko vecí môže pokaziť, že... sa väčšinou aj pokazí :-) Ale tiež sa to zlepšuje. Technické možnosti sa aj tu zdokonaľujú.

No ale počas celého textu vyššie som vychádzal z predpokladu, že na koncert idete kvôli hudbe... ale v skutočnosti je veľké množstvo poslucháčov, ktorí neporovnávajú autisticky, či skupina hrá presne to, čo na platni... Nečakajú na dychberúci umelecký zážitok, ale v zmysle životného štýlu „ruka hore“ sa chcú na koncerte hlavne zabávať (často trochu "upravení" rôznymi substanciami). A pre tých live vystúpenie zabezpečí vlnu spontánnej energie a zábavy. Takí poslucháči naozaj neohŕňajú nos nad tým, že vokál práve dnes nie je tip-top.

Takto zahrali kanadskí Metric vynikajúcu skladbu Combat Baby v roku 2005 na festivale La Rout du Rock. Pôvodne vyšla na albume OLD WORLD UNDERGROUND, WHERE ARE YOU NOW? (2003, Last Gang Records).

Aj tento koncert sa vydaril... It's only rock'n'roll, baby... Zábava bola na pódiu aj pod pódiom a nikto sa nesťažoval na nedokonalosti :-)  Are you OK?

Tak až od tohto bodu začína dnešný výber. To doteraz to bol len taký chit-chat úvod do problematiky.

V dnešnom diele sa pozrieme na niektoré nahrávky, ktoré znejú naživo aspoň tak dobre (často lepšie) ako zo štúdiového záznamu.

A okrem toho... v tomto čudnom roku 2020 sme zase až tak veľa koncertov nezažili.

Jedným z mojich (skoro až neprekonateľne) najobľúbenejších live hudobných záznamov, sú live nahrávky skupiny Grizzly Bear pre LA BLOGOTHÈQUE, pre videosériu Un Concert à Emporter (v angličtine A Take Away Show).

La Blogothèque je parížsky projekt pre video a online médiá. Podľa svojich vlastných slov chceli “change the way people experience music”.

Kapely preto privádzali do netradičných prostredí (často napr. ulica za plnej premávky, strecha budovy, obchod/predajňa, výťah, obývačka v súkromnom byte, múzeum, dodávka, letisková hala) a vznikali tak live videá s veľmi zaujímavou (často trochu čudnou) atmosférou... Hudobníci sa tak dostali niekam „mimo prostredia ich prirodzeného výskytu“ a záznam bol nahratý „na jeden take“ (single-take recording).

Vincent Moon (dosť dlho hlavná postava La Blogothèque) sa pôvodne inšpiroval aj lars-von-trierovským konceptom Dogma95. Veľa improvizácie, minimálna postprodukcia, zachovanie kvality „dema“. V podstate niečo podobné ako svojho času seriál Peel Sessions Johna Peela (ten však bol len v audiopodobe).

La Blogothèque začínalo v roku 2003 ako weblog a postupne sa z neho stal renomovaný a fenomenálny mediálny video-projekt, ktorí mnohí ďalší začali napodobňovať (podľa údajov z Wiki údajne viac ako 100 online video-projektov bolo priamo inšpirovaných sériou Un Concert à Emporter). Niektoré dokonca obšvihli aj ten font (písmo) v úvode videí.

La Blogothèque spolupracuje s viacerými režisérmi, jedny z najzaujímavejších videí však natočil Vincent Moon medzi rokmi 2006 až 2009. Od roku 2009 sa Vincent Moon začala venovať jednak rozsiahlejším projektom (film pre R.E.M., pre Beirut, pre české duo Irena & Vojtěch Havlovi, pre Efterklang) a tiež sa venoval objavovaniu etnickej hudby a world music a svojmu vlastnému video-projektu Fiume Nights.

Jedinou vadou na kráse je, že tie staršie videá boli na YT uploadované v omnoho nižšej kvalite, než by sme si dnes predstavovali. Lebo to bol rok 2006... a áno, vtedy sa také videá uploadovali na YT. A k reauploadovniu sa La Blogothèque akosi nemá...

Jedným z mojich najobľúbenejších live videí vôbec je la-blogotékovský videozáznam, v ktorom skupinu  Grizzly Bear napchali do kúpeľne parížskeho bytu. Lebo v kúpeľniach býva väčšinou dobrý zvuk, že?

"The four guys from the band Grizzly Bear were locked up in a small Parisian bathroom and were asked to play one of their songs. They did great: the song was so beautiful we almost forgot we were in a bathroom..."

Jeden z divákov potom pod video prispel vtipným popisom zostavy a nástrojového obsadenia :-)
Daniel Rossen - Guitar, Vocals
Chris Bear - Melodica, Vocals
Chris Taylor - Clarinet, Vocals
Ed Droste - Beer, Vocals

(ale aj Chris Taylor si dá v závere svoj hlt piva)

Shift pôvodne vyšlo na debutovom albume HORN OF PLENTY (2004, Kanine Records). V zásade to bol ešte len sólový album Eda Drosteho s malým prispením budúceho bubeníka Chrisa Beara.

Albumu bolo vyčítané, že je príliš lo-fi, na čo Ed Droste kontroval, že to je preto, lebo vtedy vedel úplný prd o mikrofónoch a nahrávaní (napr. o nastavovaní úrovní v jednotlivých stopách). A tak vznikol veľmi zvláštny zvukový výsledok. A práve preto mám TÚTO VERZIU najradšej.

Trochu honosne nazvaná ako „alternate version“, je v realite Shift prearanžovaná už pre kompletnú 4-člennú kapelu, ktorou sa Grizzly Bear počnúc svojím druhým albumom (YELLOW HOUSE, 2005, Warp Records) stali. Viac nástrojov vrátane klarinetu, viac hlasov... a to je aj verzia, ktorá bola vyššie zahratá naživo.

Épečko FRIEND (so zvyšným materiálom z nahrávania albumu YELLOW HOUSE) vyšlo v novembri 2007 na značke Warp Records.

Caroline Elizabeth Rose je rodená Newyorčanka. Teraz však žije v štáte Vermont.

Zatiaľ vydala 4 albumy. Prvé dva albumy (vydané v rokoch 2012 a 2014) boli inšpirované americkým folkom, country a rockabilly. Potom však urobila zásadnú zmenu... Album LONER (2018, New West Records) bol v podstate alternatíva a indie s atraktívnym retro zvukom (hlavne dominantných kláves, ktoré pripomínali napr. The Strokes). A tohtoročný marcový album SUPERSTAR (2020, New West Records) je takmer eklektický pop. (pozri aj PWP44)

Takto v novembri 2018 v Lincoln Hall v Chicagu zahrala (so skupinou) svoj veľký hit More of The Same. Pre Audiotree Live.

Mám rád, ako má na klávesách nalepený ten nápis... že KEY BORED :-)

Prvý album AMERICA RELIGIOUS si (s pomocou fundraisingu) vydala sama.

A ako ukážku z jej „americana“ obdobia parádna pieseň Tightrope Walker z druhého albumu I WILL NOT BE AFRAID (2014, Little Hi! Records). Tak trochu ako keby od Ryana Adamsa.

Aj album I WILL NOT BE AFRAID potvrdzuje, že Carolíninou top-obľúbenou farbou je červená.

Rok 2014... Pohľad do minulosti Caroline Rose. A tá pódiová energia je omnoho viac než konkrétne inštrumentálne výkony...

Caroline Rose nie je žiadna dámička, ona je tak trochu „chlapčisko“. A jej pódiový prejav tomu zodpovedá. Tightrope Walker ešte raz. Naživo pre One-On-One Sessions.

Skupina Mountain Man tu už raz bola (PWP26). Nie však v hlavnej roli, ale v súvislosti s hudobným projektom Daughter of Swords (tzn. Alexandra Sauser-Monnig sólovo)... A tiež som vtedy (ako predstavovačku Mountain Man) zhodou okolností vybral pieseň Sewee Sewee z ich prvého albumu MADE THE HARBOR (2010, Partisan Records).

A náhodne som si opäť našiel Sewee Sewee v live podobe, hoci na Mountain Man zase až tak veľmi „nefičím“, rozhodne nie systematicky. V tom veľkom množstve hudby, novej aj starej, sa k nim dostanem tak možno raz za rok... A zase zrovna k tej istej skladbe... Hmm, hmmm, tak asi je naozaj výnimočná v rámci ich diskografie... Takto live naspievali Sewee Sewee pre sériu NPR Music Field Recordings.

Mountain Man sú Molly Erin Sarle + Alexandra Sauser-Monnig + Amelia Randall Meath. Molly, Alexandra a Amelia sa stretli na vysokej škole a začali spoločne spievať v roku 2009. Zatiaľ majú vydané dva albumy a jedno ep.

V Mountain Man dievčatá často spievajú a-capella alebo len s gitarou či iným veľmi striedmym hudobným sprievodom, a to je aj prípad tejto lajvky.

Amelia Randall Meath je navyše ešte speváčka skupiny Sylvan Esso, ktorá vznikla cca 3 až 4 roky neskôr ako Mountain Man.

Sylvan Esso sú elektronické duo z Durhamu. Durham. To znie, ako keby boli z Anglicka, ale houby... Durham je v Severnej Karolíne (USA). Amelia Meath je speváčka/vokalistka, Nick Sanborn je multiinštrumentalista a producent. Začínali okolo rokov 2013/2014. V roku 2014 vydali svoj prvý album na značke Partisan Records.

Nick Ameliu pôvodne požiadal o vokály ku skladbe Play It Right a neskôr... ju požiadal aj o ruku. Povedala yes. V roku 2016 sa zobrali.

Pre The Current takto zahrali The Dress. Amelia je klbko energie, takže si popri spievaní rovno aj zatancuje...

Pravdepodobne sa to stane prvý a poslednýkrát, že sa v tomto blogu objaví niekto, kto absolvoval súťaž Superstar. Lebo to je súťaž, ktorá „nemá v popise práce“ vyrábať alternatívne znejúcich hudobníkov a spevákov. Ale keď má niekto talent, tak skúša cestu na pódium aj takýmto spôsobom… A Superstar dokáže priniesť istý (avšak nie pretrvávajúci) mediálny ohlas, ktorý už potom len treba zužitkovať “po vlastnej osi”.

Lisa Mitchell je taký prípad. Od roku 2002 sa učila hrať na gitare a skladať piesne. V roku 2006 v rámci štvrtej sezóny súťaže Australian Idol  skončila na šiestom mieste. V ktorej sa necítila zas až tak komfortne, ale držala sa statočne… V The Sydney Morning Herald svojho času napísali, že Lisa predviedla jednu z najmenej pravdepodobných ciest ku hudobnej kariére. Či jej to pomohlo, nie je úplne jasné, ale rozhodne jej to neuškodilo.

Nie je úplne Austrálčanka, pretože sa narodila v Canterbury v Anglicku, Ale ako trojročná sa s rodičmi presťahovali na farmu v blízkosti Albury (New South Wales, Austrália). Časť života ale prežila aj v Sydney, v Londýne a aktuálne vraj žije v Melbourne.

V roku 2007 začala robiť online koncerty, zverejňovať svoje cover verzie na YT (napríklad coverovala aj Dire Straits), ale aj robila predskokanku známejším austrálskym hudobníkom a skupinám.

Prvý album (WONDER) vydala v roku 2009 a bol vynikajúci. V Austrálii za neho dostala platinu. Bol jednoducho zaranžovaný (ak budete mať šťastie, tak sa vám podarí zohnať takú jeho verziu, ktorá má ako bonusy akustické demá) a žánrovo sa pohyboval medzi modern-folkom a popom. Áno, je to celé trochu naivné a trochu “detské”, ale ona väčšinu tých piesní fakt urobila ešte ako zázračné dieťa (wonder-child). V čase vydania albumu mala iba 19 rokov.

Lisa si získala sympatie publika aj milým videoklipom ku piesni Coin Laundry (apríl 2009). Singel Coin Laundry sa dostal na priečku #7 v rebríčku Hottest 100 za rok 2009, ktorý zostavuje austrálska rozhlasová stanica Triple J.

Keď raz bola vo verejnej práčovni, jej napadlo, že by sa dalo nadviazať konverzáciu s nejakým neznámym chlapcom tak, že by predstierala, že nemá dosť drobných... "I’d ask him if he had a dollar he could spare me as a way of getting the conversation rolling. Little did he know, there were a lot of other questions that I wanted to ask him."

Do you have a dollar? Do you have a dollar for me?
Have you got a little old house and a lemon tree?
Do you have a reason? Do you have a reason for me?
Can I be the girl that you met in a coin laundry?
Can I be the girl that you met?
Can I be the girl that you met?
Can I be the girl that you met in the coin laundry?

Pre mňa je v Coin Laundry zaujímavé hlavne to, ako je tam časť rytmiky urobená ústami... loopmi (slučkami) s naspievanými "perkusiami".

pum pum, pum-pum-pum, pum-pum-pum, pum-pum-pum...
a
šk-šk-ššš... šk-šk-ššš... šk-šk-ššš...

Dej klipu je vlastne tematizáciou neviditeľnosti.
Keď je pre neho neviditeľná, tak potom nech teda už úplne.

V roku 2012 jej vyšiel album BLESS THIS MESS… ktorý (podľa mňa) nebol veľmi dobrý. Tak ako som mal rád WONDER pre jeho “surovosť” (= neopracovanosť) a lo-fi nápaditosť, tak zrazu tu boli akési zmätočne zaranžované popové piesne, ktorým chýbal moment prekvapenia aj výraznejšie (zapamätateľnejšie) melódie.

Od roku 2014 pracovala na ďalšom (treťom albume). Ten vyšiel v októbri 2016 - WARRIORS (2016, Warner Music Australia / Play It Again Sam!). Prekvapujúco tam bolo výrazne menej gitary a namiesto toho elektronika a tanečné beaty. Nie je to tak dobrý album ako bol WONDER, ale sú tam skvelé miesta. O folkových vplyvoch už sa nedá hovoriť, ale stále to môžeme nazvať “alternative pop”, zvlášť, keď pojem alternatíva je dosť gumový.

V septembri 2017 vydala ep s covermi s názvom WHEN THEY PLAYED THAT SONG. V tomto čase vraj pripravuje štvrtý album.

Takto v roku 2017 zahrala akusticky pieseň Boys z albumu WARRIORS pre seriál 7 LAYERS SESSIONS. Aj to čo na albume znie ako moderný elektronický pop, je možné zahrať takto akusticky "stripped-down". A minimalistickosť a intímnosť takéhoto podania zdôrazňuje prázdny priestor. Najlepšiu akustiku majú prázdne sály.

V klipe Coin Laudry vystupuje aj Johnny Flynn. Angličan, ktorý sa narodil v JAR (svojho času sa tam ešte dalo žiť). Je herec aj hudobník a občas s ním spieva aj jeho sestra Lillie.

Skladba The Water vyšla na albume BEEN LISTENING (2011, Transgressive Records) a je to duet s Laurou Marling. Takto ju zaspievali naživo Johnny + Lillie + skupina pre KINK.FM.

Emma Ruth Rundle sa narodila v roku 1983 v L.A., ešte nemá ani 40 rokov. Teraz žije v Kentucky. Okrem toho, že je hudobníčka, je aj výtvarníčka. Za svoje vzory uvádza Kate BushDavida Lyncha.

Aj v minulosti bola a aj dnes je členkou viacerých kapiel. Ale má aj svoju sólovú tvorbu.

Má blízko k folku, post-rocku a dokonca ku doom-metalu. Ja ju vnímam ako takú temnejšiu rockerku... ale tie post-rockové postupy (ktoré ma nie vždy bavia) je tam každopádne dosť cítiť. Alebo také tie mysticko-temné témy, ktoré sú charakteristické pre metal (a ktoré ma teda už vôbec nebavia). Všetko je však od nej dávkované celkom rozumne a neprehnane, takže aj pre mňa je to stráviteľné.

Vlastné sólové albumy má tri - SOME HEAVY OCEAN (2014), MARKED FOR DEATH (2016), ON DARK HORSES (2018). Všetky na značke Sargent House.

Album MAY OUR CHAMBERS BE FULL je aktuálna spolupráca so sludge-metalovou skupinou Thou. Vyšiel 30. októbra 2020 na značke Sacred Bones Records.

Základnou podmienkou pre dobrú živú nahrávku je zaznamenať ju v priestore, ktorý má dobrú akustiku. Pre sériu Audiotree Far Out vytiahli Emmu Ruth Rundle (aj s jej skupinou) do niečoho, čo miestami vyzerá takmer ako protestantská modlitebňa (až na tie krby) alebo historická budova radnice (major house), ale teda podľa informácie v popise videa by malo ísť o historickú budovu Chicago Athletic Association.

Tej ozveny je tam miestami možno až príliš, ale to sa stáva, keď je strop vysoko. Tak to „chytí“ takúto majestátnosť. To sa podarilo aj v tomto prípade.

Protection je pôvodne súčasťou albumu MARKED FOR DEATH, ktorý vyšiel v septembri 2016 na značke Sargent House.

Jananas je dosť zaujímavá česká skupina a nie je u nás práve známa.

Sú tak niekde na pomedzi urban-folku a indie-popu. Mali s tým trochu problém, lebo na českých folkových festivaloch to zopár rokov trvalo, kým ich publikum začalo akceptovať. Lebo nie sú práve "kotlíkáři". Našťastie.

Pôvodne boli traja, teraz sú štyria (bubeník je však len „stály hosť“). Fronwomankou a textárkou je Jana Infeldová (teraz už tuším Jana Ivanovič-Infeldová). Texty sú zaujímavé nielen témami, ale aj veršovaním. Už dlho som nepočul, aby doslova v každej piesni bola nejaká slovná hračka. A dokonca oni tam majú často zvukomalebné a rytmizované slovné hračky.

To sú Česi, no... smějící se bestie... Zmysel pre humor sa u Jananas prejavuje aj v tom, že svoj štýl označujú ako harcore-folk :-) Reálne sú však nadžánroví a nezaraditeľní.

Jana Infeldová je herečka, vyštudovala činohru na pražskej DAMU. Hrala v pražských divadlách ABC a Viola, a tiež rolu drzej a sarkastickej Markéty v seriáli Rodinná pouta (TV Prima). Na stanici Leonardo (ČRo) moderovala program o vede a technike.

Jananas vznikli v roku 2005, zatiaľ majú dva albumy JANANAS (2010, Indies Records) a TO SAMO (2016, Supraphon). V skupine majú vraj rozdelené úlohy. Jana je "urychlovač", gitarista je "zpomalovač" a basák je "stabilizátor".

V máji 2020 vydali limitovanú reedíciu prvého albumu aj na vinyle.

Takto zahrali svoj song PoÚtStČtPáSoNe pre program Folk Factory pre ČT Art v januári 2017.

A můj to-do-list se plní,
tu duuu, tu duuu...

Forever Honey sú indie-popový kvartet (2 dievčatá + 2 chlapci) zo South Brooklyn, NYC. Už sa v tomto blogu objavili ... medzi novinkami za prvé tri mesiace roka 2020 (PWP44).

Je to vlastne „staro-nová“ kapela, pretože traja (2x gitara + bicie) z dnešných 4 členov Forever Honey predtým tvorili skupinu Queue.

Debutové ep PRE-MORTEM HIGH pod menom Forever Honey so 4 skladbami vyšlo 24. apríla 2020. Mali dosť smolu, že ho nemohli viac propagovať na živých koncertoch. Lebo práve vtedy prišli všetky tie lockdowny a výluky... Ale sú to šikovní mladí ľudia, ktorí sa vynašli a urobili už niekoľko zaujímavých live vystúpení v online priestore.

Napríklad v máji 2020 nahrali niekoľko live piesní v štúdiu Degraw Sound (Brooklyn, NYC) a v novembri 2020 niekoľko živých nahrávok zo svojej skúšobne pre BreakThruRadioTV.

Where We Are Sometimes je z mája 2020. A keď poznáte pojem „nebíčko v papuľke“, tak môže existovať aj „medík do uší“, že? Tak sa dá asi najlepšie charakterizovať ten zvuk.

A live verzia Harmony je z novembra 2020. Hmmm... dosť maličkú majú tú svoju skúšobňu. 

Lo Moon (USA) už poznáte. V tomto blogu sa objavili už dosť na začiatku, na jeseň 2018 (pozri PWP05). Už vtedy som ich pochválil nielen za alternatívno-rockové účesy :-), ale hlavne za to, že je to asi jediná skupina v 21. storočí, ktorá na živých organických nástrojoch zámerne pracuje so zmenami hlasitosti a so staromilským crescendom a decrescendom (dokážu ho až do úplného ticha)...  A pochválil som ich, že naživo sú fakt dobrí (aj keď nie vždy s úplne pevným a istým vokálom).

Viac o nich v diele číslo 05 (PWP05).

Takto 23. februára 2017 zahrali pre newyorskú univerzitnú rádiostanicu WFUV svoj najväčší hit - Loveless.

Zriaďovateľom rádiostanice WFUV je Fordham University. To je to F v názve. Zaujímavosťou je, že táto univerzitná stanica funguje od roku 1947. WFUV - Music Discovery Starts Here.

Men I Trust je kanadská indie-popová skupina z Montréalu (Québec, Kanada). S ich žánrom si nie všetci hudobní publicisti vedia dať rady a tak tie nálepky lavírujú od indie, cez indie-pop až po electro-pop či dream-pop. Ale ich hudba obsahuje aj prvky tanečnej hudby, miestami funkový spôsob hrania na basgitaru alebo dokonca dosť loungeovo-jazzových ingrediencií (ich album z roku 2019 sa volá ONCLE JAZZ a zvyčajne vystupujú aj na Montréal Jazz Festival). Ale vedia zahrať dokonca až niečo, čo by sa dalo nazvať „dreamy“ post-punk (napr. Say Can You Hear alebo Porcelain z albumu ONCLE JAZZ).

Zatiaľ vydali 4 albumy, v júli 2020 dokonca album so živými nahrávkami.

Speváčka Emmanuelle Proulx sa pripojila ku skupine v roku 2016 až po cca dvoch rokoch ich fungovania a má ešte aj svoj sólový projekt, ktorý sa volá Bernache.

Emmanuelle nemá úplne jasnú výslovnosť, preto väčšina ich videí je otitulkovaná, na čo si už mnohí natoľko zvykli, že keď tam nie sú, tak sa pýtajú: Where's my yellow subtitles? ...“.

Takto na jeseň 2017 naživo zahrali singel Tailwhip, ktorý sa potom objavil aj na albume ONCLE JAZZ (2019, Return To Analog).

A kdesi v kanadských lesoch (predpokladám, že v blízkosti tej chaty z videa vyššie)... na jeseň 2016... Emmanuelle Proulx a Odile Marmet-Rochefort takto zahrali song Lauren, čo bol nealbumový singel Men I Trust z roku 2016. Tá malá vec pred nimi na zemi je zoom stereo mikrofón, ktorým to nahrávali. Prekvapujúco dobrý zvuk im vyšiel (aj keď to pravdepodobne ešte prešlo nejakou jemnou post-produkciou... predpokladám, že bola "odstrihnutá" časť výšok, aby sa obmedzil šum). 

Nick Cave je garancia koncertnej kvality. Aj keď jeho publikum sa priebežne menilo... ale spolu s ním.

Od nervných hlučných post-punkových koncertov až po takýto majestátny (a trochu patetický) veľký aranžmán pre skupinu, filharmonický orchester (v tomto prípade filharmonici zo Sydney) a zmiešaný zbor.

Od post-punkáčov v obnosenom čiernom oblečení v 80-tych rokoch až po (predsa len trochu snobské) publikum, ktoré si prišlo (oblečené podľa večerného dress kódu) vypočuť legendu.

Ale úplne naschvál som to takto vybral, aby sme tu mali aj takúto veľkolepú produkciu. A ja to ani nekritizujem... Osobne mám radšej garáž, ale aj na pódiu v Sydney Opera sa dá urobiť pôsobivý (adult-oriented) koncert. Vývoj Nicka Cavea je úzko spojený s jeho osobnou históriou.

Push The Sky Away je titulná skladba z pätnásteho albumu PUSH THE SKY AWAY (2013, Bad Seed Ltd.). To bol pekný, vyrovnaný a atraktívne zaranžovaný album. Bol to album, pri nahrávaní ktorého sa po dlhých rokoch zúčastnil Barry Adamson (zakladajúci člen Bad Seeds), pričom iný zo zakladajúcich členov (Mick Harvey) sa práve od tohto albumu rozhodol v zostave Zlého Sémě už absentovať.

Krásny obal albumu vyfotografoval Dominique Issermann priamo v dome u Caveovcov (vtedy žili v Anglicku, teraz žijú v USA). Tá krásna nahá dáma je Nickova manželka - modelka Susie Bick. A tá situácia je len momentka z fotenia fashion pictorialu pre časopis.

https://www.streeters.com/news/beauty-papers-issue-v-the-eternal-mystery-of-susie-cave

Nick bol požiadaný, aby otvoril okenné clony a Susie vtedy prebehla cez miestnosť pre ďalší prevlek.

Koncert v Sydney Opera je z decembra 2019.

 

Pred časom som sa vyjadroval, že nie som úplne fanúšikom žien v politike.

Uvedomujem si, že idem výrazne do protismeru voči väčšine spoločnosti, ktorá vo zvýšení počtu žien v politike vidí nielen trendovú modernosť (genderovú rovnosť), ale dokonca spásu - kľúč ku všeobecnému zlepšeniu spoločnosti. Ku scitliveniu spoločnosti (čo je pojem, ktorý je viac aktivistický než politický a trochu mi pri ňom myká kútikmi úst, lebo ani tzv. scitlivená spoločnosť nie je spoločnosť bez problémov... naopak, generuje úplne nové problémy).

Na tento mužsko-ženský rébus neexistuje jednoznačná odpoveď, lebo áno... muži vkladajú do politiky mnoho testosterónovej agresie a ješitnosti a áno, ženy sú v mnohom intuitívnejšie a majú lepší odhad pre to, čo je dobré urobiť a čo je dobré neurobiť.

Zároveň sú to však práve ženy (a "slniečkovo" feminínni muži), ktorí si fatálne mýlia politiku s politickým aktivizmom a vytvárajú nové, doteraz nevidené, formy politickej absurdity.

Takýmto príkladom je napr. Jacinda Ardern, premiérka Nového Zélandu, ktorá začiatkom decembra 2020 nechala v parlamente hlasovať o vyhlásení "stavu klimatickej núdze". Za túto (prevažne symbolickú) deklaráciu hlasovalo 76 novozélandských poslancov a 43 bolo proti. Opozičná Novozélandská národná strana deklaráciu nepodporila a ústami svojej predsedníčky (Judith Collins) ju označila za "okázalé predvádzanie morálnych hodnôt" (áno, mnohé ženy majú vrodený zmysel pre drámu... a asi aj Jacinda). Strana tiež zdôraznila, že vyhlásením takéhoto stavu mohla mať verejnosť dojem, že sa niečo stalo, ale v skutočnosti sa neudialo vôbec nič. Čo je pravda... je to len deklarovanie toho, že Nový Zéland neberie zmenu klímy na ľahkú váhu (čo asi nebral ani pred samotnou deklaráciou). Aj z toho vidieť, že prítomnosť žien v politike vôbec nezmenšila množstvo potýčok v politike, len témy sú dnes akési povrchnejšie :-)

Už som spomínal, že ani legendárna Angela Merkel (opakovane tvrdí, že už odchádza a stále sa ešte nezdekovala!) nie je príkladom fenomenálnej vizionárky. Je to skôr len reaktívna politička a ešte k tomu často veľmi pomalá... o jej vyložene chybných a deštruktívnych rozhodnutiach na tomto mieste radšej pomlčím. A tiež som spomínal, že jediné naše ženské účinkovanie v pozícii premiérky bolo ukončené dosť dehonestujúcim útekom z bojiska, ktorý tejto krajine viac uškodil, než že by jej pomohol.

Ja by som rád veril, že ženy politiku vylepšia, ale povedzme, že ostatných 30 rokov na scéne svetovej (a domácej) politiky ma nepresvedčilo, že by som mal byť napr. zástancom kvót. Nerozumiem napr. ako poslankyňa Romana Tabak (OĽaNO) môže zlepšiť Slovenskú republiku (chápem, toto je neférový argumentačný fail... vybral som si zámerne úplne zbytočnú poslankyňu) a keď vidím fínsku vládu na fotke, som trochu nesvoj :-)

My v zásade máme veľké šťastie, že prezidentka Čaputová naozaj prejavuje istý prirodzený (a rastúci) politický talent a opakovane preukazuje, že dokáže byť stabilizujúcim prvkom na politickej scéne - primerane zdržanlivým a primerane aktívnym. Primerane zdržanlivým, napriek jej progresivistickým koreňom.

Dokonca sa jej darí postupne akoby naplňovať (paradoxne!) mužský archetyp "vládcu". Keď vidíme ako sa muži v aktuálnej vláde hašteria a vymieňajú si malicherné urazené odkazy cez sociálne siete, tak sa vieme spoľahnúť, že prezidentka ich z času na čas (aj keď nemá smerom k nim veľa priamych kompetencií) "vyťahá za uši" a ukáže im, ako sa robí politika s chladnou hlavou...

Ženy do politiky patria, ale také ženy, ktoré politika priťahuje a majú na ňu dispozície. Vzhľadom k tomu, že neurologické výskumy preukazujú, že 15 - 20% mužov má tzv. "ženský mozog" a 10% žien má tzv. "mužský mozog"... nie je až také nelogické predpokladať, že tie výraznejšie a úspešnejšie političky sú vlastne "mozgoví muži".

Nie je teda jednoznačná odpoveď na to, či ženy áno alebo nie... Väčšinu žien aktívna politika vôbec nepriťahuje. A veľká medzinárodná politika - geopolitika - už vôbec nie. Pretože geopolitika, to je v podstate permanentná studená vojna. Venovať sa medzinárodnej politike znamená byť permanentne "vojvodcom" (nemyslím teraz ten šľachtický titul, ale viesť vojnu... len nie akútnymi horúcimi prostriedkami). O kusisko viac relevantnosti a použiteľnosti majú ženy v rámci vnútroštátnej politiky, kde sa rieši širšie spektrum zadaní a problémov z bežného života.

V politike často je potrebné byť nekompromisný a pri napĺňaní vízie je potrebné občas obetovať rôznorodosť (tzn. uspokojenie všetkých). Politické rozhodnutie, ktoré je pre všetkých, totiž často nie je pre nikoho. Nikdy sa nezavďačíte všetkým, ale občas je práve toto potrebné urobiť. Muži sú v tomto o čosi lepší, lebo sú racionálnejší a menej sa nechajú vyrušovať emóciami alebo nesúhlasom konkrétnych (pod)skupín.

V časopise VITALITA z novembra 2015 vyšiel rozhovor Muž spoznáva pravdu prostredníctvom ženy s českým koučom a lektorom osobnostného rozvoja Tomášom Keltnerom, ktorý takto (skoro až ezotericko-holisticky) odpovedal na otázku, čo do sveta (aj fyzického aj duchovného) prináša mužský element / mužský princíp.

"Vonkajšiu stabilitu, vonkajšu pevnosť, formu, hranice. Téma hraníc je veľmi dôležitá. Celá existencia, celé stvorenie je o tvare a forme - a teda o hraniciach. Naše telo je zložené z buniek a bunku definuje jej hranica. Keby neboli hranice, nebol by tvar ani život, Je nezmysel domnievať sa, že hranice (vo všetkých významoch slova) sú nesprávne a rušiť ich. Naopak, hranice vymedzujú, odkiaľ kam sa niečo deje. Tak je to v poriadku, tak to bolo stvorené. My by sme nemali vo svojej bohorovnosti ako tvorcovia meniť základné nastavenie tejto hry, tejto reality. A jedno zo základných nastavení sú hranice. Hranice neobmedzujú... sú veľmi dôležité. Keď nejaká bunka stratí svoje hranice, zmizne, rozplynie sa, pohltí ju niečo iné, niečo väčšie a silnejšie, čo svoje hranice má."

Pre ženu je prirodzenejšie fungovať v intuitívnom režime bez hraníc.
Pre muža je prirodzenejšie fungovať v analyticko-pojmovom racionálnom režime s hranicami...
Je však zjavné, že hranice sú podstatou materiálneho 3D priestoru... dokonca aj našich tiel v hmote. Naša duša prijíma telo, ktorým sme ohraničení a oddelení od iných tiel (v ktorých sú schované iné duše).

Ale obe pohlavia fungujú aj v režime bez hraníc aj v režime s hranicami. Žena však je prirodzený (prírodný, intuitívny) tvorca a prirodzene (bez vôľového zaangažovania) dáva novej duši telo (dáva hranice), preto potom na vedomej úrovni polaritne preferuje skôr bez-hraničnosť.
Muž je neprirodzený (umelý, vôľový) tvorca, na úrovni vedomej spojený skôr s jasnou formou a hranicami. Bez-hraničnosť (celistvosť) ho potom polaritne oslovuje až na úrovni náboženského vedomia a mystiky (väčšina mystikov bola mužov). Tak sa to, pomerne paradoxne, prepólováva... Ale tieto polarity sa doplňujú.

Žena nevedome dáva hranice (život) a tak vedome tenduje skôr ku nedávaniu hraníc.
Muž vedome dáva hranice (pojmy, idey, vízie, štáty, pravidlá hry) a až nevedome tenduje ku uvoľňovaniu alebo prekonávaniu hraníc (resp. mu k tomu vie pomôcť žena... preto má tak blízko k sebe mystická a erotická skúsenosť).

V spomínanom rozhovore Muž spoznáva pravdu prostredníctvom ženy v časopise VITALITA z novembra 2015 je uvedené aj:

"Žena je silnejšia ako muž, čo sa týka vnútornej sily, je stabilizujúcim prvkom spoločnosti. Keď žena neplní funkciu stabilizujúceho prvku, tak spoločnosť, ktorá by tak bola extrémne mužská, prechádza do deštrukcie. Čisto mužská spoločnosť či kultúra bez zásadného vplyvu žien má len deštruktívny efekt..."

Mužské rácio má byť vyvažované ženskou intuíciou. Nie je ani jedno lepšie ako druhé, malo by sa to doplňovať. V čom však je problém s aktuálnou politikou a s aktuálnymi trendmi v spoločnosti?

Aktuálnej politike bola zámerne odstránená, odstrihnutá racionalita. Tak dlho a tak masívne sa bojovalo (bojuje) za svetlejšie zajtrajšky bez "toxickej maskulinity", bez mužskej racionality, až reál politika zoženštela. Hlavne na Západe. Ost Blok si ešte zachoval istý stupeň "hrubosti" a maskulinity z dôvodu istého civilizačného deficitu/zaostávania (ktorý Ost Blok zatiaľ ochraňuje pred nezodpovednými excesmi Západu).

V situácii, keď tzv. prvý svet veľmi dlho nezažil na svojich územiach vážne ohrozenie životov vo veľkom rozsahu (multikulturálno-obohacujúce útoky proti etnickým Európanom ešte stále nenadobudli rozsah občianskej vojny) a muži boli zosmiešňovaní ako "tí, ktorí zlyhali", začala sa zhadzovať a zosmiešňovať maskulinita a propagovať deštruktívne poňatá tolerancia bez hraníc a deštruktívne fungujúca diverzita bez hraníc (hovorí sa jej aj "divershitty"), ktorá mala pôvodne vytvoriť hlboko tolerantnú spoločnosť, spoločnosť bez hraníc, ale vytvorila len nové trecie plochy, nové konflikty bez koncovky, nové netolerancie, rozklad jasných pravidiel a emotívne diskusie bez riešení, mnohé nezamýšľané následky a všeobecný (s prepáčením) bordel... Bordel, ktorý vo významnej miere už dokázal zneatraktívniť Západ, Škandináviu a USA (a bežný život na Západe, v Škandinávii a v USA) a ak to bude takto pokračovať ďalej, tento bordel bude znamenať definitívny koniec Západu (áno, aj Únie)... Západ, ktorý si podkopal svoje vlastné civilizačné hranice (hodnoty).

Západ, ktorý si podrezal svoj vlastný konár (Viac napr. v knihe Douglas Murray / Podivná smrt Evropy... alebo napr. Noreena Hertz / Plíživý převrat - Globální kapitalizmus a smrt demokracie)

Ako paradoxne funguje jin a jang je vidieť napr. na tom, že v spoločnostiach, ktoré dokonca trestnoprávne(!) postihujú popieranie holocaustu a antisemitizmus, sa zvýšila miera antisemitizmu a explicitných útokov proti Židom, z dôvodu bezhraničného tolerovania životného štýlu (diplomaticky povedzme že niektorých) moslimov, ktorí si antisemitizmus priviezli so sebou "v základnej výbave" zo svojich primitívnych blízkovýchodných a stredovýchodných "vraj kultúr".

Bezhraničné tolerovanie často dosť fiktívnych sexuálnych minorít (vraj non-binary, bigender, gender fluid a podobné "mentálne experimenty") a akademicko-ľavicového genderizmu spôsobilo nielen veľké zmätky na verejných WC, ale aj vo verejnom diskurze. A napätie v spoločnosti a nové averzie a spochybňovania sa následne objavili aj voči homosexualite, ktorá už bola vlastne akosi "tradičná" a nikomu už extra nezdvíhala obočie.

Problém dnešnej politiky a verejného spoločenského diskurzu (na Západe) nie je v tom, že by v ňom bolo málo žien... práve naopak. V dnešnej politike a verejnom spoločenskom diskurze (na Západe) je práveže asymetrická prevaha ženského princípu - ženského spôsobu vnímania a ženskej bezhraničnosti.

Až natoľko, že euro-atlantická civilizácia (pravdepodobne to najlepšie, čo sa zatiaľ svetu civilizačne prihodilo... ak zatiaľ nebudeme hovoriť o tom, že civilizácia je neuróza) dnes už ani veľmi nevie o čom vlastne hovorí (rozpadávajú sa pojmy) a čo sa to s ňou vlastne deje. A už vôbec vôbec netuší, kam má ďalej kráčať.

Všimnite si, že dnes nevieme urobiť žiadnu predpoveď budúcnosti. Dokonca ani jednoduchú extrapoláciu (práve naopak, ak by dnešný stav mal takto lineárne ďalej pokračovať a stupňovať sa, skončilo by to deštrukciou).

Tak ako vie byť deštruktívny mužský princíp, tak to vie prekaučovať aj ženský princíp. Keď nie je vyvažovaný a keď feminínni (slniečkoví) muži sa naučili "zbierať bodíky" aj tým, že hovoria to, čo sa od nich asi chce počuť. A keď poviete niečo, čo sa nejaví ako dostatočne otvorené, citlivé a tolerantné (nebodaj nabádate na dodržiavanie nejakých pravidiel hry a nebodaj ešte tradičných pravidiel hry), tak ste v lepšom prípade spiatočník, ale ešte lepšie... ŠÍRITE NENÁVISŤ a váš prejav je NENÁVISTNÝ. Kritika je nenávisť.

Na papieri to vyzeralo dobre. (Aj komunizmus vyzeral na papieri dobre.) Aj v TV správach to vyzerá fajn, keď Jacinda Ardern ide poobjímať pozostalých po nejakej tragédii.

Mala to byť lepšia spoločnosť, viac prepojená, menej konfliktná, vraj citlivejšia. Taká ženskejšia. Super. Kto by bol proti? Určite nikto. 

Ale niečo nie je v poriadku. Niečo nie je v poriadku presne takým spôsobom, ako keď vám bankster hovorí VIAC RASTU / VIAC ÚVEROV, ako keď vám Európska komisia alebo Guy Verhofstadt tvrdí VIAC ÚNIE, ako keď vám genderista hovorí EŠTE VIAC GENDEROV. A ako keď vám niekto milý a s dobrým úmyslom hovorí VIAC TOLERANCIE alebo NO BORDERS.

Okolo 25. novembra 2020 prebehla cez slovenské médiá veľká smršť.

Monika Jankovská sa NAKA priznala k trestnej činnosti (pluska.sk)

Monika Jankovská sa priznala k svojej trestnej činnosti (noviny.sk)

Vypovedala o skutkoch spojených s justičnou kauzou Búrka (podozrenia z korupcie na bratislavských súdoch). Je obvinená vo veci marenie spravodlivosti, prijímania úplatku a znežívanie právomoci verejného činiteľa.

Ale nie je to celkom tak... optimizmus nie je namieste.

V septembri minulého roka (ešte pred parlamentnými voľbami) predviedla JUDr. Jankovská informarčne „veľmi relevantnú“ tlačovú konferenciu, v rámci ktorej verejnosť presvedčovala (lživo, ako sme už aj vtedy tušili) že s Bruchom nikdy nekomunikovala, ani priamo, ani sprostredkovane. Že prepis komunikácie s Bruchom cez aplikáciu Threema nie je pravý, že je svinstvom a štvavou kampaňou proti jej osobe. 

Podľa obsahu extrahovaného zo smartphonu Brucha... (ktorý polícii poskytol Peter Tóth) si s Bruchom vymenila viac ako 5000 správ (to znamená obsažnú a intenzívnu komunikáciu medzi ľuďmi, ktorí majú veľa spoločných aktivít) a písala aj takéto správy:

začiatok citátu
Nie, lebo ju sama zaj*bem (emotikony). Sľúbila to. Viackrát. Ja som z nej urobila to, čo je a prišiel čas splatiť dlh!!!! Sľúbila to a sama dala návod a postup, ktorý si dodržal. Tak prišiel čas, aby teraz ona dodržala, čo sľúbila!
koniec citátu

To písala JUDr. Jankovská o JUDr. Maruniakovej (rozhodujúcej pôvodne v súdnom spore týkajúcom sa zmeniek.)

No a toho 25. hovembra (a pár dní nasledujúcich) ste mohli mať mylný dojem, že JUDr. Jankovská sa proste priznala a vybavené. He, heeee... Ale takto to nefunguje... Mohlo by, ale nefunguje... Do omylu sa môžete dostať len vtedy ak nemáte osobnú skúsenosť s profesionálnymi Psychopatmi (právnikmi, JUDr-ami).

Ak by ste takú osobnú (alebo neosobnú, ale opakovanú) skúsenosť mali, tak by ste poznali pravidlo číslo 3

Právnik sa nikdy nepriznáva... Nikdy!
Právnika musíte vždy len vyblokovať... tak, aby mal čo najmenší manévrovací priestor.

A ešte aj v malom manévrovacom priestore vedia títo Psychopati predvádzať úplne nadľudské výkony. A aj keď ich prichytíte takpovediac „with smoking gun“, ešte aj tak dokážu hrať hry typu: „budeš veriť vlastným očiam alebo mne?“.

Takže zatiaľ rozhodne nejde o priznanie, ale o hru, aby JUDr. Jankovská spochybnila a banalizovala všetko, čo sa dá...

Kým mala ešte kriminálno-politické smerácke krytie, na nás arogantne syčala tými svojimi sykavkami, že to je celé ssszzzssszzzzvinstvo a že je to štvavá kampaň proti jej osobe a že je to dokonca útok na sudcovskú nezávislosť... Teraz je už situácia trchu iná... viacero sudcov je vo vyšetrovacej väzbe (alebo sú vyšetrovaní na slobode), podstatná čast bývalého vedenia Polície SR (vedenia pred voľbami 2020) je už tiež za mrežami... Je to síce kvalitatívne iná situácia ako pred voľbami, ale stále nie tak zúfalá, aby JUDr. Jankovská nehrala hry...

Aha... vy sa pýtate, že prečo pravidlo číslo 3. A kde sú pravidlá číslo 1 a 2?

No, neviem, či by som mal, ešte neviem, či s niektorými vecami sa pôjde von, ale dobre. Byť poučený o realite nám môže len pomôcť.

Pravidlo číslo 1 - Právnik je najnižšia forma ľudskej existencie. Jeho fungovanie nemá nič spoločné s morálkou. Vôbec nič.

Pravidlo číslo 2 - Každý právnik je sráč. Keďže nedisponuje etikou (viď pravidlo 1), nemá ani odvahu. To, čoho sa právnik panicky bojí, je že niekto bude od neho požadovať osobnú zodpovednosť. Právnik preto vždy koná tak, že je buď krytý iným právnikom (právnikmi) alebo procesnými normami.

Je ešte viac podobných pravidiel:
* JUDr. nie je akademický titul, JUDr. je mocenský titul.

* Keď sudca potrebuje urobiť "špinavú prácu", vystrčí pred seba vyššieho súdneho úradníka.

* Právnik je dobrý sluha, ale zlý pán.

* Právnik sa omnoho viac zaoberá gramatikou (spojkami, predložkami) než zákonmi. Spravodlivosťou sa nezaoberá vôbec!

* Právnik si nezaslúži úctu, ale pozor... nezaslúži si ani podceňovanie.

Ale ešte neviem, či sa budem tejto téme venovať viac. A v akej podobe. Verím, že najbližšie mesiace to rozhodnú.

Bol by som rád, ak by právne povedomie na Slovensku bolo vyššie, aby sa bežní ľudia nestávali bezmocnými figúrkami v patologických hrách profesionálnych Psychopatov a aby väčšina občanov SR dokázala svojho právnika kontrolovať (ak už majú tú životnú smolu, že ho vôbec potrebujú). Lebo dôveruj, ale preveruj tu platí ešte viac než v prípade kontaktu s nejakou inou profesijnou skupinou. Nakoniec... Slovenskú republiku pokazili predovšetkým právnici (a to rovno od roku 1993).

Kanadská herečka Ellen Page (Ellen Grace Philpott-Page) bola dlho moja "celebrity crush" (spolu s Kate Beckinsale či Selmou Blair alebo Paget Brewster alebo Famke Janssen (za mlada) alebo Sandrou Bullock (takmer až donedávna) alebo Anne Hathaway (ako kedy) alebo Emmou Stone alebo Natáliou Wallachovou alebo Karinou Elle ... no, to by bolo na dlho) a nevadilo mi ani to, že sa objavovali informácie, že je "lesbičanka" :-) Aj homo žena sa predsa zoči-voči bohatému mužovi môže rozhodnúť byť bisexuálka, no nie? :-) Ženská sexualita je trochu fluidnejšia a pestrejšia než tá mužská...

Mne sa proste Ellen páči(la) a bolo mi jedno, či je na ženy, na mužov alebo na oboje... lebo stále bola žena. Ale teraz je to už začína byť trochu komplikovanejšie.  

Koncom novembra 2020 vydala verejné vyhlásenie prostredníctvom svojich oficiálnych sociálnych sietí, že je trans osobou a bude používať meno Elliott. A svet sa k nej má obracať ako k nemu, k Elliottovi.

Nevadilo mi nikdy, keď bola oblečená ako muž. To je štýl, ktorý má svoj šarm už od čias Marléne Dietrich. Nevadilo mi, že je na dievčatá... ale Elliott, to už je "game changer". Nemôžem mať predsa "celebrity crush" muža... resp. niekoho, kto chce, aby bol ako muž vnímaný... To sa už začína dosť komplikovať.

Máte pravdu, o mňa predsa vôbec nejde... Len ona (on) vie, čo sa v nej roky dialo a nakoľko harmonické a naozaj vnútorné je takéto rozhodnutie. Aj Héloise Letissier (Christine and The Queens) pred časom skúšala identitu muža (s oslovením Chris), ale mám pocit, že to nejako vyznelo do stratena. V ostatných mesiacoch som ju opätovne vídaval upravenú zreteľne ako ženu (aj s vysokými opätkami).

Z môjho pohľadu... Vždy je lepšie byť sympatická lesbička (alebo hoci aj nesympatická lesbička s odstávajúcimi ušami, ako Ellen De Generes) než čudný muž/nemuž (pozri napr. skupinu Girlpool). A to ešte ma môžete kritizovať, že zmiešavam "lesbian" a "trans". Že to nie je ten istý fenomén. Máte pravdu. Nie je to to isté.

Vnútorné prežívanie je síce najdôležitejšie, ale pohlavné (alebo hoci ak chcete genderové) role sú aj o feedbacku z okolia. Lebo nikto z nás nie je ostrov. A prepáčte mi to... ale väčšina týchto tranzícií nedopadá príliš dobre... ani vizuálne (málokto im povie: "hmmm... ty si ale fešák") a žiaľ ani psychologicky. 

Keď ide po ulici žena, hoci s maskulínnym (chalanským) výzorom, nikto nerieši, či je večer v posteli s mužom alebo inou ženou... keď však ide po ulici človek, ktorý síce (vďaka pravidelnej dávke mužských hormónov) zarastá, ale zjavne nikdy nebude mať širokú a hranatú samčiu sánku... ľudia si ho všimnú o to viac. Lebo im niečo na ňom nesedí (neharmonizuje). Oboj-dušu by si nevšimli, ale oboj-telo vidia všetci v zlomku sekundy.

Takýto ľudia väčšinou zistia, že paradoxne priťahujú ešte viac nevhodnej pozornosti než predtým a (napriek všeobecnej ochote tolerovať) to často nie je pozornosť obdivná. Ak predtým mali zmätok len v hlave, tak neskôr sa tento chaos aj fyzicky materializuje. A to hlavne preto, "lebo dnes sú už také možnosti".  Áno, materiálne možnosti... ale človek aj tak nie je nikdy taký dokonalý tvorca ako Boh.

Tak teda Ellen je minulosť a je tu Elliott... a prajme mu všetko dobré. Veď platí, že "nech sú všetky cítiace bytosti šťastné".

Elliott sa vedome vybral na omnoho ťažšiu cestu, než po ktorej doteraz kráčal. Bude šťastie potrebovať. A dúfam, že nebude priveľa vymýšľať s nejakými hormonálnymi experimentami a riskantnými frankensteinovskými operáciami. Za touto tváričkou by mi bolo celkom smutno. Mi bude celkom smutno.

Nie je problém hlasovací systém Dominion, nie je problém deep state, nie je problém vojensko-priemyslový komplex, nie je problém ANTIFA, nie je problém neomarxizmus, nie je problém obťažovanie a zastrašovanie ľudí, ničenie verejného majetku a rozkrádanie súkromného majetku v súvislosti s BLM... Problém je Trump a vraj výhradne len Trump. A bez Trumpa už bude len lepšie. Nič Ameriku a americkú demokraciu nešpatí a nekazí, len Trump.

Len Trump je "thread to democracy". Nepreháňate to už trochu? Nepreháňate to už trochu, ľavicoví extrémisti?

Teraz už s Bidenom (či rovno s Amalou-Kamalou?) čaká USA len jedno veľké nekonečné šťastie a všeobecná prosperita a progresívny raj. No, aby ste ešte neboli prekvapení...

https://komentare.sme.sk/c/22556087/trump-s-rozbitym-nosom.html?ref=njctse

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?