No konečne! ... To čo malo vyjsť v lete 2020, som konečne dal dohromady.
Niekoľko vecí, ktoré boli čerstvé v druhom štvrťroku 2020 - tzn. od apríla do júna 2020. Keďže mám sklz, tak to môžeme brať (v inom kontexte) už vlastne ako časť rekapitulácie hudobno-alternatívneho roka 2020.
A vyšiel z toho zase jeden monster-diel. Lebo pred letom 2020 sa toho dialo "na scéne" asi najviac. A to som niektoré single (ktoré predznamenávali letné albumy) posunul až do letného dielu (tzn. som ich prehodil k letným albumom do obdobia júl až september)...
V jednej dávke to môže byť pre niekoho veľa... Tak to máte na viac večerov :-)
Trochu ma to mrzí, ale nechcel som to "rozstrihávať" do viac dielov. Bolo by to neprehľadné.
Tiež chápem, že zatiaľ najvážnejšia vládna kríza od volieb 2020 vás teraz núti čítať úplne iné veci.
Slovenská republika bola priamo od roku 1993 veľmi vratký systém, sužovaná nielen vnútornými problémami spôsobenými "záludnosťami" slovenskej povahy (slovenského archetypu), ale v ostatných rokoch aj dopadmi rozsiahlych globálnych kríz spojených predovšetkým s globalisticko-elitárskym sociálnym inžinierstvom a latentno-totalitným agresívnym vnucovaním ľavicovo-liberálneho pohľadu na svet.
Keď do tohto koktejlu (dosť výbušného samého osebe) sa nám primotajú neštandardné osobnosti zjavne psychopatické (Fico), zjavne mentálne nedostatočné (Danko), či pravdepodobne narcistické a emocionálne labilné (Matovič), máme o zábavu ("zábavu") postarané. Aj keď vo veľkých globálnych krízach sme sa zatiaľ najväčšiemu ohňu vyhýbali, pretože sme trochu bokom. Ako sa vraví, sme taký nezávislý štát... nič od nás nezávisí...
Ale väčšina z nás si nepraje takéto cirkusy. Väčšina z nás si nepraje predčasné voľby. Väčšina z nás si nepraje stabilitu postavenú na mafiánsko-korupčnej omerte, aj keby mala mať aktuálne o niečo "teplejší" ráz.
Objavil sa covid (to je tiež otázka že odkiaľ a prečo) a dobre sa zabýval a komplikuje nám každodenné žitie a prežitie. Sme unavení, frustrovaní, sklamaní... a už aj poriadne na*ratí... Tak nás, Igor + vláda, nechcite nasrdiť ešte viac. Nechceme už vidieť žiadne hry... Chceme rozumný štát, rozumne manažovaný. A to je vaša práca! My si svoju robíme... (ak môžeme)
Ale cez víkend (6/3 + 7/3) sme videli len ďalšie emocionálne reakcie a útoky... ako keby niektorí ľudia z vlády stratili pud sebazáchovy (nečakáme už pocit záväzku za mandát od občanov, postačili by nám aj prosté obavy o vlastné kreslo). Zvlášť v situácii, keď sa Matovičovi a jeho neštandardnej one-man politickej firme môže stať, že sa raketovo rýchlo môžu vyoutovať z politiky. Čoraz početnejšie sú hlasy, že "Matovič je politická mŕtvola"... a keď ťa raz spláchnu dejiny, je návrat takmer nemožný. Bude sa dať ubrať z deštruktivity?
Poďme k hudbe. Apríl až jún 2020. Áno... 2020 :-)
Italians Do It Better (ďalej len IDIB) je nezávislé vydavateľstvo, ktoré má svoje sídlo v Portlande a v Los Angeles. Zameriava sa od roku 2006 na tanečnú elektronickú hudbu, revival elektronického post-punku a dark-wave, ba dokonca až na disco elektronickú hudbu a synth-pop.
Je to veľmi agilné a aktívne vydavateľstvo, ktoré vydáva viac než 25 skupín a sólových interpretov. A ten počet sa priebežne mení. Moje YT algoritmy mi takmer každý týždeň avizujú niečo nové od Italians Do It Better. Až do tej miery, že som sa pristihol pri tom, že to už nestíham ani počúvať, a rezignoval som sa v tom vyznať... tak si klikám teraz už len na preverené mená alebo na niečo, čo má fakt čudný názov. Napr. Dlina Volny (čo je skupina z Bieloruska!) alebo Tess Roby, Twisted Wires alebo teraz títo Rusi, Love Object.
Cholodnoje Solnce, ktoré Love Object nahrali už skôr, ale preprodukované a premixované Američanmi, vyšlo koncom októbra 2020 na kompilácii vydavateľstva IDIB s názvom AFTER DARK 3.
Pozor, toto ešte nie sú novinky za obdobie apríl - jún 2020 :-) Toto je len intro o vydavateľstve IDIB.
V kontraste k tejto množstevnosti si však toto vydavateľstvo zachováva akýsi rodinný (alebo komunitný) charakter, pretože Johnny Jewel (zakladateľ labelu) funguje pre väčšinu týchto umelcov ako producent a stará sa aj o vizuálnu image celého labelu, o fotografie, aj o atmosféru videovýstupov. Mnohé videoklipy aj nakrúca alebo ich aspoň režíruje.
No a Desire je ďalšia z elektronických skupín z vydavateľstva Italians Do It Better, v ktorej má prsty Johnny Jewel. Desire je trio (speváčka Megan Louise Doyle + Johnny Jewel/člen Chromatics + Nat Walker/člen Chromatics)
Desire sú z francúzskej časti Kanady (Montréal), lebo Megan je Kanaďanka. Preto spieva občasne aj francúzsky. Montre Moi Ton Visage je z ich debutového albumu.
Pozor, toto ešte stále nie sú novinky za obdobie apríl - jún 2020 :-) Ale už sa blížime, lebo ide o Desire.
Debutový album vydali Desire v roku 2009 a volal sa II (2009, Italians Do It Better)... akože „dva / dvojka“ aby bolo jasno. Páči sa mi, keď si niekto svoj prvý album nazve, že „dvojka“. Mám rád tento druh (trochu bizarnej) kreativity. Je to podobné ako „v sobotu večer, v neděli ráno“ alebo „táta pět... knedlíků šest“. Z toho vznikajú pekné motanice.
Začiatkom mája 2020 Desire vydali singel Liquid Dreams, na prelome mája a júna 2020 singel Cold As Ice, ktorý ale nie je bohviečo...
Začiatkom apríla 2020 však vydali Desire vydarenú cover verziu legendárnej tanečnej piesne z 80-tych rokov Bizzare Love Triangle (New Order). Na jar Desire avizovali aj nový album ESCAPE, ktorý mal vyjsť v auguste 2020, dokonca bol zverejnený tracklist. Ale... nevyšiel... nakoniec bol z toho len poslabší singel a jeho remixy (ak sa mýlim, dajte mi vedieť v diskusii... ja ten album neviem nájsť... predpokladám, že sa jeho vydanie odložilo).
Singel Liquid Dreams skomponoval a produkoval Johnny Jewel. Bol aj spolurežisérom klipu. Celkom atraktívneho. Vodná hladina vytvára svetelné efekty, ktoré sa k tej hudbe hodia.
Samozrejme, kreativite sa nemajú stavať žiadne hrádze, ale sú momenty, v ktorých je dosť ťažké rozoznať napr. Chromatics a Desire, takže asi len Johnny sám vie, načo je byť členom dvoch skupín, ktorých zvuk definuje svojou prítomnosťou veľmi podobne... Johnny Jewel to však vysvetľuje skôr cez témy - že projekt Chromatics je skôr o introspekcii a ťažších, temnejších témach a Desire je viac ako vonkajšom svete a vzťahoch. Temnota versus emócie/zážitky...
Takže konečne sa dostávame ku Liquid Dreams z mája 2020... a až tu teda začínajú novinky z obdobia apríl - jún 2020!
L.A. Witch je dievčenské trio z... no odkiaľ?... no z L.A. To bolo príliš ľahké.
Hlavnou postavou tria je front(wo)manka Sade Sanchez. Vznikli v roku 2011, oficiálne nahrávky vydávajú od roku 2013 a zatiaľ vydali dva albumy. V roku 2017 rovnomenný L.A. WITCH a 21. augusta 2020 album PLAY WITH FIRE. Oba albumy na značke Suicide Squeeze Records.
Album PLAY WITH FIRE je svižný, so stopážou do 30 minút. Ako sa patrí na kapelu s „vintage zvukom“, ktorá čerpá z garage rocku (ten legendárny Phil Spector’s wall-of-sound), punku a tiež psychedelic rocku z konca 60-tych rokov. Doplneného trošičkou el-mariachi rocku (lebo keď žijete v Kalifornii a voláte sa Sanchézová, tak kúsok toho Mexika v sebe máte).
Album predznamenával aj singel I Wanna Lose, ktorý vyšiel v polovici júna 2020. Skladba je ale staršieho dáta, už v roku 2019 ju hrávali naživo.
L.A. Witch s retro zvukom akoby z konca 60-tych rokov... Taký ženský Black Rebel Motorcycle Club.
Regis je Karl O’Connor. Techno hudobník/producent a zakladateľ labelu Downwards Records (spolu s Peterom Suttonom, ktorý vystupuje pod menom Female). To „downwards“ naozaj sedí... jeho techno je dosť minimalistické a je dosť deepdown, je dosť nabasované a ťažké. Ide dolu... k spodným frekvenciám.
Spolu so Surgeonom (Anthony Child) je považovaný za zakladateľov „birminghamského soundu“, ktorý je odvodený z hypnotického minimalistického chicagskeho housového zvuku.
V jeho hudbe sa zaujímavým spôsobom stretávajú techno, house a hlučné či ostré industriálne zvuky. Niekedy možno v súvislosti s jeho menom narazíte aj na pojem "hard minimal electronica".
Ako to už na klubovej scéne býva, dať dohromady jeho diskografiu je dosť náročné, lebo vydával aj pod inými pseudonymami, ale dá sa povedať, že od roku 1996 vydal pod pseudonymom Regis 7 albumov, čo nie je veľa (ale zase to vôbec nie je najdôležitejší vinylový formát na elektronickej scéne).
Nový album pod veršovaným menom HIDDEN IN THIS IS THE LIGHT THAT YOU MISS vyšiel 22. mája 2020, po takmer ôsmich rokoch od ostatného. Samozrejme na jeho „domovskom“ labeli Downwards.
Život je už raz taký... vždy sa stane niečo, čo nečakáte... tak Gia Margaret vydala v júni 2020 album, na ktorom vôbec nespieva...
Gia Margaret je pesničkárka a multi-inštrumentalistka zo Chicaga (Illinois, USA). Ako dieťa sa učila hrať na klavír. Má však za sebou zvyčajný príbeh mnohých hudobníkov. Síce študovala hru na klavíri a tiež hudobnú teóriu a kompozíciu, štúdium však nedokončila a živila sa rôznymi zamestnaniami... akademický prístup k hudbe nebol pre ňu to pravé. „Grew up playing classical piano, but the rigidity of her instruction led her to pick up the guitar“ (zdroj: Chicago Tribune)
"I've always been more of an organic player. So being in a music school wasn't the best environment for me. I didn't do so well in my theory classes."
Ale talent sa prejaví aj napriek akademickým prekážkam... Gia sa aktívne venuje hudbe už dlho. Už takmer pred 10 rokmi začala robiť rôzne coververzie (Nick Drake, Sharon Van Etten, Angel Olsen, John Lennon, Sara Lov, Alanis Morrisette...), ale postupne aj vlastné piesne, a zverejňovala ich vo svojom youtubovom kanáli. V roku 2014 vydala svoj prvý release ako samostatnej umelkyne neodkázanej na cudziu tvorbu - ep DARK/JOY.
Jej prvé piesne boli skôr folkové, neskôr si dovolila aj odvážnejšie aranžmány, ktoré boli rockovejšie či alternatívnejšie. Mám pocit, že ja som si ju všimol v roku 2017 alebo koncom 2016 a to už miestami jej zvuk pripomínal Lisu Germano. A to ma vtedy dosť zaujalo...
Vraj sama popisuje svoju hudbu ako „sleep rock“... áno, je to zvyčajne jemná a melancholická hudba. Podporuje to tvrdenia niektorých čitateľov tohto blogu (asi tých, ktorí nie sú až tak mojimi fanúšikmi), že tu propagujem predovšetkým „uspávanky“ a že je to nuda. No, tak teraz je to potvrdené priamo od jednej z autoriek :-)
Prvý album THERE’S ALWAYS GLIMMER vyšiel (vďaka crowdfundingu) v júli 2018 na značkách Orindal Records a Dalliance Records. V prvých mesiacoch roka 2019 vydala niekoľko piesní s welšskou skupinou Novo Amor. V máji 2019 vyšla reedícia jej prvého albumu s dvoma extra trackmi.
Na jeseň 2019 mala pripravené turné v UK, ale objavili sa u nej zdravotné problémy, kvôli ktorým stratila hlas. A výsledkom toho bolo, že následne neplánovane vznikol album úplne iný, než by Gia Margaret sama bola čakala.
“After having to cancel tours because of illness, I was unable to sing for nearly half of the year. This left me feeling like a shell of myself, so I turned to my synthesizer for comfort. ... This music helped soothe my anxiety more than therapy or anything else could.” zverejnila v tlačovej správe k albumu. “I wanted to capture the feeling of a truly strange time in my life, even though I would prefer to forget it altogether.“
Vznikol tak akoby „z núdze ambientný, neplánovane ambientný“ album, na ktorom je prevaha elektroniky, klávesových nástrojov a klavíra. S výnimkou jednej piesne sú to len také "drobnosti"... so stopážou od 01:30 do zhruba 03:00.
Album s milým "prešmyčkovým" názov MIA GARGARET nahrala doma v priebehu leta a jesene 2019 a vyšiel 12. júna 2020 na značkách Orindal Records (pre USA) a Dalliance Records (pre UK a zvyšok sveta).
Dúfajme, že jej uzdravovanie prebieha zdarne a Gia bude opäť môcť spievať. Pretože by bolo škoda, ak by sme prišli o takýto príjemný hlas. Dáme si príklad? Dáme...
Pieseň 12-21-12 (dúfam, že to znamená 21. december 2012) vyšla v apríli 2014 na jej debutovom 5-piesňovom ep DARK/JOY. Toto je však live interpretácia v duete s kamoškou Danielou Andrade (ktorá má aj svoju vlastnú tvorbu, ale skôr takú popovo-r'n'b-ovskú).
Pretože možno niektorí z vás sa stretli s menom Gia Margaret prvýkrát, tak Gia je tá tmavovlasá ;-) Tá tmavovlasá naľavo.
Aktualizácia: A pretože som hrozne aktuálny (sarcasm!) a až vo februári 2021(!) sa zaoberám obdobím apríl/jún 2020 a život beží rýchlo, tak Gia Margaret 12. januára 2021 už vydala nový singel Solid Heart na značke Sleep Rock (haha... sleep rock... zdá sa, že ten názov nesie aj jej vlastná značka).
Zaujímavá melódia a dosť veľa (pre ňu typických) hutných mäkkých basov (čo mi robí dosť dobre). Znamená to ale, že má už svoj hlas pod kontrolou? To neviem presne... Lebo je to pieseň, ktorá už je staršieho dáta (približne z obdobia albumu THERE’S ALWAYS GLIMMER) a naživo ju hrala už v období pred svojimi zdravotnými problémami (preukázateľne v roku 2019, ba možno aj skôr).
Ak to nie je signál toho, že už je v poriadku, tak je to možno len jej pripomienka v tlačenici stále nových interpretov. Som rád, že to nevzdáva...
Skupina bdrmm prekvapila. Tak dlho do nás tlačila dynamické veci hnané post-punkovou basou používanou ako melodický nástroj (ešte v novembri 2019)... aby potom vydala skôr shoe-gazeový, skôr atmosférický a zahmlený album, s decentnými hudobnými odkazmi na zvuk Slowdive či Ride.
Skupina bdrmm (už som však videl aj zápis BDRMM, tak aj Bdrmm) je kvintet až sextet (zdroje väčšinou uvádzajú 5 členov) a je z mesta Hull (Kingston upon Hull) v grófstve Yorkshire v Anglicku.
Mali by existovať od roku 2016 a oficiálne vydávať od jari roku 2018.
Vydarený singel Is That What You Wanted To Hear? dali von začiatkom mája 2020. A s veľmi zaujímavým klipom, vraj nakrúteným v Mexiku (Mexico City). Tento singel bol fakt „fire“ a preto som bol v tom čase ešte celkom nabudený na album.
Album BEDROOM následne vyšiel 3. júla 2020 na značke Sonic Cathedral Recordings. Na otázku „či to je to, čo som chcel počuť?“ si však netrúfam odpovedať... lebo nemôžem odpovedať jednoznačne kladne. Čakal som viac svižného post-punku než rozmazaného recyklovaného shoe-gazeu. Mohlo sa to celé vydariť, to netvrdím, že nie... ale dopadlo to tak, že ak chcem počúvať naozaj nadpriemerný a nápaditý shoe-gaze, tak si radšej vyhľadám originály z 90-tych rokov.
Toto shoe-gazeové epigónstvo až napodobňovanie, je trochu ťažkopádne a bez naozajstnej šťavy. Tri či štyri výraznejšie piesne z celkovo 10-tich je na album dosť málo. Možno nabudúce... od debutového albumu BEDROOM som čakal viac a myslím, že aj čas ukáže, že na tento výtvor napadá dosť prachu.
Podľa mňa sú bdrmm v reále omnoho šikovnejší, než predviedli na debutovom albume.
Ešte krátky pohľad do nedávnej minulosti bdrmm. Najväčší „nábeh“ na zaujímavý zvuk a dokonca aj istý (alternatívno-)hitový potenciál mali bdrmm v druhej polovici roku 2019, keď vydali aj singel Shame.
Škoda, že svoj album nepostavili viac na tomto zvuku. (Inak, v tomto diele až tak veľa albumov nepochválim... nie som cielene "za prísneho", len ma nebavili. Ale vy viete, že každé hodnotenie je subjektívne.)
Andrew Goldring je spevák, autor a hudobný producent z Nashville (Tn., USA), ktorého tvorba sa trochu podobá na Elliotta Smitha či Sparklehorse (podľa The Huffington Post „invoking the whimsical melancholy of Elliott Smith and Sparklehorse...” ).
No... aj Elliott Smith aj Sparklehorse boli výrazne „above average“ a Andrew Goldring ešte má čo robiť, aby nad priemer bežného amerického modern-folku poposunul aspoň časť svojich piesní. Veľa povolaných (špeciálne v USA!), len málo máličko vyvolených. Ale The Huffington Post má právo na svoj vlastný optimizmus.
Na Andrewovi je sympatické ale to, že sa celkom vie technicky pohrať so zvukom - „... worked diligently to push sonic boundaries, transcending his influences to create a unique soundscape to tell his story.“ (thestateroompresents.com)
Debutový album (FORGOTTEN HARVEST) si vydal vlastným nákladom v júni 2013. Pôvodne žil v Salt Lake City (Ut., USA), na jar 2019 sa presťahoval do Nashville a začal viac koncertovať. (V roku 2020 kvôli korone zase prestal :-)
Singel Little Yellow Birds vydal v máji 2020. A ten sa mimoriadne vydaril. Krásne sa v ňom dopĺňajú gitara, výrazná basgitara, klávesy... a hlas. Absolútne bezchybné! Ako z učebnice efektívneho (a estetického) aranžovania.
(pozn.: V decembri 2020 vydal spoločnú skladbu s Juliet Sunflower a Maxom Helgemom - Love, See, Feel.)
Becca Mancari sa narodila v New Yorku (Staten Island) v taliansko-portorickej rodine, teraz však žije v Nashville. Napriek tomu, že žije v Nashville, jej však country veľa nehovorí (nie každý, kto je v Nashville, musí byť hŕŕŕ do country).
„The truth is that I had no context for country music. I grew up on the East Coast listening to indie rock and shoegaze.“
Prvý album GOOD WOMAN vydala v roku 2017.
Album z roku 2020 - THE GREATEST PART - produkoval Zac Farro (bubeník skupiny Paramore). A počuteľne urobil kus dobrej práce. Aj prvý album získaval dobré recenzie, ale tento druhý je zvukovo ešte zaujímavejši. Zac Farro pripravil pre Beccu pekný zvuk... akoby experimentálnejší, alternatívnejší, s pestrejšími bicími (groovami) a agresívne znejúcejšími gitarami (v porovnaní s prvým albumom). V recenziách preto bolo často uvedené: „the album marks a significant sonic evolution“.
Singel First Time je príbeh jej osobného coming-outu. Preto text začína prvým veršom - I remember the first time my dad didn’t hug me back.
Mnohé paradoxy sú stále súčasťou jej textov, čo súvisí s jej osobnou skúsenosťou dievčaťa/ženy priťahovanej tým istým pohlavím a jej striktne konzervatívnym kresťanským rodinným prostredím, a teda veľmi kolíznym hľadaním vlastnej identity.
Ale príprava nového albumu bola u nej spojená aj s obdobím osobnostnej zmeny a dozrievaním. "When I wrote this record it was about my own personal journey towards transforming from anger into forgiveness.", povedala pre Tiny Desk Concert.
Album THE GREATEST PART vyšiel na značke Captured Tracks 26. júna 2020. Jeden z najkrajších songov na albume sa volá Knew.
Duo Skygasm sú Henry Dobson a Akiko Matsuda. Škótsko-japonské manželské duo z Londýna. Pred nedávnom tvrdili, že čoskoro budú trio („soon to be trio“ ) a dieťa sa im malo narodiť v auguste 2020. Tak predpokladám, že hudba pôjde v roku 2021 dosť bokom.
Celkom zaujímavo recyklujú shoe-gaze zvuk z prelomu 80-tych a 90-tych rokov (napr. niečo ako Slowdive z prvého albumu). To je taká tá hudba (zvuk), ktorá vám hrá ako keby cez hmlu... V repertoári však majú aj piesne, ktoré sú namiešané s väčšou porciou elektroniky (napr. Freak z ich ep FAN FICTION, ktoré vyšlo 20. júla 2020).
Akiko Matsuda sa okrem spevu venuje aj umeleckej keramike. Medzi nami, pomerne čudnej :-)
Épečko FAN FICTION nebolo pre mňa až tak dychberúce (čakal som trochu viac), ale singel Ocean of Flowers z konca apríla 2020 sa vydaril. Zatiaľ si hudbu vydávajú sami, nemajú zmluvu so žiadnym vydavateľstvom.
Will Westerman je Angličan (rodený Londýnčan). To, že som si kedysi myslel, že je Škandinávec (Švéd alebo Nór), som už spomínal (v PWP06). (Aj keď... zase taký omyl z mojej strany to nie je... keď si napríklad porovnáte hlas Westermana a Švéda Jensa Lekmana.)
Ako dieťa Will spieval v zbore a učil sa hrať na saxofóne, ale toto všetko zanechal, v rámci teen-revolty proti inštitucionalizovanej hudbe.
Prvé nahrávky zverejnil v roku 2016. Boli to piesne postavené prevažne na akustickej gitare a aj sa tak chvíľu zdalo, že Westerman bude len ďalší z dllllllllllhéhodlhočizného radu folkáčov.
Prvé oficiálne nahrávky (oficiálne nosiče) vydal na jeseň 2017 prostredníctvom labelu Blue Flowers Music. Postupne zmenil aranžmány, pridal elektrickú gitaru a klávesy a priblížil sa tak ku elektronickému bedroom-popu. To bolo od roku 2018 (napr. ep s názvom ARK).
Svet si ho viac začal všímať po vydaní singla Confirmation (cca v marci 2018), ktorý nemal žiadnu propagáciu, napriek tomu sa stal populárny. V takom štádiu sme ho zastihli aj v diele číslo 06.
Od druhej polovice roka 2019 pracoval na svojom debutovom albume a v januári 2020 podpísal zmluvu s vydavateľstvom Play It Again Sam. Na albume spolupracoval s producentom (aj autorom), ktorý si hovorí Bullion (Nathan Jenkins) a ktorý vydáva svoje vlastné veci prostredníctvom labelu Jagjaguwar. Hlavne to, ako sú vo Westermanových songoch používané slučky (loops) bicích, pripomína Bullionove veci veľmi výrazne (pozri napr. Bullionov hit Yawn).
To, čo je na Westermanovi atraktívne, sú jeho „prázdne“, úsporné aranžmány. On sám o svojich prvých nahrávkach tvrdí, že boli „prepchaté“ - „so full of words and maybe too many melodic ideas“. (stereogum.com) Podľa neho to bol dôsledok toho, že mal k dispozícii len málo nástrojov a tak chcel nimi, paradoxne, pieseň doslova vyplniť.
Spolupráca s Bullionom postupne menila jeho pohľad na aranžovanie: „I still think melody is at the center of what I’m doing... but I’m getting more interested in how you can create a sonic world now.“ Áno, zvukový svet je to, v čom je Westerman čím ďalej zaujímavejší.
Paper Dogs je z debutového albumu YOUR HERO IS NOT DEAD, ktorý vyšiel 5. júna 2020 na značkách Partisan Records (pre USA) a Play It Again Sam (pre UK + Európu).
Kto by to povedal, že sa budem niekedy motať okolo skupiny Paramore?
Paramore... Veď to je hudba pre roztlieskávačky :-)
Dokonca ešte keby niekto cca vo februári 2020 povedal predo mnou meno Hayley Williams, tak by som reagoval, že: "to je nejaká herečka, že?" Ale z videnia som ju poznal, lebo veď Paramore sa mi pred oči dostali aj bez mojej snahy a jej farebné prelivy sa dali len ťažko prehliadnuť.
Hayley Nichole Williams je speváčka, klávesistka a prevažná autorka v skupine Paramore. A keby som sa mal riadiť iba podľa toho, asi by som sa pri jej sólovom albume PETALS FOR ARMOR len ťažko pristavil... A potom by som ľutoval (predovšetkým kvôli tomu, že by som si nechal ujsť jej hlas). Emo-pop-punkový Paramore mi naozaj nemusia vyhovovať, ale urobil by som chybu, ak by som sa kvôli tomu pozeral na Hayley s apriórnou averziou...
Hayley disponuje sopránom vraj so 4-oktávovým(!) rozsahom a pozoruhodnou technikou a kontrolou hlasu (hlavne pri prechode z jedného registra do iného).
Album PETALS FOR ARMOR vyšiel 8. mája 2020. Obsahuje až 15 piesní, často veľmi prekvapujúcich. Hlavne tým, že sa vôbec nepodobajú na repertoár Paramore :-)
Mnohé so silným vplyvom funku (napr. Sugar On The Rim), také, ktoré majú v sebe máličko soulu a bossanovy (Taken), elektroniky 80-tych rokov, dokonca skoro až synth-popu (Dead Horse)... niektoré naopak v základe folkové s celkom temnými aranžmánmi, ktoré konvergujú ku indie-rocku (Sudden Desire) a niektoré „prelievajúco“-fluidne kombinujúce aj indie aj popové svety (Over Yet).
Zlé jazyky však tvrdili, že piesní mohlo byť ešte viac, ale Hayley sa minuli metafory s kvietkami...
Dokonca sa v niektorých recenziách spomínala zvuková podobnosť s Radiohead... pravdepodobne kvôli fakt dobrej a vo zvuku dosť dominantnej basgitare (Joey Howard). Joey Howard, je aj spoluautorom 7-ich z 15-ich piesní.
Album vlastne vyšiel najprv digitálne (vo februári 2020 a v apríli 2020) teda ako digitálny download rozdelený na 3 ep po 5 skladieb... a potom začiatkom mája 2020 aj fyzicky - aj na CD, na vinyle a na kazete.
Hayley urobila nadštandardne dobrý album (zatiaľ jeden z najlepšie zaranžovaných albumov roka 2020), z ktorého piesne budú starnúť len veľmi veľmi pomaly. Vďaka tomu, že časť zvuku je "moderné retro." Ktoré nestarne.
Hayley sympaticky balansuje na hranách medzi gýčovým a umeleckým... od nej sme naozajstnú alternatívu nečakali, ale jej vokálne zručnosti dlhoročne pretrénovávané v úplne inom žánri (Paramore) len podčiarkujú príjemné prekvapenie. Hayley Williams zaujímavo dozrela (teraz má cca 31 - 32 rokov) a ak jej vydrží tento "ťah", tak z nej môže byť naozajstná umelkyňa. Teda Umelkyňa.
V piesni Roses/Lotus/Violet/Iris jej s back vokálmi pomohlo príležitostné trio boygenius (= abecedne Julien Baker, Phoebe Bridgers, Lucy Dacus). Zábery z nahrávania piesne v štúdiu sa dostali aj do tzv. lyric videa. Je to aj celkom zábavné... lebo Julien Baker vždy keď spieva, tak to vyzerá, že hrozne trpí :-)
Ale je aj pre nás fajn, že má Hayley takéto ochotné a šikovné kamošky... a k boygenius sa v tomto diele ešte dostaneme.
Nie som veľký znalec ani životný „follower“ Hayley Williams, ale vraj toto ešte nie je koniec Paramore :-) Takže som sa zbytočne tešil.
Zaujímavosťou z minulosti je, že nahrávaciu zmluvu pôvodne podpisovala za Paramore práve Hayley Williams (Paramore mal byť "solo act") a ona trvala na tom, že Paramore bude naozajstná skupina... Svojho času to aj nosila na tričku (PARAMORE IS A BAND) a teraz to dopadlo tak, že Hayley je momentálne naozaj solo act.
Čierne štvorčeky na jej ruke prekrývajú iniciály jej bývalého partnera... Tá štvorčeková kompozícia ako celok mne pripomína otáznik, ale odnikiaľ to nemám potvrdené, že to tak bolo myslené. Názov albumu má pripomínať spojenie zraniteľnosti, feminínnosti, jemnosti (PETALS) a sily či pevnosti (ARMOR).
Občasne trochu väčšia dávka popu môže vyrušovať a prekrývať pointu textov (napr. vynikajúca sloha v Dead Horse a až príliš popový refrén), ale z veľkej dávky songov si nakoniec vyberiete ten svoj osobný playlist.
Watch Me While I Bloom je práve príkladom piesne, ktorá je aranžovaná tak, aby pripomínala pop-funkový zvuk 80-tych rokov.
Pure Love znie akoby "utiekla" priamo z albumu WORLD MACHINE (1986, Polydor) od skupiny Level 42. Čo je asi nezamýšľaná podobnosť, ktorá Hayley však dostáva do fakt exkluzívneho klubu...
Album PETALS FOR ARMOR (2020, Atlantic) bol veľkým prekvapením a získal veľmi pochvalné recenzie. Hayley Williams si ním vytvorila svoj vlastný svet, ktorý môže rozvíjať rôznymi smermi bez ohľadu na to, či Paramore bude alebo nebude mať pokračovanie.
A vôbec, Hayley Williams je dnes mimoriadne aktívna aj v online priestore. V podstate všetky piesne si môžete vypočuť buď v topic kanále (dobre, to nie je priamo jej aktivita), ale aj ako lyric video, ako live vystúpenie, ako klip (ak majú klip), ako live vystúpenie počas korony (live from isolation), ako akustické live vystúpenie. Každú skladbu tam máte aj v štyroch-piatich verziách. Môžete počúvať a počúvať a počúvať... V koncertnej live-zostave spoločne s Hayley vystupuje (na gitare) aj vyššie spomenutá Becca Mancari.
A navyše 18. decembra 2020 vydala Hayley ep PETALS FOR ARMOR: SELF SERENADES, ktoré prinášaj akustické verzie piesní. A akusticky štúdiovo tie piesne z albumu zase znejú výrazne inak.
Nemám rád, keď som až tak pomalý, že o niečom napíšem... a medzitým už autor/hudobník vydá niečo iné, niečo ďalšie. A tak sa stalo aj v prípade Hayley Williams. Hayley je teraz dosť nespeedovaná :-) Má to dobre rozbehnuté a je fajn, že nebrzdí...
5. februára 2021 vydala (bez predošlého oznámenia) album FLOWERS FOR VASES / DESCANSOS, ktorý je zvukovo intímnejší, akustickejší... a všetky nástroje si na ňom Hayley Williams nahrala sama... (a opäť kvetinkový názov).
Teraz však ešte zostaneme na albume PETALS FOR ARMOR. Ale v nedeľnej home-verzii, lebo v nedeľu po vydarenom obede nikto nemá chuť na nejaké veľké akcie a chce si len tak (minimalisticky) poleňošiť v teplákoch.
Piesne pre PETALS FOR ARMOR vznikali v priebehu roka 2019, vydané boli v prvej polovici roka 2020 a Hayley je pri chuti a vydáva a nahráva a vydáva... Len jedna ukážka z vyššie spomenutého tohtoročného februárového FLOWERS FOR VASES / DESCANSOS, ktorý... ktorý sa vôbec nepodobá na PETALS FOR ARMOR.
Naozaj len jedna ukážka (Good Grief), ľahko si zvyšok nájdete sami. Fotografiu na obal vytvorila Lindsey Byrnes.
I Break Horses sú duo zo Švédska (Stockholm) - Maria Lindén a Fredrik Balck. Zatiaľ vydali 3 albumy, v rokoch 2011, 2014 a 2020. Všetky na labeli Bella Union.
No, ehm... mám k nim trochu rozporuplný vzťah. Väčšinou mi pripadajú ako taká „second-handová elektronika“, ktorej sú všade haldy... z času na čas však prídu s niečím, čo sa dostane fakt hlboko pod kožu.
Rád by som ich pochválil, ale v mojom svete sú uviaznutí v polohe „notoricky singlovej skupiny“ (napr. Winter Beats, Burn, Death Engine) alebo lepšie „skupiny jednotlivých piesní“. Lebo, keď si pustím ich celé albumy, zažívam (už overené) momenty elektronickej nudy... A nestotožňujem sa ani s recenzentskými prirovnaniami ku „elektronickým My Bloody Valentine“ alebo ku Slowdive. Ouuu, to sú veľmi prehnané tvrdenia. Lebo nemôžete prirovnávať druholigovú kapelu s prvoligovými.
Aj sa trochu hanbím za to, ako sa k nim správam, lebo takmer vždy, keď už ich mám takmer „prehodených cez palubu“, tak prídu s niečím skvelým a v momente, keď ich začnem chváliť, tak použijú niečo tak gýčovité a banálne a opočúvané (napr. otrasná Medicine Brush z albumu CHIAROSCURO), že... že by som im najradšej poslal faktúru "za stratu času".
A to by nebol problém, keby používali cielene gýčovité prvky... Ale oni sa pri tom tvária vážne, ako že robia veľké umenie. A to vo svete, v ktorom sú fakt skvelé popové elektronické tanečné skupiny a v ktorom sú skupiny, ktoré majú aj elektronický pátos dotiahnutý do dokonalosti.
Takže I Break Horses mi pravidelne robia to, že si každý týždeň myslím o nich niečo iné. A to mi k nim v mojej hlave priradilo veľký otáznik. A obávam sa, že sa ho už nezbavím. Môj problém.
Album WARNINGS vyšiel 8. mája 2020 na značke Bella Union. A ako som už spomenul vyššie... že im zase až tak veľmi nerozumiem, tak z 12 piesní mi na opakované počúvanie zostali 3 kusy (25%), ktoré sú nadpriemer - Silence, Death Engine a naozaj nádherná I Live At Night. Ostatné je, žiaľ, elektronická vata, ktorá so mnou nerobí nič. Nič.
Psychic Shakes je sólový projekt. Stojí za ním Max McLellan zo Southamptonu (na jeho bandcampe má však uvedené, že je z Brightonu). No, povedzme, že je to Angličan. Nemusíme vedieť úplne presne, kde sa teraz v Anglicku nachádza.
Prvé nahrávky (ep PSYCHIC) vydal v júli roku 2016 na značke Hall Hall Records. V priebehu roka 2020 vydával jednotlivé skladby (takto bolo aj v roku 2019) a v októbri 2020 vydal väčší formát - 5-piesňové ep UNSAID na značke Good Eye Records.
Nie, že by to nebol šikovný chalan, ale mám pocit, že by jeho talent bol lepšie zapriahnutý, keby bol súčasťou nejakej skupiny. Možno by mu aj dobre urobil nejaký priebežný „kreatívny dialóg“ s inou osobou. S inou kreatívnou hlavou. Možno by vzniklo potrebné napätie... Lebo on sám priznal (citujem práve z jeho bandcampu), že: “Part of the reason I wasn’t creating anything for three years was because I was stuck in a constant loop of self-doubt.”
Z môjho pohľadu je to, čo robí, trochu štýlovo neusadené... Každá pieseň je akoby v trochu inom žánri. Som z toho trochu v rozpakoch.
Každopádne asi najlepšie v roku 2020 sa mu urodilo hneď na začiatku júna 2020, keď vydal pieseň Wage Slave, ktorá je sympatická tým, že využíva americký west-coastový (surf-rockový) retro zvuk. Tým trochu pripomína napr. americkú skupinu Best Coast.
Z môjho pohľadu tak Wage Slave dosť vyniká nad všetkým ostatným, čo zatiaľ vydal.
Skullcrusher sa javí ako celkom slušná mystifikácia :-) Aspoň na prvý pohľad, keď neviete čo a ako...
Názov znie ako nejaký nejaký poriadne divoký metallllll alebo niečo noiseové. A to historizované prezdobené logo tiež ako by bolo skôr z metalového sveta alebo zo sveta symfonického metalu.
A pritom je to taká jemná, éterická folková (modern-folková) hudba pomiešaná s dream-popovými prvkami. Skullcrusher je one-woman projekt slečny Helen Ballentine (pomáha jej Noah Weinman na banjo, basgitaru, klávesy, trúbku a ďalšie nástroje podľa potreby).
26. júna 2020 vydala Skullcrusher debutové ep so 4-mi piesňami na značke Secretly Canadian. V októbri 2020 vydala coververziu piesne Lift (pôvodne od Radiohead) a na konci januára 2021 pieseň Song For Nick Drake, ktorou sa už aj v názve prihlásila ku istému ideovému nasledovníctvu a ku istej hudobnej estetike a zvuku.
Keď som si prvýkrát pustil Day of Show (máj 2020) bol som fascinovaný, neskôr som si však uvedomil, že vo väčšej dávke je Skullcrusher o trochu viac melanchólie, než by ma bavilo. A to ja som fakt veľký melancholik. Veď celý tento blog sú prevažne takéto "uspávanky" :-)
Vo videoklipe ku Day of Show sú asi použité zábery z jej detstva. Pekné dieťatko bola... A tie veľké okále jej aj zostali.
Spomínaný jesenný cover Lift ma veľmi nezobral (ale ja nie som ani priveľký fanúšik Radiohead, tak som bol v pokoji), ani tohtoročný nový song ma zatiaľ neoslovil. Ale ten minuloročný jarný nástup Skullcrusher bol pôsobivý.
Patricia nie je žena. Patricia je len umelecký pseudonym Maxa Ravitza - DIY elektronického hudobníka a producenta z New Yorku.
Jeho tvorba spája electro, techno, acid techno (acid) a intelligent dance music (IDM).
Downlink bol vydaný koncom apríla 2020. Album MAXYBOY následne vyšiel 26. júna 2020 na značke Ghostly International. A ak som pozeral dobre, tak na vinyle vyšiel album ako dvojalbum (strany A+B a strany C+D).
Aj jeho klipy su DIY (do-it-yourself). Tí, čo pracujete s videosoftvérom, tak budete rozumieť tomuto popisu: „This visualizer was made using a mixture of digital frame buffer and analog video colorization techniques. All imagery was generated and processed with an LZX modular video synthesizer.“
Ja nerozumiem :-)
Turtle Funk vyšlo na konci mája 2020. Ten font použitý v úvode je ale fakt hrozný :-)
Tuším to bolo na jeseň 2017, keď ma Anna Burch dostala ľahkosťou a štýlovosťou jej debutového sólového singla 2 Cool 2 Care. Som si vtedy povedal: „tak toto je velice že elegantné indie“ :-)
Nasledovali ďalšie single a aj keď to neboli také šupy ako 2 Cool 2 Care, tak to bolo stále veľmi zaujímavé. Potom na začiatku februára 2018 vydala svoj prvý sólový album QUIT THE CURSE na renomovanej značke Polyvinyl Records.
Nezačala len tak z ničoho. Ku muzikantskému prostrediu pričuchla ako sprievodná speváčka (predovšetkým v koncertnej zostave) skupiny Frontier Ruckus a ako členka skupiny Failed Flowers.
Pre časopis Billboard Anna Burch priznala, že za svoje inšpirácie (vzory) považuje amerického pesničkára Elliotta Smitha a kanadskú skupinu Alvvays.
Popri účinkovaní v skupinách skladala aj svoje songy a demá si nahrávala na telefón. Pretože je z Detroitu, bolo prirodzené, že svoj prvý oficiálny release bol split-singel spoločne so slečnou Stef Chura, ktorá je tiež z Detroitu (pozri aj PWP26).
Druhý album je vždy tak trochu „skúška správnosti“ pre umelca. A Anna Burch išla trochu do rizika. Už v roku 2018 ju niektorí titulovali ako indie-goddess, ale ona si povedala, že o tento titul nemá až tak záujem... a urobila omnoho intímnejší album, produkčne prepracovanejší, ale v takom žánri, ktorý jej až tak veľa potlesku neprinesie... (lebo je pre špecifickejšie, elitárskejšie publikum). Jej druhý album IF YOU'RE DREAMING spoluprodukoval Sam Evian (pozri aj PWP24).
Zvukovo sa mi viac páčil prvý album (bol alternatívnejší, v rýchlejšom tempe, bol viac "guitar centered"), ale tento druhý je naozaj kompaktnejší (kohéznejší). Čo má za následok, že sa tak trochu zlieva do jedného strímu... Anna a Sam Evian to práve tak aj chceli. V rozhovoroch tvrdili, že to nemá byť album samostatných piesní, ale že ide cyklus, ktorý má mať spoločnú emóciu, resp. emocionálny príbeh - "to deliver emotional arc".
Je to o level vyššie než množstvo tých amerických speváčok, ktoré vychádzajú z high-school folku... ale aktuálny album je pre mňa trochu "bledý"... lebo som čakal viac gitarového soundu.
Na albume IF YOU'RE DREAMING je viac retro popu, viac dychovej sekcie (pozri napr. Not So Bad) a miestami aj akoby zvukov a postupov z filmovej hudby. Aj v klipoch sa vyštylizovala viac žensky, predtým to bola susedka v džínsoch a obyčajnom tričku a teraz je to dámička v pastelových sukienkach a „plain“ jednofarebných svetríkoch bez vzoru. Ako z reklamy zo 60-tych rokov.
Tento posun od indie folku ku indie-popu mňa až tak nenadchýna (klip Tell Me What’s True som na prvý krát dokonca ani nedopozeral), ale na albume sú aj také nádhery ako Every Feeling, Here With You alebo Ask Me To... zahrajte si ju nahlas. Tá je naozaj sexi zaranžovaná. Sam Evian tam pridal také drobné detaily.
Album IF YOU'RE DREAMING vyšiel 3. apríla 2020 na Polyvinyl Records.
Spacey Jane je kvartet z Perthu (Západná Austrália). A jeho členovia majú celkom zvláštne mená - Ashton Le Cornu (gitara), Caleb Harper (spev), Kieran Lama (bicie) a slečna Peppa Sophie Verwuster Lane (basgitara). Nezapamätateľné. A zaujímavo exotické...
Hrajú spolu od roku 2016, prvé oficiálne nahrávky vydali v roku 2017. Hrajú v takmer pôvodnej zostave, vymenili iba basáčku za basáčku. Tá predošlá sa rozhodla sústrediť na svoje štúdium medicíny.
Debutový album SUNLIGHT im vyšiel 12. júna 2020 na značke AWAL Recordings. S ním získali aj nomináciu na cenu J Awards v kategórii Australian Album of the Year.
Vypočujte si aj ich cover Here Comes The Sun (od The Beatles) pre rádiový program Like A Version.
A keďže Austrália je trochu „bokom“, tak aj módy sú tam iné. Všimnite si napríklad, že väčšina austrálskych chalanov nosí dlhé vlasy... (vidieť to aj vo videách iných austrálskych skupín).
It’s only rock’n’roll, but I like it! Nekomplikujú to a aký efekt... Príjemný hlas (mierne chraplák), sympatické melódie. Znie to trochu ako... ako... hm, ako keby Kings of Leon coverovali The Kooks :-)
Uznávam, tie melódie sme už kedysi a kdesi niekde inde počuli, ale to nevadí. Občas má človek chuť na niečo, čo nie je alternatívna depka... A Spacey Jane je goodfeeling počúvanie. A dokonalá background party music (myslím nejakú bytovú party s rozhovormi a alkoholom, nie dance party)... Australia rulezzzz!!!
A tento záver už musím zrýchliť, lebo aj tak je už tento diel nevhodne dlhý.
Parking Lot je z L.A. (Ca., USA). Vlastným menom Christian Renard. Bedroom-producent a gitarista. Ročník 1998, takže teraz (v čase zverejnenia) má len nejakých 23 rokov.
Podľa jeho bandcampu prvé nahrávky urobil na prelome rokov 2015 a 2016 s použitím domáceho štúdia Tascam Portastudio. Začínal len s gitarami, dokonca sa pokúšal o podobný zvuk ako svojho času Cocteau Twins (napr. Shutters... na YT tú pieseň nenájdete, ale na jeho bandcampe áno).
Od roku 2018 už viac experimentoval s elektronikou a samplingom, takže zvukovo sa posunul k indie-popu (bedroom-popu).
V apríli 2020 vydal sympatickú skladbu Early, v máji 2020 Lately... a potom viaceré ďalšie.
Early je však zatiaľ jeho najzaujímavejšia.
Derek Simpson je multiinštrumentalista, producent a štúdiový nahrávací technik (recording artist), ktorý sa nezaoberá len vlastnou tvorbou, ale vraj poskytuje technickú a kreatívnu nahrávaciu podporu aj ďalším, hlavne začínajúcim, hudobníkom a autorom ("surrounding himself with other up-coming artists in need of songwriting help and production" ). Pôvodne z Bostonu, dnes z Long Beach.
Aktívny je od roku 2013 (pôvodne vraj pod pseudonymom Planetarian), prvé svoje nahrávky zverejňoval online, teraz je prepojený s labelom Trailing Twelve Records (fakt nepoznám)...
Jeho veľkou výhodou je, že je vraj tak technicky schopný, že si môže svoje nahrávky aj skomponovať, aj nahrať v štúdiu, aj zmixovať sám. Od nápadu až po finálny zvukový výstup. (A keď tak pozerám na obaly jeho releasov, tak verím tomu, že aj obaly si robí sám - živo si viem predstaviť, ako v Adobe Illustrátore tam kreslí čiarku po čiarke to pubické ochlpenie :-) Do it completely yourself. S typografiou/textom však nepracuje veľmi dobre. Vy tam nájdete to HIDE + SEEK? Veď to je ako obrázok na zisťovanie farbosleposti...
A je tá jeho hudba celkom zaujímavá... je to pomerne "prázdne", neprepchaté. Nepridáva tam zbytočnosti. A má to väčšinou fajn rytmus, a často veľmi sympatickú, trochu funkujúcu (tanečnú) gitaru. A zároveň ten zvuk zostáva stále "dirty" a zvuk sa trochu vlní... Pôsobí to neučesane, čo mám rád.
Je to celé tak trochu šibnuté a to ma na ňom veľmi baví... Dá sa na to aj tancovať :-)
Hide + Seek vyšlo na začiatku júna 2020.
Sofia vyšla pravdepodobne v júli 2020.
Nothing je jeho staršia vec, z mája 2018. Veľmi zábavné... aspoň teda mne to hýbe telom...
Samira Winter (vystupuje pod menom Winter) je pôvodne z Brazílie. Speváčka, gitaristka, autorka. Už viac rokov žije v L.A. Má zmiešaný pôvod (matka Brazílčanka, otec Američan).
Skupinu Winter založila v roku 2012, v novembri roku 2013 vydala prvé ep DAYDREAMING (2013, Lolipop Records... sú zdroje, ktoré uvádzajú Everything Blue Records). Debutový album SUPREME BLUE DREAM vydala v marci 2015, druhý album ETHEREALITY v roku 2018.
Spieva dvojjazyčne... portugalsky aj anglicky. V ostatnom čase prevažne anglicky. Do USA presídlila kvôli štúdiu na vysokej škole.
Štýlovo sa pohybuje v gitarovkových vodách... dream-pop a indie-pop s prvkami shoe-gaze. A čím viac shoe-gazeu, tým lepšie jej to znie... Občasne (v minulosti) dokonca aj akoby „slacker-rock“ poloha... a là Dinosaur Jr. (napr. jej song Jaded). Moja skúsenosť s ňou je taká, že to nie je žánrovo veľmi usadené a nadpriemerné je fakt len niečo... Väčšinou nuda, občasne však príjemné prekvapenie. Zatiaľ to pôsobí skôr náhodne. Ale je to škoda, lebo jej hlas občas pripomenie Julee Cruise...
Bude o nej reč hneď v ďalšom dieli, lebo má niečo nové v roku 2021... a celkom dobré.
Ostatný (tretí) album ENDLESS SPACE (BETWEEN YOU & I) vyšiel 24. júla 2020 na značke Bar/None Records. V roku 2020 sa zúčastnila aj projektu cover verzií piesní skupiny Galaxie 500 s názvom For 20 Galaxie500 covers, 2020.
Singel Endless Space (Between You & I) vyšiel v polovici apríla 2020. Myslím, že si natáčanie dosť užila... Vidí sa mi, že dievčatá sa rady prezliekajú do kostýmov víl alebo takýchto mystických rozprávkových svetlušiek.
Blonder mi nie je zrovna známe meno... Od roku 2020 som preto musel isť na časovej osi spätne do ich minulosti, aby som ich trochu spoznal.
Vraj je to dream-pop... ja si myslím, že skôr indie-pop, ba možno až pop. Občas vydarenejší, občas menej...
Hlavnou postavou Blonder je Constantine Anastasakis z New Yorku. Venovať sa hudbe začal asi aj náhodou... po ukončení vysokej školy a počas rekonvalescencie z nehody, ktorú mal na bicykli. Hudbu oficiálne vydáva od roku 2016.
Občas sa mu podarí niečo, v čom vás retro syntetizátory prenesú do 80-tych rokov. Ale pomiešané je to aj s novými zvukmi aj s retro zvukmi, a tak recenzenti na 6-piesňovom ep CRYSTAL BALL našli zvuky ako OMD, tak aj Young Guv alebo popový feeling skupiny Tame Impala. (Našli aj podobnosť so skupinou High Sunn, ale tú nepoznám... zatiaľ...). V recenziách sa napríklad uvádzalo, že Blonder je: "the explosive blend of psychedelic rock and synth-pop".
Bees In The Sun je fakt príjemná lazy-tanečná vec, len si tak krútiť bokmi... Ak by týmto smerom vedel pokračovať, bolo by to fajn. Bolo by to sexi. Výrazné basové linky a chytľavé až sladké refrény... (Každý by to chcel vedieť, ale tak jednoduché to nie je.)
Za Bees In The Sun si odo mňa zaslúžia včeličku... a nielen oni, ale pravdepodobne má na tom podstatnú zásluhu Aaron Maine (Porches), ktorý pomáhal s produkciou.
Épečko CRYSTALL BALL vyšlo na konci apríla 2020 na značke Cool World Records.
Lo Moon už poznáte (PWP05 + PWP48) a sám by som tomu neveril... ale existuje aj hudobník s pseudonymom Lo Noom. Lo Noom je Andrew Newman z Hattiesburgu (Mississippi), najmladší zo 4 detí.
Je tak trochu zázračné dieťa, lebo vraj začal hudbu vytvárať (neviem, či by som to v tomto veku nazval skladať) ešte v 3. triede základnej školy. V podstate hneď, čo sa začal učiť hrať na gitaru.
A potom sa to vraj nejako vyvinulo, lebo v tom stále pokračoval... :-) “Then... I don’t know. It just kind of developed, and I’ve always kept doing it.” Takto to povedal v októbri 2018 v rozhovore pre noviny THE DAILY MISSISSIPIAN.
Keďže na základnej škole už skladal, tak nás asi neprekvapí, že na strednej škole už vydal (si sám) dva albumy - GROOVY a PRETTY WOMAN. (len nemám úplne jasno v jeho novšej diskografii)
Kým študoval na univerzite, hudbe sa venoval hlavne v lete. Počas semestrov sa mu nedarilo venovať sa hudbe, ale v lete, počas prázdnin, vraj urobil aj 3 - 4 piesne denne. (to, podľa mňa, trochu kecá)
Stále však tvrdí, že hudbu neplánoval, že sa mu táto cesta proste pritrafila. Verí na osud, ale tak po svojom :-) Vraj 90% toho, čo sa mu stane, je náhoda, na ktorú nemá vplyv a tých ostatných 10% sa snaží ovládať, ale aj to si funguje samo a proti jeho vôli.
Aj výsledky svojej tvorby vidí podobne ezotericky: “Whether or not you’re directly saying what you’re feeling, it’s the fact that you can shoot something out into the universe and people can connect with it in different ways.“ A to sa dá vlastne povedať o akomkoľvek umení... Lo Noom v tom vlastne prevzal ten známy koncept umenia (resp. kreativity) ako zhmotňovania istého neosobného kozmického kreatívneho procesu cez osobu umelca...
Ak sa mu zadarilo, tak v roku 2019 ukončil vysokú školu (štúdium marketingovej komunikácie na univerzite v Mississippi).
Napriek tomu, že je Andrew takéto zázračné dieťa, tak ja až tak unesený nie som... Ja s ním až také mystické spojenie nemám :-)
Skôr ma prekvapilo to jeho umelecké meno, pretože som si najprv nebol istý, či dobre vidím. Ale z toho, čo je prístupné na YT som niečo málo vybral... Lullaby je celkom fajn. Vyšlo to začiatkom júna 2020 na ep WHEN WE SAY GOODNIGHT, ktoré si vydal sám.
Arverne je meno, pod ktorým vystupuje Rickey Gonzales z Queens (čo je štvrť New Yorku).
Žánrovo je to akoby zmes chill-wave s výraznou post-punkovou basou. Zvuk, ktorý máme radi už od 80-tych rokov a zatiaľ ešte nezomrel... Pripodobňujú ho k skupinám Craft Spells (človeče, áno... je tam podobnosť) alebo Heavenly Beat.
Nevermind vyšlo v polovici júna 2020 na ep ARVERNE, ktoré si vydal sám.
Táto časť textu sa mi robila ťažko :-) A prerábal som a prepisoval. A prečo? Lebo som mal pocit, že som nejako "mimo" (mimo väčšinového názoru) a prekvapujúco som z toho nemal dobrý pocit. Väčšinou mi plávať proti prúdu nevadí.
25-ročná Phoebe Bridgers je z L.A., z Kalifornie. Narodila sa v Pasadene (čo je vlastne dnes už predmestie L.A.).
Jej druhý album PUNISHER vyšiel 19. júna 2020 na značke Dead Oceans. Titulnú skladbu Punisher venovala Elliottovi Smithovi.
Viackrát som spomínal, že fenomén „druhý album“ je pre každého hudobníka „skúškou správnosti“. A často sa im v hlave objavuje nutkanie „musím urobiť niečo iné“. Preto sa druhé albumy väčšinou dosť líšia od „prvých albumov“. Tretí album už má potom zase o čosi slobodnejšiu situáciu, pretože sa dá urobiť to, že sa dá pokračovať v línii nastavenej druhým albumom alebo sa dá "vrátiť ku koreňom", tak ako to nastavil prvý album...
Druhý album býva problematický aj z toho dôvodu, že snaha neopakovať prvý album, spôsobuje, že druhý album (až na výnimky) býva preprodukovaný... a často aj preprodukovaný „prúser“.
Prvý album STRANGER IN THE ALPS vydala Phoebe v roku 2017. Druhý album si počkal 3 roky.
Album PUNISHER dostal širokú recenzentskú pochvalu... predovšetkým zvuk albumu. Pitchfork uviedol, že: „On her marvelous second album, Phoebe Bridgers defines her songwriting: candid, multi-dimensional, slyly psychedelic, and full of heart.“
Ale... ale ja som z neho mal veľmi rozpačitý pocit (aj keď texty sú v poriadku). Ak si však mám spontánne zvoliť, preferujem jej prvý album STRANGER IN THE ALPS (2017, Dead Oceans). Je to čistejší, viac folkový album. Možno sa na mojom vlažnom postoji k druhému albumu prejavuje aj to, že na tomto druhom albume už akosi rozoznávam jej song-crafting a jej melódie už nie sú pre mňa úplne nové. Schválne som si ho celý pustil ešte aj začiatkom marca 2021 a... je to tak... nebaví ma... Úvod ma nebaví, stred sa mi zlieva do jednej masívnej piesne a záver ma zase nebaví...
Čo je plusom albumu? Účasť hosťov - Connor Oberst (Bright Eyes), s ktorým spolupracovala v roku 2019 na projekte Better Oblivion Community Center, ďalej Julien Baker (aj boygenius), Lucy Dacus (aj boygenius). Niektoré skladby pripomínajú rozšafnejšie spôsoby aranžovania Sufjana Stevensa (z obdobia jeho albumu ILLINOISE).
Čo je mínusom albumu? Chýbajúci moment prekvapenia (pre mňa). Sú to typické phoebe-bridgersovky. Ak poznáte prvý album, tak kompozične vás nič neprekvapí... Aranžmány sú však iné, zvuk je hustejší, precíznejší, ale menej vzrušujúci.
Album získal 4 nominácie na ceny Grammy za rok 2020: best new artist, best alternative album a v súvislosti s piesňou Kyoto ďalšie dve nominácie - best rock song a best rock performance.
Tak trochu „sufjanovka“ Graceland Too by vlastne mala byť „credited“ skupine boygenius, pretože s back-vokálmi Phoebe pomohli ďalšie dve slečny z boygenius - Julie Baker a Lucy Dacus. Takže sa zišiel kompletný boygenius. Predošetkým sýty nižší hlas Lucy Dacus sa vo zvuku krásne vyníma... všimnite si ako sa pridá v druhom refréne od cca 01:50.
Keď sa to tak vezme, tak som vybral song, ktorý sa zvukom najviac podobá na jej prvý album... K tejto jedinej mám chuť sa vracať.
Ehm... ešte nikdy ma nenudila nejaká Phoebeina pieseň tak, ako Kyoto... Aj keď je za ňou celkom vtipný príbeh o tom, ako sa Phoebe v štúdiu snažila naučiť sa kričať z plného hrdla :-) Lebo to má byť akože rocková pieseň.
Takže na albume je Kyoto (pre mňa) nič moc, ale aspoň má milé live prevedenie. Živá dychová sekcia tomu veľmi pomohla.
Toto je február 2021 pre Saturday Night Live. (uvidíme, či to vydrží, alebo bude video po čase zablokované pre Slovensko... lebo lokalizované autorské práva... do diskusie mi potom dajte vedieť, že tento link už v článku nie je aktívny)
Nebol som nadšený nielen z albumu, ale ani z toho detského halloweenskeho kostýmu ako pódiového outfitu. Ale beriem späť. Keď má tie halloweenske kostýmy celá skupina, tak je to zaujímavé, zrazu je to celkom výtvarné až divadelné... pripomína to niektoré obdobia Sufjana Stevensa (cca 2006, 2007), keď mal okostýmovanú celú kapelu... a on sám mal na chrbte pripevnené veľké plastovo-igelitové krídla.
Tak sa potvrdil môj predpoklad, prelinkovanie bolo znefunkčnené pre slovenské IP adresy... Ak sa pokúsite pozrieť si to priamo na YT, tak sa vám zobrazí, že "účet je súkromný", ale nie je to tak celkom pravda (lebo video bolo prelinkovanie do oficiálneho kanála programu Saturday Night Live (SNL). No nič... nabudúce takého odkazy už len v podobe tagu (kľúčového reťazca slov).
