reklama

diel 54 - rubrika: piesne, v ktorých mám obľúbené pasáže

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 54, v Bratislave, 24. júna dvetisíc dvadsaťjeden

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
logo
logo (zdroj: robert stepanik)

Dnes si dáme "pasáže".

V rubrike "pasáže" vyberám piesne, ktoré majú vo svojej stopáži niečo, čo ma baví. A možno bude baviť aj vás (keď vás na to upozorním). Prvý diel tejto rubriky bol tuším diel 46 (PWP46).

Rubrika "pasáže" je rubrikou šialene eklektickou a bez časového ukotvenia, v ktorej sa zíde veľmi pestrá zostava z rôznych dekád. Jediným ohraničením je môj výber, ktorý je limitovaný mojou hudobnou bublinou. Aj dnes to bude pestré a dokonca si skombinujeme (vo dvoch prípadoch) rubriku "pasáže" s rubrikou "podobnosti". Na to v príslušnom mieste upozorním.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ak by ste v texte našli nejaké faktické chyby alebo ak by sa časom niektoré z videí stalo neaktívne (napriek mojej opatrnosti sa to občas stáva), upozornite ma, prosím, cez diskusiu, aby som to mohol korigovať.

Ale musím sa pokarhať. Lebo v situácii, keď mám "novinkové resty" ťahajúce sa ešte kamsi do minulého roka (dokonca do leta minulého roka), sa tu vyhrajkávam s rubrikou, ktorá pokojne mohla počkať. No ale takto som sa rozhodol... alebo tak sa rozhodlo niečo vo mne. Mám podozrenie, že je to taký môj špecifický druh "escapizmu", prokrastinácie, po slovensky odkladania/odsúvania... Áno, viac ma baví robiť veci, ktoré nie sú termínované.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

The House of Love je veľké meno. Dá sa povedať, že na indie scéne je to vlastne legenda. Anglická alternatívna (v tom čase sa skôr používal pojem "indie") kapela vznikla v Londýne v roku 1986. Hlavnými postavami skupiny boli Guy Chadwick (autor, textár, spevák, gitarista) a Terry Bickers, veľmi veľmi veľmi šikovný gitarista.

Prvý singel vydali v máji 1987 - všeobecne známy Shine On. Asi si spomínate na refrén "ši ši ši šajn on"... (áno, pre Slováka dosť komicky zvukomalebný). Určite ste to už niekde aspoň raz počuli, lebo tá pieseň je občasne už v playlistoch aj bežných mainstreamových rádií.

V roku 1988 vydali svoj debutový album THE HOUSE OF LOVE na značke Creation Records. Veľmi cenený a veľmi vydarený, takmer bez slabého miesta. Originálne exempláre vinylov z toho konca 80-tych rokov sú dnes vďačným úlovkom zberateľov. (Reedícia potom bola v roku 2007).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

The House of Love sú zaškatuľkovávaní často ako "psychedelic", aj keď to teda nie je psychedelic tak ako na konci 60-tych rokov (čojaviem, napríklad skupina Love). Ja ich považujem za britskú (anglickú) indie gitarovku... dosť typicky ostrovnú... aj keď sa musí nechať, že ich zvuk, hlavne v úvode kariéry, fakt obsahoval v sebe niečo hypnotické. Ale nemám pocit, že to je vec kompozičná alebo žánrová či programovo "postojová". Skôr je to vec produkcie a zvuku. Lebo tie ich piesne by pokojne mohli byť zahrané veľmi folkovo, zvukovo veľmi zjednodušene a zrazu by ste počuli, že to nie je (a nikdy nebola) skutočná psychedélia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetci vieme, že "timing is everything" a v tomto mali The House of Love trochu smolu, lebo okolo roku 1988, keď vydávali svoj prvý album, došlo k dosť výraznej zmene trendov na nezávislej scéne... prudko vyštartovala houseová a acid-houseová elektronická scéna (tam bolo veľa preveľa mien, ale ako príklad zvuku uvediem napr. M/A/R/R/S - Pump Up The Volume) so silným vplyvom aj hip-hopu, scratchingu, turntablingu a namiesto "straight beats" sa začali výrazne presadzovať tanečnejšie "break beats" (lámané beaty), ktoré prevzali aj gitarové kapely a vznikla z toho vlna gitarovej retro-psychedélie (napr. aj Stone Roses, hlavne ich Fools Gold... ale napr. aj The Charlatans, prvý album Inspiral Carpets alebo následne takzvaná "madchesterská" scéna).

A The House of Love neboli nič z toho... z roka na rok, lusknutím prsta, sa tak stali osamelí, spiatočnícki a netrendoví. Tak prudké a revolučné to boli časy. A predávať sa spôsobom, že "ale veď to je remeselne poctivá a zaujímavá hudba", to si vyžaduje inteligentné a menej vyhypeované a našľahnuté publikum, než bolo v tej dobe...

Navyše mali chlapci problém s drogami (kto ich na prelome 80-tych a 90-tych nemal, že?) a od druhého albumu vydávali na Fontana Records a údajne sa dostávali pod tlak, aby bola predajnosť a tak. To pohode vnútri kapely nepridávalo. Pôvodný gitarista, Terry Bickers, odišiel zo skupiny na prelome rokov 1989 a 1990. Tie zmeny zostavy boli následne až neprehľadné (ak teda nie ste naozaj die-hard fanúšik). Bez pochybností však The House of Love postupne strácali lesk a renomé a z indie-objavu v roku 1987 sa stali skôr trouble-makerskou kapelou, ktorej potenciál sa akosi prešustroval nielen nepriazňou času (spomenuté vyššie), ale aj turbulentnými vzťahmi vnútri skupiny, nestálosťou zostavy a zdravotnými problémami (depresie Guya Chadwicka).

Napriek tomu zanechali za sebou celkom dosť hudby a do svojho rozpadu (v roku 1993) vydali 4 albumy. Ja mám svoju najobľúbenejšiu od nich (prekvapujúco) práve až z toho štvrtého albumu AUDIENCE WITH THE MIND (1993, Fontana). Album začína naozaj dokonalou(!) Sweet Anatomy, ktorej autorom je bubeník(!) (Pete Evans) a na gitaru hrá Guy Chadwick.

Album AUDIENCE WITH THE MIND ako celok bol však komerčný prepadák. Tesne pred jeho vydaním odchádza zo skupiny Pete Evans a Guy Chadwick zostáva sám a albumu sa nedostalo vlastne ani žiadnej promo, ani koncertnej propagačnej šnúry (skupina už de facto neexistovala). The House of Love sa teda rozpadajú v roku 1993 a po cca 12 rokoch sa zase dajú dohromady, a nejaký čas sú v takmer pôvodnej zostave, ale postupne sa z nich zase stáva sólový projekt Guya Chadwicka. Na leto 2021 je (prekvapujúco) ohlásený nový album A STATE OF GRACE na vlastnej značke Shine On Records. Zatiaľ som však nezisťoval detaily. (Ak viete, napíšte mi do diskusie.)

Vráťme sa naspäť do roku 1993. Heavy rytmus robí zo Sweet Anatomy udalosť a ten gitarový riff je pravdepodobne jeden z najkrajších v histórii rockovej hudby (si dovolím neskromne tvrdiť) a to vyvrcholenie (aj inštrumentálne aj vokálne) od cca 02:13 je jednoducho nádhera. Aj táto pieseň mala vlastne veľkú smolu. Keď vyšla, tak The House of Love už takmer nikoho nezaujímali. Môže existovať niečo cynickejšie ako realita?

Perfektné back-vokály spieva na albume aj Nemka Andrea Heukamp, ktorá s nimi nahrávala úplne prvé nahrávky v 80-tych rokoch (basgitara a vokály) a občasne so skupinou spolupracovala aj v iných obdobiach.

Sweet Anatomy - moja all-time-favourite od The House of Love.
Duní to pekne... chytí vás to pod krk a už nepustí. Odporúča sa podávať pri zvýšenej hlasitosti.

Všimnite si: základný gitarový riff z refrénu a potom hlavne časť (vyvrcholenie) od 02:13, "ťažké" bicie a zborové "oooo - oooooh" sú bonusom

Bad Bad Hats sú dievčensko-chlapčenské indie-popové trio z dnes-neslávne-známeho Minneapolisu (Minnesota, USA). Ich hudba čerpá zo vzorcov (vzorov) gitaroviek z 90-tych rokov. V istej recenzii napísali, že ich hudba "pripomína prvé prezidentské obdobie Billa Clintona", t. j. roky 1993 - 1997. To by sedelo.

Jadrom skupiny je dvojica Kerry (vokál, gitara) a Chris (bicie), ktorí začali spolu hrávať na vysokej škole od roku 2012. Neskôr sa k nim pripojil basgitarista Noah.

Kerry sa učila na gitaru od svojich 13-tich rokov a spievať sa učila v kúpeľni. "I had a walk-in shower with good acoustics, and I'd go in there and try to learn how to sing." (www.macalester.edu) 

To nie je až tak nezvyčajné. Kúpeľne alebo umyvárky sú na spievanie tradičné dobré miesta. (Vraj aj producent Steve Albini pri nahrávaní prvého albumu Pixies - SURFER ROSA - prinútil skupinu niektoré nástroje nahrávať v kúpeľni... práve kvôli ozvene, kvôli zvuku.) 

Recenzenti považujú hudbu Bad Bad Hats za „expertly produced“ a naozaj... na aranžmánoch a produkcii si dávajú celkom záležať... aj preto sa tu dnes objavili... Ich hudba je zaujímavo zaranžovaná s množstvom drobných detailov a zvratov. Aj keď pôvodne začínali skôr s akusticko-folkovým zvukom a lo-fi demosnímkami. Postupne pridávali viac rocku a ich zvuk bol plnší a farebnejší. Vypracovali sa celkom pekne. Čo recenzenti charakterizujú tak, že skupina kombinuje "unconventional structure & sticky melody". Prekvapujúce kompozície a chytľavé melódie.

Majú zatiaľ vydané dva albumy - PSYCHIC READER (2015, Afternoon Records) a LIGHTNING ROUND (2018, Afternoon Records). Afternoon Records je lokálny label z Minneapolisu.

Nothing Gets Me High je singel (august 2018), ktorý vyšiel tesne pred vydaním ich druhého albumu. 

Všimnite si: "dekonštruované" rozsypané freakovské gitarové sólo od 02:36 do 02:50 (podobne pieseň aj končí) a fajnový produkčný detail v druhej slohe, od 00:40, keď je vokál na striedačku v jednom verši bez reverbu (bez ozveny) a v ďalšom verši s ozvenou... Pripomína to trochu rozhovor dvoch hlasov.

A ešte pikoška navyše... Rytmus v piesni Nothing Gets Me High pripomína inú pieseň There By The Grace of God od Manic Street Preachers - moju obľúbenú od Manics.

Free Cake for Every Creature bol one-woman hudobný projekt Katie Bennett z Philadelphie. V istom období však mal aj podobu skupiny. Projekt začínal od roku 2013 s albumom SHITTY BEGINNINGS (vydaným vlastným nákladom ). Vlastne v tom roku vydala Katie rovno dva albumy. 

Od roku 2014 už mala podpísanú nahrávaciu zmluvu s vydavateľstvom Double Double Whammy. A od toho obdobia to bola už skupina (myslím, že maximum bola zostava 4 ľudí). 

Na Double Double Whammy vydali skupine tri albumy (dúfam, že som to dobre spočítal, lebo tam boli ešte aj nejaké raritné staršie nahrávky, ktoré však nemali formu albumu). 

Sunday Afternoon je z ich posledného regulárneho albumu THE BLUEST STAR (2018).

V auguste 2018 však vyšla ešte (do jedného celku spojená) reedícia albumov PRETTY GOOD a MOVING SONGS a v júli 2020 ešte kompilácia "zbytkov" EXTRAS FROM THE BLUEST STAR. 

V marci 2019 bol projekt Free Cake for Every Creature ukončený a nie je mi známe, že by Katie Bennet bola ďalej aktívna v hudobnej oblasti (ale vylúčené to nie je... lebo naznačovala, že robí na niečom novom... akurát, že o ničom konkrétnom som sa zatiaľ nedozvedel). 

https://www.freecakeforeverycreature.com/

Sunday Afternoon si nerobí vôbec nič z pesničkovej formy. Je to vlastne len jedna sloha (cca prvých 30 sekúnd) a potom už len niečo, čo by sa dalo nazvať "nadstavovaný" refrén, ktorý prechádza voľne do akejsi lo-fi, garážovo rozladenej a mierne psychedelickej improvizácie... tak trochu na spôsob skupiny Bark Psychosis

Mnohých to môže odrádzať - ako nejaká nedokončená demoverzia zo skúšobne s provizórnym textom... že „aha, takto nejako bude znieť ten hlavný motív, ale ešte to chce doaranžovať a text je tam nahodený len taký dočasný“.

Ale práve naopak! Je to krásne zaranžované! Toto je úplne hudba pre mňa... Škoda, že to celé trvá len niečo málo cez dve minúty. Krátko kratučko. Aj dvojnásobnú, trojnásobnú stopáž tohoto by som vedel počúvať. Vraciam sa k tejto piesni dosť náhodne, možno tak raz za rok, raz za rok a pol... ale potom si ju dám rovno aj 10-krát za sebou...

Je to lo-fi, tak sa vám to možno bude zdať "krivé" a rozladené... Je to vec zvyku, neviem vám v tom nijako pomôcť. Ale keď TO miluješ, nie je čo riešiť.

Sunday Afternoon z albumu THE BLUEST STAR, ktorý vyšiel začiatkom augusta 2018 na značke Double Double Whammy.

Stepped for hours aimlessly
Washed in the nothing, happily
The world went on without me
And I let it, happily
Happily
Happily
Happily ...

Všimnite si: parádny refrén od 00:31

Tak predsa len si dovolím ešte jednu ukážku od Free Cake for Every Creature nad rámec nutného.

V tomto garážovom lo-fi hudobnom žánri sú veľmi obľúbené "krátke útvary", ktoré sú oficiálne vydávané v mixe len mierne presahujúcom demo verziu. Melting In December má len 01:13. Taký minisong.

Amatérsky pôsobiaci vokál pripomína trochu niektoré staršie veci od anglických Girl Ray (pozri PWP05).

Kllo je austrálske elektronické duo z Melbourne - Simon Lam a Chloe Kaul. Simon ešte vystupuje a vydáva aj sólovo, pod menom Nearly Oratorio (viac v PWP24).

Ak by vám Simon a Chloe pripadali ako partneri, tak zdanie klame... Simon je Chloein bratranec a za vznik skupiny vraj môže Simonova matka, ktorá vedela, že sa obaja venujú hudbe a po prvýkrát nahlas pred širšou rodinou povedala, že by teda mohli už konečne skúsiť spolupracovať.

Kllo vydávajú od roku 2014 (vtedy im vyšlo prvé épečko). Zatiaľ vydali dva albumy - BACKWATER (2017, Different / Ghostly International) a MAYBE WE COULD (2020, Ghostly International).

Virtue bol singel z albumu BACKWATER. Album vyšiel v októbri 2017 a získal dobré až veľmi dobré recenzie. Od 7/10 a vyššie. Najprísnejší bola americký Pitchfork, ktorý album ohodnotil len priemernou známkou 6,3/10. Kritizoval "hashtagovité" texty, prílišnú podobnosť piesní navzájom a občas otravné slučky tých "chipmunk hláskov" v pozadí.

"Many of the songs are longer than necessary and the looped and distorted backing vocals can be distracting rather than cohesive, as on lead single “Virtue.” The ocean of synths throughout the album create an ethereal ambiance consistent with their earlier work but are rarely distinct from one song to another." (pitchfork.com)

Ostatní recenzenti však pochválili predovšetkým "a subtle exploration of sounds and style", pretože Kllo môžu byť aj electro-pop aj indietronica, navyše so silným vplyvom (prevažne britského) 2-stepu a UK-garage. Dokonca občasne aj r'n'b (to sa však prejavilo viac až na druhom albume... preto ma druhý album z júla 2020 až tak veľmi nebavil... viď napr. song Insomnia). Chloein vokál je tiež skôr r'n'b-ovský, než alternatívny... Kllo to majú namiešané namiešané trochu popovo, trochu klubovo a trochu alternatívne (experimentálne)... A v novšom období viac popovo.

Ja som to hovoril v minulom dieli rubriky "pasáže" (PWP46), že "som úchyl na medzihry". Tak a teraz sa dostaneme zase k jednej parádnej medzihre. Medzihra od 01:52 po cca 02:37 vás krásne akoby "vytiahne z tela a potom vás do neho zase vráti". Myslím tým z tela a do tela piesne, ktoré je ohraničené beatom...

Fakt sexi medzihra a pekný zážitok. Mám z nej vždy ja. Ale možno budete mať aj vy.

Všimnite si: parádna medzihra (01:52 - 02:37)

Poďme ku prvej podobnosti v tomto dieli. Podobný pocit z medzihry mám aj pri tejto slovenskej piesni. 

Sam Handwich by mali byť štyria chalani. S už predošlou skúsenosťou s hraním v skupinách Balaton, Riava a Blanch. Prvý singel vydali koncom roka 2018.

Ako svoje hudobné inšpirácie uvádzajú Nicolasa Jaara, Connana Mockasina alebo skupinu Men I Trust.

Podobný pocit ako z vyššie uvedených Kllo mám teda aj z tejto medzihry od 02:01 do 02:50 v singli GND Lift z januára 2021. Podobne vás to v medzihre "vytiahne" a potom zase vráti naspäť. Tak to má byť. Medzihra má byť kontrastná.

Všimnite si: medzihra od 02:01 do 02:50

Američanka Holly Miranda je autorka, speváčka a hudobníčka (klavír, gitara, trúbka) z Detroitu (Mi., USA). Ako to u mnohých hudobníkov býva, začínala už v detstve. Spievala v kostolnom zbore, od 6-tich rokov sa učila na klavír (inštitucionálne) a od 14-tich rokov na gitaru (samoučne).

Zatiaľ je tridsiatnička, ale od roku 2022 už bude štyridsiatnička. Zaujímavosťou je, že svoje prvé nahrávky nahrala ako 17-ročná pre veľký label BMG, ale v čomsi sa s vydavateľstvom nedohodla (konkrétnosti však neviem) a nahrávky zostali natrvalo v sejfe. Aj táto primal-experience s veľkým hudobným biznisom ju možno práve nasmerovala viac ku (slobodnejšej) nezávislej scéne.

Z Detroitu odišla už počas strednej školy do NYC a začala sa venovať hudbe (strednú školu vraj dokončila individuálne diaľkovo). Najprv ako súčasť skupiny The Jealous Girlfriends. Od roku 2008 sa venuje svojej sólovej kariére... Takže je to pre ňu vlastne už druhé sólové obdobie (to prvé bolo to spomínané nevydané).

Bohvie ako znela ako dieťa v kostole, ale teraz, v dospelosti, je Holly nositeľkou jedného z najkrajších a najzaujímavejších ženských hlasov vôbec... má trochu nedomykavé hlasivky, a tým je to ešte zaujímavejšie. Občas jej to tam celkom príťažlivo "chraptí".

V piesni Sing Like My Life mám najradšej zvuk tých klávesov. Je to niečo medzi medzi zvonom a xylofónom... bam... bam... bam... Celý ten album (MUTUAL HORSE) je krásne sprodukovaný s množstvom detailov a aranžmánmi, ktoré nechávajú dosť priestoru pre Hollyin hlas. Prirodzený hlas bez vokálneho manierizmu.

Úvod piesne mám radšej než záver. Koniec mohol byť trochu nadstavený... tá pieseň odíde až príliš ľahko a rýchlo (čo je škoda)... ale celkovo je to vynikajúci song s intenzívnou atmosférou.

Sing Like My Life je záverečná pieseň z jej štvrtého albumu MUTUAL HORSE, ktorý vyšiel 23. februára 2018 na značke Dangerbird Records. Zatiaľ je to ostatný album Holly Mirandy. Po troch rokoch by sa už patrilo prísť zase s niečím novým. Akosi bolo okolo nej ticho.

Všimnite si: hlas a zvuk klávesov (počas celej stopáže, hlas hlavne v refrénoch)

New Young Pony Club (NYPC) je kvarteto (v istom období aj kvinteto) z Londýna (UK). Začínali v roku 2004 najprv ako dvojica (Tahita Bulmer + Andy Spence), potom sa pridávali ďalší.

Ich hlavnými zvukovými inšpiráciami je post-punk a new wave z 80-tych rokov, čo je super, pretože 80-te roky sú pre mňa tie najlepšie (hudobné) roky...

Niekedy je ten ich miešaný cuvée-žáner označovaný ako "new rave". Ale aj ako post-punk revival, electropop alebo alternative dance. Pikoškou je, že sa pôvodne volali len Pony Club (názov mal vyjadrovať tímovosť a kolektív), ale zistili, že jedna skupina (írska) s takým menom už existuje, tak si do názvu pridali to "new young". A tento dlhší názov je ešte lepší... je rytmizovanejší a štýlovejší.

Prvé single (medzi nimi aj skvelý The Get Go!) vydali v roku 2005 na lokálnej značke Tirk Recordings, od roku 2007 už mali podpísaný kontrakt s renomovaným austrálskym vydavateľstvom Modular Recordings. Na Modular sa svojím zvukom dosť hodili, tak je škoda, že spolupráca netrvala dlhšie...

NYPC je príkladom nie garážovej a "raw" alternatívy, ale pekne "vyčistenej", precízne nahratej a v luxusne sexi-videoklipovom balení... všetky tie nájazdy kamerou a veľmi výtvarné a estetické využívanie malej hĺbky ostrosti len podčiarkuje ten snobský a "fashion" odér klubu, kam sa dostanete len keď vás odporučí iný člen klubu. Mám rád tú pieseň (Chaos) aj bez klipu, ale teda musím povedať, že klip jej veľmi pomáha. To sa nestáva až tak často. Je to jeden z mojich najobľúbenejších klipov vôbec.

Ak dobre počítam, NYPC vydali 3 albumy, ostatný v roku 2013. Na japonskej verzii albumu THE OPTIMIST je ako bonusový track aj cover verzia piesne Dress (pôvodne PJ Harvey). Dá sa nájsť aj na YT (ak by vás zaujímala), ale nie je to oficiálny upload.

Aktuálne zo skupiny už opäť zostalo len duo (zase len Tahita + Andy), hrajú o čosi elektronickejšie, podľa mňa menej atraktívne a menej hravo (ale hypnotické Sure As The Sun je super) a dlhšie som už od nich nič nové nepočul. Ale nie sú zatiaľ "disbanded". Používajú skrátený názov NYPC.

Vybral som singel Chaos z druhého albumu THE OPTIMIST (2010, The Numbers). Mal by som vybrať pasáž... hm, čo nie je až tak jednoduché, lebo ten song vlastne ani nemá slabšie miesto. Každá časť toho songu je moja obľúbená pasáž :-)

Všimnite si: parádnu gitaru, parádne bicie, post-punkovú basgitaru a fajnové dievčenské viachlasy v refrénoch

Saint Etienne je (skôr bolo... už veľmi nehrávajú) elektronické trio z Londýna (UK) - Bob Stanley + Paul Wiggs + Sarah Cracknell. Zviezli sa na začiatku 90-tych rokov na silnej vlne klubovej dance music.

Ich záber bol ale širší, eklekticky zasahujúci do viacerých tanečných žánrov vrátane až disca, italo disca, synth-popu, filmovej hudby a popu 60-tych rokov. Do toho samozrejme pridávali nové vplyvy z vtedajšej acid-houseovej a hip-hopovej scény. Ich albumy (hlavne tie prvé) sú preto abnormálne pestrým patchworkom rôznych hudobných žánrov a pohrávania sa s romantickým gýčom. Miestami ani nedokážete veriť tomu, že tak pestré a rôznorodé veci napísala a nahrala jedna a tá istá skupina.

Ich pôvodným konceptom bolo, že budú spolupracovať s viacerými speváčkami, ale spolupráca so Sarah Cracknell bola taká úspešná, že sa Sarah stala pevnou súčasťou zostavy (nielen ako speváčka, ale aj ako spoluautorka niektorých piesní). Iné hosťovské hlasy však využívali tiež a to dosť hojne. 

Za najatraktívejšie zvukové dedičstvo 90-tych rokov považujem nasamplované "praskanie vinylu". A tu je ho možné počuť v hojnej dávke - takmer počas celej stopáže. Tento zvukový prvok sa používal predovšetkým v hip-hope (dnes už old-schoolovom) a v trip-hope. A naozaj Filthy je pravdepodobne "najtriphopovitejší" track od Saint Etienne v rámci celej ich diskografie, ktorá obsahovala najrôznejšie štýly a vplyvy, vrátane popových a vrátane gýčovitých.

Filthy bola b-strana singla Only Love Can Break Your Heart ale vyšla aj na výberovkách YOU NEED A MESS OF HELP TO STAND ALONE (1993, Heavenly) a SMASH THE SYSTEM: SINGLES AND MORE (2001, Heavenly Recordings). A ako je vidieť z videa, vyšla asi aj na best-ofke LONDON CONVERSATIONS. (Saint Etienne majú akosi veľa výberoviek v diskografii a nie som si úplne istý, či som schopný si ich zapamätať.)

Hypnoticky pôsobiaca rytmika (dubový spôsob hrania na basgitare, brejkové bicie), psychedelicky pôsobiaca wah-wah gitara a od 04:09 klávesy, ktoré imitujú marimbu.

Korunou krásy je atraktívny, trochu zastretý, hlas hosťujúcej londýnskej raperky Q-Tee (= "cutie"), ktorá podčiarkuje "triphopový smrad" v tejto skvelej piesni...

... ktorú je potrebné počúvať čo najviac nahlas, aby ste si užili všetky tie krásne zvukové (nástrojové, hlasové a produkčné) detaily, ktorými je doslova až prepchatá.

Všimnite si: ťažko vybrať osobitne, všetko je tu absolútne skvelé, ale všimnite si praskanie vinylu od 00:14 a tešte sa napr. na "marimbové sólo" (sólo, ktoré znie ako marimbové) od 04:09 do 04:47

Nasleduje inštrumentálny úvodný track Nr. 1 z albumu ZIYO (1989, Wifon) poľskej skupiny Ziyo.

Keď ho (vždy s odstupom pár rokov) počúvam, tak si ho dám aj 10-krát v kuse za sebou... Skvelé. Škoda, že Ziyo takýto album urobili len ten prvý a potom sa vybrali do rockového mainstreamu. Album bol nahratý v roku 1987 a vyšiel v roku 1989. 

Vydavateľstvo sa naozaj volá Wifon. Przedsiębiorstwo Nagrań Wideo-Fonicznych „Wifon”. Poľské (varšavské) hudobné vydavateľstvo aktívne v rokoch 1978 - 1996 (polska wytwórnia płytowa działająca w latach 1978 - 1996).

Cca na 00:23 príde temná gitara à la The Cure a basa... od 01:46 sa pripoja bicie s údermi sťaby fackami... aby sa nakoniec kruh uzavrel a pieseň sa vráti naspäť k úvodnému motívu, ktorý hrajú len klávesy.

Takýmto zvukom sa poľskí Ziyo, navyše v čase stále trvajúceho socializmu, prihlásili ku cold-wave, post punku a indie-rocku a preukazovali tak, že Poľsko bolo v tom čase kultúrne o dosť otvorenejšia krajina než mnohé ostatné krajiny socialistického bloku (vrátane Československa).

Album som si kúpil v Poľskom kultúrnom stredisku v Prahe na Jindřišskej ulici (tesne vedľa Václaváku).

Debutové platne bývajú celkom kreatívne. Mladá nádejná skupina sa chce ukázať a ešte sa nefláka. Na tomto debute si dali záležať aj v tom, že nemala klasicky stranu A a B, ale mala stranu "ZI" a "YO". Taká blbosť, ale poteší to. Neskoršia reedícia vyšla s iným obalom (iným artworkom).

Nie je to žiadny oficiálny upload (neexistuje žiadny taký k aktuálnemu dátumu), je to len fan-upload, tak trochu "trniem", dokedy to bude prístupné. Ak by sa link javil ako neaktívny, tak mi dajte vedieť do diskusie. 

Všimnite si: celé dobré... ale sústreďte sa na to, ako sa postupne pridávajú nástroje... a potom zase odchádzajú... Tá pieseň je vlastne KRUH, ktorý sa na konci vráti ku svojmu začiatku. Ziyo na tomto albume mali dokonalý zvuk. A to bol ešte socializmus!

O Ducktails už bola reč nedávno (pozri PWP52), ale máličko si povieme aj na tomto mieste. 

Ducktails je v podstate sólový projekt amerického gitaristu a autora Matta Mondanilea, ktorý funguje od roku 2006. Bol to spočiatku dosť experimentálny lo-fi projekt - nielen použitou jednoduchou záznamovou technikou, ale aj použitými médiami... prvé nahrávky vydával na kazetách alebo ako tzv. split-singles, ktoré kombinujú na jednej strane jednu skupinu a na strane druhej inú skupinu. Keď nie je dosť peňazí, tak aj toto dostupná možnosť, ako vydávať fyzické nosiče. 

Od tretieho albumu (rok 2011) Ducktails hrali menej experimentálne a viac indie-popovo a pesničkársky. Zároveň je to obdobie, keď aj ich produkcia už bola štandardnejšia a v štúdiu boli aj pod dohľadom producenta. Koncerty Ducktail však stále boli občasne vlastne len sólo vystúpením samotného Mondanilea a len občas aj v podobe full kapely...

Do prvej ligy indie-popu sa Ducktails dostali vydareným albumom THE FLOWER LANE, ktorý vydali v roku 2012 po podpise zmluvy s vydavateľstvom Domino Recording. Matt Mondanile bol aj hráčom v skupine Real Estate, z ktorej odišiel (bol odídený) v lete roku 2017. 

Od konca roku 2016 pripravoval vo svojom štúdiu v L.A. album, finálny mix dokončoval s bubeníkom skupiny Sonic Youth (Steve Shelley). Album JERSEY DEVIL vyšiel v októbri 2017 na jeho vlastnej značke New Images Limited. Album JERSEY DEVIL je podľa mňa asi "posledný dobrý album Ducktails", pretože ich neskoršie releasy boli problematickej kvality.

A In The Hallway je jedna z najvydarenejších z albumu JERSEY DEVIL. 

Túto pieseň mám rád od prvých sekúnd... tak to mám pod kožou, že už podľa zvuku úvodných kláves to hneď spoznávam... Akurát v rádiách sa to moc nehráva... A škoda, lebo to je (podľa mňa) úplná "rádiovka". Všetky nástroje tam robia len krásne zvuky. A keby som mal k dispozícii samostatne tú stopu gitary, tak to by som si púšťal ako taký hypnoticko-ambientný podmaz... na relax, na zaspatie, a tak...

To, čo je graficky zaujímavé na artworku albumu JERSEY DEVIL, je to, že zámerne imituje japonské vydanie (japonskú edíciu) albumu. Ale nie je to japonská edícia. To je regulérna celosvetová edícia.

Pre japonské vydania hudobných nosičov ne-japonských umelcov a skupín je charakteristický taký bočný čiastočný papierový prebal (sleeve), na ktorom sú dôležité údaje, ale v japončine.

Japonské vydania albumov majú často aj obsahové zmeny - majú extra tracky, bonusy alebo iné radenie skladieb... sú zaujímavé aj pre zberateľov a fanúšikov v iných častiach sveta. Takže "japan edition" je fenomén. No a s tým sa hrá aj ten artwork.

japan edition
japan edition (zdroj: zdroj: thecurerecords.com)
japan edition
japan edition (zdroj: zdroj: thecurerecords.com)
japan edition
japan edition (zdroj: zdroj: worthpoint.com)

Takže album JERSEY DEVIL má tú japonskú textovú časť už rovno ako súčasť štandardného obalu. Je to taký milý grafický nápad, pre tých, ktorí zaujímajú nielen o hudbu, ale aj o "graphic art" na obaloch.

Pieseň In the Hallway vyšla 6. októbra 2017 na albume JERSEY DEVIL na značke New Images Limited.

Všimnite si: repetitívnu melódiu gitary (v relatívne čistej podobe napr. časť 00:41 - 01:07)... ale aj bicie "idú" krásne počas celej piesne... takmer celo-stopážové využitie "hajtky" je parádne (aj keď predpokladám, že je to programovaná hajtka, nie živá)

Možno aj vy máte nejaké "guilty pleasures", ktoré by u vás nikto nečakal. Niečo, čo sa k vám až tak nehodí (ani sa tým až tak nechválite), ale celkom si to užívate.

U mňa je to taký ten (prevažne černošský, ale nie len) 80-tiesový pop-funk, ktorý nadväzoval na disco 70-tych rokov. Mám ho rád predovšetkým kvôli zaujímavým a výrazným basovým linkám (často syntetizátorovým).

Mary Jane Girls bol projekt funkového a r&b producenta Ricka Jamesa pre Joanne „Jojo“ McDuffie, ktorá s ním dlhodobo spolupracovala (aj v štúdiu aj na pódiách) ako back-vokalistka.

Na koncertoch súčasťou Jamesovej skupiny Stone City Band boli aj ďalšie 3 dievčatá Cheryl Bailey, Candice Ghent a Kimberly Wuletich, ktoré na pódiu tancovali a spievali back-vokály spolu s Joanne. Neformálne sa im hovorilo „mary jane girls“.

V roku 1983 Rick James predložil vedeniu Motown Records návrh sólového projektu Joanne, ktorý by mentoroval a robil mu repertoár a produkciu. Ale vraj akýmsi nedorozumením to v Motown pochopili tak, že to bude girl-band. Tak to teda nakoniec bol kvartet McDuffie + Bailey + Ghent + Wuletich. Ale McDuffie bola v projekte tá podstatná a dokonca štúdiové nahrávky nahrávala len ona + sestry Watersové (to boli zase úplne iné baby, ktoré spolupracovali s Rickom Jamesom). Len v klipoch a na pódiách to boli štyri Mary Jane Girls v zmysle oficiálnej zostavy.

Boli to časy, keď Prince úspešne vytváral a produkoval bočné projekty (The Time, Vanity 6) a Rick James sa mu chcel vyrovnať a pustil sa do projektov Process, The Doo-Rags a Mary Jane Girls.

Debutový album s názvom MARY JANE GIRLS vyšiel v roku 1983, z ktorého sa All Night Long stalo hitom. Pred druhým albumom odchádza Cheryl Bailey a je nahradená Yvette Marine.

Druhý album ONLY FOR YOU vyšiel vo februári 1985. Albumu predchádzal singel In My House, ktorý vyšiel v októbri 1984 a niekoľko týždňov bol na vrchole rebríčka Dance/Disco a počas 12 týždňov sa udržal v americkej Top40.

Mary Jane Girls vydali dva albumy a nahrali tretí (CONVERSATION), ten však nebol vydaný. Na verejnosť sa dostal až v roku 2014 ako súčasť retrospektívneho vydania tvorby Ricka Jamesa. Mary Jane Girls sa rozišli v roku 1987 a v roku 2019 boli zaradené do Rhythm&Blues Music Hall of Fame.

Táto pieseň bola najväčším hitom Mary Jane Girls... Ale (podľa mňa) by potrebovala trochu zrýchliť... len máličko (keď si to pustíte na rýchlosti 1,25, tak to už je veľa... ja by som by som ju zrýchlil, odhadom, o 5%)... A hneď by to malo iný impakt. Ale musím mať ohľad na to, že autorom songu a jeho aranžérom a producentom bol Rick James, veľké meno v žánri pop-funku :-)

Názov Mary Jane Girls je naozaj asociácia na marihuanu. „Hulič“ Rick James má aj svoju vlastnú sólovú pieseň, ktorá sa volá Mary Jane. "Famous for promoting the use of marijuana live in concerts during a time that simple possession could lead to a long term prison sentence, James was often threatened by cops in various cities that he would be arrested if he smoked marijuana on stage during performances." (wiki)

Vo zvuku sú typické suché "motownovské bicie", takmer bez dozvuku, bez reverbu...

Všimnite si: parádne dievčenské vokály, hlavne v refrénoch + tie typické motownovské bicie

Tak dobre... ešte jedna ukážka zo sólovej tvorby Ricka Jamesa.

Rick James bol autor, multi-inštrumentalista a hudobný producent. Najúspešnejší bol cca od polovice 70-tych rokov a v 80-tych rokoch. Jeho najpopulárnejšou piesňou je Super Freak, ktorá spájala "elements of funk, disco, rock and new wave". Keď si ju pustíte, tak vám bude akási povedomá, a to preto, lebo časti z nej vysamploval raper MC Hammer do notoricky známeho hitu U Can't Touch This.

Mal celkom neuveriteľný život, keď kvôli problémom so zákonom sa nechal regrutovať do armády (oklamal ich ohľadom svojho veku, ešte nemal 18 rokov), potom z nej dezertoval, skrýval sa v Kanade a postupne sa zoznamoval s prostredím hudby a umenia. V auguste roku 1969 ho vraj celebritný kaderník Jay Sebring pozval na akúsi party, ale Rick James mal ešte takú opicu z predošlého dňa, že vôbec nebol schopný vstať z postele. A urobil dobre, lebo to bolo pozvanie do domu herečky Sharon Tate. Na druhý deň si Rick James v novinách prečítal titulky - SHARON TATE AND FOUR OTHERS MURDERED.

Podobnosť s Princeom bola aj v tom, že občas nevhodne upriamoval pozornosť na sexualitu. Klip k singlu Super Freak bol stiahnutý z vysielania MTV a Rick James stanicu obvinil z rasizmu (ehm... čo nám to len pripomína, že? :-) MTV mu však vysvetlila, že to bolo z dôvodu, že klip bol príliš vulgárny... Čierne životy svoju sexualitu prezentujú o niečo explicitnejšie, než iné rasy. Myslím, že aj Blood Orange to občas v klipoch preháňa...

No a takýmito príhodami sa hmýri celý jeho životopis. Mal dlhodobo celkom solídne problémy s drogami (marihuana, kokaín, crack), pod vplyvom drog sa dopúšťal aj kriminálnej činnosti (dokonca bol v roku 1993 obvinený z dôvodu "kidnapping and torturing"). Dosť to s ním "šilo"... sex, drugs & funk music... Zomrel v roku 2004 na infarkt vo veku 64 rokov.

She Blew My Mind (69 Times) má celkom zaujímavý refrén. Vyšlo v máji 1982 na albume THROWIN' DOWN (Gordy Records / Motown Records).

A.R. Kane bolo experimentálne britské duo aktívne medzi rokmi 1986 - 1994. Tvorili ho hudobníci čiernej pleti Alexander Ayuli a Rudolph Tambala.

Svoje prvé épečko vydali v júli 1987 na renomovanej značke 4AD (prvé épečko im dokonca produkoval Robin Guthrie z Cocteau Twins), potom sa presunuli pod krídla labelu Rough Trade. Celkovo vydali 3 albumy, dva na Rough Trade a jeden na značke Luaka Bop. Neskoršie vydané reedície albumov vychádzali na značke One Little Indian.

Údajne sa práve od skupiny A.R. Kane odvíja existencia pojmu "dream-pop", keď oni sami použili toto pomenovanie pre svoju hudbu v rozhovore pre hudobný časopis.

Občas boli nazývaní aj ako "černošský The Jesus and Mary Chain", ale (podľa mňa) to nie je to úplne presné pomenovanie, lebo tzv. "hlukové steny" neboli pre nich až tak typické, používali síce na gitarách distortion a feedback a namiesto bicích drum-machine, ale v aranžmánoch mali veľa dubových postupov, čo The Jesus and Mary Chain ani omylom nepoužívali. Štýlovo sa tak A.R. Kane najviac asi približovali ku štýlu shoe-gaze. Ayuli bol pred A.R. Kane súčasťou dubovej scény a Tambala bol dokonca cez jazz a funk...

Debutový album 69 vyšiel v júli 1988 na značke Rough Trade (a reedícia v roku 2004 na značke One Little Indian).

A.R. Kane so skupinou Colourbox a dídžejom C.J. Mackintoshom (pod dohľadom šéfa 4AD Ivo-Watts Russella) vytvorili jednorazový projekt M/A/R/R/S, ktorý v septembri 1987 vydal legendárny tanečný acid-houseový singel Pump Up the Volume.

Dávno po ukončení aktívneho obdobia A.R. Kane, jeden z bývalých členov (Rudy Tambala) zostavil trio s maximálne nezapamätateľno-nekomerčným a user-unfriendly menom Jübl. Spolu s ním tvoria trio ešte jeho sestra Maggie Tambala a Andy Taylor.

Rudy Tambala - vocals, guitars, keyboards, sequencing, beats
Maggie Tambala - vocals
Andy Taylor - vocals, guitars, keyboards

V niečom si Jübl síce zachovali DNA svojej predošlej inkarnácie, ale predsa len chýbanie Ayuliho je vo zvuku citeľné. Navyše... A.R. Kane boli súčasťou nejakého obdobia a čas sa akosi nedá vrátiť späť, a to ani pokusom o recyklovanie zvuku.

Dokonalá Spermwhale Trip Over je práve z debutového albumu 69. Album vyšiel síce na Rough Trade, ale ten zvuk je takmer dokonalý "4AD sound". Takmer ako by to produkoval John Fryer z vydavateľstva 4AD. Sound-freakov poteší nazvučenie nástrojov, a predovšetkým to post-punkové melodické používanie basgitary. (Album produkovali A.R. Kane a Ray Shulman). 

Dnes tento zvuk basgitary sa ešte občasne používa v post-punku alebo cold-wave. Donedávna ho používali napr. dievčatá z americkej skupiny Warpaint. Zemitý sexi zvuk basgitary s dlhým dozvukom a použitie basgitary ako melodického nástroja (Jenny Lee Lindberg, druhá zľava s ružovými vlasmi) bol dlho poznávacím znamením skupiny Warpaint.

skupina Warpaint
skupina Warpaint (zdroj: foto: chris floyd)

Všimnite si: krásne sprodukované, je tam "ostrá" a predsa neagresívna gitara, ale hlavne basgitara à la Cocteau Twins. V texte ma vždy potešia časti "in my LSDreaming" alebo zvukomalebné "tick-tock... tick-tock... tick-tock"

Cate Le Bon (vlastným menom Cate Timothy) je z Walesu, ešte ani nie štyridsiatnička... a už má toľko toho za sebou... Na scéne je od roku 2007, prvý album ME OH MY vydala v roku 2009. Zatiaľ ostatný REWARD vydala v roku 2019 prostredníctvom vydavateľstva Mexican Summer (vtedy sme už o nej hovorili, bol to diel PWP17).

Pohybuje sa na pomedzí alternatívneho rocku a experimentálneho folku... Recenzenti v súvislosti s jej menom žonglujú s takými pojmami ako art-pop, neo art-pop alebo psychedelic-folk... a je to zábavné si aj čítať, ako sa snažia slovne popísať niečo, čo sa slovám dosť vymyká.

Myslím, že alternatívou "nepretrénované" ucho môže mať s nasledujúcim songom (I Just Wanna Be Good) na začiatku problém.

Ale je to skôr vec mozgu než ucha... vaše ucho správne počuje všetko, ale tuším, že mozog nebude (na prvý krát) vedieť všetko správne zachytiť a roztriediť si jednotlivé „stopy“. Ale pustite si to dvakrát, trikrát za sebou. A nahlas... Postupne vás to do seba prijme... A budete počuť, ako je to krásne (a výnimočne, originálne... a trochu bláznivo) zaranžovaná pieseň.

Ak sa do nej dostanete, uvedomíte si, že to jedna z najkrajších piesní na svete, čo bola kedy skomponovaná :-)

Vo zvuku tu mám najradšej tie xylofónové zvuku. Xylofón (akustický) sa používa v alternatívne pomerne často. A často namiesto klávesov. Také tie staccatové (krátke) zvuky... ťuk, ťuk... ťuk, ťuk... ťuk-ťuk... ťuk-ťuk...

Album ROCK POOL vyšiel v januári 2017 na značke Drag City. 

Všimnite si: aranžmán celkovo... a tie xylofónové zvuky mám rád špeciálne... všimnite si aj napr. milé a zároveň skvelé vokálne sólo / vokálnu medzihru (od 01:54 - 02:27)

No dobre... Cate Le Bon dokáže napísať aj klasickejšie (zrozumiteľnejšie) zaranžované folkové piesne.

That Moon je z albumu CYRK II (2012, Amplify Music), ktorý vyšiel v auguste 2012. Tieto vokály keď počujem (hlavne v refrénoch), tak sa takmer roztápam...

A mne That Moon pripomína trochu veci, ktoré nahráva pesničkárka Lomelda. Preto následne zabrúsime do rubriky "Podobnosti".

A tu je tá podobnosť.

Song Interstate Vision od americkej pesničkárky Hannah Read, ktorá používa umelecký pseudonym Lomelda. Lomelda je vymyslené, vytvorené slovo a má znamenať "echo of the stars". Haluz, že?

Bol to jeden z mojich najobľúbenejších songov za rok 2017. Lomelda takto hrala na svojom albume THX, ktorý vyšiel 8. septembra 2017 na značke Double Double Whammy. Bol to jej druhý album.

Tretí album HANNAH vydala 4. septembra 2020.

Miya Folick je speváčka a autorka žijúca v L.A. (Ca., USA).

Máte poct, že vyzerá trochu zvláštne? To preto, lebo má vraj japonsko-ruský pôvod (v niektorých zdrojoch sa uvádza, že japonsko-ukrajinský pôvod). Tú Áziu je v nej vidieť...

Skoro celý svoj život však prežila v Kalifornii, s krátkou prestávkou, cca dvojročnou, keď študovala herectvo na New York University (štúdium však dokončila na University of Southern California). Na gitaru sa učila až počas vysokej školy.

Prvé épečko (STRANGE DARLING) si vydala svojpomocne v decembri roku 2015... v októbri roku 2018 vydala svoj debutový (a zatiaľ jediný) album PREMONITIONS na značke Terrible Records.

Miya Folick je vo vzťahu (dúfam, že to ešte platí) s Kristine Flaherty (K.Flay - raperka a speváčka).

Deadbody bol prvý singel (apríl 2018) z vtedy pripravovaného albumu PREMONITIONS. Má trochu čudný klip so statickou kamerou... ale aspoň vás nebude veľmi rušiť pri počúvaní hudby.

Vokál je dosť dynamický až ukričaný... a predsa na 02:41 šikovná Miya ešte dokáže pridať.

Všimnite si: krátke zintenzívnenie vokálu od 02:41... a určite zaregistrujete, že sa niečo udeje aj v obraze.

Mám jedno také slabšie miesto, na ktoré nie som hrdý... keď identifikujem, že kapela ide „z kopca“, dosť poľavujem v jej sledovaní. Ospravedlňujem si to pred sebou tým, že mám dosť čo robiť, aby som stíhal počúvať nové veci nových kapiel.

Takže ak členovia "upadajúcej" skupiny vydajú nejaké sólové nahrávky, často sa o nich dozviem s veľkým oneskorením. Podobne to bolo aj so skupinou Dead Can Dance, ktorú som v podstate prestal sledovať po živom albume TOWARD THE WITHIN (1994, 4AD). Od polovice 90-tych rokov som ich počúval iba sporadicky a vracal som sa skôr ku ich starým veciam (dokonca ku "gotickému" prvému albumu). Takže o sólovom albume Brendana Perryho s názvom ARK, ktorý vyšiel v roku 2010 na značke Cooking Vinyl, som síce vedel, ale k jeho počúvaniu som sa dostal tak cca o 9 rokov od vydania... 

Prečo som prestal sledovať Dead Can Dance? V istom momente som dospel k názoru, že pomer medzi pátosom a prekvapením už nie je tak vyvážený, ako býval na ich prvých albumoch. Zvuk a majestátnosť síce zostali, ale piesne sa až nebezpečne podobali na tie staršie... a neboli lepšie než tie staršie. Aj inštrumentácia bola viac vlažná a menej dotiahnutá...

Sólová tvorba Brendana Perryho, člena Dead Can Dance, je skôr folková (folk-rocková). Je to pekne sprodukované, je to vznešené (aj povznášajúce) folkové pesničkárstvo. Nie je to „kotlíkársky“ ani „raw“ folk, práve naopak... je to pekne vyčistené, nazvučené, so zmyslom pre detail. Občas trochu patetické-romantické.

Lisa Gerrard spieva kontra-sopránom a v DCD ju krásne kontra-punktoval (a doplňoval) Brendan svojím temným barytónom. A tak v Dead Can Dance vznikala dualita niečoho nadpozemského (až studeného, čo sa týka alikvótnych tónov) a zemitého (a teplého, čo sa týka alikvótnych tónov). Na sólových albumoch členov DCD si už musíte vystačiť vždy iba s jedným hlasom.

Saturday's Child je z prvého sólového albumu Brendana Perryho EYE OF THE HUNTER, ktorý vyšiel v októbri 1999 na značke 4AD.

Všimnite si: vokál... Brendan väčšinou spieva jednoducho a nekomplikovane, toto je ale jeden z jeho "technickejších" vokálov, dokonca s prechodom do falzetu. Posnažil sa.

BIEN (väčšinou zapisované vo verzálkach, tzn. veľkými písmenami) sú z „music city“ Nashville (Tennessee, USA), ktoré sa však preslávilo predovšetkým country hudbou.

Dve ženy a jeden muž. Jessie Early a manželia Angela Lauer a producent a session-hráč Tim Lauer. (Tim Lauer predtým spolupracoval napr. s folkovým duom The Civil Wars).

Skupina začínala ako dievčenské duo (Jessie + Angela), ale v istom momenta sa dievčatá chceli prezentovať piesňami, ktoré by boli jednak rýchlejšie, dynamickejšie a popovejšie zaranžované. Začali experimentovať s jednoduchšími syntezátormi (Yamaha Reface, Roland JU-06 a pod.) a začali si programovať základy skladieb. Tie potom Angela posunula svojmu manželovi a ten ku ich základom pridal ďalšie stopy, pridal sláčiky a skombinoval to s minimalistickými beatmi programovanými v GarageBand.

BIEN sú považovaní za indie electro-pop, ale v skutočnosti je ťažko ich zaradiť nejako presnejšie. Kombinujú elektronické a akustické nástroje. Ich elektronické bicie sú však dosť tanečné, takže to „pop“ je celkom namieste. Ich zmysel pre popové melódie už dokázali využiť (speňažiť) aj tak, že vytvorili hudbu k niekoľkým reklamám aj pre renomované značky (Coca-Cola, BMW, Nike, Tiffany & Co. a ďalšie).

Bien znamená po francúzsky „dobre“ a hudba BIEN je naozaj pozitívna a optimistická.

Nie zo všetkého čo hrajú, je moja melancholická duša úplne nadšená, väčšina ich vecí je na mňa už dosť „ľahká múza“, ale vybral som niečo... niečo sympaticky a nie až tak popovo (banálne) zaranžované.

Electric Dream je titulná pieseň z ich épečka, ktoré vyšlo v auguste 2017. Pravdepodobne je to ich jediná návšteva v tomto blogu.

Všimnite si: sympatické vydarené vokály Jessie a Angely, pomerne striedmy, prázdny aranžmán a "hojdavé" stredné tempo... prekvapujúco fajn 

logo
logo (zdroj: robert stepanik)

Bolo to na konci mája (okolo 20. mája 2021). Smer-SD predstavil nové logo, ktorého súčasťou je aj nový "politický pozicioning" strany - Slovenská sociálna demokracia.

Určite ste si všimli, že Smer-SD zažíval (a vôbec nie krátko) istú politickú schizmu, keď doma bol pro-národný a v Bruseli bol servilne pro-globalistický (= pro-únijný).

V istom období dokonca celkom nahlas "blúznil" o jadre EÚ, o príslušnosti Slovenskej republiky ku jadru EÚ - tzn. ku najviac (z)integrovaným krajinám EÚ)... Ťažko povedať, nakoľko vážne o tom Smer naozaj uvažoval, lebo ako machiavellistický subjekt (subjekt prednostne zameraný nie na službu spoločnosti, ale na uchopenie moci) Smer vždy účelovo vyhľadával také témy, ktoré priťahovali pozornosť spoločnosti a ktoré boli zhmotnením prísľubov (nie nutne realizovateľných a nie nutne realizovaných). Čokoľvek mu bolo dobré, aby rástli preferencie.

V rámci kampane (pred voľbami 2020) nezafungoval "kočkopes" - koncept Nový Smer a už vtedy bolo vidieť, že Smer sa pohybuje medzi dvomi ľavicovými(?) cieľovkami... To sa nedalo spojiť pod jednou strechou. Ak ste preferovali jedno, oslabovali ste druhé a naopak. 

Po odchode časti členov strany do Smeru 2, tzn. do Hlasu-SD vznikol ideálny stav na prispôsobenie oboch subjektov vyprofilovanejším cieľovým skupinám (v prípade Hlasu zatiaľ fiktívnej cieľovej skupine, ktorá ešte ani raz nebola potvrdená ohňom - voľbami). Smer-SD už nemusel hrať formu, pretože ten pro-bruselský by mal byť teraz Hlas. 

Zo Smeru-SD sa stal Smer-SSD a môže sa tak priblížiť konzervatívnejšiemu euroskeptickému elektorátu (paradoxne je však stále členom soc-dem frakcie v Europarlamente - tuším sa to volá S&D, Skupina progresívnej aliancie socialistov a demokratov).

Hovorca strany Ján Mažgút v tejto súvislosti uviedol: "Smer-SD nestavia do popredia témy typické pre bruselskú sociálnu demokraciu, akými sú práva LGBTI, legalizácia drog alebo otázka výberu pohlavia. Namiesto toho staviame do popredia témy blízke slovenskej sociálnej demokracii, akými sú napr. sociálny štát a sociálne istoty."

Hlas-SD si drží svoju pozíciu zľahka nad 20% a Smer-SSD postupne naberá na sile (Smer dosť intenzívne komunikuje a má dlhoročný cvik v tom, ako sa prihovárať priemernému, mediánovému, slovenskému voličovi).

Podľa prieskumu agentúry AKO z polovice júna 2021 sú aktuálne volebné pomery dosť tristné:
Hlas-SD 21%, SaS 13,1%, Smer-SSD 10,6%, OĽaNO 9%, PS 8,3%, Sme rodina 7,8%, KDH 5,3%, maďarská Aliancia 5,2%... a tak ďalej. Rastúci percentuálny trend Smeru-SSD, ktorý sa už dostáva pred OĽaNO, zaznamenal aj júnový prieskum agentúry Focus.

Prečo (a za čo) má Hlas-SD 21% to netuším, ale nie všetko zo slovenskej povahy musím chápať... Smer-SSD vykazuje intenzívnu aktivitu, takže rast sa dal čakať... ale najťaživejšie je to, že Smer a jeho klony, majú v tomto čase (jún 2021) spoločne vo volebných preferenciách takmer 32%.

Slovensko sa nielen že nedokáže nedokázalo (nedokáže) zbaviť Smeru, ale dokonca sa nám tu pro-oligarchický a pro-korupčný Smer rozmnožuje delením... Myslím, že máme stále veľký problém. 

Na prvý pohľad sa Hlas-SD a Smer-SSD síce voči sebe vyhraňujú, ale mám tušáka, že ak by voľby dopadli nejako takto (ako ukazuje vyššie uvedený prieskum preferencií), asi by nemali problém spoločne ísť do koalície a do vlády... Prekonali by averzie. Určite v záujme stability :-)

A čo ak je to len šikovne zvolená stratégia, ktorá nahradila predošlú neúspešnú (Nový Smer). Cez dva subjekty lepšie vyprofilované (prispôsobené) pre cieľové podskupiny nazbierať dominantnú porciu volebných hlasov a kontrolovať dominantnú porciu moci v štáte. 

Je to asi dosť odvážne tvrdenie... ale ak by boli dohodnutí, neurobili by to inak... 

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

Nasledujúci text sa týka našich západných susedov, Čechov, ale nemusíte sa obávať, že by prinášal tému špecificky českú. Naopak. Téma "pohlavie vs. gender" je práveže jednou z tém (dalo by sa dokonca povedať jednou z kľúčových tém) globalisticko-neomarxistickej agendy, ktorá je používaná jednak na deštrukciu (rozhádanie / polarizáciu) spoločnosti a druhak na vytvorenie predpolia pre ďalšie sociálno-inžinierske experimentovanie s použitím tzv. salámovej metódy.

Protežovanie genderu ("sociálneho pohlavia") pred pohlavím ("biologickým pohlavím") aj vo veľkých spoločenských procesoch je postupne stále integrálnejšou súčasťou aj politík a odporúčaní, ktoré k nám prichádzajú z milovaného Bruselu... (na tom exemplárne pohorel v niektorých krajinách, vrátane Slovenska, aj tzv. Istanbulský dohovor).

Takže... česká Pirátska strana nepovažuje údaj o pohlaví za nutný na identifikáciu osoby a navrhuje, aby z občianskych preukazov zmizol. Aby v nich nebol uvádzaný. Podľa Pirátov je návrh v súlade s medzinárodnými štandardmi a nasleduje svetové trendy. (To majú pravdu, je to globálny - resp. globalistický - trend. Otázka však stojí: "Keď ti povedia, aby si vyskočil z okna, vyskočíš z okna?").

Podľa poslanca Pirátov Ondřeja Profanta, ktorý návrh na ochranu osobných údajov predložil (českému) parlamentnému výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj, by mali byť v občianskom preukaze iba údaje nevyhnutné(!) na identifikáciu osoby.

Pohlavie uvedené v občianskom v praxi nenapomáha identifikácii ich držiteľov. Niekedy je to práve naopak, kedy vzhľad ľudí nezodpovedá bežnej predstave o mužoch a ženách, a tak vznikajú zbytočné nedorozumenia,“ povedal poslanec Ondřej Profant pre portál iDnes. 

Zaujímavé. „Pohlavie uvedené v občianskom v praxi nenapomáha identifikácii ich držiteľov."
To vážne? Neviem ako na toto poslanec Pirátov prišiel. Predstavujem si napr. situáciu, keď polícia by potrebovala umiestniť zadržanú osobu do tzv. vyšetrovacej väzby a na príslušnom policajnom oddelení (okrsku) nemajú voľnú samotku... tzn. musia zadržanú osobu k niektorému inému už-zadržanému do cely priradiť. V ID-card zadržanej osoby informácia o pohlaví nie je, osoba sama takúto informáciu policajtom neposkytne (nechce a nemusí) a policajti ani nemajú právomoc (kedykoľvek) túto skutočnosť zisťovať (napr. osobnou prehliadkou... na tú musí byť asi taxatívne vymedzený dôvod).

Práva a nadpráva sú síce fajn, ale bežný život prináša aj mnoho situácií, ktoré realitu musia predsa len zúžiť na úplný základ. "Nebyl čas zjišťovat, kdo je kdo...". Nie je čas sa vykecávať, kto sa ako cíti a kto sa ako identifikuje, kto používa aké zámeno alebo či má tranzíciu dokončenú alebo ešte iba čiastočnú... Súčasťou spoločenských procesov sú občasne aj zjednodušené krízové intervencie. Lebo realita nie je len hladká a krásna a pestrá...

Takže aj keď "diktatúra proletariátu" je minulosťou, dostali sme sa postupne (a Západ omnoho omnoho viac než stred Európy) do "diktatúry menšín", pretože PRAVIDLO PRE VŠETKÝCH sa po novom bude asi nastavovať podľa cítenia (a želania) VEĽMI MALÉHO PERCENTA spoluobčanov.

Mne napríklad údaj o mojom pohlaví (MALE / MUŽ / M) na identifikačnej karte nielen že vôbec nevadí, dokonca ho považujem za užitočný a dôležitý, lebo som trápny a nezaujímavý "cis-gender". Ale (ak by som bol občan ČR) vraj túto informáciu v občianskom preukaze výhľadovo mať nebudem, aby sa tak CELÁ SPOLOČNOSŤ prispôsobila veľmi malému percentu osôb, ktorým to ako identifikátor (identifikačný údaj) nekonvenuje, či priamo vadí.

Asi to má byť scitlivené a liberálno-demokratické, ale mne to pripadá skôr poriadne čudné.
Musí nutne uplatňovanie istých práv (či nadpráv?), generovať diskomfort pre iných?

Možno by bolo dobré, aby tí čo chcú mať informáciu o svojom biologickom pohlaví uvedenú (nevadí im), ju mohli mať uvedenú. A aby tí, ktorí takýto údaj uvedený mať nechcú, ju legálne mohli mať neuvedenú... To by som považoval za zaujímavé rozšírenie možností. Zaujímavé rozšírenie slobody. To by som považoval za pravú DIVERSITY a za pravú toleranciu. A koniec-koncov aj za pravú demokraciu. Aj väčšina by mala svoje, aj menšina by mala svoje...

Prečo ale NEMAŤ uvedený tento údaj MUSÍ byť nové pravidlo pre všetkých? Ešte raz. Prečo MUSÍ?
Prečo je dnes tolerancia násilná (prikázaná)? Prečo je vynucovaná ideologickým nátlakom?

Prečo toto väčšina MUSÍ strpieť? Prečo sa "nové práva" uplatňujú cez spochybňovanie a demontáž a okliešťovanie doterajšieho statusu-quo a nátlakom až vydieraním ostatných?

Stále nás to mnohých prekvapuje. Pretože sme si mysleli, že euro-atlantická civilizácia sa bude vyvíjať ku rôznosti postojov a rôznosti životných štýlov. V poriadku... Ale určite sme si to nepredstavovali tak, že STREDOVÝ (BEŽNÝ) ŽIVOTNÝ ŠTÝL sa bude stále viac okliešťovať a potláčať a PREFEROVAŤ SA BUDÚ OKRAJE (ba dokonca až EXTRÉMY - čo je najzávažnejšou príčinou tzv. polarizácie spoločnosti). Až do tej miery, že na normalitu sa bude pohliadať ako na "opression" (tento druh argumentácie už sa masívne používa v USA).

Hmmm... ale ono je to proces. Je to vlastne tak, že ONI by chceli, aby v občianskych preukazoch mohol byť uvedený GENDER, ale to je zatiaľ dosť nepriechodné, tak aspoň skúšajú variť žabu. Skúšajú salámovú metódu.

Najprv teda skúsia zakázať (a možno aj zakážu) všetkým informáciu o biologickom POHLAVÍ.
Subjektívna alternatívna skutočnosť sa ešte uvádzať nemôže,
tak aspoň zatiaľ zakážeme uvádzať objektívnu skutočnosť.

Tým sa aspoň "vyčistí priestor" od nenávideného (a vraj obmedzujúceho a vraj mätúceho) biologického identifikátora... a keď si na toto spoločnosť bez reptania zvykne, tak za pár rokov šikovne navrhneme obsadenie toho voľného priestoru. Najprv vyprázdniť, potom obsadiť.

A kto sú ONI? Hm... nie je to len jeden subjekt, aj práve preto je dobré sledovať, ako sú tie subjekty zosieťované a ako u nich prebieha delenie práce. Každopádne časť českej spoločnosti si už intenzívne uvedomuje, akú budúcnosť by pre nich nadizajnovali Piráti... ak by Piráti vyhrali parlamentné voľby, resp. ak by Piráti výrazne a dominantne vyhrali najbližšie české parlamentné voľby 2021.

Aj u nás, na Slovensku, je čoraz väčší problém vybrať si vhodnú stranu (najbližšie voľby budú obzvlášť zaujímavé), ale česká politická scéna je doslova tristná a pred Čechmi sa neukazuje príliš mnoho možností (sú, ale nie je ich veľa). Nechcel by som byť dnes voličom v ČR...

Ale aj Slováci by mali dobre sledovať nielen ČO sa hovorí, ale aj KTO to hovorí.
Vždy používajme pravidlo: "Pozri, kto to hovorí!".

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

Igor Matovič (asi skôr práve on, než že by OĽaNO) presadil v piatok 28. 5. 2021 v parlamente na rok 2022 silne deficitný štátny rozpočet. Rozpočet sa navýši o 3,74 miliardy eur (deficit bude viac ako 11%). Čo bolo aj príčinou dlhšie trvajúceho sporu medzi Matovičom a Sulíkom. 

Matovič v tejto súvislosti povedal: "Záchranná misia sa podarila. Ľudia a firmy sú oslobodené a nebudú rukojemníkmi jednej z koaličných strán."

Chrabrý osloboditeľ Matovič zvíťazil nad drakom, ktorý žerie občanov za živa... no dobre... ale o akej slobode sa dá vôbec hovoriť v zadĺženom štáte? 

Dlh je záťaž, dlh je nesloboda (taká hypotéka je doslova otroctvo), dlh je obmedzenie...
Ale Igor statočne oslobodil trpiacich (pričom tesne predtým predovšetkým on rozhadzoval peniaze na problematicky validné testy)... 

Finančná gramotnosť nie je na Slovensku na veľmi vysokej úrovni všeobecne a mnoho zúbožených a vystresovaných občanov sa poteší aj málu, takže sú tu rôznorodé voličské cieľové skupiny, ale... predsa len si dovolím predikciu. Ak nám Matovič začne "kaziť dane" (lebo na takto deficitný rozpočet nemáme zdroje a bude sa musieť preštruktúrovať aj príjmová strana štátneho rozpočtu)... bude to pre OĽaNO istá cesta mimo parlament. 

Smiali sme sa dávnejšie, ale aj nedávno (koncom roka 2019, pred voľbami 2020), zo SMERu-SD, ako si "vyrába elektorát", ako si kupuje elektorát plošným (neadresným) rozhadzovaním štátnych peňazí... štátnou korupciou. Hovorili sme tomu "zficovatenie spoločnosti", lebo Fico vždy dobre rozumel tomu, že práve nesamostatný človek, závislý na štáte, čakajúci na štátnu almužnu, je človek, s ktorým si môže robiť, čo chce...

A mysleli sme si, že Matovič (politicky) rúbe predsa len trochu vyššie... Nejaké segmenty elektorátu to asi osloví, počas covidu štát autoritatívne de facto zakázal niektoré druhy podnikania... Nejaké kompenzácie sú teda namieste, ale robiť zo štátu "oslíka potras sa!" je vabank stratégia, ktoré svoje zlé ovocie ešte len prinesie, aj za niekoľko rokov... Lebo zvyšovanie daní (vždy a nevyhnutne) spomaľuje ekonomický rast. Zopakujem - zvyšovanie daní spomaľuje ekonomický rast. 

Nezdá sa, že by to Igor Matovič (minister financií!!!) chápal...

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

V kontraste s vyššie povedaným tvrdím, že Matovič nie je populista. Matovič je len wanna-be-populista. Lebo v mojom ponímaní je populista len a výhradne úspešný populista. Tzn. ten, ktorý ponúka obľúbené zjednodušené riešenia a dav ide za ním. Áno. Výsledok robí populistu!

Ale v prípade Igora Matoviča a OĽaNO sa stačí pozrieť na prieskumy volebných preferencií (už pod 10% pre OĽaNO) a prieskumy dôveryhodnosti konkrétnych politikov (Matovič okolo 11%, úplne pri dne) a uvidíte, že Matovič by možno aj chcel byť populistom... akurát ten "populus" (= ľud) sa od neho akosi odvrátil. A čoraz viac sa odvracia... No a čo je populista bez populu? Len niktoš... a ešte gágaj a táraj a prďús, povedal by klasik. Neobľúbený klasik z minulosti, ktorý tiež skončil ľudom opustený.

Matovič však naozaj istú populistickú motiváciu má. Len si teraz jednak uhryzol veľký kus (riešiť demografiu) a pokúsil sa navrhnúť taký nástroj, ktorý by zdvihol veľké negatívne emócie (riskantné hry s úrovňou DPH).

Demografia je veľká téma, ktorá má veľa aspektov. Aj vnútorných (domácich) aj externo-politických. Závisí od nej nielen udržateľnosť sociálneho systému, ale aj udržanie identity (jazykovej, kultúrnej, národno-štátnej). Navyše je demografia ťažkopádny kolos, ktorý má nehoráznu zotrvačnosť a kroky, ktoré ste urobili dnes, ukážu svoje ovocie za desiatky rokov. V demografii sa totiž pracuje s GENERÁCIAMI (generácia je cca 21 rokov).

Demografia je do značnej miery aj psychologický fenomén, pretože odzrkadľuje aj mieru šťastia a spokojnosti populácie, mieru dôvery občanov v budúcnosť (chcem do tohto sveta priviesť svoje deti? chcem ich obdarovať alebo vytrestať?). Ochotu plodiť deti zvyšuje aj dostupnosť bývania. Čo je kľúčový faktor... pričom na Slovensku došlo k masívnej deformácii trhu s nehnuteľnosťami a podstatná časť slovenskej populácie je "vylúčená z trhových aktivít na trhu nehnuteľností", čo spôsobilo absolútne prepálenie cien nehnuteľností... a skutočnosť, že bohatí ľudia, resp. len bohatí ľudia dnes nakupujú nehnuteľnosti, nakupujú ich na ďalšie podnikanie (následný prenájom)... Z bývania sa stala investičná komodita. Ostatní nemajú inú možnosť, ako rezignovať, alebo byť zotročení hypotékami (tzn. mafiou na línii developer - banka - realitka).

Bohatí (ľudia s dostatkom voľných finančných zdrojov) tak majú čoraz viac nehnuteľností, ktoré nepotrebujú nutne na bývanie, a tak stále viac a viac deformujú trh. Trh je prispôsobený tým, ktorí ho aktívne tvoria. Trh nemá ako reagovať na niekoho, kto nie je súčasťou trhu.

Ten trh vlastne reaguje správne, lebo reaguje (je prispôsobený) len pre cca 10% slovenskej populácie (môj odhad)... Len cca 10% slovenskej populácie definuje cenové úrovne na trhu s nehnuteľnosťami. Ostatní len čumia, čo sa to vlastne deje. A keď nemajú nejakú rodinnú nehnuteľnosť zo socialistických čias, tak sú takmer úplne bez perspektívy mať vlastnú strechu nad hlavou. Vymretie časti Slovenska (tzn. demografický úpadok Slovenska) by pomohlo trhu s nehnuteľnosťami stať sa "rýchloobrátkovejším", lebo aj tí, čo nehnuteľnosti teraz k sebe hrabkajú, môžu raz skončiť so stratami, ak sa kolesá trhu zastavia kvôli ich chamtivosti. Slovensko patrí medzi tie európske krajiny, v ktorej mladí ľudia neprirodzene dlho žijú v pôvodnej rodičovskej domácnosti/nehnuteľnosti. Je absolútne jasné, že demografia s tým súvisí. Len ťažko sa rozhodnete pre dieťa (pre rozmnožovanie), keď de facto nemáte samostatný dospelý život. Pôjdete z pôrodnice do svojej starej "detskej izby"? Takže tu máme líniu: prepálené ceny nehnuteľností - nutnosť využívať "mama hotel" - nemožnosť sa rozmnožovať.

Zaujímavé v tomto ohľade bolo obdobie 70-tych rokov, keď žitie v zamknutom socialistickom skanzene bolo paradoxne istým druhom stability, ktorá je pre pocit spokojnosti a šťastia bežného občana veľmi dôležitá... Dnes Slováci žijú v omnoho turbulentnejších časoch, keď jednak máme neriešených veľa vlastných problémov (rakovina slovenského myslenia typu HZDS + SMER, kriminalita a zneužívanie moci zo strany štátnych štruktúr smerom k občanom, organizované zločinecké skupiny právnikov, tunelovanie štátu) a nové problémy sa na nás valia zvonka (predovšetkým sociálne inžinierstvo, nové ľavicové ideológie a naše naivné, nepremyslené a servilné pristúpenie k veľkým nadštátno-organizačným celkom, ktoré nás vťahujú do neprirodzených príbehov, ktoré nám nerobia dobre).

Tiež nevieme, čo je vlastne dobrá a zlá demografia. Je totiž dosť možné, že ľudstvo je premnožené a že v budúcnosti bude lepšie nielen pre prírodu ale aj pre samotnú ľudskú spoločnosť, aby ľudí bolo menej. Aby bola ľudská spoločnosť možno menej konfrontačná a kompetitívna tým, že bude menej početná a zmení sa pomer medzi počtom jedincov a rozsahom zdrojov. (Otvárajú sa tu aj isté eugenické otázky... akých ľudí by malo byť viac a akých ľudí by malo byť menej. To je však možné preberať skôr v súkromných rozhovoroch.)

Možno bude menej práce (hovorí sa tomu eufemisticky priemyselná revolúcia 4.0), očakáva sa, že "nové zelené ekonomiky" budú zámerne menej produktívne. Možno pre ľudstvo bude lepšie, aby konzumovalo menej... Belošská Európa má však doslova vzorovú demografiu pre eko-budúcnosť. Bieli etnickí Európania naozaj vymierajú (natalita pod 2 deti/ženu nestačí na udržanie populácie)... Pre prírodu je to skvelé (vraj populácie vlkov sú stále početnejšie v Európe), ale spoločnosť to môže nezvratne zmeniť.

Svet je "prehriaty" (teraz nemyslím ekológiu, ale skôr ekonomiku) a nemôže takto ďalej pokračovať. Nejaký druh kolapsu (ochladenia) to asi prinesie...

Ale vráťme sa k Matovičovi a zjednodušme túto tému. Dlhodobé predpovede sú také, že etnických Európanov v najbližších desaťročiach bude čoraz menej (a platí to aj pre Slovákov). Človek tak ľahko dôjde k záveru, že tú zostupnú (klesajúcu) krivku treba trochu narovnať (lebo zdvihnúť sa ju dá len ťažko a len vo veľmi dlhodobom horizonte). Čo napadne chlapa s jednoduchým myslením? Začneme ľuďom platiť za to, že budú mať deti... OK.

V zásade to dáva zmysel. Je to síce len jeden aspekt (lebo riešiť by sa mala primárne dostupnosť bývania a to by potiahlo hore aj natalitu) a malo by sa to diať aj zjednodušením života rodín s malými deťmi (vrátane dostupnosti jaslí, škôlok, bývania, vrátane nastavenia pružnejšej pracovnej doby pre rodičov), ale dobre, wanna-be-populista si povie... natlačíme do rodín peniaze a oni sa rozhodnú mať okrem prvého aj druhé aj tretie dieťa... A trochu tú krivku ovplyvníme.

Preto Matovič adresoval verejnosti facebookový status, ktorý sa končil notoricky známym "Milujte sa a množte sa!".

A veru nič hrozné sa nestalo. Nie je to z jeho strany žiadne invazívne zasahovanie do intímneho súkromia jednotlivcov. Je to len výzva. Matovič je rád neformálny... (koniec-koncov, bolo nám to na ňom vždy skôr sympatické, že?). Matovič nevyhlásil žiadny slovenský Lebensborn, ani sa tu nebude diať žiadna Sexmisia, ani Príbeh služobníčky... A predsa zožal nečakane zvláštnu kritiku z istých kruhov. 

Poďme sa pozrieť akú:

Komentátorke denníka SME, Zuzane Kepplovej sa vidí, že Matovičove výzvy sú netaktné. V komentári zo 6. mája 2021 s názvom "Poď s expremiérom opraviť štatistiky" a so sarkastickým podtitulom "Igor Matovič si taktne prosí nových občanov" uvádza napr. toto:

"Nedá sa citlivo nevnímať, že táto vláda... ešte nevymyslela, ako sa dôstojne rozlúčiť s obeťami covidu. A napriek tomuto zjavnému dlhu expremiér príde s radostným plánom, ako si vyrobiť nových občanov.

Netaktné je to nielen s ohľadom na covidové obete... Vkus chýba aj spôsobu, akým nás expremiér upomína, aby sme si plnili biologické povinnosti k národu."

Takto to dopadá s komentármi na objednávku. Zuzana nejako musela spojiť nesúvisiace a musela to nejako zarámcovať (tematizovať), a tak si doslova vymyslela pomyselnú os zomrelí - živí - plánovaní. A vraj na nej sa treba najprv venovať zomrelým. Ale myslím si, že jej viac vadí to "plnenie si biologických povinností k národu". Lebo áno, "národ" je vulgárne slovo v istých kruhoch...

Ale musím sa tu Matoviča (a aj jeho bazálnej logiky) zastať. Štát a moc sú nielen odvodené od občana, ale aj štát priamo žije zo svojich občanov. Nevykrádané Slovensko by určite malo lepšiu materiálnu kondíciu a je mrzuté, že mnohé verejné statky sa od roku 1990 premenili na súkromné bohatstvo pár rodín a klanov... Vo všeobecnosti však platí to, že štát má len tie penaze, ktoré zoberie daňovým poplatníkom (viď citát Margaret Thatcherovej - "Neexistujú verejné peniaze. Existujú len peniaze daňových poplatníkov."). Je to nevyhnutná vynucovaná solidarita. A viac daňových poplatníkov je schopných generovať vyššie sumy. Na tom nie je nie nič sprosté. A áno, viac nových ľudí nám pomôže sanovať priebežný dôchodkový systém a vôbec benefity pre chorých, starých, telesne a duševne poškodených a služby štátu. Štát sme my. Takže my naozaj potrebujeme nových ľudí, ak sa nechceme razantne pre budúcnosť uskromňovať. Keď sa zmenšuje množstvo ľudí, zmenšuje sa aj finančná kapacita štátu poskytovať občanom služby.

Komentátor denníka SME, Peter Tkačenko trochu predbehol Zuzanu. Už 4. mája 2021 v komentári "Matovič si nevybral dobrú bitku" uvádza:

"Minister financií a predseda premiérskej strany občanom opakovane oznamuje, že bez ohľadu na cenu a následky sa vrhne do dramatického zvýšenia štátnych dotácií na deti financovaného prinajmenšom sčasti zo zvýšenia DPH... Je priam ministrova psia povinnosť netrúsiť zašifrované odkazy, ale oznámiť podrobnosti alebo mlčať, zvlášť, keď vyzýva občanov, aby sa „milovali a množili“. (Mimochodom, to čo si dovoľuje?)

Podstatné je iné. Igor Matovič si myslí, že rozdávaním peňazí na deti otvoril všeobecne populárnu tému. Ibaže pletie piate cez deviate, najprv chce meniť demografiu, potom látať chudobu, nepodarí sa mu ani jedno a ešte pod sebou odpáli zo štyri míny."

Určite sa dá súhlasiť s tým, že zo strany Igora ide o neuveriteľné sploštenie a zjednodušenie demografickej kauzality, a že to vôbec nemusí vyjsť... ale zase nejako sa začať musí. Peter Tkačenko (podobne ako Zuzana Kepplová) je však tiež prekvapený, že niekto si vôbec dovolil vyzývať občanov k plodeniu. Všimnite si. Veta "Mimochodom, to čo si dovoľuje?" jasne označuje, aké hrubé narušenie súkromia jednotlivca zo strany štátu pán Tkačenko týmto zažil.

To sú všetko už takí slobodní ľudia s tak individualizovaným životným štýlom, ktorí vlastne smerom k celku už nemajú žiadnu zodpovednosť a žiadnu povinnosť. Teraz sa im žije tak dobre a tak pohodlne, že majú pocit, že to tak bude navždy a že nikomu a za nič nie sú zaviazaní. Bodaj by im to dlho vydržalo...

A zaklincoval to pán Matúš Ritomský dňa 6. mája 2021 svojím komentárom v denníku SME "Akceptácia cudzincov je u nás mission impossible" s viac než explicitným podtitulom "Správne nastavená migračná politika môže prispievať k riešeniu problému s nízkou pôrodnosťou".

"V jednom zo statusov, ktorými minister financií rozvíril diskusiu o klesajúcej pôrodnosti a potrebe prorodinnej politiky, sa okrem iného píše: "Cesta vyšším zadlžením bude zarúbaná, migrantov nechceme, kradnúť sa nebude a šetriť už nebude kde."

Za pozornosť stojí, ako sa výrok "migrantov nechceme" ocitol na zozname konštánt, s ktorými jednoducho musíme rátať."

Auuu... Matúš Ritomský celkovo propaguje dosť zvláštne veci (prejdite si históriu jeho článkov). Vadí mu, že "migrantov nechceme" je smutná konštanta, ktorá sa len ťažko zmení. A sám si v ďalšej časti článku odpovedá:

"Najnovšia štúdia Centra pre výskum etnicity a kultúry dokonca ukazuje klesajúci trend v ochote akceptovať, aby sa súčasťou Slovenska stali aj ľudia pochádzajúci z iných kultúr. Kým v roku 2009 sa s výrokom "Slovensko je krajina Slovákov..." stotožňovalo iba 44,6 percenta respondentov, podľa aktuálnych výsledkov z roku 2020 je to už 70,3 percenta." 

Pochopiteľné. Lebo medzitým bola tzv. migračná kríza. Tá zmenila postoje spoločnosti. A určite nie smerom k "refugees welcome".

No a pán Ritomský si kladie rečnícku otázku, či by sa Matovič nepodujal na veľkú výzvu a že "Možno by však stálo za zamyslenie, či neinvestovať energiu aj do zmien postojov nášho obyvateľstva k cudzincom."

No veď dobre... naivita nie je choroba, je to len taká osobnostná zvláštnosť. Avšak trochu nápadná, ak sa skombinuje so zrelým dospelým vekom. 

Ako som vyššie spomenul, populista Matovič je len taký wanna-be-populista, lebo to čo robí, robí živelne, náhodne, nárazovo (možno aj účelovo s ohľadom na budúce voľby) a bez koncepcie... a predsa(!) pár ľudí pobúril. Minimálne troch spomenutých vyššie :-)

Rozmýšľam, že prečo ich pobúril. Prečo je plodenie nových malých Slováčikov a drobných Sloveniek niečo také vyrušujúce a nevhodné. A čo by pobúrení robili, keby tu namiesto generátora-náhodných-rozhodnutí (Matoviča) bol naozaj populista schopný. Schopný všetkého.

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

Prišiel koniec mája 2021 a s ním THE CALLING - séria nových náborových (regrutačných) videí pre americkú armádu. A na internetoch sa začalo peklo :-) Veľa sa diskutovalo, boli aj drsné posmešky ("US army launches woke campaign" )...

Porovnávali sa náborové videá USA a videá iných štátov (Čína, UK, Rusko).

Tie videá sú remeselne OK. Pekné obrázky, prelínanie reálneho a kresleného. Rôzne animované štýly (každé video je animované inou technikou). Len ten obsah trochu prekvapuje, že?

Videá nepropagujú až tak život v armáde či sociálny status a renomé vojaka, ale venujú sa vnútornému procesu, ktorý prebehol v osobnosti tých, ktorí sa rozhodli do armády vstúpiť. No a sú to ľudia, ktorí sú tak "netypickí vojaci", až sa ponúka podozrenie (áno podozrenie), že zmyslom týchto videí nie je propagovať armádu USA. Ale skôr intenzívne propagovať niečo iné...

Je to 5 videí, 5 príbehov. Ani jeden z nich nie je príbehom heterosexuálneho bieleho muža. Ba dokonca ani homosexuálneho bieleho muža :-)

Je otázne, či táto kampaň hovorí o niečom, čo je podstatné pre ktorúkoľvek armádu na svete, je otázne, či táto kampaň bude mať u publika odozvu... ale myslím, že je jasné, že táto kampaň hovorí dosť jasne o obamovských a bidenovských Spojených štátoch.

Jeden z príbehov je "volanie, ktoré zažila Emma".

Ďalší z príbehov je "volanie, ktoré zažila Jennifer". A ostatné si dohľadáte.

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

Nie je to nič nové... Francúzsko je až po uši vo veľmi vážnom probléme - v probléme menom MULTIKULTURALIZMUS.

Malo to byť idylické súžitie sťaby z obálky Strážnej veže... Rôznofarební ľudia bok po boku hrdí na to, čo ich spája.

Ale ouha... Žitá prax ukázala, že bežných ľudí viac vecí skôr rozdeľuje a že neexistuje "všeobecné ľudstvo", ale len rôznorodé skupiny, ktoré sa od seba odlišujú nielen gastronómiou a kuchyňou, nielen mierou inteligencie a kultúrou, ale predovšetkým hodnotami a predstavou o svojej vlastnej budúcnosti. Multikulturalizmus je nerealizovateľná utópia.

No a potom je to ako v manželstve... keď dve skupiny ľudí (dve entity) si predstavujú svoju budúcnosť rozdielne, ako môžu žiť vedľa seba? Ako môžu žiť spolu? Ako môžu žiť pod jednou strechou?

A keď sa ukáže, že by bol namieste "multikulturálny rozvod" (ako nutná podmienka pre vôbec nejaké upokojenie situácie), ako ho urobiť? Dvaja ľudia si rozdelia majetok a odsťahujú sa od seba, aby mohli začať nový život. Ale ako sa má Francúzsko rozviesť s ľuďmi, ktorí majú francúzske občianstvo a francúzske osobné doklady, ale Francúzsku republiku a "francúzskosť" majú absolútne na háku?

“Každý Francúz má právo se cítiť doma kdekoľvek v celom kontinentálnom Francúzsku bez ohľadu na to, akého je vyznania, alebo či je ateista. Nesmieme tolerovať žiadne miesto alebo štvrť, kde by neplatili zákony Republiky.

To je časť z otvoreného listu zverejneného 21. apríla 2021 v časopise VALEURS ACTUELLES, ktorý podpísalo 20 generálov vo výslužbe, sto vyšších dôstojníkov a viac než tisíc ďalších príslušníkov francúzskej armády. To je tá časť textu, ktorá je priamo kritická ku fenoménu tzv. no-go zón.

Lebo aj keď si ich neschopný establishment nazve eufemisticky Zones Urbaines Sensibles, to nič nemení na veci, že to je "stratené územie". Územie, ktoré Francúzskej republike a etnickým Francúzom už nepatrí. Územie, ktoré etnickí Francúzi stratili na základe svojej naivity a "tolerancie".

A čo sa stane... čo sa nutne stane... ak sa proces vnútorného rozkladu spoločnosti nepodarí zastaviť a zároveň sa nepodarí nájsť široko akceptovateľné politické riešenie?

To potom ešte len budeme radi, že žijeme v zaprdenom spiatočníckom "Ost Blocu"!

separator - graficky prvok
separator - graficky prvok (zdroj: free clipart)

Na záver trochu veselšie.
U nás sa zvykne hovoriť: "Zabijem sa, keď som dokonalý?"
No a niekedy je lepším riešením, byť trochu nedokonalý a radšej neprovokovať.

Snažím se udržet si lehkou nadváhu, protože by bylo jednoduše nefér vůči ostatním, kdybych byla atraktivní, inteligentní, chytrá, zábavná a ještě k tomu i štíhlá.

Marylin Monroe (resp. je tradované, že to je jej výrok)

Robert Štepaník

Robert Štepaník

Bloger 
  • Počet článkov:  104
  •  | 
  • Páči sa:  70x

Tento blog vás pozve do zaujímavého a pestrého sveta alternatívnej hudby... a ako doplnok sa objavia témy z umenia, spoločenských vied a politiky. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu