reklama

diel 46 - rubrika: piesne, v ktorých mám obľúbené pasáže

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 46, v Bratislave, 16. novembra dvetisíc dvadsať

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
logo
logo (zdroj: robert stepanik)

Predpokladám, že nie som žiadna výnimka.
Že každý (kto počúva tú svoju hudbu) to má nejako podobne.

Niektoré piesne sa nám páčia. Analyzovať prečo, nie je až také jednoduché... je tam tzv. multifaktoriálna kauzalita... Výskum by bol síce možný, ale dosť zdĺhavý a metodologicky celkom prekérny*... Bolo by potrebné spojiť veľa znalostí z hudobnej teórie a zo psychológie.

Ja však verím, že tzv. osobnostný typ sa dá definovať aj cez "zvukové preferencie jednotlivca".
Vulgárne povedané: hip-hoper, metalista a milovník klasickej hudby "nie sú ten istý živočíšny druh".
 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

* Dali by sa tam definovať nejaké predpoklady (hypotézy), ktoré by boli potom overované. Napríklad:

- že extroverti preferujú durové stupnice, introverti skôr molové stupnice

- že subjekty melancholického temperamentu preferujú hudbu v pomalšom tempe

- že poslucháči klasickej hudby majú nadpriemernú inteligenciu (resp. opačne formulované, že vyššia inteligencia koreluje s preferenciou klasickej hudby... viď napr. Japonsko)

- že subjekty s vyššou potrebou sociálnej dominancie (maskulínnejšie) preferujú mužský vokál

- že poslucháči jazzuracionálnejší než poslucháči popu
a zároveň, že poslucháči jazzukonformnejší voči autoritám, majú väčší rešpekt a afinitu k autoritám definovaným cez zručnosti, schopnosti (skills), než poslucháči alternatívy

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- že poslucháči folkumenej impulzívni (menej cholerickí) než poslucháči punku (alebo rapu)

- že poslucháči metalu majú výraznejší sklon k tzv. magickému mysleniu
a nereálne, rozprávkové (fantasy) príbehy obľubujú štatisticky významne viac než poslucháči alternatívy

a mnoho mnoho ďalších hypotéz... Takto by sme vytvorili isté klastre (trsy, zhluky) vlastností, z ktorých by sa dalo s istou pravdepodobnosťou (na istej rovine pravdepodobnosti) predpovedať, aké budú hudobné preferencie konkrétnej osoby.

Niektoré piesne sa nám nepáčia. Analyzovať prečo, je tiež možné. A pravdepodobne aj jednoduchšie. Pretože svoje výhrady vieme často deklarovať omnoho jednoznačnejšie než svoje preferencie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No a existujú aj také piesne, ktoré majú v sebe niečo, čo na nás silne zafunguje vždy... Často je to len nejaká drobnosť, zopár sekúnd, ktoré nás „prefackali“ už pri prvom počutí a na ktoré sa potom už stabilne tešíme. Zopár sekúnd, na ktoré sa tešíme viac, než na ten zvyšok. A niekedy si aj povieme, že "škoda, že toto sa tam neobjavuje častejšie" alebo "škoda, že táto časť nie je trochu dlhšia". Lebo nám to nestačí... lebo sme zostali takzvane "rozbabraní". A keď máme možnosť pretáčať, preskipovať alebo prekliknúť späť, tak máme tendenciu si tú zvukovú peak experience zmnožovať alebo zopakovať. Aspoň teda ja to robievam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je to vec zmyslov, úplne mimoracionálna záležitosť... Často majú niektorí ľudia na konkrétne hudobné pasáže aj fyziologickú reakciu (husia koža, zimomriavky), také to vyplavenie serotonínu a iných endorfínov do tela. A tieto momenty sú vlastne spojnicou medzi telesným a netelesným... Sú (v intenzívnej aj keď prchavej podobe) dôkazom prepojenia toho, čo je "hore" a čo je "dole". Akoby mystická a zároveň sexuálna skúsenosť. Nie vždy sa to podarí v samotnej mystike (veľa mystikov aj náboženstiev cielene vylúčilo telesnosť zo svojich výkladov) a fakt len občasne sa to podarí v sexe (na to musíte mať vhodný sexuálny proťajšok a hlavne sa neponáhľať).

Nemusia to byť nutne piesne, ktoré máte radi. Aj v piesni, ktorá vás ako celok až tak neberie, sa teoreticky môže objaviť nejaká časť, nejaká pasáž, ktorá je pre vás tak notoricky príťažlivá a máte na ňu slabosť, že sa práve na tých jej pár sekúnd aj tak tešíte... Aj v tomto mojom výbere bude jedna takáto. Ale omnoho častejšie sa taká vec stáva v piesňach, ktorú máme radi a tá konkrétna pasáž je navyše ešte aj parádnou čerešničkou na torte. Preto som väčšinovo vybral také songy, ktoré mám rád ako celok.

Zároveň si dovolím zdôrazniť, že v tejto rubrike pôjde väčšinou iba o zvuk ("iba" o zvuk)... V niektorom z prvých dielov som spomínal, že "som viac sonik, než lyrik" a že textami sa až s takou chuťou nezaoberám. Samozrejme, originálny a intenzívny text (či hoci len najvýraznejší slogan v refréne alebo "first line", prvý verš) sa dotkne aj mňa, ale texty nie sú najdôležitejší dôvod, pre ktorý hudbu počúvam. A to aj preto, že vyhodnotenie kvality hudobného textu je ešte subjektívnejšia a individuálnejšia záležitosť, než posúdiť hudbu a zvuk. Mnoho textov z hudobnej pop-kultúry sú navyše emocionálne „haluze“, ktoré nevedia vysvetliť ani samotní autori. To je presne ako s poéziou - kompletné sú tie texty až v hlave vnímajúceho. Nie je vlastne dôležité „čo chcel básnik povedať“, ale až to, čo čitateľ/poslucháč v tom chápe alebo cíti...

Takže všetko to budú zaujímavé pasáže zvukové (inštrumentálne, vokálne). A každá z piesní je tu kvôli konkrétnej pasáži /od ... do/ (na ktorú vás upozorním). V mnohých prípadoch ide len o pár sekúnd. Niekedy ma zjavne potešia aj drobnosti. Lebo dobrého veľa nebýva.

Pravdupovediac, je to dosť divoký (= pestrý) a dosť náhodný výber... ale život je poskladaný hlavne z náhod. Alebo žeby nie?

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

V tomto blogu dosť závažne zanedbávam hudbu 90-tych rokov. Má to svoj jednoduchý dôvod... Nemám ju až tak rád, ako hudbu 80-tych rokov :-)

To, čo bolo pre 90-te roky charakteristické, bol masívny nástup elektronickej hudby, breakbeatov (dokonca ešte aj Simply Red v tých časoch išli do tanečného rytmu) a samplingu z vinylov + turntablizmu...

Tiež prišiel rozmach rôznych fúzovaných foriem downtempa (s príchuťami soulu, jazzu, hip-hopu, world music) a pomalého až hypnotického trip-hopu. Svojím spôsobom to boli zaujímavé časy (aj keď pre mňa nie vždy až tak vzrušujúce).

Pojem trip-hop zaviedli novinári z časopisu Mixmag ako charakteristiku hudby, ktorá v tom čase (cca od roku 1993) vznikala a hrávala sa v kluboch veľkých britských miest. A už aj čakám, kedy v novom tisícročí príde nejaký revival trip-hopu... Už je možno aj na čase. 

Jedným z výrazných mien v žánri downtempa bol v tom čase autor, producent a dídžej DJ Shadow z USA, vlastným menom Joshua Paul Davis. Začínal v roku 1989 ako dídžej v univerzitnom rádiu a tam mal dosť času experimentovať so samplingom. Na začiatku ho najviac inšpirovali Public Enemy a ich album TAKES A NATION OF MILLIONS TO HOLD US BACK (1988, Def Jam).

Na svojom vlastnom albume začal DJ Shadow pracovať v roku 1994 a už od začiatku mal ten úmysel, aby to bol album vyskladaný iba zo samplov. Kto už by to mal zvládnuť, ak nie on - tvrdí sa, že má vo svojej zbierke viac ako 60 000 vinylov. Ale priamo doma z nich má uloženú len malú časť.

To je nezvládnuteľné :-) Ja som už zbieral všeličo, ale keď už mám niečoho priveľa, tak v tom strácam prehľad. Pre mňa by bolo lepšie to robiť z (povedzme) 500 vinylov než z desiatok tisíc.

Legenda hovorí, že pri nahrávaní debutového albumu používal iba 3 prístroje: sampler Akai MPC60, gramofón Technics SL1200 a ADAT systém na digitálny záznam na pásku.

Jeho debutový album ENDTRODUCING..... (tých 5 bodiek je súčasťou názvu) vyšiel v septembri 1996 na legendárnom britskom labeli Mo’Wax. A naozaj dosiahol omnoho väčší úspech v Británii ako v USA. V Británii sa mu ušla zlatá platňa, v USA len číslo #37 v Billboard albumovom rebríčku. De luxe verzia albumu vyšla v roku 2005 a obsahuje aj druhý disk s b-stranami, remixami a demáčmi...

Zatiaľ ostatný album vydal v roku 2019 - OUR PATHETIC AGE (2019, Mass Appeal Records).

Skôr než za trip-hop bola jeho tvorba považovaná za inštrumentálny hip-hop. DJ Shadow vlastní obrovskú zbierku vinylov a tie tracky sú patchworkovo skonštruované zo samplov. V zhustenej podobe to ukazuje už prvý kolážovitý track na albume - Best Foot Forward. V tomto prípade sa vlastne ešte nedá hovoriť o hudbe... je to skôr hra so zvukmi... ale aj na hudbu príde.

No ale poďme k obľúbeným pasážam... Midnight In A Perfect World bol prvý zo 4 singlov z albumu. Vyšiel v septembri 1996, cca 3 týždne pred samotným albumom.

To čo mám na tom songu rád je medzihra... Už od cca 02:12 sa to postupne pripravuje, napätie stúpa a od 02:28 to ide... aby sa to na 02:55 zase vrátilo do predošlého groovu...

Všimnite si: medzihra od cca 02:28 do cca 02:56 (platí pre albumovú verziu, ktorá bola uploadnutá pôvodne... neskôr - po jej zmiznutí z YT - som ju musel vymeniť za verziu s klipom / singlovú verziu... preto nesedí úplne stopáž... ospravedlňujem sa... boli to objektívne okolnosti)

The Beths sú indie-rocková skupina z Nového Zélandu. Vznikli v roku 2015. Hrajú pomerne generické (zameniteľné) gitarové indie výrazne amerického strihu.

Nepatria ku extra originálnym skupinám, občas sa im nejaký ten refrénik podarí (napr. Little Death alebo Happy Unhappy), občas ani nie (Whatever)... Preto ich málokedy počúvam vo väčších dávkach. (Napríklad takí kanadskí Land of Talk, tiež spadajú do priečinku indie-rock, ale sú niekde inde aj zvukom aj originalitou v komponovaní).

The Beths sú kvartet, dvaja z nich sa poznajú už zo strednej školy a dvoch ďalších stretli na vysokej škole (University of Auckland), kde študovali jazz (čo je prekvapujúce, že?). Spieva hlavne Elizabeth Stokes, ale zbory prispevujú všetci štyria... vokálne harmónie, to je ich silnejšia stránka.

Prvé nahrávky si vydávali sami a od roku 2018 vydávajú cez americký label Carpark Records, aby trochu prerazili aj do sveta.

Prvý album FUTURE ME HATES ME vyšiel v auguste roku 2018. Druhý album JUMP ROPE GAZERS vydali v júli 2020 (oba albumy na Carpark Records).

Takže si len tak klikám po ich piesňach a trochu ma nudia... ale poznáte to... štúdium je rehoľa... Aby som vedel, čo sú zač, musím to mať trochu napočúvané. A potom v jednej piesni, že: „ale že aká medzihra?!!!“ Vlastným ušiam som neveril. Hneď v ten prvýkrát som sa vrátil trochu späť, aby som si ju dal ešte... a ešte... a ešte raz. A potom som to tak už robil vždy.

Hrozne banálny refrén à la americký high-school-rock... ale tá medzihra je krásna. Expresívna, najintenzívnejšia časť piesne... Škoda, že takto nehrajú bežne.

Už keď je ten vodopád (vo videu), už viem že to ide... :-) Aaaaaaaa... Ani nie 30 sekúnd. Väčšinou si tú medzihru nakliknem aj 4- až 5-krát za sebou. Už viem, kde mám klikať. Tým si ten song dosť vylepšujem.

Všimnite si: medzihra od cca 02:28 do cca 02:56

A keď už o nich vyššie bola reč... Land of Talk vydali 31. júla 2020 album INDISTINCT CONVERSATIONS na značke Saddle Creek. Land of Talk to s indie-rockom vedia... Land of Talk sú taký kanadský národný poklad... oh, vlastne... Trudeau (kanadský premiér) a jeho ľavicovo-liberálna úderka tvrdia, že Kanada je prvý post-národný štát na svete, štát bez národnej identity. Tak vlastne je potrebné povedať, že Land of Talk sú kanadský post-národný poklad. Ešteže Land of Talk sú z Québecu... V najhoršom sa Québec môže rozhodnúť odtrhnúť (už to aj skúšali).

A čo The Beths hrajú len v medzihrách, to Land of Talk „dávajú“ v celej stopáži piesní.
Lepšia?

Ja som to hovoril, že Austrália poriadne fičí... že sa tam (hudobne) toho veľa deje.

Na konci marca 2020 vydala svoj debutový album štvorica z Melbourne - Snowy Band.

Všetci členovia zostavy už majú svoje skúsenosti. Liam Halliwell, hlavná postava Snowy Band, hral v skupinách Ocean Party, Ian, No Local alebo Ciggy Witch, basgitaristka hráva aj v skupine Dianas, bubeník aj v skupine Way Dynamic a gitaristka Emma Russack má aj svoju vlastnú sólovú kariéru (prostredníctvom labelu Spunk! Records).

Snowy Band je Halliwellovým návratom k samému sebe, pretože príliš extenzívne hranie vo viacerých kapelách ho vraj dekoncentrovalo a vyčerpávalo. Chcel sa venovať projektu, ktorý by bol viac jeho osobný a v ktorom by nemusel až v takej miere „hrať podľa cudzích nôt“.

Väčšina piesní vznikla len na akustickej gitare s nylonovými strunami (lebo pri skúšaní musel hrávať potichu) a až potom boli prearanžované pre celú kapelu.

Príjemný a veľmi počúvateľný album AUDIO COMMENTARY vyšiel na značke Spunk! Records na konci marca 2020.

Niektoré skladby na albume sú viac rockovejšie (Never Change, The Rest of Your Life, More Than Enough), iné sú zas folkovejšie (Grown Men, Been Trying To Explain).

Never Change si pamätám hlavne podľa toho gitarového sóla, ktoré príde už po prvom refréne. Čo je teda dosť zvláštne umiestnenie pre sólo...

Všimnite si: sólo od 01:41 do 02:05

Jééééj cicuškýýý, jééééj cicuškýýý, jééééj cicuškýýý, jééééj cicuškýýý, jééééj cicuškýýý, jééééj cicuškýýý, jééééj cicuškýýý, jééééj cicuškýýý, jééééj cicuškýýý, jééééj cicuškýýý...

Nad rámec témy článku ešte ukážka skupiny Dianas. Leave Love z marca 2018.
To je takmer math-rock. Zvláštne že dievčenský math-rock. Dievčatá zvyčajne neinklinujú k tomuto druhu hudby. Som prekvapený. Príjemne.

A následne ešte Emma Russack a Be Real z albumu WINTER BLUES (2019, Spunk! Records).

Ešte jedna novinka. Dokonca rovno zo začiatku októbra 2020.

Keď som prvýkrát počul Cosmic Mess od akéhosi Warahenege z Manchesteru (UK) pri prvých sekundách (kým neprišiel vokál) by som bol pri-sa-hal, že Sleep ∞ Over (USA) majú po dlhej dobe nečinnosti konečne nový singel... a to by ma veľmi veľmi veľmi potešilo.

Ale nie je to tak. Sleep ∞ Over (Stefanie Franciotti + Christa Palazzolo + Sarah Brown) naďalej zostávajú neaktívne. Ale pribúdajú noví interpreti.

Warahenegeovi (lebo je to muž) nie je zatiaľ toho veľa zverejneného... Cosmic Mess urobil sám doma (bedroom recording) a vraj v čase medzi službami, ktoré má v nemocnici ako začínajúci lekár... Tak dúfajme, že bude mať popri medicíne dosť času aj na hudbu. Lebo začal veľmi dobre. Recenzenti vidia podobnosť so zvukom Beach House a ja to nerozporujem... áno, aj to sa tam dá počuť.

Ale túto zvláštnu situáciu, keď som si prvých 29 sekúnd myslel, že Sleep ∞ Over sa na mňa nevykašľali už fakt úplne, bol krásny omyl, ktorý si na dlho zapamätám.

Ak môžem odporučiť, tak si toto pustite cez slúchadlá a dosť nahlas... Toto sú fakt pekné zvuky... Cosmic Mess je jeho prvý "release". Sám som zvedavý, ako bude Warahenege pokračovať.

Všimnite si: úvod od 00:00 do 00:29

A pre porovnanie zvuku nielen fejkový, ale aj skutočný Sleep ∞ Over.
Romantic Streams z albumu FOREVER (2013, Hippos In Tanks).

Pool Holograph sú kvartet z Chicaga (Illinois, USA). Pre mňa sú novinka, ale to je moja chyba... Podľa ich bandcampu existujú a nahrávajú už od roku 2009(!). Kde som žil, že som sa o nich dozvedel v roku 2020?

Ale nevadí, ono je to tým, že až do roku 2015 to bol len sólový projekt Wyatta Granta... to sa ľahko prehliadne.

No ale better late than never. 2. októbra 2020 vydali Pool Holograph album LOVE TOUCHED TIME AND TIME BEGAN TO SWEAT na značke Sunroom. Autorom obalu albumu je Wyatt Grant.

V júli 2020 vydali album demosnímkov, b-strán a „voice-memos“ z obdobia ostatných piatich rokov pod názvom WALKING DOWN THE SPIRAL STAIRS.

Veľmi zaujímavá gitarovka... a po dosť dlhej dobe som počul naozaj zaujímavú farbu (pre mňa nového) mužského hlasu, lebo som už začal byť trochu unudený mužskými hlasmi. (Aj v tomto blogu kvantitatívne vyhrávajú ženské interpretky, ktoré sú, z môjho pohľadu, vokálne zaujímavejšie.)

Neviem, ako je to so singlami, lebo teraz sú tie časy, že všetko vychádza digitálne a iba niečo vychádza fyzicky. Ale Vanishing Point bol promovaný, tak to beriem tak, že to bol naozajstný (fyzický) singel.

Všimnite si: sólo od 02:49 do 03:24

Ešte jedna ukážka (ešte dve ukážky) od Pool Holograph. Codex Hammer, úvodná skladba z albumu TRANSPARENT WORLD (2017, Jurassic Pop), ktorý vyšiel iba na kazete(!) a digitálne. Krásny obal albumu vytvorila výtvarníčka Liz Nielsen.

Na albume TRANSPARENT WORLD vyšla 13. októbra 2017 aj pieseň Visitation, ktorá pred tým, začiatkom septembra 2017, vyšla aj samostatne ako singel. Stále na značke Jurassic Pop (resp. ono to vyzerá skôr tak, že album si vydala skupina sama, ale distribúcia a objednávky sa realizovali cez Jurassic Pop).

Tieto alternatívne kapely dosť improvizujú (musia) a niektoré obchodné spojenia mi nie sú vždy na stopercent jasné. Je to vec praktická, tie skupiny nemajú veľa peňazí. Tak zvyknú hľadať čo najúčinnejšie, ale zároveň čo najmenej nákladné spôsoby propagácie a distribúcie.

A v piesni Visitaton tiež dobre počuť vokálne schopnosti a možnosti Wyatta Granta. Veľmi zaujímavý hlas.

Naspäť ku pasážam... Nemôžem len tak preskakovať z rubriky do rubriky... Lebo by to vyzeralo ako novinková rubrika. Úplne by som vás (nás) doplietol.

Bolo to koncom septembra 2017. Američanka Emily Yacina (pozri aj PWP30 a PWP37) si vtedy sama vydala album HEART SKY a niekoľko songov sa objavilo na streamovacích platformách (kam chodím dosť málo), aj na YT (kam chodím najčastejšie). Na jej bandcamp som sa pozrel až dodatočne.

Tak som teda videl na YT v stĺpčeku vpravo ten thumbnail s nakreslenými balónmi. A vedel som hneď, že toto bude niečo pre mňa. Aj bolo... spev/nespev a do-it-yourself prístup. Len tak zľahka nahodená, rozmazaná, akvarelová, introvertná pieseň s nádherným (a predsa lo-fi) zvukom s výraznými basmi. Pieseň okolo ktorej musíte len tak opatrne našľapovať, lebo neopatrným počúvaním ju môžete zbortiť...

Počúval som ju znovu a znovu a znovu. A najväčšiu silu má pre mňa v medzihre...
Ja budem asi nejaký „úchyl na medzihry“ :-)

Tiež už viem kam klikať, aby som si tú medzihru dal kontinuálne asi tak päťkrát za sebou a až potom dávam tomu songu povolenie dohrať. Dokonca už viem klikať tak, že tam nemám ani melodický ani rytmický zlom... tak dobre to už viem napasovať.

Nevedel som vtedy (v septembri 2017) o Emily ešte nič. Myslím, že Show Me bola úplne prvá pieseň, ktorú som od nej vôbec počul.

Come on
It aches
You're gone
I stay

Všimnite si: medzihra od cca 01:35 do cca 01:57

The Be Good Tanyas vznikli v roku 1999 vo Vancouveri (Kanada). Hrajú folk s prvkami country, takže by sme mohli povedať, že alt-country alebo tzv. americanu. Do roku 2006 stihli vydať tri albumy, nie sú oficiálne „disbanded“, ale už dlhšie som od nich nič nepočul.

Od roku 2007 sa dievčatá venovali sólovým projektom. A tá najznámejšia z tria (Frazey Ford) čoskoro vydala svoj sólový album OBADIAH (2010, Nettwerk Records). Bol to album v zásade folkový, ale na rozdiel od hudby The Be Good Tanyas, bol to folk s výrazným vplyvom soulu...

Zaujímavým faktom je, že názov albumu je stredné meno Frazey Ford, takže ona sa vlastne volá Frazey Obadiah Ford. Album nahrali 2/3 skupiny The Be Good Tanyas, pretože na albume hrala aj ich gitaristka Trish Klein.

Frazey Ford spieva pekne. A čo môže byť lepšie, než keď spieva Frazey Ford?
Keď spievajú dve Frazey Ford!

Preto sa vždy teším na tie miesta, kde je vokál Frazey zdvojený.
Napríklad od 01:11, od 01:35, od 01:46... od 02:42 a tak ďalej...

I Like You Better z albumu OBADIAH (2010, Nettwerk Records)

Všimnite si: zdvojené vokály počas trvania songu

Bowerbirds sú americká folková skupina z Railegh (Severná Karolína, USA) teraz z Durhamu (Severná Karolína, USA). No, skupina... v roku 2020, po ôsmich rokoch, síce vydali album SINGLES 2020 (2020, Psychic Hotline), ale zo skupiny už zostal iba frontman Philip Moore.

V tom 8-ročnom medzidobí bolo ukončené partnerstvo (aj hudobné, aj životné) Philip Moore + Beth Tacular, a to sa nemohlo neprejaviť na zvuku. Nové piesne sú teraz skôr také george-harrisonovské, čo je síce pochvala, ale Bowerbirds ako trio boli predsa len o dosť iná káva... hlavne inštrumentácia bola pestrejšia a bohatšia, doplňovanie mužského a ženského hlasu tiež urobilo veľa, o exotike akordeónu ani nehovoriac. Piesne mali v sebe omnoho viac napätia a rafinovanosti... bola to skutočná alternatíva.

Takže naspäť ku šťastnejšej minulosti... Začínali okolo roka 2006. Ich prvý album HYMNS FOR A DARK HORSE (2007, Burly Time Records) (reedícia: 2008, Dead Oceans) bolo absolútne prekvapenie pre laikov aj pre kritikov. Bowerbirds priniesli originálne a veľmi esteticky namiešaný štýl s prvkami urban-folku, folku, popu a americany. A to všetko doplnené zaujímavou inštrumentáciou (vrátane akordeónu a huslí) a ich perfektnými vokálnymi schopnosťami (v skupine spievali všetci).... Povyhrávali v tom čase aj nejaké výročné ceny, v USA práve v kategórii „americana“.

Následne vydali ešte dva albumy UPPER AIR (2009, Dead Oceans) a THE CLEARING (2012, Dead Oceans). Tie už však verejnosť prekvapili o niečo menej, aj keď o ústup z kvality vôbec nešlo. Ale prvýkrát je len raz (to platí všeobecne).

V rámci promotion ku albumu UPPER AIR takto live zahrali v roku 2009 pieseň Teeth pre indieATL Session. A v live verzii prehodili sólo z gitary na husle a veľmi to tomu sólu pomohlo... je to najintenzívnejšia časť piesne...

Všimnite si: sólo od 02:11 - 02:44

Aby ste si mohli porovnať. V štúdiovej verzii je sólo zahraté na gitare (menej výrazne)... Stále je to nadpriemer. Ale live verzia s väčším priestorom pre husle je jednoducho lepšia. Teeth je z albumu UPPER AIR (2009, Dead Oceans). Tiež jeden z albumov, ktorý má krásny obal.

THE LION AND THE COBRA je debutový album írskej speváčky Sinéad O’Connor, ktorý vyšiel začiatkom novembra 1987 na značkách Ensign a Chrysalis Records.

Najlepší album Sinéad O’Connor... vynikajúco sprodukovaný, dobre zahratý, s razantným alternatívnym zvukom (aj keď Chrysalis Records nebolo indie vydavateľstvom, ale bolo dcérskou spoločnosťou Warner Bros.). Album sa dostal aj do výberov najlepších albumov 80-tych rokov („one of the most electrifying debuts in rock history“ - Slant Magazine).

Producentom a zvukovým inžinierom bol Kevin Moloney. S finálnym mixom mu pomáhal Fachtna Ó Ceallaigh (plus ďalší ľudia). (Chcel som len uviesť to čudné keltské meno, inak ho vôbec nepoznám :-)
Veľa počuteľne dobrej práce tam odviedli „funkujúci“ gitarista Marco Pirroni, basák Richard Holifield a bubeník John Reynolds.

I Want Your (Hands on Me) bol tretí singel z albumu, samostatne vydaný v lete 1988.

Zaujímavosťou je, že pre USA a Kanadu vyšiel album s inou fotografiou na obale... z toho istého shootingu, ale nie tak agresívne pôsobiacou...

obal albumu pre USA a Kanadu
obal albumu pre USA a Kanadu (zdroj: zdroj: wikipedia)

Sinéad je však známejšia na základe svojho komerčne úspešnejšieho druhého albumu I DO NOT WANT WHAT I HAVEN’T GOT (1990, Ensign / Chrysalis Rec.), ktorý produkoval slávny Nellee Hooper, ktorý sa v 90-tych zaoberal skôr trip-hopom a elektronickou hudbou (Massive Attack, Björk, Sneaker Pimps). Ale s odstupom času mi ako pestrejší a zaujímavejší pripadá práve jej prvý album.

Aj sa častejšie vraciam práve ku prvému albumu. Z druhého albumu mi na počúvanie (bez výhrad) zostalo už asi iba folkovo znejúca Black Boys On Mopeds a dramatická Feel So Different. No dramatická... celý album I DO NOT WANT WHAT I HAVEN’T GOT je dramatický... pre mňa až cez čiaru dramatický...

Všimnite si: vokál na 03:19 - 03:20
Mladá Sinéad bola zjavenie z iného sveta, jej vokálne skills v tom čase boli úplne šialené.
A ak niekedy znela Sinéad ako cirkulárka, tak to bolo práve v tejto sekunde jej kariéry.

Okkervil River je americká indie-rocková skupina z Texasu. Hlavnou postavou (aj frontmanom / vokalistom) je Will Sheff.

Nejaký čas v skupine pôsobil aj Jonathan Meiburg, ktorý neskôr vytvoril skupinu Shearwater (tá je tiež dosť zaujímavá, môžete si ju pohľadať a aj v blogu sa k nej ešte dostaneme). A Will Sheff bol v úvode fungovania Shearwater tiež v zostave tejto skupiny.

Okkervil River doteraz vydali nejakých 9 albumov (od roku 2002). Na vrchole svojej popularity boli Okkervil River od polovice nultých rokov (cca roky 2005 až 2008), predovšetkým s albumami BLACK SHEEP BOY (2005, Jagjaguwar), THE STAGE NAMES (2007, Jagjaguwar) a THE STAND INS (2008, Jagjaguwar).

Na kolísavých „výsledkoch“ skupiny sa v podstatnej miere podpísali zmeny zostavy, lebo každá zmena „kombinácie hláv“ v skupine so sebou prinesie zmeny vo zvuku...

Portál Pitchfork zaradil album THE STAGE NAMES na číslo #22 rebríčka najlepších albumov roku 2007. Our Life Is Not a Movie or Maybe sa umiestnil ako číslo #81 v rebríčku 100 Best Songs of 2007 časopisu Rolling Stone.

Our Life Is Not a Movie or Maybe je asi najzaujímavejšie zaranžovaná pieseň na albume THE STAGE NAMES. Existuje k nej aj veľmi dobrý klip (réžia: Margaret Brown). Ale nechcel som vás teraz rušiť pohyblivými obrázkami. Ľahko si klip dohľadáte aj sami.

Tá rozsypaná disonantná medzihra (02:10 - 02:34) je tiež skvostná a skvostne čudná... Ale ja si túto pieseň v hlave fixujem hlavne cez tie fistulové výkriky „oooh... oooh“ s tou parádnou ozvenou. Mňamka je to... a aj zvuk bicích je v tejto piesni vynikajúci.

Všimnite si:
4x „oooh... oooh“ od 01:47, 5x „oooh... oooh“ od 03:25

Ryšavka Hannah Georgas je kanadská pesničkárka z Vancouveru (British Columbia).

Počas vysokej školy, v roku 2009, nahrala svoje prvé ep. A hneď dostala od kanadského CBC Radio 3 ocenenie The Best New Artist. Celkom dobre jej to začalo aj komerčne. Veď na základe jej koncertu v NYC v roku 2009 ju oslovil Wal-Mart s ponukou, aby im urobila pieseň do reklamy. Mnohí umelci na takúto ponuku-ktorá-sa-neodmieta čakajú roky a jej to takto „šlapalo“ hneď takto od štartu.

Prvý album vydala v roku 2010 a pomenovala ho sebavedomo THIS IS GOOD (2010, Hidden Pony Records). A zase povyhrávala nejaké ceny.

Až svoj druhý album pomenovala po sebe - HANNAH GEORGAS (2012, Dine Alone Records).

V roku 2019 vydala (ku Medzinárodnému dňu žien) ep plné coverov piesní od ženských autoriek a na tomto ep spolupracovala so skupinou Lucius (pozri PWP04).

4. septembra 2020 vydala svoj najnovší album ALL THAT EMOTION na značkách Arts & Crafts a Brassland. Tento nový album produkoval Aaron Dessner (The National, Big Red Machine).

A z druhého albumu z roku 2012 je pieseň Shortie. V nej mám rád hlavne záver, od cca 02:44, v ktorom sa zaujímavo „rozprávajú“ klávesy s vokálom.

I‘m gonna dance, dance, dance
until the cops come

Všimnite si: klávesy a vokál v závere od 02:44

Ty Segall je v podstate stále ešte „mladý muž“, ročník 1987. A už má tak bohatú hudobnú históriu, že ju (aspoň na tomto mieste) nebudem spomínať. Je to veľká spleť mien spolupracujúcich hudobníkov a skupín, ktoré priebežne vytvárajú. A multiinštrumentalista Ty Segall je toho súčasťou. Sám v tom mám dosť hokej.

V každom jeho životopise (ak si ho budete hľadať) nájdete napr. pikošku, že v roku 2012 vydal tri albumy - v apríli 2012 album so skupinou White Fence, v júni 2012 so svojou sprievodnou skupinou (Ty Segall Band) a v októbri 2012 ešte aj svoj sólový album.

Len svojich sólových albumov má nejakých jedenásť a navrch by sme museli ešte pripočítať spolupráce a cover-verzie a jeho hosťovskú účasť na nahrávkach iných skupín alebo dohľad pri nahrávaní a produkcii.

Hudobne je Ty Segall niekde na pomedzí žánrov garage-rock, indie-rock, psychedelic-rock, noise-rock... akoby sa pomiešali The StoogesT-Rex... a vznikol revivalový glam-punk-garage-rock.

Raz povedal, že jeho cieľom bolo robiť „evil space-rock“, čo je celkom trefné. Lebo jeho zvuk dokáže byť ako zemitý a „heavy“, tak zároveň „spacey“, vzdušný... S tými nálepkami sa dá naozaj hrať do nekonečna, ale jemu je to jedno. Ty Segall sa najradšej pohybuje naprieč viacerými žánrami naraz. A svoj retro zvuk podčiarkuje aj tým, že používa staré elektrické nástroje zo 60-tych rokov.

Z dvojalbumu MANIPULATOR, ktorý vyšiel v júli 2014 na značke Drag City mám rád predovšetkým Tall Man Skinny Lady.

Všimnite si: od 02:17 až do konca (04:02) je už len sólo :-)

Tento text možno bude spočiatku znieť trochu gastronomicky.

Určite poznáte kombináciu kontrastných chutí. Napríklad ostro-kyslá polievka, zmrzlina s príchuťou slaný karamel, kombinácia niektorých syrov a hrozna, kombinácia červeného vodného melónu a fety, severská kombinácia pečeného mäsa a sladkej brusnicovej omáčky (analógiou je aj naša kombinácia diviny a ovocných omáčok, dokonca exotickejšia kombinácia diviny a mandarínkovej omáčky). Alebo napríklad pivo mango milkshake IPA (nefiltrované vrchne kvasené pivo typu IPA + laktóza + šťava z manga).

Chute, na prvý pohľad nezlučiteľné, sa občas nakombinujú do takého celku, ktorý prekvapujúco harmonizuje. (Slintám ako pes u Pavlova.)

A také veci sa dejú aj v oblasti zvuku. Manželské indie-popové duo Tennis (Alaina Moore + Patrick Riley) z Denveru (Colorado, USA) takto v piesni This Isn’t My Song nakombinovali
* rozmazaný, matný, zastretý, mäkký zvuk klávesov
* s ostrým, perlivým, čistým zvukom gitary
s množstvom až prehnane drobných vyhrávok hlavne v pasážach od 01:02 a od 02:04. Ale tento pôžitkársky kontrast je počuteľný už hneď v úvode... od prvej sekundy. Už od prvej sekundy pridali Tennis do piesne smotanu...

Táto pieseň je poskladaná vlastne iba z pekných pasáží. Alaina v nej dokonca predvádza pravdepodobne jeden zo svojich najkrajších vokálnych výkonov za celú históriu existencie skupiny Tennis vôbec. Toto je priam obžerstvo dobre vymysleného a uchu lahodiaceho zvuku. (Slintám ako pes u Pavlova.)

This Isn’t My Song je z ich tretieho albumu RITUAL IN REPEAT, ktorý vyšiel v roku 2014 na značke Communion Records. V tom čase boli Tennis ešte trio (spolu s bubeníkom Jamesom Baroneom).

Všimnite si: časť od 00:00, časť od 01:02, časť od 02:04

Predom sa ospravedlňuje za vulgarizmus, ale čo narobím. Skupina sa volá Stokuriev, no tak čo... Mali by byť odkiaľsi zo stredného Slovenska. Myslím, že Banská Bystrica. A buď iba dievčatá alebo väčšinou dievčatá... (podľa ich profilu na bandzone - dve baby a jeden chalan... všetci len pod prezývkami)

Priveľa buď / možno / asi, že? Ale ja o nich naozaj veľa neviem... Ani neviem, ako som sa k nim vlastne dostal. Prezeral som si facebookové stránky a preskakoval som medzi nimi tak, že som vždy prechádzal cez „tejto stránke sa páči“. A jednej stránke sa páčilo Stokuriev. A bolo.

Vraj existuje aj ich „bratská“ skupina Stok*k*t*v... ale to som fakt už nehľadal.
Pretože ja predsa len radšej ku- než ko-

To čo Stokuriev robia, to je estetika nedokonalého, škaredého, neopracovaného. Ako vo výtvarnom umení existuje tzv. primitivizmus, tak v hudbe je analógiou práve takáto antihudba. Tzn. tvorba nehudobníkov, ktorí ovládajú nástroj len na základnej úrovni alebo ani to nie (alebo niekedy rafinovane aj naozajstných hudobníkov, ktorí sa o antihudbu pokúšajú). Dôraz je na spontánnosť, výrazovú surovosť, improvizáciu a často absurdnosť textu a posolstiev. Takú intenciu mali na začiatku aj Phantastic Ferniture (pozri PWP02), skupina, ktorá vznikla ako výsledok dohody opitých hláv, a v ktorej nikto nehrá na nástroj, ktorý by bol jeho "domovský". Ale tí vlastne všetko postupne docvičili a nejde o antihudbu.

Napriek tomu, že by ste povedali, že antihudba je z núdze cnosť, tak reálne ide skôr o „attitude“, pretože nové podoby hudobného softvéru dokážu aj začínajúcim hudobníkom si doma (to je ten známy „bedroom pop“) vytvoriť prekvapujúco dobre znejúcu nahrávku (v tomto výbere napr. Warahenege vyššie)

Ale ja milujem tento lo-fi „skúšobňový“ zvuk a celkovo lo-fi prístup v hudbe. Mŕtva v jazere je veľká paráda.

Nazbieral si muchotrávky
Sukničky a nežné hlávky

Daj si milá praženicu,
je to dobré na opicu

Poslúchla som tvoje rady,
teraz ležím mŕtva v jazere

Kto ma kedy z neho vyberie...

Všimnite si: od 00:00 - 01:34 (celé je to moja obľúbená pasáž :-)

Debutový album Sufjana Stevensa A SUN CAME vyšiel v roku 1999 na značke Asthmatic Kitty (Sufjan je jedným zo zakladateľov labelu). Značka je pomenovaná podľa skutočnej mačky Sáry, ktorá trpela diagnózou feline asthma (mačacia astma).

asthmatic kitty records
asthmatic kitty records (zdroj: logo)

Sufjan je talentovaný autor a pesničkár a výnimočne šikovný multiinštrumentalista (väčšinu nástrojov na albumoch je schopný si nahrávať sám). Takmer nepekonateľná je pestrosť jeho žánrového zásahu... už vydal aj elektronický album, aj lo-fi folkové albumy, aj albumy s bohatou skoro až symfonickou inštrumentáciou, aj albumy na ktorých kombinoval tzv. organické (akustické, prirodzené) nástroje s elektronickými nástrojmi. Dokáže robiť krátke dvojminútovky (občas s absurdne dlhými názvami) aj rozsiahle kompozície so stopážou viac ako 10 minút (Impossible Soul z albumu AGE OF ADZ má dokonca viac ako 25 minút).

V podstate každý jeho album (vrátane jeho spoluprác s inými hudobníkmi - napr. s Rosie Thomas, The National, Son Lux, Bryce Dessner atď.) je iný... nemôžete si byť u neho ničím istí. Snáď okrem toho, že to určite nikdy nebude pr*ser... (aspoň doteraz to platilo). Robil hudbu aj ku filmom, k baletu, k multižánrovým vystúpeniam, ktoré boli spojené s tancom.

V kontraste s tým, ako niektorí ľudia svoj život len tak „prečkajú“, preflákajú a nič po nich nezostane (resp. po nich zostane len zloba, deštrukcia, klamstvá, podvody, trápne videá, spolupráca s tajnou službou alebo haldy vypitých fliaš či zopár zaváraninových fliaš s masťou zo psov) má Sufjan úplne opačný problém. Má abnormálnu pracovnú nadprodukciu (niečo ako svojho času Prince)... Napr. len v jeho legendárnej sérii vianočných piesní je ich už viac ako 100. A vychádzali aj ako box-sety s piatimi CD v jednej krabičke.

25. septembra 2020 vydal Sufjan svoj nový album THE ASCENSION.

Inštitucionálne sa Sufjan učil hrať na hoboj a lesný roh, na ostatné nástroje sa učil len ako samouk (vrátane gitary). Spomínaný debutový album A SUN CAME vydal ešte v závere svojho prvého štúdia štúdia na vysokej škole...

Najradšej mám z albumu song A Winner Needs A Wand. Takmer všetky nástroje sú tam vynikajúce (situačne ma občas na*ierajú tie etnicky pôsobiace píšťaly), ale korunou krásy tejto piesne je minimalistický steve-reichovský-klavír...

Všimnite si: klavír počas celej skladby, čistý je v úvode a v závere

The Soft Moon vznikli v roku 2009 v Oaklande (Ca., USA) ako sólový projekt Luisa Vasqueza (gitara, klávesy, perkusie). Neskôr sa pod týmto menom sformovala aj skutočná kapela, ktorá je schopná realizovať aj živé vystúpenia. Aktuálne by mali byť traja (trio).

Dalo by sa povedať, že The Soft Moon je revivalová kapela... ale to znie trochu dehonestujúco, keďže recyklovanie 80-tkového zvuku je stále ešte trendy. V osemdesiatych sa to volalo cold wave (prelínalo sa to tu s industrialom, tam zase s gothic rockom), alebo tiež kraut rock. Teraz sa to (ako revival) skôr volá že dark wave alebo minimal wave.

Tretí album, ich zatiaľ ostatný, CRIMINAL, vydali v roku 2018 na značke Sacred Bones Records.

Z mojich obľúbených z ich diskografie je Alive z ep TOTAL DECAY, ktoré vyšlo na prelome októbra a novembra 2011 na značke Captured Tracks.

Celé je to dobré... tak, ako to má byť. Ťažká dunivá basa, explodujúce údery bicích a gitara s elektronikou robia také psychedelické zvukové vrstvy, že neviete, či je to tam takto naozaj nahraté alebo vám už fakt zvoní v uchu (a stávate sa spolutvorcom).

Dark wave musí byť daaark... o svete plnom temných udalostí, temných postáv a temných pocitov... Dobre to povedal jeden z poslucháčov: „... this gives me a silence-before-the-storm-calmly-packing-my-gear-loading-my-assault-rifle-getting-ready-for-the-war vibes“. Toto je masaker. Krásny masaker.

Všimnite si: vyvrcholenie od cca 03:20 s tými vysokými vokálmi

Gaspard Eden je kanadský spevák a skladateľ z Québecu. Nahráva pre Coyote Records.

Nemám zatiaľ o ňom veľa informácií a je pre mňa pomerne frustrujúce vyberať zo štandardných tlačových správ všeobecné bullshity ako tento: „he plays within his own subconscious, reappropriating and transforming past experiences in an audible catharsis“. Nieee, to sme fakt nevedeli :-) To predsa ešte žiadny hudobník nikdy v histórii neurobil. Že zo svojich minulých zážitkov vytvára zvukovú katarziu...

Hudobní novinári píšu dookola stále to isté. (Na druhú stranu... nie je vôbec jednoduché písať o hudbe.)

Nevadí... tento Gašpar Rajský je ešte len v úvode svojej kariéry a je dobré ho priebežne po očku sledovať a veriť, že sa o ňom napíše ešte viac. A viac k veci.

Na fb ho nájdete ako bastardeden... celkom pekná slovná hračka.

Pre mňa je na ňom atraktívne zaujímavé balansovanie na pomedzí gitarového indie-rocku (pozri Soft Power) a zvukovo pestrejšieho indie-popu s pridaním ďalších nástrojov (pozri napr. singel Nothing).

Gaspard Eden je pre mňa zaujímavý kompromis medzi garážovým minimalizmom a neučesanosťou (myslím teraz jeho zvuk, nie jeho vlasy) a na druhej strane nie banálnymi a uchu lahodiacimi aranžmánmi. Kompromis medzi zemitosťou basgitary a gitary a ľahkosťou klávesov (a ďalších nástrojov) a samotného jeho hlasu.

V apríli 2020 vydal svoj debutový singel Nothing... Debutový album SOFT POWER (2020, Coyote Records) vychádza 13. novembra 2020. Singel Baby Black Hole vyšiel na konci októbra 2020.

Všimnite si: klarinetový part od cca 02:44 až po záver - sťaby ako od Andyho Shaufa (ďalšieho Kanaďana)

Záver už bude výhradne britský... ostrovný...

Moonshake boli skutočná alternatíva. Ak ste zvyknutí, že v tomto blogu vás dosť šetrím a väčšinou sa motkáme v demilitarizovanej zóne na pomedzí popu a alternatívy, tak tentoraz dostanete dávku naozaj čudnej hudby. Fakt čudnej...

Moonshake hrali alternatívny (experimentálny) rock. Vznikli v roku 1991, aktívnu činnosť ukončili v roku 1997.

Čo sa týka zostavy, najviac ich boli štyri kusy (kvartet). Ústrednými (autorskými) postavami boli David Callahan a Margaret Fiedler.

Každý z nich robil hudbu trochu iným spôsobom, napriek tomu táto dvojitá tvár, táto schizma bola stále Moonshake. Callahanove veci boli viac gitarové, s exaltovaným ukričaným vokálom. Margaret Fiedler robila éterickejšie a atmosférickejšie skladby. V oboch typoch piesní však používali nielen pasáže hrané reálnymi nástrojmi, ale aj slučky (loops) nasamplovaných zvukov, z ktorých vytvárali zvláštne zvukové alebo rytmické textúry. Oni sami tvrdili, že „Moonshake was supposed to be a collision“ (thedumbingofamerica.net)

Moonshake boli produktom 90-tych rokov, keď sa ku organickým a elektronickým nástrojom pridala samplovacia technológia nielen ako nový výrazový prvok, ale priam ako plnoprávny člen zostavy.

Prvé náhravky vydali na Creation Records, potom sa presunuli pod krídla labelu Too Pure Records (ktorý vtedy začínal). Prvý album EVA LUNA (1992, Too Pure) bol vynikajúci... V roku 1993 vydali mini-album (len 6 piesní) BIG GOOD ANGEL. Z toho je aj vybratá pieseň (no... pieseň) Girly Loop.

Po BIG GOOD ANGEL sa dvojtvárnosť Moonshake aj tak rozbila. Margaret Fiedler bola odídená. A Margaret Fiedler a basgitarista John Frenett (jeho dubový spôsob hrania na basu dobre počuť aj v Girly Loop) spolu s Guyom Fixsenom (producentom prvého albumu EVA LUNA) následne vytvorili skupinu Laika. A ak trochu poznáte Laiku, tak počujete, že Girly Loop je už také „proto-laikovské“. Už to kvasí... už sa to pripravuje.

Všimnite si: čajky na cracku na stopáži 00:56 - 01:13 a potom ešte 02:34 - 03:07

Disclaimer pre Východniarov: myslia sa naozajstné čajky... také tie ukričané vtáky, čo žijú pri vode.

Vždy som sa vlastne čudoval, že Cocteau Twins sú (boli) zo Škótska... Z mesta Grangemouth. Trojica Guthrie - Heggie (Raymonde) - Frazer medzi rokmi 1979 až 1997 robila hudbu, ktorá akosi nekorešpondovala s mojou predstavou o Škótoch.

Ale to vlastne vôbec nevadí, lebo tak ako boli Cocteau Twins mimo škótskej indie scény, tak boli Cocteau Twins mimo na celosvetovej indie scéne. Boli doslova out-standing. Stojaci mimo. Lebo originalita vždy stojí mimo.

Ich história je na wikipédii rozdelená na 4 časti - early years (1979 - 1983), rise to fame (1984 - 1989), mainstream success (1990 - 1994), later releases (1995 - 1997).

Ja by som to rozdelil len na 3 časti - early years (1979 - 1983), rise to fame (1984 - 1989), spiralling downward to pop alebo možno decline to nowhere (1990 - 1997), a to pritom pre mňa osobne "pop" vôbec nie je sprosté slovo.

Obdobie, ktoré skupine Cocteau Twins vytvorilo status kultovosti je práve druhé obdobie (roky 1984 - 1989). Lebo je to ich umelecky najambicióznejšie a najkreatívnejšie obdobie. A ak niekto má akúsi rámcovú predstavu o zvuku Cocteau Twins, má ju vytvorenú práve na základe toho druhého obdobia.

Prvé roky vydávali prostredníctvom značky 4AD, od roku 1993 na značke Fontana. V úvode kariéry (early years) bol ich zvuk ešte ovplyvnený post punkom, gothic rockom a tzv. cold-wave (napr. moja obľúbená Peppermint Pig). Robin Guthrie vtedy hrával ešte dosť stroho a s jednoduchším nazvučením. Dokonca ich vtedy prirovnávali ku X-Mal Deutschland. Postupne si však vytvorili svoj vlastný štýl, nepodobný nikomu inému... Ktorý mal však veľa epigónov.

Za umelecký vrchol ich tvorby sa vo všeobecnosti považuje pestrý a krásne zaranžovaný album TREASURE (1984, 4AD) a niekoľko epéčiek, ktoré vyšli cca v tom čase (THE SPANGLE MAKER, TINY DYNAMITE, AIKEA-GUINEA, ECHOES IN A SHALLOW BAY)...

Svoj talent postupne rozriedili do v podstate popových skladieb v rokoch 90-tych, ale stále v atraktívnom zvukom balení... hoci (nás niektorých) v tom období už neboli schopní až tak prekvapovať, ani vzrušovať. Ale značka Cocteau Twins už bola dobre vybudovaná a mala (a stále má) svoju cenu.

Ooze Out and Away, Onehow... Takto končí spoločný album Cocteau Twins a amerického ambientno-experimentálneho klavíristu Harolda Budda s názvom THE MOON AND THE MELODIES, ktorý vyšiel na značke 4AD v novembri 1986.

A od 02:33 vám (ako sa hovorí) „odpáli dekel“
alebo (ako sa vraví kultivovanejšie)... zažijete „eargasm“.

Všimnite si: zmenu od 02:33

logo
logo (zdroj: robert stepanik)

Asi všetci vieme, že japonská národná povaha je formovaná špecifickou kultúrou, v ktorej má svoje miesto disciplína, sebakontrola a prísna hierarchia.

V knihe Ralpha G. Martina The G.I. War 1941-1945 (Avon Books, New York 1967) sa píše aj o tom, ako boli japonskí vojaci nútení dodržiavať prísnu disciplínu a nebolo žiadúce, aby dali prechod svojím emóciám aj pri svojej ceste na istú smrť...

Na jednej strane ich nadriadení cielene stimulovali ich nadšenie pre sebaobetovanie sa... na strane druhej aj v „poradovníku“ bola požadovaná disciplína a dôstojnosť. No... Japonci :-)

Nasleduje krátka pasáž z textu:

Kamikaze means "divine wind". It referred to a typhoon back in 1281 that dispersed the invasion fleet of Mongol Emperor Kublai Khan when he tried to take Japan. Now the Americans had sent another invasion armada to the Japanese perimeter of Okinawa - 1 381 ships loaded with 183 000 troops and almost 800 000 tons of cargo. No longer having a fleet strong enough to turn them back, the Japanese counted on the crushing force of kamikaze planes - planes packed with explosives and aimed like a living missile to crash on our (our = americké) ships and destroy them.
...
Kamikazes had been strikingly successful at the Philippines and Iwo Jima. Now came the crucial test.

They were mostly the young pilots with minimum training and maximum courage, and their orders were simple:

"It is absolutely out of the question for you to return alive. Your mission involves certain death. Choose a death that brings maximum result. Your bodies will be dead, but not your spirits."

There were only five planes left, all in poor condition, so the request was for volunteers. Everybody volunteered.

"As I turned to enter the shelter," said Captain Rikihei Inoguchi, "several of the pilots reach out to grab at my arms and sleeves, saying «Send me! Please send me! Send me!» I wheeled about and shouted «Everybody wants to go. Don´t be so selfish!» "

Nebuďte tak sebeckí... každý chce predsa zomrieť!

(Inak, kniha je k dispozícii aj na predaj... Ak vás zaujíma história 2. svetovej vojny a nerobí vám problém čítať anglicky... Je to paperback z roku 1967, stav knihy zodpovedajúci veku, chrbátik zlepený páskou... papier je už zažltnutý a tak krehký, že keď som si chcel poznačiť konkrétne miesto v knihe ohnutím rohu strany (chápem, tento spôsob je dosť hulvátsky), tak sa papier neohol, ale v mieste predpokladaného ohnutia zlomil. Tak je už krehký a vyschnutý... No, má už svojich 53 rokov... Ak máte o knihu záujem, ozvite sa mi v diskusii pod článkom alebo mi pošlite súkromnú správu. Dohodneme sa.)

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

Kde udělali soudruzi z demokratického Západu chybu?

Západnú civilizáciu postihli v ostatných mesiacoch kruté a násilné "multikulturálne útoky". Vedené de facto vojenskými prostriedkami. Tento stav je logickým vyústením vážnych chýb, ktoré euroatlantická civilizácia robila (sebadeštruktívne) posledných cca 40-50 rokov. Preto ani riešenie nepríde až tak ľahko a rýchlo. Ale čím viac sa bude odkladať, tým nepopulárnejšie, resp. silovejšie, bude musieť byť.

Navyše otázka je, či Západ má vôbec vôľu "svoju" (podčiarkujem "svoju") situáciu nejako riešiť... lebo to skôr vyzerá tak, že sa cez tzv. zdieľanú zodpovednosť hlavne snaží namočiť aj iné časti Európy do svojho problému a problém tak akosi fiktívne "rozriediť". To je však len nešťastné kupovanie času. O tom až nabudúce... zatiaľ som túto časť vynechal, lebo tento diel je aj tak dosť dlhý.

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

Politický konflikt dnešnej doby sa nevedie už tak výrazne medzi pravicou a ľavicou. Najhorúcejšie bitevné pole je na polarite konzervatívny / liberálny... presnejšie konzervatívny / ľavicovo-liberálny alebo inak povedané konzervatívny / progresívny. Čiastočne sa tento konflikt prekrýva s konfliktom pro-národný / pro-globalistický.

Okrem toho, že mnoho ľudí má problém s definíciou liberalizmu (lebo existuje aj ľavicový aj pravicový liberalizmus), tak je trochu problém aj s definíciou konzervatizmu. Na prvý pohľad by sa dalo povedať: "to sú tí spiatočnícki tradicionalisti". Zvlášť keď niektorí hyperaktívni konzervatívci prvé čo urobia (keď majú tú možnosť), je, že otvoria otázku potratov... a nas*rú tým okamžite cca 80% spoločnosti. Niežeby ochrana nenarodeného života nebola dôležitá, ale trochu taktiky by sa žiadalo. Napriek tomu, že väčšina spoločnosti je prirodzene konzervatívna (napr. vidiek) a teda progresivisti tvoria v spoločnosti len mestskú menšinu (v ktorom volebnom obvode zaznamenalo PS/Spolu v roku 2020 svoje jediné volebné víťazstvo? Bratislava-Staré Mesto, plné miliónových viliek a dvojtonových SUV-éčiek salónnych slušno-socialistov) sú ľavicoví liberáli často mediálne počuteľnejší a cez pojem "liberálna demokracia" sa dokonca pokúsili sprivatizovať si aj samotnú demokraciu a jej výklad.

A pritom rozdiel medzi konzervatívcom a ľavicovým liberálom je na osi prirodzenosť / neprirodzenosť. Resp. prirodzenosť / skonštruovanosť (umelosť). Rozdiel medzi prirodzeným poriadkom vecí a skonštruovaným (vytvoreným, vymysleným, vnúteným) poriadkom vecí. A na to sa často zabúda.

Novo-ľavičiari chcú "poručit větru dešti" v princípe vlastne presne tak isto ako staro-ľavičiari. Zem sa pootočila, ale ich maniere sa nezmenili, len zmiernili. Dokonca sú v ostatných desaťročiach veľmi úspešní v polarizovaní spoločnosti (potom zase vyplakávajú, že spoločnosť je polarizovaná).

Spomenul som si na to, keď sa mi dostala (po dlhých rokoch) do rúk tenučká brožúrka Václava Klausa "Proč jsem optimista" z roku 1992. Malá ukážka z úvahy (alebo mini-eseje) na stranách 25 až 28.

Proč jsem konzervativcem? (str. 25 - 28)

Krédem konzervatizmu není touha za každou cenu uchovávat všechno staré, krédem je snaha zachovat skutečné a osvědčené hodnoty, na kterých již delší dobu stojí (a my chceme, aby i nadále stála) naše civilizace.
...
konzervativci nemají ambice konstitutivní hodnoty naší civilizace vymýšlet a konstruovat, nýbrž snaží se je nacházet v realitě, v historii a v tradici, tedy v přirozeném, spontánně vzniklém běhu světa. Základní stavební kameny naší civilizace nejsou něčím, co vymyslí několik mudrců a co "zavedou" osvícení, demokraticky, či nedemokraticky ustanovení vůdcové. Jsou něčím, co vzniklo neorganizovaně a neplánovaně tisíciletým vývojem člověka a lidstva, co vykrystalizovalo během života našich předků, co se uchovalo v jejich dílech, které přežily do současnosti a co se nesmazatelně vrylo i do našeho dnešního života.

Rozeznat tyto věci není vůbec snadné a právě tak není snadné je uchovávat a bránit před těmi, kteří si myslí, že mají jisté oprávnění k nim něco podstatného přidávat.

Václav Klaus - Proč jsem optimista?, Gennex, a.s. / NADAS, 1992

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

Pán Ľuboš Kamenistý, redaktor časopisu Plus 7 Dní (číslo 43, vydané 22. 10. 2020), takto zhodnotil aktivity vlády (resp. skôr aktivity premiéra) v súvislosti so sporným plošným testovaním (sporným z hľadiska epidemiologického a viac než sporným z hľadiska ekonomického). Pekný text... dosť som sa nasmial. Bolo by fajn, ak by to bol len sarkazmus alebo fikcia... ale bola to realita.

Citát je trochu redigovaný:

"Ak by niekto dostal príkaz "odštartujte najväčšiu hromadnú operáciu na Slovensku najzmätočnejšie, ako sa len dá", asi by to nikto nedokázal splniť tak dokonale ako Igor Matovič. Prvé kroky a informácie o plošnom testovaní obyvateľov našej krajiny pripomínajú film, v ktorom tvorcovia do poslednej chvíle nevedia, či idú nakrútiť komédiu alebo horor, ale pri prvej klapke sa zhodnú na tom, že si tým nebudú zbytočne kaziť náladu, však sa to nakoniec podľa reakcií divákov dozvedia v kine.
...
Matovič pred všetkými chystanú operáciu tajil, a až keď prezradil svoj plán, začal rozprávať o tom, ako by všetci politici mali ťahať za jeden povraz.
...
Odborníci spochybňujú aj hodnovernosť výsledkov antigénových testov, ktoré nemajú takú vysokú mieru spoľahlivosti ako drahšie PCR testy. Môže sa teda stať, že ani mamutia akcia pandémiu účinne nepribrzdí. Aj obstarávanie, pri ktorom štát nakúpil 13 miliónov testov za viac ako 50 miliónov eur, vzbudzuje viacero otáznikov.
...
Neurobme z plošného testovania na COVID-19 ani horor ani komédiu, ale skúsme nakrútiť solídny dokument. Napríklad o tom, ako sa vedia občania Slovenska správať rozumne a zodpovedne, aj keď im to ich zvolení zástupcovia neuveriteľne komplikujú."

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

Malé okienko do sveta Psychopatov (= právnikov, = JUDr-ov)

Sú fotky, ktoré sú krásne
a sú fotky, ktoré nie sú krásne, ale aj tak vás potešia... (fotografia je nižšie)

Dňa 22. októbra 2020 zadržala NAKA špeciálneho prokurátora JUDr. Dušana Kováčika a obvinila ho z viacerých trestných činov realizovaných v zločineckej skupine.

No konečne! Ku JUDr. Kováčikovi sa verejne ostro vyjadrovalo už veľké množstvo ľudí (vrátane mňa), ale môžete mať aj pravdu... ale čo z pravdy, keď nemáte moc!? Až teraz došlo k mocenskému zásahu voči jeho osobe. Vedeli sme, že ten človek je škodná najhrubšieho kalibru, ale bola potrebná politická zmena vo voľbách, aby proti nemu očtk zakročili (na to nezabúdajme!). Lebo predošlé duo predsedov vlády by mu dokázalo akurát tak ďakovať za dobre odvedenú prácu... 

A ja som vždy hovoril, že tých 17 rokov (čo bol vo funkcii) vyplácať JUDr. Kováčikovi plat, je jedným za najodpornejších prípadov defraudácie prostriedkov daňových poplatníkov v novodobých dejinách Slovenska. V tomto štáte kam sa len pozriete, chýbajú peniaze a robia sa zbierky na ulici na choré či telesne postihnuté deti... a zároveň je na občanoch SR dlhodobo páchané také exemplárne ekonomické násilie, že si musíme platiť takúto vypasenú štátnu prísavku, akou bol (je) JUDr. Kováčik... pravdepodobne zapletenú do organizovanej trestnej činnosti.

Svet Psychopatov zažil v ostatných mesiacoch celkom slušné otrasy. Niektorí Psychopati dnes verejne híkajú, že ako je to možné a že vôbec nemali potuchy o rozsahu prepojenia organizovaného zločinu so štátom. Samozrejme, vôbec nič ste nevedeli... Klapky na očiach ste nosili a buď ste sa snažili zo systému profitovať alebo aspoň nevytŕčať z davu, lebo pekný štátny plat stále bežal. Ale mnohí bežní občania naplno zažili Slovenskú kriminálnu republiku a stále jej ešte nie je úplný koniec. Na Slovensku je ešte stále väčšina JUDr-ov zamotaná do trestnej činnosti alebo aspoň do krytia trestnej činnosti (aj to má svoj význam v rámci tzv. organizovaných skupín).

Pri zadržaní dokonca našli v aute JUDr. Kováčika hotovosť (spomínalo sa 10 000 eur). Doba kešu zjavne neskončila. Furt niekde nejaký keš... nielen Kičura a spol., nielen exminister, čo sa vyvážal na výlety za dezorientovanými feťáčkami v detoxe... Naši ľudia s vreckami plnými peňazí bohvieakého pôvodu. A zvyšok národa zadĺžený tak, že finančný majetok Slovákov patrí medzi najnižší v EÚ a je druhý najnižší v regióne strednej a východnej Európy (za nami sú už len Rumuni). Okrem toho majú Slováci (priemerne) druhý najvyšší dlh v regióne strednej a východnej Európy (údaje sú zo správy Allianz Wealth Report 2020 a upozornilo na ňu združenie Pracujúca chudoba). A až 30% občanov Slovenska nedokáže čeliť mimoriadnym výdavkom (to je zase podľa údajov Eurostatu). Takže kombinácia nízkych čistých aktív a vysokého zadĺženia, dokonca viac dlhov ako čistého finančného majetku... to je ekonomická situácia bežného Slováka. 

A vypasené JUDr-Prasiatko si ide za 10 000 eur v keši kúpiť vraj lúku (pozemok). A to sú len také tie drobné, čo sa našli ad hoc, neplánovane, len pri prehliadke auta.

A keď už sme pri tých číslach (17 rokov, 63:1, 10 000 eur), tak ešte zopár čísel.

V kancelárii JUDr. Kováčika sa našlo 111 nevybavených spisov. Niektoré možno aj reštančné (dlhodobo nevybavené a radšej nevybavované a krásne zaprášené). To sa ešte asi dozvieme.

(doplnenie: áno, podľa zverejnených správ z víkendu 14. a 15. 11. 2020, sú to aj staré veci, údajne niektoré dokonca až z rokov 2004, 2005)

Podľa zistení Transparency International po odrátaní odmien a 13. a 14. platu sa odhaduje, že JUDr. Kováčik zarábal 6 940 eur/mesačne. Teraz má pozastavený výkon funkcie špeciálneho prokurátora, navyše sa vzdal tejto funkcie a od 1. 12. 2020 mu beží dvojmesačná lehota, takže do konca januára 2021 bude dostávať 30% základného platu, čo je cca 2 082 eur a ak po januári 2021 bude pokračovať ako bežný prokurátor (hoci stále s pozastaveným výkonom funkcie kvôli aktuálnemu väzobnému stíhaniu), tak stále bude od štátu (od nás) dostávať takmer 1 278 eur mesačne (30% základného platu). 

Ak si len tak skusmo spočítate, koľko nás tento Kriminálny JUDr-Niktoš za 17 rokov stál, ľahko pochopíte z čoho vyplýva napätie v slovenskej spoločnosti a skončíte s trápnym "bojom proti fašizmu" a ešte trápnejším "bojom proti extrémizmu", pretože pochopíte, že bojujete proti Následkom a nie proti Príčinám. (Ak už teda neviete, aký je v medicíne rozdiel medzi symptomatickou liečbou a kauzálnou liečbou.)

Tak... takto si tu žijeme. Takto sme od roku 1993 okrádaní miestnymi zločineckými skupinami, ktoré si z tohto štátu urobili svoje privátne takmer-feudálne eldorádo. A to je živná pôda pre hnev a snahu "zhodiť systém". Lebo je legitímne zhodiť kriminálny systém. 

oddych po práci
oddych po práci (zdroj: Jozef Jakubčo pre TASR)
separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

Niekedy si čítam staré noviny.
Rozumiem... je to dosť hlúposť, lebo je potrebné čítať nové noviny a nie staré stariny.

Ale v niečom to býva aj poučné. Je zaujímavé si čítať o udalostiach, ktoré v čase písania ešte boli horúce a nedokončené a je zaujímavé v tých textoch hľadať náznaky budúcich riešení. Niekedy majú (niektorí) novinári náskok niekoľko rokov pred verejnou mienkou. A niekedy nie... práve pri pohľade do starých novín občas vidíte, ako boli postupne (aj novinármi) budované slepé uličky.

No a tak si čítam starší Denník N čo sa mi tak náhodne dostal do rúk (víkendové vydanie z 9. až 11. marca 2018). A boli to turbulentné časy, keď bola verejnosť čerstvo zdesená tým, čo sa stalo... Veľa sa v tom čísle písalo o Márii Troškovej (z pochopiteľných dôvodov). A jeden článok (strana 14 toho čísla) mal titulok: Asistentka, ktorá sa dostala k Merkelovej. (Ako keby Trošková nebola aj na jednaní napr. s Donaldom Tuskom... v tom čase s hierarchicky vyššie postaveným politikom. A mala pri tom stole najkrajšie vlasy.)

Neobhajujem Troškovú... že sa dostala tam, kam dostala, môžu konkrétne osoby z vtedajšieho obsadenia Úradu vlády, ale ona sama vlastne neurobila nič iné, než čo robia všetky tie rosničky a missky a fotomodelky... chytila príležitosť za pačesy. V tomto to nie je vôbec originálny príbeh. (Trochu originálnejší príbeh je, pre koho vlastne bola spojkou...)

Mňa skôr zaujalo to, že v istých ideových kruhoch bola Merkelová tak obľúbená, až to hraničilo s modloslužobníctvom (a práve výsledkom nekritickej adorácie je aj ten titulok). A pritom tá nemecká trúba nie je žiadnou veľkou političkou a bude v histórii politiky zapísaná skôr negatívne. Ak pri jednom stole svojho času sedeli Trošková a Merkelová, pravdivejší titulok by bol niečo na spôsob Na rokovaní boli pri stole aj dve málovýznamné ženy.

Pani Merkelová možno urobila dobrú službu globalistom, možno nemeckým bankám (pri vydieraní Varufakisa, Tsiprasa a Grécka)... ale neurobila dobrú službu ženám v politike. Podobne ako Mogheriniová a ďalšie... a profesorka Radičová sa tiež nemôže pochváliť bohvieakými výsledkami, ani nejakým trvácnym politickým renomé (aj keď očakávania boli veľké). Ak máme byť úprimní, Radičová bola vlastne veľké zlyhanie v histórii slovenskej politiky.

Napriek tomu, že ja budem stáť prvý v rade uctievačov symbolu jin/jang a budem vždy nabádať - vyvažujte extrémy, vyvažujte protiklady, vyvažujte živly, vyhýbajte sa okrajom... napriek tomu nie som fanúšikom žien v politike. Viaceré (prirodzené) vlastnosti žien ich vo vysokej politike hendikepujú... Nemyslím to vôbec v zlom, len sa mi nechce zatvárať oči pred praxou. Áno, muži veľa vecí pokašľali svojou agresivitou a domýšľavosťou, ale ženy v politike až príliš veľa vecí nedokázali vylepšiť, ba dokonca spôsobili aj niektoré neplánované následky... To je drsný stret s realitou. Takže keď mi dnes niekto hovorí: "Viac žien v politike!!!" , ja na to odpovedám: "Neviem... Nepotrebujeme ani Troškové, ale už vôbec nepotrebujeme Merkelové..."

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

a ešte jeden dodatok
budúca definícia SLNIEČKÁRA

Viete, kto je to SLNIEČKÁR?
Ten čo hovorí: „Mali ste nás zastaviť, keď sme robili, čo sme robili...“

Robert Štepaník

Robert Štepaník

Bloger 
  • Počet článkov:  104
  •  | 
  • Páči sa:  70x

Tento blog vás pozve do zaujímavého a pestrého sveta alternatívnej hudby... a ako doplnok sa objavia témy z umenia, spoločenských vied a politiky. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu